AJNFACH: Tradiční stolári nepracujú s drevom, ktoré má kazy. My máme také najradšej

JAKUB NOEL ADÁSEK je veľmi skromný mladý muž. Poznáme sa už takmer rok, no ja som dlho nevedela, že má okrem chuťových buniek vycibrenú aj ručnú prácu s drevom. Nedávno som ho navštívila v malej firme, Ajnfach, ktorá vznikla v útrobách rodinnej dielne. Voňalo to tam skoro ako v lese. Spolu so svojimi spoločníkmi na nej pracujú precízne ako na dreve, aby bola stabilná a pred ničím sa len tak neohla.

Kto je Ajnfach?

Ako Ajnfach fungujeme asi rok a pol. Odmalička som rád robil s drevom. Vlastne aj doma sme mali všetko skutočne drevené, vyzeralo to u nás s tými dvestoročnými skriňami z masívu ako v antikvariáte. Mali sme malú dielňu, môj otec vyrábal vo voľnom čase z dreva rôzne veci. Keď som nemal čo robiť, chodieval som tam čosi vyrábať aj ja. A tak sa to začalo. Občas sa pritrafil nejaký kamoš, ktorý potreboval nový stôl, druhý zase poličku. Niektorí sa vracali pravidelne, okrem kamošov začali časom chodiť s požiadavkami aj iní ľudia. Dali sme spolu s mojím dnešným kolegom dokopy akúsi formu Ajnfachu, a odvtedy pracujeme v tejto dielni.

Koľko vás je v tíme?

Dokopy sme traja.

Traja chlapi pracujúci s drevom.

Chlapmi by som nás nenazval. (smiech) Sme traja chalani. Tomáš robí väčšinu vecí manuálne, Ľudo komunikuje s klientmi a ja som ten, kto rieši technickú otázku veci – ako sa to vyrobí, z čoho sa to vyrobí, ako to bude vyzerať. Manuálne produkty vyrábam len vo voľnom čase, pretože Ajnfach nie je primárne mojou prácou. Pre mňa je drevo psychohygiena. Rád sa večer o deviatej zavriem do dielne, do dvanástej brúsim dosky a počúvam pri tom hudbu.

Tým, čo ťa primárne živí, je teda gastronómia, však?

Áno, zatiaľ.

Ale o jedle sa rozprávať nechceš, nie?

Môžeme sa o ňom rozprávať, ale nechcem. (smiech)

A čo Tomáš s Ľudom?

Pre Tomáša je Ajnfach zamestnaním, Ľudo je v zásade informatik, podniká v IT smere. Aj pre neho je drevo koníčkom.

Čo mi tím Ajnfach vyrobí a čo mi vyrobiť odmietne?

Snažíme sa pracovať s čistým drevom, s masívnom, do toho občas nejaká preglejka. Nedýhujeme, nerobíme žiaden laminát. Jedna vec je, že na to nemáme ani technológiu, druhá vec je, že takých stolárskych dielní je milión. Nás to neláka. Mať formátovaciu pílu, robiť vstavané skrine a kuchyne z drevotriesky nie je pre nás. Máme kamošov, ktorí to robia a robia to dobre. Za nimi potom takýchto záujemcov posielame.

Veľa ľudí za nami chodí s obrázkami z Pinterestu, ako by chceli, aby ich drevené stoly či police vyzerali. Vždy vravím, čím absurdnejšia vec, tým je to väčšia sranda.

Radi skúšame nové veci, takže ak niekomu pätnásť ľudí povedalo, že sa to urobiť nedá, budeme tí, ktorí to skúsia.

Robil tím Ajnfach už aj niečo také absurdné?

Zatiaľ sme toho až tak veľa neurobili, ale máme klienta, ktorému z jedného kusa dreva práve vyrábame štyri a pol metrové stoly na terasu. Väčšinou to takto nefunguje, neodporúča sa to, ale našli sme spôsob, ako to urobiť. Človek si však musí uvedomiť, že ak si želá niečo veľmi netypické, bude ho to niečo aj stáť.

Najviac dopytu je teda asi po stoloch, alebo sa mýlim?

Áno. Stôl je dominantou priestoru, či už jedálenský, mítingový, alebo konferenčný.

Sú si ľudia vedomí toho, že každý kus dreva je iný, jedinečný? Že finálny produkt, ktorý vyrobíte, zrejme nikdy nebude vyzerať presne tak, ako na obrázku, s ktorým za vami na začiatku prišli?

Väčšinou áno. Už sa nám stalo, že sme sa v predstave s klientom minuli, ale poučili sme sa z toho. Napíšeme si čo najviac špecifikácií, vymeníme si čo najviac fotografií a vzoriek.

Za aký čas vyrobí Ajnfach drevený nábytok štandardných rozmerov a za aký čas zase ten neštandardný?

Bežná dodacia lehota je približne šesť týždňov. Sú dodávatelia, ktorí majú naskladnené dreviny v typických šírkach a hrúbkach hotové k odberu. Sú aj takí, ktorí režú atypické rozmery drevín, problém je však v tom, že keď sa drevo nareže, potrebuje schnúť. A to nejaký čas trvá. Hovorí sa totiž, že koľko má strom centimetrov v priereze, toľko by mal schnúť – deväťcentimetrový dub by teda mal schnúť tak deväť rokov. Vonku. Samozrejme, máme výdobytky modernej technológie – vzduchosuché či mikrovlnné sušičky na drevo. Vo veľkej sušiarni bude dub schnúť dva mesiace. Jeho proces sa teda dá urýchliť, ale na tom dreve je to potom vidieť.

V Ajnfachu pracujete s drevom len manuálne, alebo používate aj vy nejaké stroje?

Máme základné ručné náradie, hrubovací hoblík z roku 1964, voláme ho Berta, aj valcovú brúsku. Zariaďujeme si to tu postupne. Ešte nám tu chýba veľa strojov. Niektoré jednoducho pri práci s drevom potrebujeme, aby to bolo precízne a zároveň aj ekonomicky rentabilné. Pomocou tých strojov potom nestrávime nad jedným stolom 50 – 60 hodín, ale napríklad 30.

Ak si prácu trochu uľahčíme, urýchlime, budeme aj konkurencieschopnejší. Teraz napríklad čakáme na novú vzduchotechniku, ktorú sme si objedali, aby sme tu nemali toľko prachu. To je alfa omega celej výroby. Žiť v prachu nie je zdravé, ale ani príjemné. Objednali sme si už aj formátovaciu pílu. To je stolová píla, na ktorej sa dajú presne zarezávať dosky, aj veľkoformátové materiály, ako preglejky či OSB dosky.

Nie vždy si človek želá stôl z čistého dreva, ale chce, aby mal v sebe sklenené či kovové komponenty. Napríklad podnože či vrchnú časť dosky. Spolupracujete pri výrobe finálneho produktu aj s inými dielňami?

Spolupracujeme asi s dvomi firmami, na ktoré vieme, že sa môžeme pri detailoch spoľahnúť. Hneď vedľa tej našej napríklad pracujú zvárači. Sú to takí páni v rokoch, večne veselí a v „dobrej nálade“. (smiech) Pracujú na veľkých kovových konštrukciách, nesústredia sa teda na detailnú prácu, akú robíme my, ale sú milí. Keď potrebujeme s niečím pomôcť, radi nám poradia. Zvárajú ostošesť.

S akým materiálom by si drevo nikdy nekombinoval? Asi je to vec vkusu.

V istých rokoch boli moderné brizolitové fasády, to sú také, ktoré vyzerajú, akoby v nich boli nalámané kúsky skla. Odkedy sa vyrobili epoxidové živice, ľudia sú hotoví práve z nich. Voľakedy sa z toho vyrábali hlavne podlahy, dnes zase lepidlá a podobné hmoty. Potom ktosi prišiel s ešte lepším epoxidom, ktorý je UV stabilný a tvrdý a začal ho vylievať do stolov.

Pre predstavu – máme dva kusy dreva a medzi ne vylejeme tyrkysovú živicu. Epoxid sa totiž dá všelijako zafarbiť. Dá sa to robiť decentne a pekne, aj minimalisticky. Ale čo by som tomu drevu nikdy nespravil ja, je, že by som zobral dve krásne dosky a medzi ne vylial 40 litrov tyrkysovej živice. Tá živica môže byť akákoľvek, dokonca aj priesvitná. Ale ak je spravená nevkusne, zabije celý potenciál toho dreva.

Prečo máš drevo vlastne tak rád?

Drevo je jedinečné, každá doska z dreva je iná. Celkový vnem z neho je príjemný, aj na dotyk. Tradiční stolári nepracujú s drevom, o ktorom hovoria, že má kazy. Tie kazy, rôzne uzly a praskliny, sú pre mňa osobne práve tými peknými kúskami na dreve.

My v Ajnfachu to máme radi. Navyše je to materiál, ktorý je zároveň prírodný, a keď sa k nemu človek dobre správa, tak je aj odolný, veľmi dlho vydrží, možno generácie.

Jeden stôl môžu mať ľudia v rodine aj dvesto rokov. A keď zasadíme stromček, do sto rokov nám z neho vyrastie strom. Čo je viac?

Mám pocit, že sa pomaly vraciame do čias, keď to tak bývalo, keď jeden stôl zotrval v rodine desiatky rokov. Moja babka taký doma stále má. No u rodičov sa od môjho detstva až do dospelosti vystriedalo niekoľko stolov.

Pretože žijeme v dobe, v ktorej chce mať každý všetko rýchlo a za pár eur. To je konzum. Máme veľkochovy zvierat, masovo pestujeme monokultúry zeleniny aj ovocia. Ikea je možno ešte ten lepší prípad, sú aj horšie. Chápem, že mnohí si nemôžu dovoliť najvyššiu kvalitu, ale keď sa pozrú na to, koľko minú za tri-štyri stoly, ktoré si kúpia za desať-dvadsať rokov a koľko za jeden, ktorý im môže vydržať o desiatky rokov viac, je to skoro to isté. Samozrejme, netvrdím, že to je prípad každého, nechcem generalizovať. Hovorím to preto, že už som videl naozaj všelijaké veci.

Aké?

Jedna firma si nechala urobiť sto dverí, o dva roky po nej prišla do objektu iná firma, ktorá dala všetkých sto dverí strhnúť, pretože sa im nepáčil ich odtieň. Objednali si dvesto rovnakých dverí, len v inej farbe.

To je veľmi nerozvážne, prejdime radšej k inej téme, prosím. S akým drevom Ajnfach pracuje?

Pracujeme asi so všetkými tuzemskými drevinami. Rozlišuje sa, samozrejme, z akého dreva sa čo vyrába. Napríklad z ihličnatého dreva sa väčšinou nevyrábajú stoly, pretože je to mäkké drevo. Čokoľvek doň zaryjeme, poškriabeme ho. Nemá takú životnosť ako klasické dreviny, dub či jaseň alebo javor. Odber a spracovanie duba sú snáď o 90 percent väčšie ako u ostatných drevín. Je to vďačné drevo, vizuálne aj svojimi vlastnosťami.

Pracujeme aj s americkým orechom. Čím je totiž drevina tvrdšia, tým je trvácnejšia.

Napríklad jaseň je mäkší ako dub, poznáme však také africké dreviny, ktoré sú stokrát tvrdšie ako európsky dub. Sú také tvrdé, že ich ani neodpílime. V zásade sa dnes dá robiť s hocijakým drevom. Ak chceme drevo z Indonézie, jednoducho si ho kúpime.

Tu u vás v Ajnfach dielni je niekoľko desiatok dosiek rôznych drevín. Všetky sú zo Slovenska?

Skoro všetky sú zo Slovenska, myslím, že akurát jaseň je z Česka. S drevom to však nie je úplne tak ako napríklad s mäsom. Ak nakupujeme drevo z väčšieho skladu, nikdy úplne presne nevieme, odkiaľ pochádza. Kde bol strom vysadený, kto ho vypílil, kto ho narezal a kde a kto ho usušil.

Koľko musí mať strom rokov, aby bol z neho kvalitný nábytok?

Každý strom má jadro a beľ, bielu vrstvu dreva pod kôrou. Čím je strom starší, tým má väčšie jadro a mohutnejší kmeň. Z dvadsaťročného stromu by sme mohli strúhať akurát tak ceruzky. Myslím, že pri ihličnatých stromoch je dobré, ak má strom okolo sto rokov, pri iných možno stopäťdesiat. Je to individuálne.

Čo udržateľnosť životného prostredia a spracovanie dreva znamenajú pre Ajnfach?

Keď vypílim strom a spravím z neho nábytok, zo zvyšku zase palivové drevo a štiepku, z ktorej sa dá tiež veľa vecí vyrobiť, využijem ho efektívne. Keď strom vypílim, zomeliem a spálim, aby som zakúril v elektrárni, to je hlúposť. Drevoštiepka sa u nás robí zo zdravých stromov, z prvotriednych drevín. Aj pri dreve platí to, čo pri všetkom – neplytvať ním, pristupovať k nemu s rozumom a starať sa oň.

Kde končí odpad z dreva, ktoré opracovávate tu v Ajnfachu?

Asi tridsať percent z pôvodnej suroviny tvorí odpad. Máme mnoho výrezkov a hoblín. Tu v areáli pracuje pán, ktorý pozná chlapca s mizernými finančnými prostriedkami na bežný život. Je to vzájomná výpomoc. My mu dáme drevený odpad, zároveň nemusíme riešiť jeho spracovanie a akýsi človek má vďaka tomu doma teplo.

Masív, drevotrieska, preglejka, dýha. Aký je medzi nimi rozdiel?

Masív je kus živého dreva, no i ono môže mať rôzne podoby. Keď prídeme do Ikey a povieme, že by sme chceli drevenú dosku, najpravdepodobnejšie dostaneme škárovku, drevný polotovar. Škárovka je drevo rozpílené na množstvo malých kúskov priemyselne zlepených dokopy lisom. Často sa vyrába z dreveného odpadu, teda z odrezkov.

Preglejka sa zase robí tak, že sa kmeň stromu vloží do stroja, ktorý ho pri 360-stupňovej rotácii olúpe. Jednotlivé vrstvy sa potom lepia na seba. Preglejka sa však nedá vyrobiť z každého dreva. Najčastejšie sa robí z buka, topoľa či brezy.

Drevotrieska je čosi ako drevná štiepka, pomleté drevo. Priemyselne sa zlepí dokopy a dá sa do lisu. Ak ju necháme len tak, surovú, väčšinou sa používa ako konštrukčný materiál. Z drevotriesky má väčšina z nás vyrobený nábytok. To drevo už nepracuje, už sa neohýba a je ľahké.

Dýha je zase čosi ako drevný papier, ako ostrúhaná ceruzka, zošíva sa dokopy. Potom sa lepí na drevotriesku alebo preglejku. No a potom máme ešte asi tisíc ďalších možností drevných materiálov. (smiech)

Ako spravíš drevený stôl čiernym bez toho, aby si ho musel natrieť čiernou farbou?

Spáliš ho, teda jeho mikrovrstvu. Potom ho vykefuješ, povysávaš a preolejuješ. Sadze sa tam zafixujú a stôl zostane prirodzene čierny. Je to prírodný postup, radšej stôl zapálim, akoby som ho natrel chemickou farbou.

Hotový produkt treba ešte akýmsi procesom uchrániť pred vonkajšími vplyvmi, však?

Všetko olejujeme alebo lakujeme. Ja preferujem olejovanie. Ak by sme to neurobili a na drevo by sme niečo vyliali, vsiakne tú tekutinu do seba. Dýhu alebo preglejku môže tekutina aj porozliepať. Povrchovým náterom môžeme drevo aj stmaviť alebo zosvetliť, ide o to, akú technológiu použijeme.

To je ešte stále tvoja práca, čo však pre to, aby mi vydržal doma stôl sto rokov, môžem urobiť ja?

Čím viac chémie naň budeme nanášať, tým skôr sa nám vymyje ochranný olej alebo lak. Stačí ho pretierať jarovou vodou, netreba ho šúchať ani drôtenou kefou. Drevo sa veľmi ľahko opravuje, jednoducho sa prebrúsi, tak sa zbavíme škrabancov, dier či rýh. Stôl sa znova naolejuje a bude rovnaký ako na začiatku. Ja mám síce doma stôl z Ikey, obuvníkove deti predsa chodia bosé. (smiech) Tiež ho však umývam len jarovou vodou a moja drahá potom Prontom.