Práve čítate
Lucia a Šimon Šicko: Deti by sa mali hrať snáď celý deň. Ale nie v digitálnom svete, ten treba regulovať
MAGAZÍN MODERNÉHO RODIČA
Tmavý režim Svetlý režim

Lucia a Šimon Šicko: Deti by sa mali hrať snáď celý deň. Ale nie v digitálnom svete, ten treba regulovať

lucia a simon sicko titulka
simon sicko syn
simon sicko pixel federation
simon sicko hry
lucia a simon sicko doma s detmi +3
Zobraziť galériu
simon sicko syn

Hrávajú hry, veľa. Veď ich sami vytvárajú. Hrať sa je pre nich a pre ich deti veľmi dôležité. Ale všetko má svoje pravidlá. S LUCIOU A ŠIMONOM ŠICKOVCAMI, zakladateľmi úspešnej firmy Pixel Federation, sme sa porozprávali o tom, ako svet hier funguje a aký vplyv má na naše deti. Hranica môže byť veľmi tenká.

Poďme rovno k veci, veľkou súčasťou rodiny Šickovcov sú aj počítačové hry a hry ako také. Platí na deti, ak im v rámci trestu rodičia hry zakážu? Robíte to aj vy?

Lucia: My to takto nastavené nemáme. Oni vedia, že keď robia niečo skutočne neželané, výsledkom toho môže byť, že na druhý deň sa jednoducho hrať nebudú. Rozumejú tomu a nemajú túto „páku na deti“ veľmi radi. (smiech) Napríklad, náš najstarší syn dáva veľmi rád tresty menším deťom, prečítal si to v Denníku odvážneho bojka, kde postava Robert trestá svojho brata. Nedávno som s ním riešila situáciu, keď na krúžku čosi zakazoval svojmu bratovi, dával mu šialené tresty. Keď som sa ho na to opýtala, dostala som presne túto odpoveď – aj Robert dával svojmu bratovi tresty. Lenže u nás doma nijaký inštitút trestu nie je. Snažíme sa im vždy veci vysvetliť tak, že aj my dospelí robíme nevhodné veci, no potom musíme znášať dôsledky toho, čo sme spôsobili.

Pri príbehu odvážneho bojka a o tom, aký mal na vášho syna vplyv, sa vás musím opýtať, ako vnímate v hrách strieľanie či dobíjanie území? Nevzbudí to v deťoch podobné správanie aj v dospelosti? Možno som až príliš paranoidná.

Šimon: Dobrá otázka. Ja som vyrastal skoro na dedine, v Lamači. Celé detstvo sme sa, prirodzene, hrali s chalanmi na vojakov, hádzali sme po sebe kamene, strieľali sme po sebe paličkami. To, či to prerastie do niečoho iného alebo to, či to ovplyvní naše správanie neskôr, je asi individuálne. Napríklad sa hovorí, že Anders Breivik, ktorý postrieľal v Nórsku mladých ľudí na ostrove Utøya, takéto strieľačky hrával. Myslím si však, že to je puzzle viacerých vecí, nie je to len o hre, v ktorej sa strieľa. Niektorým to môže priťažiť, niektorým to hranie môže pomôcť.

Lekár Gabor Maté vo svojom TED talku hovorí, že veľmi veľa ľudí sa stane závislými na heroíne už po prvom, druhom raze a sú ľudia, ktorí sa závislými nestanú nikdy. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že tým prvým dáva heroín pocit prijatia a vrelosti. Tí, ktorí sa stanú závislými, sú väčšinou práve ľudia, ktorí takýto pocit nikdy nezažili. Ja by som sa závislým asi nestal, mal som detstvo ako z rozprávky. (smiech) Mohli by podľaneho natočiť film. Dostal som všetko potrebné, čo dieťa potrebuje – lásku od rodičov, domov, školu, kamarátov, pohyb, hry. Ani neviem, čo je to prežívať nejakú traumu.

Určite ste ako deti hrávali hry aj vy. Aké?

Šimon: Hrám sa celý život, asi od 83. roku, to je už veľmi dávno! Nemyslím si, že som preto horší občan alebo že mám v sebe nejakú agresivitu. Hrával som strategické hry, milujem ich doteraz. Keď niekam letím a mám kopec času, teším sa, že si opäť zahrám. Raz som si robil test svojich silných a slabých ľudských stránok. Vyšlo mi, že mojou najcennejšou vlastnosťou je, že som aktivátor a potom stratég. Možno je to moja podstata, možno som sa to naučil v hrách. Mal som nejaký cieľ, vedel som, čo preň musím urobiť. V hre musí človek konať okamžite, každá sekunda nekonania stojí nejaké tie„victory points“.

Ja som najväčšia pacifistka na svete, tiež sme sa s bratom hrávali násilné hry a dnes ani jeden z nás nie je militant. To sú individuálne príbehy, z nich je poskladaný celý obraz človeka.

Hoci deti netrestáte nehraním sa, iste máte pre ne nejaké pravidlá na čas strávený pri počítačových a im podobných hrách.

Lucia: Máme pravidlo 40 minút. Deti k hrám samé prístup nemajú, nevedia si ani stiahnuť žiadne aplikácie. Teda, ten najstarší už áno, ale dvaja menší nie. Náš najstarší syn má 11 rokov a povolenie má iba vďaka tomu, že sme sa s ním dlhodobo o hrách najskôr rozprávali. Nemá však povolené platby, žiadne. Chceme, aby rozumel tomu, prečo je niečo monetizované. Keďže hry vyrábame, vieme, ako fungujú monetizačné modely a chceme, aby tomu rozumeli aj naše deti. Chceme, aby deti rozumeli svetu okolo nás, hľadáme pre nich hry, ktoré podporujú porozumenie. Samozrejme, hrajú aj také hry, ktoré sú vyslovene zábavné a oddychové.

Šimon: Doplním, že nedovoľujeme deckám hrať hry, ktoré nie sú určené pre ich vekovú skupinu. Na to sú aj nejaké tie zákony. Vedieme teraz so synom diskusiu, či sa môže hrať hry, ktoré sú určené pred deti vo veku 15+. Vždy sa rozhoduje individuálne. Je to to isté ako s horormi. Posadili by ste svoje dieťa pred televízor s hororom, keď má 10 rokov? Naše deti si doteraz nechcú pozrieť, ako sa Michael Jackson premení vo videoklipe na vlkolaka. Treba s nimi diskutovať aj o tomto. (smiech) Snažíme sa hovoriť s deťmi pri filmoch a hrách aj o indexoch a ratingoch. Najnovšie sme doma zaviedli tradíciu, že keď ideme pozerať nejaký film a nevieme sa pre nijaký rozhodnúť, decká začnú pátrať po tom, aký má ktorý film rating.

simon sicko syn

Lucia: Náš najstarší syn je taká naša herná encyklopédia. Miluje hry, podľa mňa vie o nich dokonca viac ako my dvaja dokopy – kedy bola aká hra vyrobená, aký je odporúčaný vek pre jej hranie. Sám povie, keď niektorá z nich nie je vhodná pre menšie deti. Môžeme sa na neho spoľahnúť.

Zvykli si na toto pravidlo u vás decká rýchlo? Keď vidím, ako dnes v našej rodine nedokážu dospelí dostať deti od mobilu alebo počítača ani po troch hodinách, je mi z toho smutno.

Šimon: Zvyk je železná košeľa. Decká vôbec neprotestujú. Sú tak naučené odmalička a my nemáme vôbec problém s tým, že by sa tu niekto hádal, kedy mu končí hrací čas. Ten časový úsek je niečo, čo im má v živote predsa pomôcť.

Lucia: Od začiatku vieme, že moderné digitálne technológie sú pre deti extrémne zaujímavé. Je jednoduchšie povedať – teraz skončila rozprávka, vypnime to, no keď ide o hru alebo o obsah na Youtube, tam je obsah výrazne väčší, priam nekonečný, je potrebné nastaviť pravidlá rýchlo. My sme ich nastavili hneď pri prvom dieťati a veľmi skoro. Tí mladší už naskočili na zabehnutý systém plynule.

Musím však povedať, že nie sme úplne rigidní. (smiech) Keď mi dieťa povie, že si ešte niečo potrebuje v hre dokončiť, a síce prešlo 40 minút, tých pár minút mu ešte dám. Zdôrazňujem, že tých v 40 minútach samozrejme nie je zahrnutý aj čas strávený na internete, keď si deti potrebujú niečo dohľadať do školy. Najstarší syn má vlastný telefón, kde nemá žiadne aplikácie, žiadne rušivé stimuly a má pravidlo odložiť ho, keď príde domov. Má tam však isté školské komunikačné skupiny. Pokiaľ rieši niečo v rámci redakčnej rady školy, ktorej je členom, je to v poriadku a používa ho aj doma. Určite pritom premrhajú so spolužiakmi veľa emoji a iných hlúpostí, ale veď to je bežné aj pri dospelých. V princípe sa snažíme skôr vytvárať im príležitosti pre iné aktivity, obmedzujeme im prístup, no nezakazujeme.

Ako vnímajú vaše deti inakosť?

Šimon: Učíme ich rešpektovať inakosť, ale nesnažíme sa im vnucovať náš svetonázor alebo naše náboženské a filozofické presvedčenie. Pre mňa je dôležitá zodpovednosť, je veľmi veľa vecí, ktoré človek môže v živote nezodpovednosťou pokaziť. No chcem sa vrátiť k tej inakosti – moji rodičia sú fantastickí, mal som krásne detstvo, ale vnímal som isté veci, ktoré podľa mňa robili zle a tie v živote nechcem robiť svojim deťom. Napríklad, neznášal som, keď nás mama obliekala, mám totiž dvoch bratov, vždy do rovnakých šiat. Vyzerali sme ako takí debilkovia. Cítil som sa úplne nepríjemne. Moja reakcia na to je moja výchovná metóda – obleč si, čo chceš, zlaď sa, ako chceš, akurát sa o tom rozprávajme.

Lucia: Aj deti sú nielen deti, ale aj ľudské bytosti, sú rozumné a treba ich počúvať, aby vedeli, že sú počúvané. Aj ich svet si zaslúži rešpekt, aj preto im, napríklad, stále navyšujeme zodpovednosť za seba aj za svojich súrodencov.

Podľa čoho ste im vyberali školy?

Lucia: Hľadali sme deťom školy podľa toho, či je ich hodnotový model podobný tomu, aký máme doma my. Takto viem, že keď moje deti odídu z domu, kde majú nastavené nejaké pravidlá, tie budú, hoci s malými rozdielmi, dodržiavať aj v škole. Nebudú v tom mať úplný chaos. Všetci traja sú v školách, kde sú veľmi ekologickí, takí sa snažíme byť aj my. Aj v tomto ohľade nám už nastavujú zrkadlo. Keď urobíme niečo, čo sa im nepozdáva, hneď sa nám to vráti v podobe otázok, prečo je to tak či onak. Okrem toho je pre mňa veľmi dôležitý rešpekt a vzájomné porozumenie, aj porozumenie sebe samému.

Šimon: Aj škola formuje nejakým spôsobom dieťa, zásadným spôsobom, veď v nej trávia roky. Preto sme si pri výbere dali extrémny pozor. Školy, ktoré decká navštevujú, majú veľmi silný hodnotový systém, zároveň kladú dôraz na rozvoj vlastností a schopností, ktoré budú potrebné v tejto dekáde – kritické myslenie, riešenie problémov aj na kreativitu. Náš najstarší mal desať rokov, keď absolvoval svoj prvý TED talk, volajú ho TEDulienka. V Martinuse rozprával naživo pred publikom, boli sme hrdí.

Hlavnou úlohou školstva alebo vzdelávania ako takého by malo byť naučiť deti milovať informácie, milovať pravdu, neustále ju hľadať.

To ma privádza späť k tomu, že keď rodina, škola aj prostredie formujú dieťa správnym smerom, potom ani ten digitálny svet nemusí byť taká katastrofa.

Učia sa decká aj doma?

Šimon: Učia sa aj doma, mávajú aj domáce úlohy. Ale všetko s mierou. Nemám rád, keď majú decká nad mieru veľa úloh, hlavne v nižšom veku. Deti by mali mať priestor byť deťmi. Keď vidím, ako niektorí rodičia na ihriskách kričia na svoje deti, je mi to ľúto. Kedy sa má to dieťa vykričať a zablatiť, ak nie tam? Deti potrebujú mať priestor aj na takéto veci.

Lucia: Deti nie sú zahltené množstvom domácich úloh. Nedeľné dopoludnia spolu venujeme škole. Najstarší nosí tých úloh domov menej, snaží sa čo najviac pracovať v škole. Skôr s ním pracujeme na projektoch. Vieme mu tak odovzdať viac, učíme ho metodiky a prístupy práce s projektom. Ten posledný urobil veľmi sofistikovane. Urobil si vlastný dotazníkový prieskum, ten vyhodnotil, potom prezentoval vlastné riešenia v grafoch. No pre nás, keďže máme tri deti, je veľmi dôležité, aby mali deti medzi sebou čo najväčšiu interakciu. Nedávno sme rekonštruovali byt, aby malo každé z našich detí vlastný priestor na realizáciu. Mali sme pocit, že náš najstarší už ten priestor potrebuje, no oni sa po chvíľke vrátili naspäť do jednej izby, stále spia na jednej posteli a trávia väčšinu času na jednom mieste. Spolu sa učia jeden od druhého.

Školy, ktoré vaše decká navštevujú, sú inkluzívne. Myslím, že aj vám sú hodnoty inklúzie blízke. Máte ju zažitú, odskúšanú?

Lucia: Sami sme s ňou boli konfrontovaní. Nie úplne dobrovoľne. Náš najstarší syn začal rozprávať neskôr, ako je bežné. Okrem toho tam bolo ešte veľa pridružených javov v jeho správaní, ktoré sme nevedeli identifikovať. Komunikovali sme s rôznymi odborníkmi, dlho nevedeli, čo presne bol jeho problém. Padali rôzne možnosti, v komunikácii s ním nám pomáhali obrázky. Vďaka podpore odborníkov nakoniec všetko dobehol. Videli sme deti s rôznymi diagnózami, v rôznych sociálnych situáciách. Bolo a je pre nás veľmi dôležité, aby každé dieťa dostalo príležitosť. Náš syn mal šťastie, že sa narodil nám a my sme mali všetky príležitosti a možnosti, aby sme mu pomohli. Dnes je to štandardné dieťa, u ktorého je odlišnosť ťažko rozoznateľná, aj keď je svojský ako každý z nás, svojský a svoj. Je však príliš veľa detí, ktoré túto výhodu nemajú.

Čo myslíte, čo bude jedného dňa z vašich detí? Snívajú už o akejsi práci, vnímajú, že ich rodičia pracujú na vývoji hier, hovoríte s nimi o tom?

Lucia: Najstarší v tom má jasno, on bude viesť jedného dňa našu firmu. (smiech) Je veľmi systematický, ide smerom k hernému priemyslu. Prostredný syn ešte nevie. Je veľmi silný líder, bavia ho hry, ale aj veľmi veľa iných vecí. Má veľa rôznych talentov, tam to zatiaľ nevieme vôbec vyhodnotiť. Naša najmladšia je na ten svoj mladý vek veľmi chytrá. V štyroch rokoch vedela plávať, bicyklovať, vedela rozprávať dvomi jazykmi. Čo z nej bude, to fakt neviem.

Vráťme sa ešte k tým hrám. Hovoríte, že vaše deti sa riadia pravidlom 40 minút a dosť. Existuje nejaká hranica, a zrejme bude veľmi tenká, kedy sa dieťa stáva na počítačových či mobilných hrách závislé?

Lucia: Deti by sa mali hrať celý deň. Ale nie v digitálnom svete, to treba regulovať. O tom, či je možné byť závislým na hrách, by sa podľa mňa mala viesť širšia diskusia.
Je veľa parametrov, ktoré do toho omentu, kedy sa stávame závislými, vstupujú – napríklad genetika aj výchova, sociálne prostredie, normy, angažovanosť rodiča. Digitálne technológie nie sú pestúnky detí. Záujem a zámer vývojára alebo youtubera nikdy nebude totožný so záujmom a zámerom rodiča.

Šimon: Na Stanfordskej univerzite učí istý profesor, volá sa Michel. Má teóriu, ktorá hovorí, že tí ľudia, ktorí dokážu vopred pochopiť budúce výhody niečoho, čohokoľvek, sú tí úspešní. My decká učíme, že keď sa chcú hrať hry hneď ráno, dĺžka povoleného času bude len 10 minút, no keď vydržia dovtedy, kým splnia všetky svoje povinnosti, môžu sa hrať 40 minút. Výber je na nich.

Digitálny čas, ako voláme ten, keď sa môžu hrať hry, však nie je určený len pre počítače, rátame doň napríklad aj čas na pozeranie rozprávok. Nemáme televízor, ten sme zrušili už veľmi dávno. Máme len Netflix. Tam si vyberáme, čo môžu decká pozerať. No netrúfam si presne odpovedať na to, kedy sa deti stávajú závislými na hrách. My sme si stanovili 40 minútový interval, zároveň si myslím, že dovoliť im hrať sa takéto hry napríklad dve hodiny, je už veľa.

Ako tvorcovia hier možno viete, aké hry sú dnes najpopulárnejšie a ktoré majú deti najradšej?

Lucia: Závisí to od veku, aj od toho, kde a ako deti vyrastajú. Napríklad, Fortnite je hra, ktorá teraz najviac zaujíma tínedžerov a väčšie decká. Stále vidíme hrať deti aj Minecraft, tam zapájajú aj trocha kreativity. Hry nie sú len pasívne konzumácie nejakého obsahu. Na hrách deti vždy aktívne participujú. To je vlastne úlohou dizajnérov – nastaviť hru tak, aby bol hráč vždy stimulovaný, aby mal jasný cieľ a aby boli jeho zručnosti, ktoré sa postupne zlepšujú, vždy v súlade s výzvami, ktorým čelí. To je vhodná zručnosť do života, no nie? Toto si treba ako rodič, ktorého dieťa chce hrať hry, uvedomiť a navigovať ho v hracom svete týmto smerom.

simon sicko hry

Šimon: Verím, že každá jedna hra dieťa niečo učí. Samozrejme, pokiaľ to nie je vyslovene nejaká gamblerská mašina, kde sa dejú veci náhodne. No aj pri banálnej strieľačke sa môže dieťa učiť strategicky sa rozhodovať alebo si jednoducho cibrí reflexy. Aby som bol konkrétny, na mobiloch podľa mňa momentálne kraľuje Fortnite, Brawl Stars, Clash of Clans, na konzolách je to možno niečo iné. Máme doma skoro všetky konzoly, okrem Xboxu, no čo je dôležité, s deťmi sa rozprávame o tom, čo hrajú a prečo to chcú hrať.
Regulujeme im čas, kedy hrajú strieľačky a nabádame ich na to, aby hrali aj hry, ktoré rozvíjajú ich logické myslenie.

Kedy hra prestáva byť spravodlivá? Môžete rodičom odporučiť, ako zistiť, ktorá hra je pre dieťa správna a ktorá už možno nie?

Lucia: To je veľmi dobrá otázka, aké sú spravodlivé hry… Naše deti sa témou spravodlivosti veľa zaoberajú, mohli by sme sa opýtať ich. Napríklad, na hre Fortnite nemám rada to, že každá nová sezóna prináša nejaké nové skiny, teda modely, ktoré sú určené len pre danú sezónu. To znamená, že ak si ich hráč v tom období nekúpi, neskôr k nim už nebude mať prístup. Je to veľmi jednoduchá mechanika, ktorou vývojár ponúka hráčom niečo len s obmedzeným trvaním, vytvára tak na nich tlak.

Potreba zapadnúť, byť prijatý komunitou rovesníkov – to všetko je vo veku, v ktorom je cieľová skupina hráčov, veľmi dôležité. Zároveň tieto deti ešte nemajú reálnu kapacitu racionálne vyhodnotiť rozsah toho, čo majú pred sebou. Aj preto nepodporujem Fortnite v našej domácnosti. Pri hrách na stiahnutie zadarmo by som zase rodičom odporučila stanoviť si s deťmi pravidlá, čo sťahovať môžu a čo nie. Určite by mali sledovať odporúčaný vek dieťaťa aj pri týchto hrách, môžu v nich byť nejaké príliš ťažké mechaniky, ktoré môžu dieťaťu spôsobiť zbytočnú frustráciu, lebo ešte napríklad nie sú motoricky schopné to zvládnuť. Napríklad, portál Vĺčatá.sk odporúča rodičom, ktoré hry sú vhodné pre deti, v akom veku a čo sa v nich dieťa naučí. Dobrým zdrojom je určite aj medzinárodný portál Common Sense Media. Venujú sa nielen hrám, ale aj knihám a filmom.

Šimon: Oporúčam rodičom hry diverzifikovať. Snažím sa našim deckám ukázať, aké rôzne typy hier existujú. Keď vidím, že jeden typ hry už hrajú príliš fanaticky, napríklad nejakú strieľačku ako Plants vs. Zombies, nabádam ich k tomu, aby si skúsili zahrať niečo iné. Ja ako rodič v tom musím mať jasno a poriadok.

Ako je svet hier regulovaný zákonom?

Lucia: To je dobrá otázka. Zatiaľ je regulácia minimálna. Regulované sú kasína, to vychádza z behaviorálnej psychológie. Ktokoľvek môže veľmi ľahko podľahnúť vízii potenciálnej mrkvičky, ktorú tam môže vyhrať. Ľudia si ani neuvedomia, ako rýchlo minú tisícky eur. Čo sa týka bežných hier, medzi zákonodarcami panuje veľká diskusia o tom, či a ako reguláciu zaviesť, zatiaľ sa to však plošne neudialo.

Šimon: Mňa sa jeden muž raz opýtal, kedy urobím niečo preto, aby sa decká išli hrať von. Povedal som mu, že to nie je moja úloha, ale úloha každého rodiča. Snažím sa byť dobrý vo vyvíjaní hier a naozaj si myslím, že som v tom dobrý, no niekto sa na mňa pozerá, ako keby som robil niečo zlé. Hry môžu byť negatívne, ale iba ak prekročia určité hranice, ale ak nie, môžu byť aj prínosom.

Prejdime od detí na chvíľu k vám. Šimon, ako ste sa od architekta a dizajnéra prepracovali až k spoluzakladateľovi herného štúdia Pixel Federation?

Šimon: Myslím si, že tvorba hier a architektúra majú veľa spoločného. Architektúra je krásna, estetika je pre mňa veľmi dôležitá stránka života. No keby som mal možnosť študovať herný development a tvorbu hier, čo u nás v roku 1999 ešte nebolo možné, venoval by som sa tomu od začiatku. Živil som sa teda ako architekt, strašne ma však fascinoval online priestor. Robil som chvíľku aj ako art director v online agentúre, vytváral som takzvané flashové hry. Keď som mal možnosť tvoriť hru, kde som mohol využiť svoje architektonické skúsenosti a navrhoval som celé mestá. Vtedy som pochopil, že tvorením hier sa dá aj živiť a viem v tom skĺbiť to, čo viem aj to, čo ma baví. Bol to úplne prirodzený prechod. Potom sme si založili vlastnú firmu, neskôr vlastné štúdio.

Lucia, vy sa zas v rámci vašej firmy venujete projektom Buttefly Effect a Edu Factory? O čom sú?

Lucia: Pre mňa je, vlastne aj vždy bolo, zaujímavé učenie a vzdelávanie sa. Dodnes mám minimálne dve – tri nové veci, ktoré sa učím. Vždy ma zaujímalo, ako to funguje v biznise. Už vtedy, keď sme zakladali firmu, som vedela, že herný priemysel na Slovensku nemá veľkú podporu vzdelávania. Najskôr sme vytvorili Edufactory, ktorého cieľom je propagovať zdravé hranie a vytvárať príležitosti pre učenie, vytvárať a podporovať rôzne vzdelávacie koncepty.

Následne prišiel projekt Butterfly Effect. V ňom sa študenti, ktorí sa prihlásia, učia päť mesiac, ako sa tvoria hry, ako od nápadu prejsť k realizácii až po predstavenie hry na trh. Šimon už povedal, že sa živíme hrami, dá sa to, znie to rozprávkovo, ale nie je to jednoduchý biznis. Žiaden biznis nie je jednoduchý. Okolo vývoja hier je veľa romantiky, ale treba si na to dávať pozor. Z mnohých hráčov sa stávajú vývojári, ktorí tvoria hry, s ktorými by sa sami chceli hrať, ale to ešte neznamená, že je to v súlade s tým, čo chce trh. Aj preto je vzdelávanie aj v tomto smere dôležité.

Kde všade sa vlastne môžeme s prácou Pixel Federation stretnúť?

Lucia: Naše hry hrajú hráči z celého sveta, máme takmer sto miliónov hráčov. Určite sa teda s našou prácou môžete stretnúť v online svete.

Šimon: Zameriavame sa predovšetkým na západnú Európu a Spojené štáty americké, Kanada či Austrália, ale hráčov máme možno aj z každej krajiny. Dokonca niekoho vo Vatikáne. Nedávno sme zistili, že niekto v slovenskom parlamente hral hru Seaport, ktorú sme vymysleli. To celkom poteší aj pobaví.

Spolu s manželkou sa angažujete v niekoľkých organizáciách a pracovných skupinách, ktoré sa zaoberajú vzdelávaním na Slovensku. Mám pocit, že to sa všetko snáď ani nedá stihnúť. Čo všetko robíte?

Šimon: Máme prevažne aktivity, ktoré sú vzdelávacieho charakteru ako už spomínaný Butterfly, podporujeme aj občianske združenie Edulienka. My dvaja podporujeme program Buddy – nádherný projekt, ktorý hľadá celoživotných kamošov sirotám a deťom z detských domovov a pomáha im zaradiť sa do bežného života. Som tiež členom správnej rady Nadácie Pontis, aj súčasťou poroty organizácie Slovak American Foundation. Hľadáme potenciálne úspešné slovenské startupy. Ešte by sa toho našlo, no v poslednom čase sa snažím venovať najmä našej práci a niektoré aktivity vypúšťam. Lucka má tiež kopu aktivít.

Lucia: Ja som zase prítomná v Nadácii Dionýza Ilkoviča, ktorá oceňuje učiteľov aj nepedagogickým pracovníkom z celého Slovenska za mimoriadnu podporu a rozvoj mimoškolskej činnosti žiakov v predmetoch tvrdej vedy, teda matematiky, fyziky, chémie či informatiky. Udržateľnosť, ekológia a vzdelávanie, to sú tri nosné témy, ktorým sa venujem a podľa toho si vyberám projekty, do ktorých vstupujem, či už aktívnou alebo pasívnou formou. Som členkou Generácie 3.0 Nadácie Pontis, spolupracujem aj s Nexteriou.

V rámci firmy tiež podporujeme veľa jednotlivcov, ktorí majú záujem o tému hier. Robíme u nás exkurzie, prezentácie alebo konferencie. Nedávni sme jednu organizovali spolu s Googlom. Pozvali sme k nám top spíkrov z celého sveta aj vývojárov z celého Slovenska. Snažíme sa túto našu komunitu podporovať. Venujeme sa aj menším deťom. Napríklad, autobusom Nimbus sme šli na výlet po slovenských mestách a ukazovali sme učiteľom aj deťom hry, ktoré vznikajú tu na Slovensku. Rozprávali sme sa o tom, ako môžu byť aj hry edukatívne a ako im vedia spríjemniť vzdelávanie. V rámci udržateľnosti zase podporujeme iniciatívu Ocean clean-up, k vode máme silný vzťah.

lucia a simon sicko svet hier

Šimon: Aby som to zhrnul a zjednodušil, podporujeme projekty, ktoré ľuďom nedávajú ryby, ale dávajú im udicu, aby sa naučili, ako tie ryby chytať.

Už tretíkrát ste získali ocenenie Diamonty slovenského biznisu za najdynamickejší rast v regióne hlavného mesta. V prvom rade gratulujeme. Prichádza s každým ocenením väčšia zodpovednosť za celospoločenský dopad podnikania?

Šimon: Ešte sa musím pochváliť, že sme tento rok získali aj cenu firma roka v rebríčku TREND Top, čo ma celkom prekvapilo. Konkurencia tam bola veľká, bol tam aj Eset. Pre mňa osobne je Eset dlhodobo najlepšia firma. Je také príslovie – nič nie je staršie ako včerajší úspech. Takto sa ja pozerám na tie ocenenia. Nemyslím to arogantne, ale je niečo, čo dnes je a zajtra už neplatí. Podnikanie je o tom, že neustále musíme meniť svoje méty. Spadnúť sa dá z akejkoľvek výšky, nechcem si ani o sebe robiť nejaké ilúzie. Z celospoločenského hľadiska je to ale trošku iné. Niekedy sú dobré na to, aby sme vďaka všetkým tým oceneniam vedeli v spoločnosti vyvolať pri presadzovaní zmeny tlak, či už na politikov alebo na inú skupinu ľudí.

Lucia: Nonstop riešime problémy – firemné, kultúrne, produktové, stále je tu niečo, čo treba riešiť. Ocenenie je také dobré, príjemné zastavenie sa, keď niekto rozozná, že odvádzame dobrú prácu. Číslo je zaujímavý parameter, ale sú tu aj iné veci, ktoré sú dôležité, tam zatiaľ nijaké ocenenie nemáme, stále teda máme na čom pracovať. Uvedomila som si však, že je to veľmi dôležité pre našich ľudí, ktorí tvoria tú hodnotu, dáva im to pocit hrdosti. Keď mi jeden člen z nášho tímu povedal, že keď si prečítal ráno v správach, že sme získali ocenenie od Trendu, bol maximálne hrdý na to, kde pracuje a išiel s obrovskou radosťou do práce. To je super! Keď sme tú firmu vytvárali, a naozaj sme prešli cez rôzne veľmi náročné obdobia, tak ľudia, ktorých sme tam mali, boli tým hnacím motorom.

Obaja ste pracovne vyťažení, pracujete aj cez víkendy, na dovolenke alebo v tom máte jasné hranice a spoločne strávený čas je iba váš?

Šimon: Ako kedy, skôr sa snažíme cez víkendy venovať deckám a na dovolenke od práce vypnúť. Ak človek dokáže neprokrastinovať a neodkladať dôležité veci, potom funguje aj v práci a v podnikaní.

Naše ekonomické benefity sa snažíme využívať na to, aby sme boli viac spolu. Pred piatimi rokmi som mal pre vyhorenie zdravotné problémy. Dnes si už dávam pozor na to, koľko pracujem, koľko mám stresu. Napríklad nedele sú až na výnimky naše oddychové dni. Celá rodina sa snažíme športovať, napríklad aktívne plávame. Máme spoločné tréningy, hoci každý má vlastného trénera. Dôležité je, že sme spolu, v tom sa snažíme dávať deckám príklad. Veľa cestujeme, teraz spolu všetci strávime mesiac v Amerike. Budeme tam cez sviatky, máme radi kľud, nie hektické Vianoce. Budem zrejme pracovať aj tam, ale len trochu. Nájsť balans je ťažké, musím povedať, že v našej rodine je v tom lepšia Lucka. Má aj viac trpezlivosti s deťmi.

Máte vy dvaja čas sami pre seba, jeden na druhého?

Šimon: Ako Lucia odvádza skvelú prácu s deťmi, ja sa snažím byť aktívnejší v tomto smere. Boli sme spolu sami dvaja na Havaji, aj na roadtripe v Amerike. Požičali sme si kabriolet a so šálom na krku sme sa previezli z L.A. do San Francisca. Tie momenty, keď sme spolu iba my dvaja, sú veľmi dôležité. Nie je ich veľa, ale o to sú podľa mňa vzácnejšie.

Lucia: Ja sa mu vždy snažím vymyslieť nejaký kreatívny darček k narodeninám. Vždy sa nájde niečo, čo spoločne robíme len my dvaja. Boli sme spolu aj na Islande a v Nórsku. Našlo by sa toho.

Šimon: Aj v tom vzťahu sa veci vyvíjajú. Na začiatku ste spolu, veľa sa rozprávate, potom prídu deti a niektoré veci vnímate len cez ne, mení sa to. Pozitívne vnímam to, že vždy, keď toho jeden alebo druhý nemal dostatok, vedeli sme si to povedať. Či už Lucia mne alebo ja Lucii. My si vždy povieme, keď sa nám niečo nepáči, veď to je základ.

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore