cestovanie heribanovci azia jesen 2019

Ako slovenská rodina objavuje svet

0 zdieľaní
0
0

Odjakživa sme tušili, že keď príde správna chvíľa, budeme ochotní ísť aj do dlhodobejšieho dobrodružstva než pár dovolenkových týždňov.“ A tak nečudo, že len čo sa naskytla vhodná príležitosť, Heribanovci neváhali, zbalili kufre a presťahovali sa aj s deťmi na pár rokov do Mníchova, ktorý považujú za najkrajšie nemecké veľkomesto plné zelene.

Už v základnej škole, v časoch, keď sa ešte bežne vyučovala ruština, Jana aj s jej terajším manželom okrem ruštiny navštevovali aj hodiny nemčiny. „Obom nám znalosť nemeckého jazyka otvorila dvere k lepšie ohodnoteným pracovným pozíciám, a preto sme sa rozhodli toto privilégium dopriať aj našim deťom.“ Ich 8-ročnej dcére a 11-ročnému synovi sú jazyky naozaj veľmi blízke. Už odmalička pozerali v televízii nemecké rozprávky, vďaka čomu si osvojili základné znalosti tohto jazyka, ktoré môžu teraz veselo rozvíjať ďalej v nemeckej škole. Heribanovci dobre vedia, že bez cudzích jazykov sa vo svete nezaobídu a jazykovú prípravu netreba podceňovať, zvlášť keď cestujete bez cestovky. Na svojich nespočetných cestách sa presvedčili, že po anglicky sa dá dohovoriť takmer všade, a znalosť tohto jazyka berú ako nevyhnutnosť: „Potvrdilo sa nám, že na to, aby človek mohol slobodne, bez cestovky, a teda aj lacnejšie cestovať po svete, stačí ovládať angličtinu, s tou sme sa dohodli zatiaľ všade (okrem Mexika).“

Hurá za dobrodružstvom
Heribanovci začali cestovať s deťmi, ešte keď boli malé. S dcérkou išli na prvú skúšobnú dovolenku do Turecka, keď mala len 9 mesiacov. „Všetko prebehlo hladko, začali sme uvažovať nad oprášením našich backpackov, ktoré štyri roky ležali v skrini. Prvá poznávacia cesta prišla na rad, keď mala dcéra 2,5 roka.“ Keďže Áziu už s manželom dôverne poznajú, výber bol jasný. Našli výhodné letenky na Srí Lanku, zbalili kufre a letelo sa. Po Srí Lanke navštívili overené Thajsko, Malajziu, Singapur a Vietnam. „Aby sme spoznali aj nové krajiny, pridali sme postupne Maldivy, Japonsko a prednedávnom Indonéziu.“ Do budúcnosti si robia zálusk na Barmu, Kambodžu či Filipíny, a plánujú tak precestovať všetky krajiny juhovýchodnej Ázie. „Cestovanie je pre nás hobby a zároveň zmysluplné spoločné trávenie voľného času ako rodiny. Keď sme vo svete, musíme byť spolu a držať spolu. A čo by sme robili doma? Deti by sa hrali na mobile alebo pozerali telku. Každé pekné počasie cez víkend a cez prázdniny sa snažíme využiť vonku, či už v horách, alebo pri vode.“

cestovanie heribanovcim india jesen 2019

Cestovateľský raj
Juhovýchodnú Áziu si obľúbili už na svojich backpakerských cestách za slobodna, keď tri mesiace objavovali krásy tohto regiónu. „V Ázii nás asi najviac očarila Malajzia svojou multikulturálnosťou a mnohorakosťou. Tu žijú v mieri bok po boku rôzne náboženstvá, prekvapila nás vyspelosťou miest a na druhej strane romantickosťou ostrovov. Prekypuje oku lahodiacimi historickými chrámami všetkých vierovyznaní i výbornou stravou.“ Ázijský streetfood? Tak na ten nedajú Heribanovci dopustiť. Podľa Jany je však highlightom číslo jedna v Ázii teplé more plné farebných rybičiek, a pláže s nádherným bielym pieskom. Navyše ako bonus k tomu, cestovanie v juhovýchodnej Ázii je cenovo oveľa menej náročné než cestovanie doma po Európe, či už hovoríme o cenách ubytovania, dopravy, alebo stravovania. Najväčšou položkou je vždy letenka, ale spiatočnú sa vám podarí v akcii kúpiť do 400 eur na osobu. Podľa Jany celkovo rodinný rozpočet na tri týždne strávené v Ázii pre štyroch ľudí nepresiahne 4 000 eur. Všetko, samozrejme, závisí aj od výletov, typu ubytovania a služieb či spôsobu stravovania, pre ktoré sa rozhodnete.

Deti určujú pravidlá
Za slobodna, keď nielenže spoznávali cudzie krajiny, ale hlavne samých seba, ubytovanie nemali zabezpečené a cestovali viac-menej naslepo. Romantické túlanie sa neznámymi krajmi už s deťmi neriskujú a všetko bezpečne rezervujú vopred. Starostlivosť o deti sa odráža aj na ich výbere destinácií. „Prvoradá je pre nás bezpečnosť a zdravie našich detí. Preto Afrika nestojí vysoko v našom rebríčku, či už pre maláriu, alebo kriminalitu. Čína je na náš vkus zase veľmi preľudnená, Amerika príliš komerčná. Zamilovali sme si juhovýchodnú Áziu, kde veci plynú ešte relatívne prirodzene. Snažíme sa itinerár cesty zostaviť tak, aby bol rôznorodý a ponúkol tak deťom, ako aj nám dospelým, z každého rožka troška. Oddych na pláži striedajú pamiatky, prírodné úkazy, jaskyne, hory, zábavné parky i vedecké centrá. Vždy sa snažíme zažiť čo najviac z toho, čo krajina ponúka.“ Aj v Európe majú svoje srdcovky. Medzi Nemeckom a rodným Slovenskom pravidelne navštevujú rakúske Alpy. „Turistické cesty aj infraštruktúra v podobe lanoviek a kreatívnych vysokohorských ihrísk ponúka vyžitie aj pre deti, a to tak v lete, ako aj v zime.“ Najviac si obľúbili zaistené feratové lezenie po skalách a v zime sa zase celá rodinka teší na lyže. Športy skúšajú aj na iných kontinentoch. Janinmu synovi rozhodne nechýba odvaha, pretože už ako 4-ročný vyskúšal parasailing v tandeme a prednedávnom v Indonézii zase privoňal k umeniu surferov a potápačov. Aj keď sú deti zvyknuté cestovať pravidelne i na dlhšie výlety, predsa len presťahovanie sa do cudzej krajiny je niečo úplné iné. Zvlášť keď majú na Slovensku kamarátov. „Pravdupovediac, vôbec sa na zmenu školy ani kamarátov netešili. Doma im nič nechýbalo, a tak sa ťažko odchádza do neznáma, keď ste so všetkým vlastne spokojní. Napriek tomu my rodičia sme presvedčení, že občas sa oplatí vyjsť zo svojej komfortnej zóny, čo posunie človeka vpred.“ To, že deti si zvyknú na všetko, sa už potvrdilo, deti majú nových kamarátov a vedú v Nemecku v úvodzovkách normálny život. Škola, krúžky, kamaráti. Napriek tomu stále očakávajú deň, keď sa budú môcť vrátiť domov.

cestovanie heribanovci japonsko pagoda jesen 2019

Zákon je zákon
V Nemecku bývajú zatiaľ len 8 mesiacov, ale rozdiely v porovnaní s rodným Slovenskom pocítili okamžite po presťahovaní. „Tu platí predovšetkým: Ordnung muss sein (Poriadok musí byť) a Gesetz ist Gesetz (Zákon je zákon). Takže na jednej strane sa každý podľa toho správa a nesnaží sa nájsť spôsob, ako zákon obísť. Ale na druhej strane aj dobrí a usmievaví susedia vás bez zaváhania nahlásia na polícii, ak čo i len trošku obídete zákon“. Jana uznáva, že sa dá na dodržiavanie zákonov spoľahnúť a má to svoje výhody, ale zároveň dodáva: „Zdá sa mi veľmi nezdravé, ak chcete vziať dieťa zo školy, čo i len z družiny, na nejakú zmysluplnú akciu, hoci len na hodinu či na pár dní, nedá sa to. Zákon platí pre všetkých a výška pokuty môže byť napríklad v Bavorsku aj 2 000 eur, ak dieťa nepríde do školy a chytia vás s letenkou na letisku.“ Nuž, niektoré nariadenia by sa na Slovensku asi ťažko presadzovali, ale Nemci ich berú ako samozrejmosť. Pre Janu bolo oveľa jednoduchšie uvoľniť deti zo slovenskej školy, pretože, ako sama tvrdí, s pani riaditeľkami mali rovnaký názor, že „cestovanie je úžasný prostriedok všeobecného vzdelávania tým najprirodzenejším spôsobom – vlastným prežívaním.“

Bez sprievodcu za zážitkami
Z každej dovolenky sa vracajú domov s jedinečnými zážitkami, ktoré by v prípade organizovaného zájazdu len ťažko zažili. „Keď ste na ceste s cestovkou, dozviete sa len toľko, čo vám prezradí váš sprievodca, toľko si viete nájsť aj na internete. Keď ste odkázaní sami na seba, často zablúdite, nenájdete vhodný dopravný prostriedok a musíte improvizovať, nedohovoríte sa a chtiac-nechtiac sa ocitnete aj na miestach, ktoré nie sú v turistických bedekroch. Vtedy zažijete čosi autentické a neplánované.“

Podľa Janiných slov je takýto spôsob cestovania bezkonkurenčne najlepší, pretože vám umožní nahliadnuť do života krajiny, odhaliť jej zákutia neobjavené turistami a priblíži domácu kultúru. Aj preto na ich objaviteľských cestách nie je nikdy núdza o nezvyčajné cestovateľské zážitky. Jana nám hneď jeden živo porozprávala. „Utkvelo mi v pamäti, ako sme sa asi polhodinu v 40-stupňovej horúčave bez kúsočka tieňa teperili hore schodmi k jednému hinduistickému chrámu v Malajzii. Obrovský chrám bolo vidieť už zďaleka, no na chodníku k nemu nebola okrem nás ani noha. Vraveli sme si, že je asi teplo a domáci prídu zrejme neskôr, no nedali sme sa odradiť. Keď sme sa napokon prepotení ako myši ocitli na kopci pri chráme, brána dnu bola zamknutá a vonku boli iba maliari a robotníci, ktorí chrám reštaurovali. Spočiatku sme boli dosť rozladení, že sme takú útrapnú cestu podnikli zbytočne a frfľajúc sme si sadli, že si oddýchneme. Napokon mojej maľovaniachtivej, vtedy 4-ročnej dcére dali reštaurátori do ruky štetec po tom, čo ich dlho s obdivom sledovala.
A tak mohla maľovať sochu Ganeša. Keď prišiel vedúci, len sa pousmial, odomkol nám bránu do chrámu a zatiaľ čo dcéra maľovala, on nám urobil súkromnú prehliadku aj s detailným vysvetlením hinduistickej viery. A ešte nás aj zviezol svojím autom nazad pod kopec. Alebo sa dcérke páči zametanie, a tak keď vidí metlu v chráme, hneď zametá. Kým my fotíme pre nás zaujímavú stavbu a domácich, tí zase fotia malú blondínu, ako zametá.“
Na ďalekých cestách sa stávajú vskutku nezvyčajné príhody, ktoré by ste v našich končinách určite nezažili. Heribanovci majú bohaté skúsenosti aj s miestnymi dopravnými prostriedkami. Zvlášť tie v Ázii sú povestné po celom svete, pretože húfy ľudí sa tlačia v oknách či na strechách preplnených vlakov. Aké to je, cestovať srílanskou hromadnou dopravou, si Heribanovci vyskúšali na vlastnej koži a pocity boli naozaj zmiešané. „Dodnes si spomínam, ako sme vystúpili z taxíka na Srí Lanke, kde sa počas cesty deti neustále hádali, kto sa koho dotkol a kto má viacej miesta a ako si prekážajú, a ten chce vodu, druhý zase cukrík. Potom sme presadli do lokálneho vlaku, ktorý asi dve hodiny meškal, a keď prišiel, bolo vopred jasné, že sa dnu nevojdeme. Ľudia trčali pomaly z okien aj z dverí. A napriek tomu, že na stanici nikto nevystúpil, dnu sa natlačili ďalšie davy ľudí, a tak sme si povedali, že nie sme dáke béčka a skúsime to aj my. A ozaj sme vošli dokonca až do vozňa. Natlačení ako sardinky sme stáli iba na jednej nohe, deti nebolo ani vidieť, čupeli mi pokrčené pri nohách a celú hodinovú cestu ani nepípli, a to do nich stále niekto štuchal a opieral sa o ne pre nedostatok miesta. Takže niekedy je dobre zažiť aj tú opačnú stranu mince, aby ste si uvedomili, čo máte.“

cestovanie heribanovci japonsko jesen 2019
0 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ