Gazda na skejtborde a rezbár na motorke

Foto: Mária Badinská

Nezávislý redaktor a copywriter. Študoval klasickú filológiu a neskôr popri…

Pod hlavičkou Lopki priniesli na trh trochu folklórneho kumštu v podobe modernej interpretácie kyjatickej hračky. Tvrdia, že hračky sa snažia vyrábať pre tých, ktorí veria v hodnotu tradičných techník.

Dvaja súrodenci – brat a sestra, majú čosi spoločné s nezabudnuteľným svetom Emila z Lönnebergy. Aj Martin Šalgo vyrába svoje hračky v kôlničke za domom, a hoci sa na rozdiel od knižnej predlohy postavy nezašíva v kôlničke len vtedy, keď niečo vyparatí, priznáva, že hračky vznikajú podľa nálady. Spolu so sestrou Ivanou sa už niekoľko rokov zasluhujú o to, aby stáročia dedená znalosť výroby kyjatických hračiek neupadla ani v tejto ére do zabudnutia. Inšpirovaní dielami predchádzajúcich generácií, čo-to z remeselných techník prenášajú aj do vlastných návrhov.

Pod hlavičkou Lopki navrhujete súčasne dve rôzne série hračiek. Tie s vlastným nápadom a potom tie, ktoré majú tradíciu v kyjatickej hračke. Prezraďte nám niečo o kyjatických hračkách.

Sú to ľudové hračky s dlhoročnou tradíciou výroby v malej dedinke Kyjatice na Gemeri. Ich história siaha asi 160 rokov do minulosti, keď miestni majstri popri predmetoch určených na bežné používanie, ako boli napríklad skrine a truhlice, začali vyrábať aj malé predmety pre deti, ktoré tiež zdobili špecifickým rytým ornamentom. Najvýraznejším symbolom na týchto hračkách je solárna kružnica, ktorá sa vyrezávala špeciálnym kružidlom, ktoré si majstri väčšinou zhotovovali sami. Naše hračky nie sú zdobené tak bohato, ale snažia sa vychádzať z tvarov aj zo štýlu zdobenia týchto tradičných kyjatických hračiek.

Boli motívom pre vznik Lopki práve kyjatické hračky?

Martin: S nápadom výroby hračiek som sa pohrával už od detských čias, keď som si v malej dielni u babky zhotovoval hračky, s ktorými sme sa hrávali. Podnetom pre vznik značky Lopki bolo, keď som sa niekedy okolo roku 2010 dozvedel o ich príbehu a jedinečnosti a, žiaľ, aj o úmrtí jedného z posledných výrobcov týchto hračiek Rudolfa Stehlíka. Pán Stehlík bol posledným takýmto výrobcom na Gemeri, a tak začiatkom roku 2011 vznikla naša značka a prvé hračky, ktoré som v tomto duchu vytvoril, boli práve koníky, ktoré sa snažili čo najviac priblížiť kyjatickým hračkám od majstra pána Stehlíka. Chcel som tak zachovať jeho odkaz a túžbu, aby s výrobou kyjatických hračiek pokračovali aj ďalšie generácie.

Keďže je kyjatické rezbárske remeslo zachované už len vzácne, kto vás k nemu priviedol a naučil vás, ako na tradičnú kyjatickú ornamentiku, ktorá má svoje vlastné pravidlá?

Martin: Prvé hračky som začal vyrábať po vlastnom výskume na základe obrázkov, ktoré som našiel na internete alebo v knihách. Kyjatickú ornamentiku som sa učil sám. Časom ma usmernil aj ÚĽUV svojimi pripomienkami pri posudzovaní hračiek výtvarnou komisiou. Táto komisia sa snaží o zachovanie tradičných remeselných postupov, na čo dbala aj pri posudzovaní mojich hračiek. Navštívil som aj pána Oboňu, ktorý sa, žiaľ, už výrobe kyjatických hračiek aktívne nevenuje, ale práve on v 70. rokoch oživil kyjatickú hračku, keď ÚĽUV-u ponúkol svoje návrhy. Ako správny kyjatický majster, ani on nechcel svoje kružidlo na vyrezávanie pustiť z ruky. Nechcel mi prezradiť, ako ho vyrobil, len mi to jemne naznačil.