Práve čítate
A DRUHÉ BUDE KEDY?

A DRUHÉ BUDE KEDY?

a druhe bude kedy

Onehdy, ešte keď som s malým Macom na pravidelnejšej báze vymetala pieskoviská spolu s veľkou škaredou taškou z Lidla plnou zababraných formičiek, zvykli sa ma aktívne mamičky – „akože kamošky“ – pýtať na tú ošemetnú vec. Normálne. Len tak, medzi preliezačkami. Veď viete. Na TÚ vec, čo sa v modernej spoločnosti dávno nemá vyslovovať nahlas. A už vôbec sa nemá hovoriť na verejných priestranstvách „polocudzím“ ľuďom, ktorých poznáte len z videnia. Ale aktívne mamičky sú predsa aktívne mamičky. Tie nikdy nechápu, že sa s nimi bavím len preto, lebo sa mi práve nechce robiť ďalšiu bábovku z piesku.

„A čo, kedy bude druhé?“ opýtala sa ma raz jedna z nich, v tvári ukážkový výraz zvedavej babky z dediny, ktorá sa práve snaží uistiť, že okrem jej života je určite ešte aj život niekoho iného na…, veď viete. A k tomu si na jej perách predstavte rozkošný „úprimný“ úsmev a na jej očiach klipkanie čerstvo nalepenými umelými trsmi mihalníc, na ktoré si potajme „čmajzla“ dvacku z rodičáku, aby si mohla konečne v pokoji posedieť v salóne u kamošky a zbaviť sa tak na chvíľu svojho jedného dieťaťa. Áno. JEDNÉHO! Dobre čítate! Už cítite tú tragikomédiu? Tak to si teraz držte klobúky! Moja vyhýbavá diplomatická odpoveď jej totiž nestačila. To by sa táto žena inak nemohla hrdo radiť do čeľade aktívnych mamičiek.

Vo svojom neúprosnom bádaní po tajoch cudzích životov preto nekompromisne pokračovala. „A kedy bude svadba?“ opýtala sa ma, akože len tak mimochodom. Uhm. Aktívnu mamičku spoznáte podľa toho, že pritvrdí vždy vtedy, keď to vôbec nečakáte a ešte podľa toho, že význam slova hranice má striktne zadefinovaný ako úsek cesty, ktorým prechádza, keď sa vracia z nákupov z Rakúska na Slovensko.

Veru. Ani ja som to vtedy na pieskovisku od nej nečakala. Táto na takú sadistku nevyzerala. Ale to možno pre tie umelé mihalnice. Nechcela som jej jednu vraziť a už vôbec som s ňou nechcela hovoriť o tom, že sa mi doma rúca vzťah, že slová ako „svadba a dieťa“ mám v zásuvke zakázaných slov. Nechcela som jej vešať na nos ani to, že som rada, že mám pokoj aspoň vonku. Teda, mala som. Vypotila som zo seba ďalší zhluk neurčitých diplomatických slov, popohnala som Maca, aby si pozbieral formičky a na revanš som mu sľúbila čokoládu. Poučenie? Mala som si len pekne stavať tie bábovky z piesku. Krava.

Z kaluže do blata alebo, je toto nejaká karma, dokelu?

Horšie než aktívne mamičky a cudzí ľudia sú už iba vlastné mamy! Tým nemôžete ani vraziť. A ak sa chcete ešte niekedy vo svojom živote dostať večer na drink, musíte s nimi stoj čo stoj udržiavať vrúcne vzťahy. Alebo aspoň prijateľné. Moja mama vždy vedela, ako ma vytočiť. Je v tom dobrá. Dokáže to za taký čas, za aký bežia jamajskí šprintéri olympiádu a doteraz za to nemá žiadnu medailu. Takúto krivdu dokážu ustáť naozaj len matky, ktoré sú zároveň aj staré matky. Babičky a staré mamy sú fakt super. Ale výsostne pre SVOJE VNÚČATÁ „prebohaživého“! Nám, ich dcéram, by mali za takúto bohapustú obetu posielať finančný príspevok od štátu. Nejaké „útrpné“ alebo aspoň kartón vína v časovom intervale dvakrát mesačne.

Moja mama, Macova hrdá starká, ktorá samu seba skromne, často a rada oslovuje „starká Darka“, vie totiž všetko najlepšie a všetko minimálne rok v predstihu. Okrem toho, že od nej často počúvam, ako si s Macom v škole fakt užijem a ako môžem byť taká katastrofálna matka a poslať ho SAMÉHO DO KÚPEĽNE VYFÚKAŤ SI NOS, počúvam aj to, že nemá súrodenca. Bože, naozaj neviem, či by som si to sama niekedy bola všimla, keby niet mojej drahej empatickej mamy, ktorá mi to vždy rada pripomenie.

Dokonca mala prednedávnom veľmi intenzívne obdobie, keď zo všetkého vinila Macovho neexistujúceho súrodenca! Napríklad vtedy, keď Maco prejavil svoj prirodzený temperament doplnený o prítomnosť raného testosterónu a skákal u starkej Darky po gauči vášnivejšie než by sa možno patrilo. Takýto útok na psychiku mojej mamy, ktorá si bohvie prečo naivne myslí, že deti sú zlatíčka (asi zabudla, že vychovala mňa), sa nemohol skončiť nejako inak, než tým, že mi povedala: „Vidíš? To preto, lebo nemá súrodenca!“ (Jasné, mami.)

A neexistujúci súrodenec bol dôvodom aj iných vecí. Keď sa Maco znudene šuchtal okolo kuchynskej linky a silou-mocou chcel skúšať starkin ponorný mixér? To preto, lebo nemá súrodenca! Keď bol Maco unavený, ale vytrvalo nútil starkú, aby s ním hrala počítačové hry? Lebo nemá súrodenca, s ktorým by mohol ísť spať naraz! Keď Maco pri vyfarbovaní obrázka naschvál zachádzal? No jasné! Chýba mu súrodenec! Áno, mami, určite! A keď vonku prší, tak to je preto, lebo Maco nemá súrodenca.

Chudák súrodenec. Ani sa mu nedivím, že sa ešte neodhodlal a neskočil mi do brucha. Na takú turbo starkú sa treba dobre pripraviť. (Prepáč, mami, ľúbim ťa.) Nič v zlom, ale asi by mojej mame nezaškodilo pripomenúť si to čarokrásne obdobie, keď sme sa ako traja malí SÚRODENCI doma lomili hlava-nehlava, a ona si vždy na výstrahu vyzúvala šľapku, že ju po nás hodí. Nuž…

Keď si myslíš, že si v suchu…, príde širšia rodina

Okej. Beriem späť. Vlastné matky „babičky“ nie sú tie najhoršie. Predsa len, keď vám prasknú nervy, môžete ich dočasne poslať dokelu. S láskou, samozrejme. Najhoršia je širšia rodina. Veď to poznáte. Dotrepete sa na rodinnú oslavu ujovej päťdesiatky a v húfe bratrancov, sesterníc, ujov, tiet, ich manželov a ich manželiek, ktorých ste rok nevideli, ste radi, že si môžete vypiť kávu, zjesť guľáš a smiať sa na alkoholom podgurážených mužoch v strednom veku, ktorí sa tak trochu ľutujú a tak trochu spomínajú na časy, keď sa ešte páčili ženám.

Znie to ako tragikomická idylka neskorého sobotného popoludnia. Však aj je. Minimálne dovtedy, kým nezačnem počúvať z každej strany TÚ prekliatu otázku! „No čo, Klára? Kedy bude druhé, čooo? Už by sa patrilo! Čo si nevypýtaš od manžela?“ pokrikujú na mňa bez pardónu, a ja sa zúfalo obzerám po najbližšom štamprlíku tvrdého. Mimochodom, všimli ste si tú rétoriku? Presne kvôli nej je širšia rodina tá najhoršia, najnepríjemnejšia a najviac „nafacku“ skupina ľudí, ktorá tlačí na ženy, aby mali druhé dieťa.

Širšia rodina má totiž niekedy pocit, že vás pozná lepšie ako tá najbližšia. Navyše, členovia širšej rodiny sú vždy takí šťastní, že vás po roku konečne znovu vidia, až majú pocit, že sa vás môžu opýtať aj na značku lubrikačného gélu, ktorý s „manželom“ preferujete. O tom, že volajú MANŽELOM niekoho, koho ste si nevzali, asi hádam ani nebudem hovoriť. No nič. Toto sa musí len pretrpieť. Veď raz do roka, navyše s pohárom vína v ruke, sa to nejako dá vydržať.

Čítajte tiež

Tramtadadááá. Irónia osudu alebo… (doplňte si vulgarizmy všetkého druhu)

Rozpadol sa mi vzťah. Som slobodná mama. Napísala som to aj na Facebook, takže okrem jednej predavačky, ktorá sa ma stále pýta, kde sú moji chlapi, to už vedia všetci. Úplne všetci. Chvalabohu. Už som si fakt myslela, že sa tie zákerné otázky nikdy neskončia.

Neviem, čo je toto „prekristapána“ za módu pýtať sa žien na takéto veci! Ako keby bolo niekde napísané, že keď máte dieťa jedno, musíte mať automaticky aj druhé! A keď s niekým to dieťa máte, lebo však duchovi svätému sa podarilo oplodniť asi len raz, musíte si toho chlapa minimálne vziať. Alebo to mať aspoň v pláne. Alebo ho aspoň volať manžel. Alebo si aspoň vziať spoločnú hypotéku na spoločné bývanie. Spoločná hypotéka je už totiž niečo! To je skutočný záväzok! Ak máte spoločnú hypotéku, je to ako keby ste mali svadbu. Akurát, že bez oslavy.

Keď už moja širšia aj bližšia rodina, aktívne mamičky aj cudzí ľudia prebrali môj rozchod z každej strany, nastalo konečne ticho. Už sa ma nikto nepýtal, kedy bude druhé a kedy bude svadba. Všetkým totiž jasne dopína, že na takéto veci treba dvoch. Teda, skoro všetkým.

Maco sa v jeden deň zobudil akýsi mrzutý. Šípila som, že bude problém, pretože som, ako na potvoru, akurát musela urgentne dopísať seminárnu prácu do školy. Verte mi, nepoznám horšiu situáciu, ako keď sa Maco zobudí mrzutý a ja akurát musím robiť niečo iné, než sa s ním hrať človeče, v ktorom ma aj tak vždy „nabije“. Ako som predpokladala, jeho mrzutosť sa čochvíľa zmenila na absolútnu znudenosť a frustráciu. „Mami, kedy už dopíšeš?“ pýtal sa Maco s čoraz intenzívnejším mrnčaním. Myslela som, že ma vyrúti. A veru ma aj skoro vyrútilo, keď sa ma hneď potom Maco opýtal, prečo nemá SÚRODENCA, s ktorým by sa mohol hrať! Tak! A tomuto ja hovorím absolútna tragédia.

Poučenie? Netlačte na matky, aby mali druhé dieťa, skôr či neskôr to začne robiť to ich prvé! Mimochodom, Maca som poslala vypýtať si súrodenca k ockovi. Predsa len, ocko má už svoj vek, on to potrebuje stihnúť rýchlejšie než ja. Macovi som zatiaľ namiesto súrodenca ponúkla, že mu kúpim korytnačku, pretože na psa sa tiež ešte necítim. Ale to je absolútna katastrofa hodná materského pekla, s ktorou by som sa nikdy v živote nikomu nepriznala. A už vôbec by som o tom nepísala do časopisu.

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore