Hádaj, kto príde na večeru?

Túto otázku si kladie náš kuchynský stôl každý večer. Aj keby pravidelne usporadúval lukulské hody, nemá žiadnu istotu, koľko členov z ilegálnej skupiny s krycím názvom Rodina ho ten-ktorý večer poctí svojou prítomnosťou. Listina výhovoriek každého z členov bez ohľadu na vekové zloženie len zahmlieva nepríjemnú pravdu – niečo v Rodine nefunguje.

Doba temna

Úžasne sa meniaci svet nám poskytuje k našej veľkej radosti nevyčerpateľný zdroj presvedčivých zdôvodnení našej vlastnej neschopnosti. Naše snahy a úmysly sú krištáľové, len tá hnusná doba. Áno, doba je odporná, pretože samozrejmosti života vrátane rodinných večerí podliehajú vedeckým výskumom, mediálnym kampaniam a blogerom zdravého spôsobu života. Vyhovárame sa na dobu kradnúcu náš čas a stále potrebujeme niekoho, aby resuscitoval naše vedomie a pripomínal nám, prečo vlastne chodíme po tomto svete.

Vždy mal človek okolo seba rušivé vplyvy, len ich forma bola v každej dobe iná. Nemáme nárok vyhovárať sa na prácu, povinnosti a stres. Nie sme otrokmi doby, len vlastnej nemohúcnosti vidieť a chápať veci v ich jednoduchosti. Máme výsadu tvoriť a formovať každú dobu a pokiaľ nepríde prírodný armagedon, sme za všetko zodpovední len my. Ak si to nedokážeme uvedomiť, tak je jasné, že okrem prostredia, v ktorom žijeme, sme úspešne zdegenerovali aj samých seba. Len raz mali nárok všetky rodiny v našich končinách vyhovárať sa na dobu a nezasadnúť k spoločnému večernému stolu – za mongolského pustošenia v 13. storočí.

Bolo ako nebude

Jedna z kľúčových podmienok zdravého života rodiny – robiť veci spoločne – je vlastná celému ľudskému pokoleniu. Hĺbku jej naplnenia majú na svedomí klimatické podmienky, náboženské ideológie, priemyselná revolúcia, svetový obchod a ľudská chamtivosť. Pokiaľ nám Česi nezindustrializovali krajinu a neposlali sem svoj profesorský zbor, bol večerný život bežných rodín monarchie a prvej republiky zviazaný s veľkosťou rolí a počtom rožného statku.

Príchod gazdu a živiteľa rodiny znamenal začiatok večere. Hierarchia bola daná – najprv dostali robotné ruky, potom darmožráči čiže deti. Lepšie zarábajúci mali každý svoj tanier, tí neschopní spoločnú misu. Jedlo sa len to, čo sa dochovalo, dopestovalo a ukradlo. Konverzačné témy určovali pán farár, pán učiteľ, najväčšia pobehlica a veľkosť chotára. Škoda, že americké univerzity a miestne krčmy neskúmali už vtedy vplyv spoločných večerí na správanie tínedžerov. Mohli sme mať detailné informácie, koľko z desiatich večerajúcich detí napriek tomu hulilo za humnami, kradlo otcom chľast a fetovalo na hnojiskách.

Zdržovať sa pri večeri rozpravou, komu zdochla koza, kto nebol v kostole, prečo majú susedia viac koní a vypasenejšie prasce, nepatrilo k bežnému folklóru a záviselo to od ročného obdobia, poľných prác, ale predovšetkým rovnako ako dnes – od vzťahov v rodine.

Jedlo a slovo

Tu v redakcii vidíme, ako nám zástupy moderných rodín neustále vybíja demografia, sociálna politika, záľuba v práci a koníčkoch, milenci a milenky. Vyznávajúc zásady: aj dvaja sú rodina – vek nerozhoduje – papier nie je dôležitý… je pre nás každý, kto sa počas večere rozpráva minimálne s jedným deckom, cool (pra)rodičom. Veľmi nás teší aj zaväzuje, že takému optimistickému počtu nemusíme pripomínať zmysel spoločnej večere. Sami iste ocenia len stručné resumé o forme a obsahu.

Vzácna symbióza, v ktorej jedlo a slovo splynú v jeden príjemný pocit, ozdobovala všedný život už pred Kristom. Dilema, čo jesť, s kým a kde, nás sprevádza každý deň ako mobil vo vrecku. Pravidlo nahltať sa a utekať patrí k raňajkám aj k obedu. Večera má jednoznačne najviac lajkov na Instagrame rodinného stravovania. Väčší poučia menších, aké závažné je pri pozitívnom obraze života nájsť si čas na dobré jedlo a zmysluplné slovo. Hardvérovo zladiť všetkých členov rodiny, keď každý z nich odchádza ráno z domu s iným softvérom, nie je otázkou tvrdého resetu. Aby večerná akcia mala úspech, stačí, keď budeme robiť to, čo celý život – kompromisy.

Deti zbožňujú rituály a neznášajú pravidlá. Spoľahlivý hrobár je pevný čas večere. Či je leto, či je mráz – tu neplatí. Ročné obdobia menia rytmus života, tak nebojujme proti prírode. Nemýľme si večeru so štartom raketoplánu, ak niekto z posádky nie je na svojom mieste. Znamená to, že plní inú misiu, ale určite príde. Neštartujme bez neho. Presadením jedného princípu spustíme druhý – kto nejde s nami, ide proti nám – a vytvoríme formálnu povinnosť. Stanovenie termínu je potenciálny stres, že sa nestihne. Áno, aj zajtra bude večera, ale o tú dnešnú rodinnú ste už prišli.

Spoľahlivou ranou z milosti do spoločných večerí je hlavný chod podávaný s prílohou – keď sa ti nepáči, nejedz. Rýchlo zabúdame, koľkokrát sme na obede prelistovali jedálny lístok. Iste, all inclusive v rodine nefunguje. Ale podľa nových pravidiel spisovného jazyka moderného rodiča – všetci myslia na všetkých, nie za všetkých. Krátku správu – načo máš chuť dnes večer okrem mňa? – neposielame do spoločnej skupiny s deťmi.

Večera bez hraníc

Keď sme sa úspešne zbavili skrytých nepriateľov, prenecháme bojisko na večernú slovnú vojnu svojim najmilším. Nech strkajú nos do všetkého. Tí menší sa budú cítiť veľko a zodpovedne a tí veľkí radostne, že mohli zdrhnúť od učenia. Poskytnime im bezhraničné kompetencie – od stolovania až po prípravu jedál – v tajnej nádeji, že ich to osloví a budú to robiť častejšie. Naučia sa pracovať tímovo, kreatívne, niesť zodpovednosť a cítiť hrdosť pri estetickom prestieraní a obsahu tanierov.

Skôr než zasadneme, zhoďme zo stola vrelé odporúčania na totálny mobilový a televízny kľud. Sme divní. Najprv dáme deckám do rúk elektronický svet a potom hľadáme pochybné dôvody, aby naň aspoň na chvíľu zabudli. Preukážme im láskavosť a hneď pri večeri ich učme tento svet ovládať. Aby vedeli rozlíšiť, čo je dôležité a čo počká, že zábava musí ustúpiť povinnostiam, že prioritu má rodina a až potom kamaráti. Nech decko pokojne pustí z mobilu do televízora nevtieravú pohodovku zo Spotify a potom nech si ho nechá poruke. Lebo aj my máme svoj poruke, ak by si babka zabudla pichnúť inzulín a dedko neprišiel včas domov z partičky bridžu.

Dobré jedlo a milé slovo im pomôžu pochopiť, že sú aj dôležitejšie veci ako sociálne siete. Témy sú otvorené, nie je dôvod niečo obchádzať. Vďaka Deklarácii ľudských práv, Ochrane osobných údajov a školskej hlásnej trúbe vieme o prúseroch skôr, ako ich decká urobia. Takže dobrá večera nie je výsluch, ale čas zmierenia a odpustenia. Smiech pomáha tráveniu, ale pokiaľ treba prebrať niečo dôležité, je večera ten najsprávnejší čas. Držať deti v ochrannej atmosfére rodičovskej lásky je zradné. V dobrom rozpoložení tela i mysle skôr strávia sínusoidu života a neskončia neskoršie u psychológov a motivačných koučov.

Škola ich učí memorovaniu, mi ich učme rétorike a umeniu argumentácie. Možno kvôli tomu prídu v budúcnosti o miesto v korporatívnej spoločnosti, ale naučia sa stáť na vlastných nohách. Pokojne im otvorme aj bránu do nášho sveta. Náš partnerský obraz v nich uchová tak dôležitú nádej a vieru v rovnoprávny a harmonický vzťah dvoch rozdielnych pohlaví. A ak náhodou jeden z dospelákov trvale chýba – nič to – nádej a vieru si treba za každých okolností uchovať.

Nejde len o to stráviť spoločný čas. Dôležité je využiť všetky možnosti, aby sme tento čas naplnili k spokojnosti celého kuchynského stola. Spoločná rodinná večera je len jedným z nespočetných dôkazov, že aj márnivé a prchavé okamihy vytvárajú trvalé hodnoty.