Bronco namiesto hotela

Bronco namiesto hotela to sú Hacka, Remčo a malý Danko. Mladá cestovateľská rodinka, ktorá si zamilovala autonomádsky štýl cestovania. Na starom veteráne Ford všetci spolu brázdia rôzne krajiny, prespávajú vo voľnej prírode a často sa spoliehajú len sami na seba. Ako ich zmenilo cestovanie na vlastnú päsť a čo všetko už na cestách zažili?

Váš dopravný prostriedok je naozaj unikátny. Ako vznikol nápad prebádať svet na 25-ročnom veteráne Ford Bronco? Prečo ste sa rozhodli práve pre toto auto?

Nenazvala by som to rozhodnutie a určite nie spoločné. Ford Bronco je Remčov splnený detský sen. Ja som bola postavená pred hotovú vec. Kedykoľvek sme na cestách natrafili na Bronco, vždy o ňom básnil ešte zopár dní.

Raz v noci ma zobudil s iskrou v očiach a s vetou: „Hacka, Bronco sa draží na nemeckom eBay. Ideme do toho?“ Nemohla som ho odmietnuť, zlomilo by mu to srdce. To rozhodnutie som však nikdy neoľutovala.

Pôvodne sme si nemysleli, že na ňom vyrazíme do sveta, ale lákalo nás spoznať krajinu aj mimo asfaltu. V roku 2014 sme prvýkrát vyrazili na Broncu do Strednej Ázie, kde sme nakoniec strávili 5 mesiacov.

Po návrate sme sa zobrali a uvažovali, kam na svadobnú cestu. Zamierili sme opäť na východ, ale až na Ďaleký východ. V Mongolsku a v ruskej Sibíri sme sa túlali pol roka a doniesli sme si odtiaľ darček – ako sa na správnu svadobnú cestu patrí – syna Daniela.

Pri pohľade na vaše fotografie to vyzerá tak, že Bronco sa stalo plnohodnotným členom rodiny. Akú špeciálnu „starostlivosť“ v podobe úprav ste mu dopriali?

Och, tu by sa snáď jednoduchšie odpovedalo na otázku, čo sme mu nedopriali. Bronco sme kúpili pred 10 rokmi. Začali sme klasickými opravami ojazdeného auta a postupne sme zistili, že cestovanie na Broncu nám vyhovuje.

Začali sa preto diať aj väčšie úpravy. V roku 2016 pred našou najväčšou cestou sme zrealizovali zásadnú premenu auta na obytný dom na kolesách. Postavili sme si obytnú nadstavbu, ktorá nám poskytla na cestách komfort a priestor plnohodnotnej garsónky.

V čom vidíte najväčšie pozitíva cestovania autom a o aké zaujímavé zážitky sa vám postaralo práve vaše auto?

Cestovanie autom ponúka neskutočný pocit slobody.

Možnosť zastaviť a odbočiť kamkoľvek je nenahraditeľná. Spíme na krásnych miestach a každý deň je úplne iný, prináša nové výzvy. V tom sa odlišuje náš štýl cestovania od 10-dňovej dovolenky v rezorte, kde dovolenkári trávia čas každý deň pri tom istom bazéne. Vďaka Broncu sme spoznali na cestách najviac ľudí.

Práve množstvo porúch, ktoré sme boli nútení vyriešiť na cestách, nám prinieslo úžasné zážitky s miestnymi. Množstvo rodín nám otvorilo dvere svojich príbytkov, keď sme to potrebovali.

Je o vás známe, že si vyberáte destinácie, ktoré nie sú turisticky až také atraktívne pre bežných dovolenkárov. Stredná Ázia či Sibír sú pre mnohých akýmsi strašiakom a ľudia si tieto destinácie skôr spájajú s nebezpečenstvom ako s oddychom. Aké sú vaše skúsenosti s týmito miestami?

Myslím si, že táto situácia sa postupne zlepšuje. Slováci čoraz viac naberajú odvahu niekam vyraziť a spoznávať svet. Vďaka internetu je možné sa o cestovateľské zážitky podeliť a vopred sa dozvedieť o krajine dôležité informácie.

Už to nie sú len reklamy cestovných kancelárií, ktoré vás nakŕmia pozlátkou. A naopak, televízne správy ukazujú zase len to najhoršie a poskytujú skreslené informácie, pre ktoré mnohí radšej zavrhnú návštevu niektorej krajiny.

Delíte sa o svoje cestovateľské zážitky aj so širokou verejnosťou? Kde všade sa môžu ľudia dozvedieť o vašich cestách?

Už pri prvých menších výletoch sme si založili na Facebooku stránku s názvom Bronco namiesto hotela, kde sme sa chceli podeliť o svoje zážitky s priateľmi a rodinou. Keď sme vyrazili na expedíciu do Strednej Ázie, počet ľudí, ktorí nás sledovali, narastal.

Písali nám, že sme ich inšpirovali a vďaka nám aj oni vyrazili na svoju cestu za slobodou na kolesách. Tieto momenty človeka dokážu nakopnúť. Po návrate z expedície v roku 2014 sme spustili sériu prednášok a besied o svojich cestách. Pocit deliť sa o svoje zážitky s ostatnými a cítiť spätnú väzbu nás dobíja energiou.

Od novembra je na pultoch kníhkupectiev náš prvý cestopis Mongolsko a Sibír. Už pracujeme na druhom o expedícii po Strednej Ázii. Momentálne finalizujeme aj práce na našom prvom filme o expedícii naprieč Mongolskom a Sibírou.

Potrebu vymieňať si informácie a skúsenosti medzi cestovateľmi vnímame veľmi silno. Preto sme v roku 2016 začali organizovať festival Overland pre všetkých autonomádov a milovníkov cestovania na vlastnú päsť.

Ako sa zrodila vaša knižná prvotina Mongolsko a Sibír? Plánovali ste napísať knihu už počas svojej cesty?

Veľmi radi čerpáme inšpirácie o krajine, jej histórii, ľuďoch a zvyklostiach z blogov, článkov a cestopisov Slovákov a Čechov. Vždy pred cestou urobíme nájazd na kníhkupectvo a keď Remčo šoféruje, ja čítam. K zaznamenávaniu zážitkov nás donútil aj autonomádsky štýl cestovania. Každý deň je iný a spíme tam, kde nás zastihne tma.

Z každého výletu sme si nosili tony neuveriteľných zážitkov, a preto som na každej expedícii písala večer cestovný denník. Mesiac, hviezdy – pred autom sedím ja s vyloženými nohami a píšem. Remčo ulieva vínko, neskôr mu všetko čítam a on to skritizuje. 🙂 V denníku bolo zachytené všetko, nech má čitateľ dokonalý autentický zážitok. Nech sa s nami raduje, hnevá, zažíva strach či beznádej.

Je v knihe nejaká kapitola, ktorá vám aj doma spôsobí zimomriavky? A prečo?

Takých kapitol je viac. Keď si čítam vlastné slová o prejazde cez most ponad rieku Vitim, opäť som tam. Mám pred očami 500-metrový starý most bez zábradlia z prehnitých driev a brezových vetvičiek vo výške 20 metrov nad rozbúrenou riekou.

Pri nasledovnom úryvku sa mi stále chveje žalúdok: … Pozrieme na seba. „Udrží nás to?
„Musí!! Ale pre istotu si odopni pás a otvor okno dokorán, nech sa vieš čím skôr dostať z auta von. Keby niečo.“
„A nemohol by si to prefrčať čo najrýchlejšie?“
„Rád by som, ale len trošku vyššia rýchlosť spôsobí, že sa príliš rozhojdáme – a toho sa fakt desím.“ Tak teda pomaličky. To praskanie znie ohlušujúco. Zavriem oči a radšej nedýcham. Cítim, aký je Remčo napätý, a to mi tiež práve odvahy nedodá. Stisnem mu ruku. Sme v tom spolu…

Druhou pre mňa najťažšou kapitolou bolo prečítať si Remčov zápis z Vladivostoku, kde som bola hospitalizovaná pre hroziaci potrat. Nebudem to opisovať, nech sa páči:

Zrazu som sám. Zvláštny pocit. Prídem k autu. Známy priestor, ale taký prázdny. Bez života. Moja manželka je v nemocnici a moje dieťa bojuje o život. Mám chuť niečo roztrieskať.

Ako si spomínate na svoje cestovateľské začiatky? Podporovala vás rodina a priatelia alebo vás skôr odhovárali od vašich odvážnych cestovateľských snov?

Rodina si postupne zvykala. Začínali sme v Chorvátsku na 4 dni, o ďalší rok to bolo 10 dní. Ten ďalší sme už vyrazili autonomádskym spôsobom a za 19 dní prejazdili Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko a Francúzsko.

Samozrejme, že rodičia boli dosť vydesení, keď sme im oznámili, že sa chystáme do Strednej Ázie, Mongolska či na Sibír. Snažili sa nás odhovoriť, ale nepodarilo sa im to. V každom štáte si kupujeme miestnu SIM kartu a sme s nimi v spojení.

Ako dlho trvala vaša najdlhšia výprava? Plánujete aj dlhšiu?

Naša zatiaľ najdlhšia cesta bola práve posledná. 6 mesiacov sme strávili v Mongolsku a na ruskej Sibíri a prešli sme neuveriteľných 35 000 km. Náš ďalší cestovateľský sen je Južná Amerika. Keď to zrealizujeme, tak mi môžete veriť, že do polroka nás doma neuvidíte.

Aký bol váš najkrajší moment pri cestovaní a naopak, čo bolo pre vás najväčšou skúškou?

Jednoznačne najlepšie zážitky sú stretnutia s miestnymi ľuďmi. Mnohokrát sa to začína riešením poruchy na aute. Tým nechcem nikoho nabádať zámerne si kaziť v zahraničí vozidlo.

V Tadžikistane na Pamíre, stovky kilometrov od najbližšieho mesta, nám praskla benzínová nádrž. Ujala sa nás rodinka Erali. Pán domáci s Remčom provizórne opravovali nádrž, ja som si s pani domácou lakovala nechty, učili sme ich dcérky fotografovať a babička ma učila variť ich národné jedlo. Za tri dni sme si vytvorili také silné vzťahy, že pri rozlúčke sme všetci mali slzy na krajíčku.

V Jerevane v Arménsku sa nás ujali tri bábušky. Kempovali sme na dvore, piekli šašlík, varili si kávu a robili výlety po okolí. Kvôli nám si založili účet na Facebooku a sme dodnes v kontakte.

Keď nás uprostred sibírskej divočiny uväznila snehová nádielka, ľudia v dedine Olekma sa nám snažili pomôcť a spríjemniť chvíle. Po pár dňoch nás všetci zdravili a volali na večeru.

BAM road

Jednoznačne najlepší zážitok bol po prejdení BAM road v meste Tynda, kde sa ukázalo, že sme už bojovali traja a čakáme bábätko. Takže sme si väčšinu cesty viezli so sebou aj malého „čierneho pasažiera“.

Negatívne zážitky bývajú klamlivé. Mnohokrát sa z hrozivo vyzerajúcej situácie vykľuje skvelý zážitok. Na soľnom jazere Namak Lake v Iráne sme za tmy sedeli pri aute a užívali si hviezdy. Zrazu sa v diaľke objavili svetlá auta, po čase zhasli a auto sa približovalo v úplnej tme, zasvietili na nás baterkami a prichádzali bližšie.

V hlavách sme počuli varovania rodičov a babiek, premietali sa nám katastrofy zo správ a prvýkrát sme si vzali do rúk paprikové spreje. Nakoniec sa ukázalo, že iránska rodina hľadá miesto na kempovanie a nechce nás svetlom budiť, no ani do nás naraziť.

Najväčšie nebezpečenstvo predstavovali nepochybne sibírske mosty na spomínanej BAM road. Nie nadarmo je zaradená medzi najnebezpečnejšie cesty sveta. Najnebezpečnejší bol prejazd šikmého mosta za mestom Khani na Sibíri.

Rieka bola príliš hlboká a jedinou šancou na prejazd bol most, na ktorom sa rúcal stredný pilier. Museli sme poskladať koľaje pod auto z dostupného materiálu, a tak kúsok po kúsku prejsť. „Čerešničkou“ bolo, keď zapadlo slnko a na dreve mosta sa vytvorila námraza. Len sme s obavou čakali, kedy sa začne auto šmýkať k okraju mosta.

Ktorá krajina predstavuje vo vašom ponímaní cestovateľský raj a prečo?

Je ich viacero a každá si zaslúži toto pomenovanie pre niečo iné. Zamilovali sme si Gruzínsko. Hlavne pre krásnu prírodu mohutného Kaukazu. Vedeli by sme tam v horách tráviť hodiny, dni aj týždne sedením na stoličke pred autom a pozeraním do diaľok. Dedinky v horách ako Ushguli, či Omalo sú miesta, ktoré si zamilujete na celý život. Veľmi radi spomíname aj na Kirgizsko. K

rajina, ktorá nie je až taká veľká, ale poskytuje toho veľa. Tam sme si užili krásne treky po trojtisícovkách, stretli veľa milých ľudí a priniesli sme si nové kultúrne zážitky.

Jedným z cestovateľských vrcholov bol Pamír v Tadžikistane. Tam naozaj zažijete pocit slobody na cestách, neskutočný pokoj aj silu prírody. Z bližších miest milujeme Balkán a radi sa tam vraciame. Čierna hora, Bosna a Hercegovina, to sú krajiny, ktoré majú všetko. Je naozaj veľa rajov na zemi, do ktorých sa chceme vrátiť, ale je omnoho viac takých, do ktorých sa chceme ešte len vydať a spoznať ich.

Zmenilo sa vaše zmýšľanie, napríklad pri výbere destinácií, keď sa z vás stala cestovateľská trojica? Ktoré krajiny ste už so synom Danielom navštívili a ktoré sa chystáte spoločne spoznať?

Samozrejme, začínali sme s Dankom v blízkosti domova. Hlavne kvôli dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Keď mal 2,5 mesiaca boli sme spolu prvýkrát kempovať v Čechách. Tak sa mu tam páčilo, že o mesiac sme vyrazili opäť. Prvý rok to bolo hlavne Slovensko a Česko. Minulú jeseň sme vyrazili ďalej. Prešli sme Chorvátsko, Čiernu horu, Bosnu a Hercegovinu. Najbližšia dlhšia cesta povedie do Gruzínska a Arménska. Potom sa uvidí, kam nás naše sny zavedú.

V čom vidíte najväčšie rozdiely pri cestovaní vo dvojici a v trojici – s dieťaťom?

Potom ako s nami začal cestovať aj náš syn, sme začali veľa vecí vnímať úplne inou optikou. Detský pohľad na svet je úžasný v tom, že na rozdiel od nás dospelákov mu neunikajú malé detaily, ktoré tvoria celok. Každý kamienok či pestrofarebná húsenica, ktorá sa snaží obísť náš domček na kolesách, sú zaujímavé.

Na prvom väčšom výlete sme museli zodpovedne voliť miesto na kempovanie podľa povrchu, keďže Danko vtedy zvládal len prvé kroky. Vyhľadávali sme najmä kempy s mäkkým trávnikom. Neskôr sme kempovali aj vo voľnej prírode medzi skalami a vďaka tomu sa rýchlejšie naučil zvládať terénne nástrahy.

Neuveriteľne sa tešil z neustále sa meniaceho prostredia, z nových výziev, zvierat, miest a ľudí. Život na cestách s dieťaťom je krásny. Občas býva dosť náročný a únavný, ale toho pozitívneho, čo so sebou prináša, je oveľa viac.

Výhoda nášho auta je v tom, že máme vpredu tri sedadlá a Danko sa vozí medzi nami. Môžeme sa počas cesty rozprávať, kŕmiť alebo len tak štuchať a smiať sa. Ten pocit blízkosti je oveľa príjemnejší, než keď dieťa sedí vzadu.

Veľkou výhodou, ktorú sme pocítili na Balkáne, bolo, že prítomnosť malého človiečika otvára všetky dvere a omnoho lepšie sa nadväzujú kontakty. Počas troch týždňov sme každý deň vnímali, ako sa Danko učí nové veci a posúva míľovými krokmi dopredu.

Čím sa teraz riadite pri nových cestovateľských výzvach?

Našťastie, celé zázemie si vozíme v aute, takže pri plánovaní dovolenky sa nemusíme pozerať na to, koľko hviezdičiek má hotel a či je babyfriendly. Všetky potrebné veci si vozíme so sebou a kedykoľvek ich môžeme Dankovi poskytnúť. No dobre, tých 5 hviezdičiek asi nie, ale minimálne 3,5 áno!

Veci, ktoré si teraz všímame, sú skôr iného druhu – ako ďaleko je ďalšie miesto, kde by sme chceli kempovať a koľko máme zásob. V prvom rade je to príprava programu pre nášho krpca. Okrem varenia potrebuje dostatok pohybu, a preto sa všetok čas okrem presunov snažíme tráviť vonku.

Všetkým, ktorí sa boja, ale odkazujeme, že aj my sme sa báli. Dieťa je však v nízkom veku formovateľné a adaptuje sa na nové podmienky skôr ako dospelý. Treba len vyraziť a nejako to dopadne. Hlavné je, že má maminu, tatina a dostatok jedla.

Aké sú podľa vás hlavné pozitíva cestovania a ako sa zmenil váš pohľad na svet po mnohých precestovaných kilometroch?

Každá cesta vás zmení. Bude to znieť ako klišé, ale je to pravda. Keď navštívite miesta ako Mongolsko, Pamír či Sibír, kde sa ľudia tešia z každej maličkosti, rozdelia sa aj s tým málom, čo majú a majú dvere pre cestovateľa dokorán otvorené, zmeníte pohľad na konzumnú spoločnosť, kde sa každý ponáhľa.

U nás je stres každodenný sprievodca človeka a tam ľudia ani nepoznajú význam toho slova. To, že sme doma, zistíme tak, že sa cudzí ľudia na seba neusmievajú – a to je škoda. Každý úsmev vie predsa spríjemniť deň. Zmeníme tiež pohľad sami na seba. Spoznali sme sami seba vo vypätých momentoch, keď sme boli vyčerpaní, vystrašení a hladní. To je najväčšia pridaná hodnota.

Na čo sa najviac tešíte, keď sa vraciate domov?

Najviac sa tešíme na našu slovenskú kuchyňu. Rodičia majú už vopred celý zoznam jedál, ktorými nás môžu privítať, a na prvých priečkach sú vždy bryndzové halušky.