daniel hevier hevi

Daniel Hevier: Každý z nás má svoj hendikep, ktorý sa pri zlej vôli môže zdať nenormálny úplne každému

4 zdieľaní
4
0

Sme všetci normálni alebo skôr nenormálni? A čo potom naše deti? So spisovateľom, textárom, prekladateľom a výtvarníkom Danielom Hevierom sme sa jedno augustové popoludnie po daždi porozprávali o tom, v akom stave je naše školstvo a prečo potrebujeme deti učiť inak – nie odzadu dopredu, ale naopak. Navyše hravo, s dušou a vlastne všade, veď učebňou je celý svet. Tak, kde je problém?

Prečo podľa vás dnes potrebujeme iný prístup k vzdelávaniu ako pred 30 rokmi? Zmenilo sa vôbec?  

Mení sa. Keby sa tí učitelia, ako bola napríklad v 60. a 70. rokoch moja mama, ktorá už nežije, vrátili dnes do škôl, oveľa viac by tieto zmeny pociťovali. Mení sa, no nie vždy k lepšiemu. Hoci, mamu by možno potešilo, že deti sa už dnes tak nedrezúrujú, ani nešikanujú. Ja som napríklad chodil na klavír do Ľudovej školy umenia, no vyhodili ma, pretože som hrával vlastné pesničky. Dnes už sa, myslím, takéto extrémy v školách nedejú.

Teraz sa učitelia skôr sťažujú, že žiaci sú pasívni, netvoriví, že je im všetko jedno. Že sú flegmatickí a nič ich nezaujíma. Preto akurát dnes potrebujeme, aby boli školy iné. Ľudstvo inakosť a zmeny predsa potrebuje. No školy často akoby zaostávali za ostatným životom. Možno je to tým, že sú ako Titanic. Kým sa to v nich obráti, kým sa to v nich všetko prestaví, kým to ľudia príjmu za svoje – to trvá. Aj niekoľko generácií.

Rýchlo sa nedokážu zmeniť preto, lebo je zle nastavený systém? Priveľa byrokracie, málo odborných zamestnancov, špeciálne triedy a školy, segregácia. Málo inklúzie?

Musíme zdôrazniť, že inklúziu potrebuje každý jeden žiak. Nielen ten so špecifickými potrebami. Každý jeden žiak potrebuje inklúziu, vždy ju potreboval. Aj ja, keď som chodil do školy v 60. rokoch minulého storočia, som ju potreboval. Niekde som ju nachádzal, niekde nie. Inklúzia bola teda v tej dobe taký obyčajný ľudský, normálny prístup. Žiaci mojej mamy chodievali k nám domov, doučovala ich, brávala ich aj na Hviezdoslavov Kubín. Otec ich zas učil nemčinu, keď išli na dobré školy. Neverím v silu revolúcií, ale v silu evolúcie áno. Je na nás, aby sme to evolučne, zdola vyriešili. Môžeme mať akéhokoľvek osvieteného ministra či riaditeľa pedagogického ústavu, keď ani ten posledný učiteľ v malotriedke nebude inkluzívne cítiť, nič sa nezmení. Vo svojej triede je pánom on. No a rodičia, tí vedia byť najväčšími sabotérmi a nepriateľmi inkluzívnych snáh. Zažil som prípady, keď zo školy vyštvali učiteľa a všetky jeho snahy zničili.  

S tým sa v rámci programu na podporu inkluzívneho vzdelávania v Nadácii pre deti Slovenska stretávame aj my. Rodičia si neželajú, aby ich deti chodili do rovnakej triedy s deťmi z rómskej menšiny, či s deťmi so zdravotným znevýhodnením. Povedzme si, aké postavenie má rodič vo vzdelávaní svojho dieťaťa? Do akej miery by vlastne mal zasahovať do fungovania školy.

Poviem vám také moje presvedčenie – rodič vychováva a vzdeláva svoje dieťa dávno predtým, ako to začne robiť škola. Teda, mal by. A robí to aj popri škole. Až dieťa príde domov zo školy, jeho vzdelávanie a výchova pokračujú. Nemala by tam existovať nijaká sabotérska sila rodičov, ktorá by deti nútila zabudnúť na všetko, čo sa v škole naučili, ktorá by popierala ich nadobudnuté vedomosti a schopnosti, majú ich posúvať ďalej. Platí to aj naopak. Potom je to dieťa ako frontový vojak na bojisku, okolo ktorého sa stretnú dve armády, rodič proti škole, škola proti rodičovi. Hádajte, kto si to odnesie.

Hoci, v našej domácnosti to tak bývalo – konflikt záujmov rodičov a školy, v ktorej mama dokonca pracovala. Hovorievala mi, aby som v škole neprezradil, že otec doma počúva Slobodnú Európu. Bola iná doba. No myslím si, že dnes musíme vychovávať a vzdelávať aj rodičov – možno raz budú na rodičovstvo potrebovať aj rodičovské minimum. Presne tak ako učitelia musia mať aspoň pedagogické minimum. Učili by sme budúcich rodičov, ako deti viesť a vychovávať.

daniel hevier chymeros hevi
Spisovateľ, textár, prekladateľ a výtvarník Daniel Hevier vo svojom ateliéri.
Vráťme sa ešte k tej inakosti. Zvykli ste pracovať s veľmi nadanými deťmi, neskôr aj s deťmi s poruchou autistického spektra.

To je takmer to isté. Autistické deti sú múdre podobne ako tie s mimoriadnym nadaním, no a tie mimoriadne nadané deti majú zase prejavy autizmu.

V čom spočíva ich inakosť, vďaka ktorej máme v spoločnosti často strach zaradiť ich medzi nás, bežných ľudí, medzi bežné deti v škole?  

Poviemto takto – o deťoch, ktoré navonok nemajú nejaké viditeteľné hendikepy a potreby, hovoríme ako o normálnych deťoch. Ja by som to vyhrotil a povedal to takto – žiadne dieťa nie je normálne. Každé dieťa porušuje v istom ohľade normy. Tie konvenčné, zabehnuté. Ten šedý štandard, priemer, ktorý existuje iba v hlavách teoretikov, lebo v skutočnosti neexistuje. Preto sa vždy a rád odvolávam na svoju školu a svoje detstvo – tam som získal základy môjho intuitívneho pedagogického majstrovstva. Vždy som sa kamarátil s prepadlíkmi, grázlami, s tými, čo mali dvojky z chovania. S problemovými žiakmi. Mali sme veľké pole spoločných záujmov a komunikácie. Problém jednoducho spočíva v nepoznaní.

Ako to myslíte?

Je august, o chvíľu začne školský rok. Mnohí učitelia sú iste v panike, maľujú triedy, pripravujú si všelijaké hygienické prostriedky. No v každej triede by pritom mal byť napríklad taký invalidný vozíček. Mali by si doň sadať zdravé deti, aby sa ocitli v koži ich potenciálneho budúceho spolužiaka s hendikepom. Jednoducho vždy, keď k nám prichádza nejaký „iný“ žiak alebo mladý človek, pomôže, keď ho jeho okolie začne spoznávať jeho vlastnými špecifikami či danosťami. Iba tak zistíme, že je vlastne úplne normálny, tak ako my, pretože svoje špecifiká máme predsa všetci. Každý z nás má svoj hendikep, ktorý sa pri zlej vôli môže zdať nenormálny úplne každému.

hevier rozhovor atelier bratislava
Pamätám si na fyzikárku z gymnázia. Podľa nej som bola nenormálna jednoducho preto, že som nerozumela fyzike. Tvrdila mi, že to bude dôvod, pre ktorý sa nedostanem na žurnalistiku. Myslela som na to celý čas počas príjímačiek na univerzitu. Dodnes je to pre mňa silný negatívny, až ponižujúci zážitok. A paradoxne, myslím si, že som sa tam dostala aj vďaka prístupu iného pedagóga z rovnakého gymnázia. Prehĺbil vo mne lásku k slovám, k jazyku, k literatúre a gramatike. Akú rolu by mal zohrať učiteľ v živote žiaka tak, aby mu nespôsobil viac škody ako úžitku?

Stačí, keby boli učitelia učiteľmi, v tom pravom zmysle slova. Čiže ľuďmi. No mali by tiež byť moderátormi, sprievodcami, dokonca kamarátmi. No učitelia nie sú kamaráti z ulice, nie sú to priatelia na mobile. Môžeme mať s nimi blízky vzťah, no stále to budú naši učitelia. Musíme poznať hranice, učitelia aj žiaci. Sám seba napríklad volám pojmom učižiak.

Aká je definícia tohto pojmu?

Som učiteľ, ktorý sa učí od detí a žiakov. Francúzsky sociológ Michel Serres tvrdí, a má to podložené aj argumentami, že prvýkrát v histórii nastala doba, keď sa staršia generácia učí od tej mladšej. Najmä vďaka technológiám. Doteraz to bolo tak, že tí starší odovzdávali skúsenosti mladším. Karty sa obrátili. Dôležité je, že to nie je dehonestácia či poníženie autority starších. Práve naopak. Za bývalého režimu som i ja sám vedel o literatúre viac ako môj vtedajší učiteľ. Pod lavicou som tajne čítal knihy zo západu alebo samizdaty. Moji spolužiaci, čo boli frajeri v matematike, zase predčili svojich učiteľov.

Učitelia by sa mali sami seba opýtať – prečo som učiteľ a čo chcem dosiahnuť? Uspokojiť nejaké svoje ambície, nenašlo sa pre mňa nič lepšie, alebo mám mesiášsky komplex spasenia ľudstva v podobe 30 žiakov v triede, ktorých chcem xeroxovať na svoj obraz? Alebo im chcem odovzdať manuál, ako sa dostať ďalej, ako ja sám? Zaoberať sa týmito otázkami až na vysokej škole, kde sa mladí ľudia pripravujú na to byť učiteľmi, je neskoro. Kto som a čo chcem na svete robiť, sú otázky, ktoré by sme mali klásť už deťom, ktoré raz budú učiteľmi a rodičmi.

Vy ste z učiteľskej rodiny, ale sám učiteľom, ak sa nemýlim, nie ste. S deťmi v školách ale aj tak nejaký čas trávite a pracujete. Ako to teda je?

Pozrime sa na to takto – kto je to ten učiteľ? Ten, kto má úväzok v škole a chodí do nej každý deň na osem hodín? Ja som začal byť učiteľom už v deviatej triede na základnej škole. Učil som tých mojich spolužiakov, tých grázlov, nosil som im do školy knihy, ktoré sme potom čítali pod lavicou – Mitanu, Štrpku aj beatnikov. Potom som mal, volám to jedna krásna stáž od socialistického štátu, na vojne som učil Rómov čítať. Oni zas naučili veľa mňa. Potom som učil mimoriadne nadané deti, autistov, seniorov na Univerzite tretieho veku, trojročný úväzok som mal aj počas doktorandského štúdia. Ja vlastne stále učím. Aj tento rok, predtým ak prišla koronakríza, raz za dva týždne som chodieval učiť na Gymnázium Jura Hronca. Viedol som tam krúžok. No a počas krízy som pracoval s deťmi veľa online. Každý deň som trávil v nejakej inej virtuálnej triede.

Ak sa nemýlim, pracujete aj na vlastných projektoch, však?

Áno, mám aj niekoľko vlastných projektov, napríklad pracujem s rodičmi a ich deťmi, ktoré nechcú písať ručne. Navádzam ich k tomu hrou. Kým sa dalo, chodil som aj na besedy po celom Slovensku, teraz všetko funguje online, vrátane konferencií. Okrem toho pracujem aj na projekte O2 Radostná škola s Danielom Hevierom. Je to vlastne akýsi pendant O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. On je ten na telo a ja zas ten na dušu. Zistil som tiež, že je efektívne učiť samotných učiteľov. Mám svoju, nazvime to otvorenú školu, kde ja prichádzam za nimi alebo oni za mnou. Učím ich a inšpirujem, ako učiť.

No a v pláne mám ešte jednu metodiku, aby deti rozumeli slovným príkladom. Učitelia sa totiž často sťažujú, že im deti nerozumejú. Nečudujem sa im, ak v nich používame také slaboduché formulácie, ktoré sa deťom samým zdajú hlúpe, bez kontextu. Napríklad – Janko má tri jablká. Príde jeho sestrička Hanka a pridá mu dve jablká. Koľko majú spolu jabĺk? Veď to sú slabomyseľné vety. Rád by som teda napísal zbierku slovných úloh, ktoré budú zábavné a zaujímavé, rovnako ako príručku k desiatim slovným druhom, ktoré si deti často mýlia a nerozumejú im. A pritom je to náš jazyk!

hevier tricko pisane pismo
Daniel Hevier má aj niekoľko vlastných projektov, napríklad pracuje s rodičmi a ich deťmi, ktoré nechcú písať ručne.
Ako teda podľa Daniela Heviera učiť?

To je veľmi variabilné. Neexistujú na to žiadne sylaby ani pravidlá, iba zásady. Jednou z nich je, že skôr ako začnem učiť, musím deti, ktoré budem učiť, poznať. Musím poznať ich rodičov. Čiže, keby som bol teraz učiteľom v klasickej škole, už koncom augusta, skôr než začne školský rok, by som sa stretával s rodičmi mojich budúcich žiakov. Zisťoval by som, akí sú, čo od tej školy očakávajú, rovnako by som sa to pýtal aj samotných detí. Až by sme si prvého septembra sadli spolu do lavíc, ako učiteľ už by som zhruba vedel, kto má aké danosti, talent, alebo akú hudbu či módu majú radi.

A keď nazrieme rovno na vyučovanie – ako by ste ho viedli?

Všetko by sa začínalo daným ránom, cez udalosti, ktoré sa stali. Napríklad – ak máme na literatúre v to ráno preberať Gilgameša, nezačnem tým, že to dielo pochádza z tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Dostal by som sa k nemu cez ich sny, cez to, že Sagan nedokončil etapu, cez protesty v Bielorusku, aby som ich vtiahol do diania. Rád by som zmenil aj školské kurikulum – aby sa decká učili najprv o súčasnosti, o dejinách, ktoré žijú a presúvali sa do minulosti. Dejepis samotný treba začať od toho dňa, keď si žiaci sadnú do lavíc. A keď sa nedostaneme až do praveku, nič sa nestane. Ale keď sa nedostaneme k rokom 1968 alebo 1989, to už bude chyba.

Máte ešte nejaký hevierovský trik, ktorý na decká pri učení funguje?

Keď sa žiakov pýtam, kto boli prví raperi, hneď sa hlásia. A keď im poviem, že to boli štúrovci, mám ich v hrsti, sú v hre. Hľadáme, čo majú spoločné Ego, Rytmus a Janko Kráľ. Sú to veľmi obyčajné lacné triky, nič nestoja, no mám pocit, že ľudia akosi zabudli, aké je to byť pubertiakom, zvedavým žiakom. Každý učiteľ to predsa zažil, bol žiakom, pre niečo mal školu rád a pre niečo ju nenávidel. Na to, čo na tej škole nenávideli, si už teraz zrejme nevedia spomenúť, preto robia tie isté chyby.

Nedávno som dal na Facebook tip na hru, ako cibriť matematiku cez prázdniny, no radostnou formou. Cestou na výlet do Tatier sa s rodičmi môžu zabaviť sčitovaním, násobením či porovnávaním evidenčných čísiel okoloidúcich áut. Alebo ak je v čísle sedmička, dieťa si musí rýchlo spomenúť na sedem vecí, ktoré má vo svojej izbe, alebo si spomenúť na šport, v ktorom je na poli potrebných sedem hráčov. Inšpirácie pre aktívne a hravé učenie sú na každom rohu.

daniel hevier hevi spisovatel textar
Stretli ste sa už niekedy v škole s tým, že by deti mali napríklad extrémistické, kotlebovské sklony?

Samozrejme. Mám dva javy, ktoré pri nich intuitívne používam. Stimulácia a simulácia. Vyskúšajme si to v tej škole, v tej triede – aké by to bolo, keby sme mali ročník plný náckov, aké je to byť šikanovaný, aké je to niekoho šikanovať? Školy by mali s takýmito scenármi rátať, mali by ich vedieť odhaľovať, pracovať s nimi. Raz som učil v jednej triede – na prvý pohľad bolo jasné, že sú tam dvaja dominantnejší chlapci, športovci, svalnáči. Prejavovali sa tým, že niekoho zahriakli, aby nerozprával, obmedzovali druhých. Do deja učiva som ich teda začal vťahovať cez futbal, cez uvedomenie si vlastnej hodnoty a sily, s ktorou ale prichádza aj zodpovednosť za ostatných, za slabších. Niečo sa v tom ich prístupe k ostatným na hodine zmenilo, no za 45 minút som to v nich nemohol zmeniť na celý život.

Veľmi mi to pripomína prístup, s akým vo vzdelávaní, ale aj v spoločnosti, nazeráme na Rómov. Nedávame im priestor. Je to vôbec v blízkej budúcnosti riešiteľný problém?

Je to problém, ktorý sa nedá vyriešiť za jednu generáciu Rómov. Keď chodím po východnom Slovensku, často sa ocitám v telocvičniach plných 200 detí, medzi ktorými sú asi piati alebo šiesti gadžovia. Odovzdať sa im – to je moje motto, moja misia. Každé dieťa, každý človek je vďačný, keď mu venujete svoj čas a záujem, keď sa ho opýtate, ako sa cíti, ako sa má. Netvárme sa, že oni to nepotrebujú, alebo že by to medzi nami nezvládli.

V jednom rozhovore ste povedali, že keby ste mali svoju vlastnú triedu žiakov, nesedeli by v nej tak, ako v školách decká sedia bežne, po dvoch a v radoch. Ako by vyzerala vaša trieda?

Keď tvoria mesto skvelí japonskí architekti, nechajú ľudí samých, aby si vyšliapali chodníčky – od domu k domu, od domu k zastávke či do obchodu, až potom ich urobia. Tie cestičky vznikajú spontánne. Aj v prípade vzdelávania by som to celé nechal na deťoch. Alebo, ako učiteľ môžem vymodelovať niekoľko situácií a pozorovať, ktorá im bude najsympatickejšia, prirodzená. Na niektorých predmetoch a pri niektorých témach je vhodné sedieť v kruhu, na iných je zas lepšie, keď sedia za sebou. Niekedy je zas fajn len tak si polihovať. Veľa by som tiež decká učil mimo triedy, vonku alebo v knižnici. Učebňou môže byť celé mesto, celý svet.

Čo sme sa počas koronavírusovej krízy a prechodu na vzdelávanie z domu dozvedeli o našom systéme školstva? Čo vyšlo na povrch?

Všetko – pozitíva aj negatíva. Nasadenie niektorých učiteľov, aj nepripravenosť a pasivitu tých druhých. Koronavírus nám ukázal nielen to, že niektoré deti zostali mimo vzdelávania, systém ich nedokázal podchytiť a postarať sa o ich učenie sa na diaľku, ale aj to, že deti, ktoré mali prístup k online vzdelávaniu, na to kašľali. Popri vyučovaní v jednom online okienku mali v tom druhom otvorenú hru. Ale to je predsa úplne normálne, veď aj ja som si čítal pod lavicou knihy a pozeral som sa viac po spolužiačkach ako na mapu Afriky. Vychádzajme z toho, čo tie deti baví. Keď radi hrajú Minecraft, prečo na tejto hre nepostaviť hodinu gramatiky alebo matematiky? Keď trávim čas s deťmi v triede ja, nechávam im aj mobily, nech ich pokojne používajú aj počas vyučovania. Istá anarchia je produktívna, záleží len na majstrovstve pedagóga, aby sa to nezvrhlo na rozvrátenú morálku.

hevier rozhovor vydavatelstvo hevi atelier
Potrebujeme známky? Potrebujú ich deti?

Deti sa dá motivovať aj na iné princípy, ako sú známky, no prečo by mal niekto cudzí rozhodovať o tom, či sa známkovať v školách bude alebo nie? Nechajme to na deti, prípadne na ich rodičov. Niektoré deti sú súťaživé, chcú byť ohodnotené, chcú mať spätnú väzbu. Či to budú srdiečka, smajlíky, jednotka alebo dvojka, chcú to. Známka sa u nás dáva za výkon – naučíš sa básničku, dostaneš jednotku, nenaučíš sa básničku, dostaneš päťku. Alebo, prinajlepšom, nedostaneš jednotku. No podľa mňa by sa mala známkovať aj zvedavosť, vlastný názor, robenie chýb, vzbura a argumentácia. Napríklad, keď sa dieťa nenaučí básničku, pretože sa mu už zdá vzhľadom k jeho veku hlúpa a detinská, výborne, dostal by odo mňa jednotku. Hodnoťme ich za prejavenie vlastného postoja, za obhájenie si vlastného názoru.

Dnes pracujete aj s mladými ľuďmi, s budúcimi pedagógmi. Nie je tajomstvom, že množstvo či už bežných alebo špeciálnych pedagógov  opúšťa univerzity s pocitom nepripravenosti, s nedostatkom praxe a skúseností. Čo s tým?

Oni sami s tým nič neurobia, s tým musia niečo urobiť školy. V každodennej realite škôl, ktorej sa raz stanú súčasťou, by mali byť od prvej chvíle svojho štúdia, dokonca možno ešte oveľa skôr. Mali by chodiť do škôl a vyskúšať si to v praxi – napríklad v triede, v ktorej štvrtina sú grázli, štvtina sú pasívni študenti a tí ďalší sú celkom v pohode. Tak čo, skúsiš ich nadchnúť alebo si si to už rozmyslel? – pýtal by som sa ich. Keď nemôžeme medikov zoznamovať s ľudským telom až vtedy, keď doštudujú, prečo to robíme učiteľom? Od prvej chvíle by mali v praxi vidieť, že realita je úplne iná, ako ich to v tej škole, na tej pedagogike, budú učiť.

Existuje podľa vás čas, kedy by mal učiteľ prestať učiť?

Každých päť rokov? Aj kňazi či psychológovia majú sabatický rok, chodia na supervízie, dávajú si pauzu, dovzdelávajú sa. Zmeniť prostredie, vyskúšať si inú profesiu alebo si jednoducho oddýchnuť, či len učiť niekoho iného, môže byť veľmi osožné – pre naše telá aj myseľ.

daniel hevier kniha
Voľakedy čítala knižky cestou do školy polovica autobusu, dnes už ich tam vidím len pár, alebo sa mi to len zdá?

Viete, to je taký mýtus, ktorý začína slovami – ako sa voľakedy čítalo. Môžem zodpovedne povedať, že v 60. a 70. rokoch minulého storočia sme čítali v triede len traja alebo štyria. Rovnako ako dnes. Navyše, deti v týchto časoch čítajú iné veci, iné texty – čítajú SMS-ky, bilboardy, inzeráty, reklamu, vizuálny smog. Sám čítaniu neprikladám až taký mystický rozmer. Hovorí sa, že keď budeme veľa čítať, budeme lepšími ľuďmi, ľahšie odhalíme, čo je pravda a čo je nepravda. Poznám toľko hajzlov, čo čítajú a pritom sú to až defektní ľudia.

No práve teraz hľadám neurológa, ktorý by mi pomohol sformulovať, čo sa v našom mozgu deje, keď čítame. Iste, čítanie zrejme má nejaké neurologické dôsledky, napríklad sa možno vďaka tomu vyhneme alzheimeru alebo demencii. Chcel by som to vidieť v tabuľkách, na grafoch či na röntgene. Až to raz ukážem rodičom, sami budú chcieť, aby ich deti viac čítali. (smiech) Ale teraz naozaj – nemali by sme deťom v súvislosti s knihami hovoriť, že musia čítať. Nie, ony predsa čítať môžu, ale nemusia. Dokonca majú právo nečítať, alebo knižku zahodiť. Ale mali by to aspoň skúsiť. Možno z nich nakoniec budú šťastní čitatelia.

Toto bude možno hlúpe zamyslenie, ale predsa skúsim. V dnešnej dobe sa kladie pri detských knižkách oveľa väčší dôraz na ich ilustrácie a celkový vizuál. Nemyslíte si, že to môže mať trochu negatívny vplyv na detskú predstavivosť? Voľakedy boli knižky ilustrované menej. Pamätám si na svojho Harryho Pottera, ktorý okrem ilustrovanej pevnej väzby nemal nijaké obrázky. Ani Anna zo Zeleného domu. Alica v krajine zázrakov mala zopár malých farebných výstupov. A moja predstavivosť fungovala na plné obrátky. Dnes je pri tých krásnych ilustráciách limitovaná.

Vizuálna kultúra niečo zoberie, niečo dá. No určite sa pri nej vyvíja niečo iné, iná kreatívna schopnosť. Mám takú konšpiračnú teóriu, že vesmír si chystá nové ľudstvo v podobe našich detí. Preto máme veľa naoko problematických detí – autistov,  ADHD aj tých s narušenou komunikačnou schopnosťou. Nové ľudstvo bude potrebovať iné schopnosti a danosti, keď sa bude trebárs lietať na dlhé svetelné roky. Niečo sa u nás zakrpatí, niečo sa rozvinie. Podľa mňa už sa to deje a je to úžasné, že môžem byť pri tom.

VIAC ZAUJÍMAVÝCH ROZHOVOROV O ŠKOLSTVE A VZDELÁVANÍ NÁJDETE V JESENNOM RIKIKI
TERAZ V PREDAJI.

rikiki jesen nova era vzdelavania
4 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ