cestovanie deti

Čo „nabaliť“ našim deťom na šťastnú cestu, keď opúšťajú teplo a bezpečie domova?

0 zdieľaní
0
0

Od istého veku, najprv sporadicky a potom systematicky, posielame svoje deti na cesty mimo domova, mimo nášho dosahu, mimo našich bezpečných mantinelov. Spôsobuje nám to problém? Nemáme istotu, ako sa budú správať, či zvládnu samostatnosť, či budú dostatočne zodpovedné? Takéto a im podobné otázky si kladie nejeden rodič, keď púšťa svoje deti najprv síce len na prázdniny k starým rodičom, potom možno do tábora a niekedy nakoniec aj do zahraničia na jazykový pobyt, strednú či vysokú školu.

Čo je tá správna výbava, ktorú by mal rodič poskytnúť a naučiť svoje deti? Samozrejme, môže toho byť veľa, závisí to od viacerých faktorov. Ak by sme mohli niečo zovšeobecniť, asi by sme chceli, aby sa správali zodpovedne, či sme pri nich, alebo nie. Aby sa vedeli „správne“ rozhodovať, či sú pri nás, alebo sú úplne slobodné niekde na prázdninách či v zahraničí.

Sloboda – možnosť, ktorá má dve tváre.

Deti a tínedžeri zažívajú alebo využijú slobodu rôzne. Pre niekoho je to možnosť „utrhnúť sa z reťaze“ pre iného možnosť „narásť do dospelosti“. Ako viesť deti k tomu, aby využili poskytnutú slobodu najlepším možným spôsobom?

Sloboda je spojená so sebaovládaním asi tak ako kvetina so včelou. Jedna bez druhej neprežijú. Rozkvitanie slobody detí stojí na uvedomení rodičov, že práve cvičenie sebadisciplíny je živnou pôdou a následne krídlami k ich rozletu. Keďže schopnosť zvládať slobodu je naučená, legitímnou sa stáva aj otázka, či svoje deti učíme sebaovládaniu, alebo vyrastajú do dospelosti, ktorá je plná závislosti na vonkajších vplyvoch?

Čím teda konkrétne zabezpečíme rozvíjanie a zvládanie slobody

1.Naučme ich, že po získaní slobody môžu a musia robiť veľké množstvo volieb, ktoré tvoria a rešpektujú blaho ostatných.

Takto sa dieťa pripravuje na čas, keď opustí svoj domov, a bude čeliť nespočetnému množstvu možností života. Každý deň sa mu otvorí tisíce dvier, z ktorých si bude musieť správne vybrať, a preto sebaovládanie je výbava, ktorú musíme stále cvičiť a praktizovať medzi svojimi najbližšími, čím im prejavujeme svoj vzťah. V reálnom živote si nemôžeme robiť hocičo, čo chceme a čo by nám následne mohlo ublížiť, prípadne by mohlo pôsobiť nerešpektujúco voči ostatným. Preto je nevyhnutné to začať deťom čím skôr vysvetľovať a ukazovať na príkladoch rodičovského vzťahu. Ak to funguje, tak mozog dieťaťa si oveľa rýchlejšie rozvinie emočnú sebareguláciu a sebakontrolu v takomto pokojnom prostredí domova.

2. Umožnime im robiť chyby a preberať za ne zodpovednosť.

Je oveľa jednoduchšie robiť chyby v bezpečí domova, kde si dieťa v sprievode rodiča s láskavým a empatickým postojom nesie niekedy aj ťaživú zodpovednosť a následky. Nerobme zo seba „helikoptérových“ rodičov, ktorí sú vždy naporúdzi, vždy včas zasiahnu a pomôžu či nebodaj vyriešia a „zažehlia“ vzniknuté škody a problémy. Pokusmi, aj tými neúspešnými, či chybami sa deti učia. Tu platí známy citát C. G. Junga: „Tam, kde človek zakopne a padne, môže nájsť čisté zlato.“

3. Zažívaním bezpečia konzistentných hraníc.

Zásadný spôsob, ktorý deti učí sebakontrole, je, keď dospelí poskytujú starostlivé, konzistentné a vymožiteľné obmedzenia. Nastavovanie hraníc je vždy individuálne, ale musí existovať. Len tak deti zažívajú istotu pokojného a bezpečného domova. Pravidlo znie: „pevne a láskavo“. S týmto nevyhnutne prichádza potreba zvládania silných emócií. V prvom rade tých svojich rodičovských, aby dieťa pochopilo, že emócie z nás len tak odrazu nespadnú, ale dajú sa zachytiť v intenzite, pri ktorej sme ešte schopní ich vypočuť a pomocou rozumu nájsť to najmúdrejšie riešenie pre nás i naše okolie.

Pestovanie vytrvalosti a trpezlivosti – vzácny dar na cestu – od rodičov.

Asi pred rokom som náhodne narazila na citát Leonarda da Vinciho, ktorý ma zaujal: „Ani jeden mladý človek nie je taký nešikovný, aby nedospel k úspechu aspoň v jednej veci, ak je vytrvalý.

Zaujímavá podmienka – ak je „vytrvalý“. Viesť deti k vytrvalosti, ako sa to dá? Čo je naším hlavným dôvodom, keď pri niečom vydržíme, dotiahneme to dokonca? Je to niečo, čo nás pri tej veci pevne drží. Asi jej zmysluplnosť alebo zvedavosť, či danú vec dokážeme. Je za tým istá túžba, možno sen. A potom aj dávka trpezlivosti a schopnosť vedieť sa ovládnuť.

Ako tieto veci poskytnúť našim deťom?

Odhaľovaním detských túžob.

Všímať si ich, rozumieť tomu, čo ich baví. Vytvárať im priestor na to, aby spoznávali pestrosť vecí a vedeli rozoznať, čo sa prihovára práve im. A potom nezabudnúť ich v tom podporiť. Aj to niekedy znie ako riadna výzva: napríklad, keď vaše dieťa chce nasledovať smetiarske auto a nanovo už aspoň piatykrát pozoruje nakladanie a vysýpanie kontajnera alebo keď hodiny stojí pri bagri či žeriave. Nuž nie je vždy úplne jednoduché nadchnúť sa pre ideu, ktorá v sebe nesie kódovaný potenciál budúceho strojára či konštruktéra.

Pestovaním trpezlivosti.

Buďte príkladom vo vašich dospelých situáciách: namiesto frflania alebo rozčuľovania sa niekde v zápche pustite si dobrú hudbu, začnite nejakú slovnú hru. Alebo ak pridlho čakáte na vybavenie na úrade či v reštaurácii, skúste sa ozvať láskavo a nie nahnevane. Deti sa pozerajú, vnímajú a učia sa. Dôležité je ukázať im správanie, keď sa nečakane niečo zmení. Ukázať, že zamerať sa na to, ako si možno spríjemniť nepriazeň osudu, je tou najkonštruktívnejšou a najuspokojúcejšou alternatívou. Konkrétne?

  • pokojne čakať, až na nás príde rad, namiesto nervózneho komentovania,
  • ponúknuť pomoc iným deťom naokolo, ak potrebujú,
  • hovoriť zdvorilo, aj keď sa cítime rozrušene,
  • počúvať, kým iní nedokončia svoju reč, a len potom ponúknuť, či by radi počuli aj náš názor,
  • šetriť si peniaze na niečo, po čom túžim (hračky, korčule, oblečenie),
  • učiť nejakú zručnosť niekoho, komu to ide ťažko,
  • zdvorilo čakať, pokiaľ aj ostatní dostanú jedlo na tanier, a len potom začínať jesť.
0 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ