Ako zvládnuť emócie pri rozvode? Nielen vlastné, ale aj tie našich detí

Je absolventkou žurnalistiky, ktorá miluje život so všetkým, čo prináša.…

Vo vzťahoch často dochádza k nedorozumeniam. Od psychológa Mateja Štepitu, ktorý sa venuje rodinnému poradenstvu, sme zistili, kedy z nedorozumení dozrie čas na rozvod, ako ho vysvetliť deťom, ako sa po rozvode správať, ale aj ako sa vyrovnať s vlastnými emóciami a emóciami našich detí.

Ako zvládnuť emócie pri rozvode?

Rozvody či rozchody rodičov sú v súčasnosti pomerne častým javom. Kedy je podľa vás koniec vzťahu opodstatnený?

Toto je osobná otázka, ktorú si musia zodpovedať dvaja ľudia sami a nemal by im do nej zasahovať nikto tretí, či už sú to rodičia, farár, psychológ. Z pohľadu duševného zdravia môžem povedať, že keď vzťah dlhodobo jednému z partnerov duševne ubližuje, zbavuje ho dôstojnosti alebo mu spôsobuje iné duševné utrpenie, tak to pokladám za podstatný dôvod pre rozchod. Na druhej strane dlhodobý a záväzný partnerský vzťah, ktorý dokáže prekonať krízy, vyskytujúce sa skôr či neskôr v každom vzťahu, pokladám za niečo veľmi pekné, čo má potenciál výrazne rozvíjať oboch partnerov, viesť ich k väčšej zrelosti a naplnenejšiemu životu. Z pohľadu detí v rodine to má tiež dve strany. Ak jeden z rodičov ohrozuje duševné či telesné zdravie detí, je to jednoznačne dôvod na rozchod. Podobne aj dlhodobé a vlečúce sa konflikty medzi rodičmi vedia deti veľmi zaťažiť. Deti potrebujú stabilitu a stále bezpečné zázemie, preto rozchod z nejakých malicherných pohnútok je pre ne zbytočným zneistením ich dôvery v život, seba a dospelých. Všetko je vecou citlivej miery.

Prečo by sa dvaja ľudia pri rozvode nemali uponáhľať?

Je to veľký životný krok, ktorý vždy výrazne ovplyvní ďalší život celej rodiny, preto je určite dobré ho citlivo zvážiť z rôznych strán a nerobiť ho v nejakom náhlom emočnom návale.

Pre dnešnú konzumnú dobu je typické, že keď niečo nefunguje, máme tendenciu rýchlo sa to snažiť vymeniť za nové, lepšie. Žiaľ, takto často uvažujeme aj o partnerstve.

Krízy vo vzťahoch prídu vždy a oveľa zrelší a krajší prístup je snažiť sa ich spoločne prekonať. Každá kríza je príležitosťou k rastu a dozrievaniu – ako jednotlivca, tak aj vzťahu a rodiny. Dôležitým dôvodom, prečo si rozvod dobre zvážiť, je rozhodne aj prítomnosť detí v rodine a vplyv na ne.

Ako sa dá rozvodu predísť? Aké spôsoby odporúčate na záchranu vzťahu?

V každom prípade odporúčam vyhľadať odborníka venujúceho sa partnerskému poradenstvu, osobne sa hľadajú východiská najlepšie. Vzťah podporujú tieto prvky vo vzájomnom spolužití: úcta, spoločné hodnoty, záujmy a ciele, ponechanie zdravej miery voľnosti a priestoru na vlastnú sebarealizáciu v práci či voľnom čase, úprimná komunikácia so snahou pochopiť druhého a iné. Každému, kto má záujem o pestovanie trvalého pekného vzťahu, odporúčam veľmi múdru knihu od psychológa Ericha Fromma Umenie milovať. Píše v nej, že láska nie je pasívny stav, ale aktívna schopnosť zrelého človeka, umenie, ktorému sa treba celoživotne učiť podobne ako iným umeniam.

Ako vysvetliť deťom krízu vo vzťahu?

Vždy je dobré byť úprimný. Deti to aj tak vnímajú, preto odporúčam pomenovať veci citlivo, ale pravdivo, primerane veku dieťaťa. Napríklad: „Máme teraz s otcom/mamou horšie obdobie.“ Vždy nestranne, nikdy nie: „Tvoj otec/mama zasa robí cirkus.“ Dôležité je vždy dodávať nádej a ubezpečiť dieťa o tom, že jeho sa to netýka a obaja rodičia ho stále majú aj budú mať radi. Napríklad: „Môžeme ti sľúbiť, že spravíme všetko pre to, aby u nás zasa vládla pohoda. Určite si môžeš byť istý, že ťa obidvaja máme radi, a tak to vždy zostane, nech by sa stalo čokoľvek!“

A čo ak sa rodičom tú krízu nepodarí zažehnať, príde k rozvodu a dieťa z toho obviňuje len jedného z partnerov? Ako mu vysvetliť, že vina je na oboch stranách?

Nikdy by som nehovoril o vine, to je veľmi ťažké slovo a ešte ťažšia emócia, ničiaca duševné zdravie. Toto sa deje vtedy, keď jeden z rodičov obviňuje druhého a odmieta prijať svoj podiel zodpovednosti za krízu/rozvod. Volá sa to projekcia, a je to, žiaľ, jeden z najčastejších obranných mechanizmov ľudského ega. Funguje tak, že chyby, ktoré si nechcem priznať, pripíšem druhému, a tým sa cítim očistený. Čím viac ľudí získam na svoju stranu, tým lepšie to funguje. Tento jav má ničivý vplyv na duševné a často aj telesné zdravie dotknutých ľudí a je veľmi podstatné sa mu vyhnúť a hľadať si zrelšie spôsoby vyrovnávania sa so situáciou. Ak to človek nedokáže sám, treba vyhľadať odbornú pomoc.

Rozvod je vždy duševne veľmi vypätá situácia, a nie je to žiadna hanba či slabosť, keď človek hľadá podporu. Rozhodne ju nesmie hľadať u svojich detí, tie potrebujú podporu tiež.

Pre deti je pri rozvode najpodstatnejšie práve to, aby neboli vtiahnuté do konfliktov medzi rodičmi a mali možnosť zachovať si dobrý vzťah k obom z nich, samozrejme, okrem extrémnych výnimiek násilia a podobne. Poškodenie vzťahu s rodičom narúša aj sebaobraz dieťaťa a jeho vzťah k sebe samému.

Keď už nič z tohto nepomôže a partneri sa rozhodnú pre definitívny koniec, ako túto situáciu čo najcitlivejšie vysvetliť deťom?

Opäť: úprimne, citlivo, neutrálne a so zdôraznením vzťahu k nim a dodaním nádeje. Niečo ako: „Mrzí nás to, ale rozhodli sme sa, že už nebudeme žiť spolu. Je to naša zodpovednosť. Nič to nemení na tom, že teba/vás budeme mať stále radi a starať sa o teba najlepšie ako dokážeme. Zároveň ťa obaja budeme podporovať v tom, aby si mal pekný vzťah aj s druhým rodičom“ – a aj to potom treba robiť. „Ak by si čokoľvek od nás v tejto veci potreboval, sme tu pre teba.“ Treba si nájsť vlastné slová, ale takýto obsah je neutrálny, pravdivý aj podporný. Deti majú tendenciu zo stroskotania vzťahu rodičov obviňovať aj seba. Treba to v rozhovoroch vždy jasne pomenovať: „Teba sa naše konflikty netýkajú.“

Na aké otázky a správanie detí by sa mali rodičia pred rozvodom pripraviť?

Nedá sa to úplne zovšeobecniť. Môžu sa pýtať, či ho majú stále radi, prečo nezostanú spolu, či je dieťa na vine. Ale tiež na rôzne praktické veci, kde budú bývať, chodiť do školy a podobne. Toto je dobré si dohodnúť a spoločne to komunikovať aj deťom, aby mali niečo, o čo sa môžu oprieť a s čím môžu rátať. Čo sa týka správania, dieťa môže byť napätejšie, nervóznejšie, labilnejšie, môže mať buď viac agresívnych prejavov, alebo sa sťahovať do seba. Tiež sa mu môže zhoršiť prospech v škole, ochabnúť záujem o školu, voľný čas a podobne, alebo ak je situácia napätá, môže to zasiahnuť aj jeho zdravie. Nemusí sa stať však nič z toho, ľudská duša je veľmi individuálna, a tak aj reaguje.

Ako dieťa pripraviť na to, že sa ich život zmení a jeden z rodičov už nebude členom domácnosti?

Ideálne pokojne, prakticky, vecne a spolu. Nikdy nie je dobré, prenášať na dieťa svoje emócie. Tie sú ľudské, ale treba ich riešiť so svojimi priateľmi/-kami, či v prípade silných emócií s odborníkom a nezaťažovať s nimi deti, ktoré majú čo robiť s vlastným prežívaním a zvládaním situácie. Je dobré hovoriť toľko, koľko chce dieťa počuť. Ak sa samo pýta, hovoriť s ním o tom kedykoľvek potrebuje. Ak nie, tak mu povedať len potrebné praktické veci plus všeobecné uistenie o vašej láske a podpore vzťahu s druhým rodičom, a zvyšok s ním neriešiť. Treba sa v tejto komunikácii vždy riadiť potrebami dieťaťa, nie rodiča.

Ako ich pripraviť na zmenu denného režimu? Je dobré zmeny dávkovať postupne?

Ak sa podarí robiť zmeny postupne, je to výhoda. Tiež je dobré udržať určité veci v živote. Rozvod je pre dieťa vždy veľká destabilizácia a nájsť oporné body, ktoré sa nezmenia, je výborné. Ideálne, keď dieťaťu zostane zachovaná škola, kamaráti, voľnočasové krúžky, vzťahy k širšej rodine. Ak je to možné, je určite výhoda, ak zostane bývať v spoločnej domácnosti. Životný priestor má vplyv na vnútornú stabilitu. Ak nie, tak aspoň niektoré kusy nábytku, ku ktorým má dieťa vzťah, je dobré zachovať.

Aké vzťahy by medzi sebou mali rodičia zachovať po rozvode, aby svojim deťom čo najmenej ublížili?

Korektné a spolupracujúce. Vždy hovorím rodičom po rozvode, že už nie sú partneri, s tým sa ich dieťa/deti nakoniec dokáže zmieriť, ale že sú stále obaja rodičia. Mali by si vážiť jeden druhého a spolupracovať na spoločnom cieli vychovať z dieťaťa čo najčestnejšieho a najspokojnejšieho človeka. Je dobré komunikovať o jeho výchove a snažiť sa čo najviac zladiť vo výchovných otázkach, aby v tom dieťa nelietalo z jedného extrému do druhého. Podržať jeden druhého pred dieťaťom, aj keď nie sú partneri. Určite podporovať vzťah k druhému rodičovi a rozhodne sa vyhnúť boju o priazeň dieťaťa či obviňovaniu druhého.

Ako vysvetliť rozvod menším deťom a ako sa správať pri tých starších?

Princípy sú rovnaké, už som ich opisoval vyššie, len jazyk treba prispôsobiť veku. Väčšie deti je dobré zapojiť, ideálne citlivo a s pomocou skúseného psychológa, do rozhodovania o tom, s kým chcú po rozvode žiť. Pre väčšie deti je tiež prijateľnejší model dnes modernej striedavej výchovy, u menších by som to z pohľadu detí príliš neodporúčal, radšej mať jeden domov a byť veľa v kontakte s druhým rodičom. Ten zlom je niekde v začiatku puberty, približne 12. rok, ale je to individuálne. Dieťaťu treba situáciu vysvetliť úprimne, ale citlivo. Treba byť pravdivý, ale nevysvetľovať mu dôvody, prečo sa jeden rodič rozchádza s druhým. To dieťaťu do uší vôbec nepatrí, treba to „zahrať do autu“ v zmysle už nám nebolo spolu dobre.

Čo robiť, keď má každý z rodičov svoju verziu a dieťa je z toho zmätené?

Komunikovať najprv spoločne, ak treba s pomocou odborníka, psychológa či mediátora, dohodnúť si neutrálnu verziu, a tú spolu povedať dieťaťu. Ďalej to nepitvať a držať túto dohodnutú líniu. Dieťa v tejto situácii veľmi potrebuje zrelých rodičov, ktorí toto nebudú riešiť s ním.

Pre dospelých je ťažké zvládať svoje emócie po rozchode, no keď sa k tomu pridá smútok detí, je to oveľa ťažšie. Je v poriadku prejaviť svoje emócie pred deťmi?

Radšej nie. Smútok je určite ľudský a treba ho prejavovať a odžiť si ho, ale v iných vzťahoch.

Rodič má vždy v ťažkých chvíľach podporovať dieťa a nie naopak.

Dieťa má čo robiť v takejto situácii so spracovaním svojich pocitov a vôbec nepotrebuje riešiť ešte aj pocity rodiča. Znie to možno tvrdo, ale je to jeden z najväčších darov, aký v tejto situácii viete svojmu dieťaťu dať.

Ako si dokážu rodičia po rozvode získať späť stratenú dôveru detí?

Ak sa správajú zrelo, tak ako tu opisujem, nemusia vôbec stratiť celú dôveru dieťaťa, možno len malú časť. Obnovovanie dôvery sa dá postaviť na spoločných pekných zážitkoch, venovaní sa dieťaťu v tom, čo potrebuje, starostlivosti, ale aj záujmu o jeho prežívanie a tiež na tom, nakoľko korektne vychádzam s druhým rodičom. Dôležitá je aj pravdivosť.

Akým spôsobom vyriešiť problémové správanie u detí rozvedených rodičov?

Najlepšie je vyhľadať odborníka na prácu s rodinou a hľadať s ním riešenia šité na mieru danej rodine a dieťaťu. Veľa rodičov má tendenciu poslať k psychológovi len dieťa, ale to nestačí. Na prežívanie aj správanie dieťaťa má veľký vplyv atmosféra v rodine, vzťahy s rodičmi, medzi rodičmi a podobne. Preto by som vždy odporúčal hľadať odborníka, ktorý do práce zapája aj rodičov, nielen „detského psychológa“. Ideálne oboch rodičov, ak to je možné. Veľakrát dieťaťu oveľa viac než individuálna terapia pomôže drobné zlepšenie atmosféry a vzťahov medzi rodičmi.

Čo býva signálom emočných problémov u detí? Kedy je potrebné s nimi navštíviť odborníka?

Plačlivosť a ľútosť, stiahnutie sa do seba, bojazlivosť. Alebo viac agresivity, hnevu a podráždenia. Môžu sa prejavovať problémami so spánkom, znížením chuti do jedla, celkovou apatiou. Menším záujmom o vzťahy, školu, zhoršením prospechu a sústredenia. Niekedy môžu prísť nové zdravotné problémy alebo zhoršenie doterajších. Pri akomkoľvek z týchto problémov je dobré vyhľadať odbornú pomoc. Dokonca by som povedal, že pri rozvode pokladám za rozumné vyhľadať preventívne odborníka na prácu s rodinou, ak by aj rodič nič výrazné na svojom dieťati nepozoroval. Najprv nech príde sám, ideálne obaja, bez dieťaťa. Vždy je lepšie sa poradiť, aj keď nie je vidno veľký problém, než niečo zanedbať. V duševnom zdraví, ako aj v iných oblastiach, je oveľa ľahšia a múdrejšia prevencia, teda predchádzanie problému, než jeho riešenie, keď už je vypuklý.

Treba byť na deti prísny, ak sa po rozvode rodičov objavia problémy v škole, alebo sa im pokúsiť byť oporou a pomôcť im?

Jednoznačne to druhé, spolu s prejavením pochopenia. Tlak na výkon veci iba zhorší. Prísny, respektíve skôr dôsledný, by som odporúčal byť iba v tom, aby dieťa nezanevrelo na školu či svoje záujmy. Výsledky by som nepožadoval, ale určitú snahu áno, v tom mu treba pomôcť aj prísnosťou. Udržanie dobrého kontaktu s inými oblasťami života vie dieťaťu pomôcť prejsť náročným obdobím.

Čo ak sa druhý rodič po rozvode s dieťaťom nechce stretávať? Trávi s ním málo času? Ako vysvetliť dieťaťu nezáujem rodiča?

Treba si položiť otázku, či ja ako rodič, respektíve náš vzťah, nie je prekážkou tohto záujmu. Niektorí rodičia majú toľko negatívnych emócií spojených s rozvodom a bývalým partnerom, že ich nedokážu zvládnuť, a tak pred nimi utekajú, čím trpí dieťa. Pokúsiť sa pomôcť ich spracovať je vždy zrelší postup, respektíve snažiť sa sám nebyť prekážkou vo vzťahu druhého rodiča k dieťaťu. Zvyšok už je na ňom. Ďalšia možnosť je opäť vyhľadať odborníka. Spolu s kolegami napríklad ponúkame pobyty v prírode pre otcov a synov, zamerané na podporu vzájomného vzťahu. Vítané sú aj dvojice, ktoré majú narušený či ochladnutý vzťah, napríklad aj vplyvom rozvodu.

Ako by sa rozvedení rodičia pred deťmi nemali správať?

Okrem toho, čo som už spomínal, je dôležité vyhnúť sa konfliktom pred deťmi, kvôli tomu sa často rodičia rozvedú, tak nech to dieťa nemusí trpieť aj po rozvode. Je tu ešte jedna dôležitá vec, ktorej sa treba vyvarovať. Každý človek má potrebu partnerského vzťahu.

Po rozvode sa môže nechtiac jeden z rodičov emočne upnúť na dieťa v zmysle „ty si teraz moje všetko“, a očakávať od neho naplnenie svojich citových potrieb, ktoré mu neposkytuje partnerský vzťah.

Navonok to môže vyzerať ako obetavá láska, ale v skutočnosti je to prenášanie očakávaní na dieťa. Vzniká z toho nezdravá väzba, ktorá výrazne poškodzuje prirodzený duševný vývin dieťaťa, aj jeho pozornosti. Najčastejšie sa to stáva vo vzťahu matka-syn, ale môže to byť aj v inom garde. Svoju citovú náplň treba hľadať buď v novom partnerskom vzťahu, alebo medzi priateľmi/-kami, kolegami, vo vzťahu k práci a podobne. Rodičia sú tu pre dieťa a okrem lásky mu majú nechať slobodu na vlastný život a vlastné vzťahy. To sa podarí ľahšie, keď sám/a žijem citovo naplnený život.

Niektorí rodičia si po rozvode vybúria svoj hnev voči partnerovi na deťoch, aj keď to urobia v zápale a neskôr ich to mrzí. Ako sa vyvarovať takýmto výbuchom hnevu, prípadne hysterickým hádkam medzi rozvedenými rodičmi?

Priznať si, že je to ťažká situácia a vedome hľadať podporu a zdroje. Odbornú pomoc, podporu od priateľov, vo svojej pôvodnej rodine, venovať sa viac svojim záujmom, nečakať od seba v tomto ťažkom období rovnaký výkon ako inokedy. Podporu nehľadať proti druhému, ale pre svoje emočné prežívanie a pre svoje potreby. Keď už to na deti človek vychrlí, vždy sa dá k tomu vrátiť a ospravedlniť sa.

Čo by mali rodičia deťom zahrnúť do programu po rozvode, aby napätú situáciu zlepšili a odohnali ich smútok?

Podporovať ich záujmy, kamarátstva a iné vzťahy, prirodzené veci v živote. Treba si dať pozor, aby sa človek nedostal pod priveľký tlak a nechcel im to vykompenzovať superšpeciálnym programom. Deti potrebujú pekné vzťahy, záujem a lásku. A tiež zdravú prísnosť. Rozvedení rodičia niekedy spravia chybu, že na základe pocitov viny či podvedomému strachu, že o dieťa prídu, mu začnú všetko dovoľovať, a tak si ho akoby kupujú. Toto korumpuje charakter dieťaťa. Dieťa aj po rozvode potrebuje hranice a výchovu.

Čo robiť v prípade, že si jeden z partnerov po rozvode kupuje dieťa drahými darmi a druhý na to nemá dosť finančných prostriedkov?

Ideálne je o tom hovoriť s bývalým partnerom. Ak to nie je možné, trpezlivo dieťaťu ponúkať vzťah a prirodzené aktivity a veriť, že časom rozlíši, čo má akú hodnotu. Určite by som na to kriticky nepoukazoval pred dieťaťom, to veci len pokazí.

Ako si nájsť cestu k dieťaťu, pred ktorým nás rodič, s ktorým dieťa žije, očierňuje a pestuje v ňom hnev proti nám?

To je ťažké. Pomôcť môžu tretie osoby, ktoré dokážu dieťaťu povedať, že má oboch rodičov a obaja ho majú radi. A snažiť sa ustáť ten vzťah s dieťaťom, byť tam napriek tomu pre neho a nevyčítať to jemu. Dieťa za to nemôže.

Ako si poradiť so situáciou, keď nám partner po rozvode robí problémy, ohrozuje nás alebo naše dieťa?

Tomu sa venujú na Slovensku rôzne špecializované organizácie na problematiku násilia, je to komplexná téma a oni sú v nej najviac doma. V Bratislave napríklad Centrum Nádej, v Žiline Náruč, a podobné organizácie nájdete dnes aj niekde vo vašom okolí.

Ako pripraviť dieťa na príchod nového partnera do rodiny?

Dobré je spraviť to postupne, najprv s ním ísť na výlet či na pizzu, postupne to posúvať ďalej, aby to pre dieťa nebol veľký šok. Dôležité je používať jasné pojmy. V žiadnom prípade nehovoriť niečo o novom ockovi či mamičke, na to sú deti veľmi citlivé. Otec je len jeden a mama takisto. To je treba dieťaťu zdôrazniť, aby nevznikla nijaká rivalita. Nového človeka treba predstaviť ako svojho partnera, človeka, ktorého máte radi, prípadne s ním chcete žiť a budete radi, ak si aj dieťa k nemu nájde pekný vzťah. V každom prípade netlačiť na pílu, nechať vzťahu čas. Najkrajšie to ide cez spoločné záujmy, aktivity, ktoré bavia oboch, respektíve vás všetkých. Je tiež dobré, aby sme si niekedy našli čas na dieťa/deti samostatne, bez nového partnera. Vo výchove nový partner, najmä ak je aj členom domácnosti, môže postupne začať figurovať ako dospelá autorita, ale nikdy nie taká ako rodičia. Tí by mali mať konečné slovo.

Čo ak si dieťa na nového partnera nedokáže zvyknúť, porovnáva ho s bývalým partnerom, je vzdorovité, odcudzí sa nám, uzatvára sa do seba?

Určite na neho netreba tlačiť, ale zasa ani svoje vzťahy a potreby neobetovať na „oltár rodičovskej lásky“. To sa zvykne končiť nezdravo. Dôležité je, aby rodič sám neporovnával partnera s otcom/mamou, vtedy je menší dôvod na takéto správanie dieťaťa. Treba sa s dieťaťom pozhovárať, čo presne mu prekáža a pokúsiť sa to zohľadniť. Má to veľa aspektov, pri hľadaní nových foriem spolužitia je podstatné vždy zohľadniť potreby a pocity všetkých zúčastnených.

Ako naopak vysvetliť dieťaťu to, že má nový vzťah náš bývalý partner?

To by mal urobiť hlavne on po svojom. Ak to nevie, potom by som povedal vecne niečo také, že si teraz našiel človeka, ktorého má rád, s ktorým chce žiť a dieťa sa s ním bude stretávať. Zdôraznil by som, že to neohrozí vzťah dieťaťa k rodičovi, toho sa deti niekedy boja. Ak to teda je naozaj pravda.

Ako sa zachovať, keď dieťa odmieta navštevovať druhého rodiča? Treba to riešiť s bývalým partnerom, alebo dohovoriť dieťaťu?

Určite by som o tom komunikoval s druhým rodičom a hľadal dôvody. Ak sa ich nepodarí vyriešiť v tejto spolupráci, vyhľadať odborníka. Od dieťaťa by som sa snažil zistiť, prečo nechce a podľa toho reagoval. Je veľký rozdiel, či ho povedzme druhý rodič slovne ponižuje a provokuje, dieťa má z neho strach, alebo je dieťa len pohodlné a radšej by sa doma hralo na playku. Podľa príčiny to potom primerane riešiť. Niekedy môže dieťa vnímať napätia medzi rodičmi a reagovať takto na ne. Tie treba odstrániť, aby mu nebránili v peknom vzťahu k obom.