Práve čítate
Il mio sogno italiano, môj taliansky sen
MAGAZÍN MODERNÉHO RODIČA
Tmavý režim Svetlý režim

rikiki magazin vladimira marcinko

NAJNOVŠIE číslo čítajte aj ONLINE

Il mio sogno italiano, môj taliansky sen

+19
Zobraziť galériu

Žilina – Rím – Kalábria – Sicília – Lipari. Jar 2019. Takmer dva mesiace plné slnka, mora, talianskej atmosféry, špagiet a kapučína. Dnes nám – mne, Tomášovi a Olívii – pripadá tento roadtrip talianskou čižmou spred dvoch rokov ako sen. Vnímajte ho ako inšpiráciu. Veríme, že obdobie slobodného cestovania je blízko.

Od centra čo najďalej

Vyrazili sme v apríli. V Ríme sme sa ubytovali ďaleko od centra, v blízkosti Battistini, poslednej zástavky metra línie A. Oproti prúdu sme obišli pamätihodnosti, aby sme potom veľa času trávili v prekrásnych rímskych parkoch a záhradách. Potrebovali sme si oddýchnuť. Mali sme rituál – raňajky v kaviarni pri metre, deka a knihy už zbalené v kočíku, cestou sme ešte kúpili panini a celodenný piknik v jednom z nádherných rímskych parkov bol na dosah.

rim parky v rime
Foto: Archív Kataríny Valčekovej

Všetky parky a záhrady dýchali históriou a talianskym šarmom, ich súčasťou boli často romantické cestičky vedúce k fontánam a sochám či ku krásnej vile, v minulosti patriacej slávnej rímskej rodine, ktorá záhradu vybudovala. Často sme kočíkovali talianskou metropolou, pomaly sme spoznávali jej neznáme štvrte. Veľmi sa nám to páčilo. Na odhodlanie obzrieť si Koloseum a prejsť sa k Forum Romanum, nastal čas až po týždni v Ríme. Najmä údolie, v ktorom sa v antike rozliehalo slávne Rímske fórum, bol pre nás neuveriteľne silným zážitkom.

Milujeme bočné cesty

Desiaty deň sme si požičali auto a vydali sa na juh. Pamätám si ten moment, keď sa nám podarilo vymotať sa z rušného Ríma. Ocitli sme sa na málo frekventovanej ceste v agrárnej oblasti, našu trasu lemovali továrne na mozzarellu. Na pumpe sme si dali kávu, Olívia vtedy spala. S Tomášom sme si snáď naraz uvedomili, že je pred nami celý roadtrip naprieč Talianskom. Cieľovou zastávkou bol až ostrov Lipari. Vychutnávali sme si slobodu a pocit dobrodružstva. Pokračovali sme v blúdení bočnými cestami, prechádzali dedinami v horách aj prímorskými letoviskami a historickými mestami. Obchádzali sme Neapol, na chvíľu pobudli pri Pompejách, nad ktorými sa bezostyšne vypínal driemajúci Vezuv.

Foto: Archív Kataríny Valčekovej

Keď nás zmohol hlad, poradili nám miestni alebo mapa. Stačí sa opýtať – rukami aj nohami. A tak sme raz zašli na výborný obed, ktorý nám kuchár v reštaurácii pripravil presne podľa našich obľúbených ingrediencií, inokedy do zmrzlinárne v niektorej kalábrijskej dedine, na ktorú v rade čakala asi polovica miestnych obyvateľov. Pili sme úžasné víno, jedli chrumkavú neapolskú pizzu, každé ráno sme začínali kapučínom a pokračovali už iba espressom. Pritom sme sledovali krajinu, ako sa nám mihá pred očami a obdivovali sme ľudí.

Bambino v Taliansku

Cestovať Talianskom s dieťaťom znamenalo veľkú interakciu s domácimi. Naša zhovorčivá Olívia to za čašníčkinu ruku dotiahla až do kuchyne v nejednej reštaurácii, pri stánkoch s ovocím rada prijala nejedno jabĺčko naviac. V dvoch rokoch sa na ňu nalepili základy taliančiny a na otázku Come ti chiami? odpovedala z kočíka bez zaváhania – Olívia.

Čítajte tiež
dreveny chram

Lipari – baklažány a pizza s plátkami zemiakov

Presun na juh Talianska nám nenáhlivo trval asi týždeň. Lipari je jeden z najmenších ostrovov, na ktorý väčšina turistov zablúdi z neďalekej Sicílie len zriedkavo a maximálne na jeden deň. My sme tu chceli stráviť v malom prenajatom domčeku tri týždne končiacej jari. Z pláže sme každý deň pozorovali dymiacu sopku Stromboli, výhľad z domu sme mali na ďalšie z pitoreskných Liparských ostrovov – Alicudi a Filicudi. Veľa sme spali, prečítali zopár kníh. Turistickými chodníkmi sme krížom-krážom prešli celý ostrov, navštívili múzeum aj vinárstvo. Spoznali sme viacero milých Liparčanov a malej Olivke dopriali spoločnosť miestnych detí na ihrisku. Svet je malý. Raz sa s nami dala do reči Renáta z Brna. Na Lipari ju priviala, ako inak, láska.

Foto: Archív Kataríny Valčekovej

Naše šesťtýždňové Taliansko nebolo pobytom all-inclusive, práve naopak. Veľmi sme sa snažili, aby to bol čo najviac autentický zážitok, aby sme aspoň na chvíľu žili ako Taliani. Navštívili sme trhy aj supermarket v našej štvrti. V Ríme aj na Liparoch. Na večeru sme si z voňavých čerstvých surovín pripravovali zapekané baklažány, cestoviny s artičokmi, paradajkami a parmezánom. Skúsili sme aj miestnu špecialitu – pizzu s plátkami zemiakov, pôvodné jedlo chudobných ostrovanov. Dopriali sme si pravidelné dávky gelata aj dezertu canolli. Večer sme pozorovali, ako slnko zapadá za susedné Flicudi a Alicudi. Náš život na ostrove bol jednoducho nádherný.

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore