Práve čítate
Jedz, modli sa, miluj a nevynechávaj z toho deti

rikiki magazin jesen babsy jagusak cover predplatne

NAJNOVŠIE číslo čítajte aj ONLINE

Jedz, modli sa, miluj a nevynechávaj z toho deti

rodinny piknik

Vraj pokiaľ ide láska cez žalúdok, svet je v poriadku. A čo keď ide cez žalúdok jedlo len tak, bez lásky?

Mrcha menom Podmienka

Ak budeš poslušný chlapček, dostaneš lízanku. Ak budeš na návšteve sedieť ticho na pohovke v obývačke, kúpime ti s ockom omaľovánku. Ak neprestaneš, nebudeš môcť pozerať rozprávku. Ak si neupraceš izbu, nepustím ťa von s kamarátom. Ak toto, tak hento. Ak…, ak…., ak ma jednoducho nebudeš poslúchať, nebudem ťa ľúbiť. Tak!

To je len pár príkladov starej dobrej, rada by som napísala – výchovy, ale napíšem radšej, že PODMIENKY. Aj vy si ju, aspoň v nejakej forme, iste pamätáte z detstva. Pravdepodobne ani nebudete musieť loviť hlboko v pamäti. Podmienka je niečo, ako tamagoči alebo céčka. V nedávnej minulosti bola dosť v kurze. Dnes ju už mnohí odborníci dávno prekukli a škaredo na ňu ukazujú prstom.

Odhalili jej prehnité vnútro a aj to, že vo výchove či v živote by mala dostať poriadne veľkú stopku. Ona totiž v tom našom každodennom bytí nie je až taká nápomocná, ako sa tvári. Ale herečka to je dobrá, to sa jej musí nechať. Ts, podmienka! Niektorí ju už dávno porazili a vypoklonkovali zo svojho slovníka, aj zo svojej duše. Iní sa životu bez nej nanovo učia. Podmienka vie narobiť katastrofy najmä v láske. Zo sŕdc ju ľudia vymetajú najčastejšie, pretože ich potom príliš bolia. Hnusoba! Nájde si drobné cestičky všade tam, kam sa len vopchať môže. V pohode príde aj do cudzej kuchyne! A rovno na tanier.

Ak nezješ ten šalát, nedostaneš čokoládu! Zjedz najskôr obed, potom dostaneš cukríky! Nepôjdeš sa hrať, kým to nezješ! A celý tanier! Jéj, ty si dostal jednotku? Tak to ti upečiem koláčik. Deti by nám o podmienke toho vedeli porozprávať. Ak to nepočuli doma, mohli to počuť v škôlke, ak náhodou nie tam, určite to počuli inde – na ulici, v obchode, v telke. Jedlo však nie je odmena ani dôvod na odmenu. Jedlo je skrátka iba – jedlo. Ak sa vám niečo v domácnosti nezdá, pre istotu si skontrolujte všetky skrinky, herečka podmienka sa tam niekde môže skrývať. A vie byť poriadne nenápadná. Dávajte si na ňu pozor!

Jedlo ako nepriateľ

To, ako sa so sebou zhovárame a ako sa na seba pozeráme, nikdy neujde pozornému detskému zraku a sluchu. Rodičia, dospeláci vo všeobecnosti, toho zvyknú niekedy nahovoriť až príliš. Odkiaľ by potom deti vedeli, že babka by chcela na narodeniny svätý pokoj od dedka, a ten by zase chcel hodinky s vodotryskom, aby mohol babku ošpliechať vždy, keď na ňu pridlho čaká.

V jedno popoludnie som na ihrisku zazrela malého päťročného chlapca Bruna. Vyhrnul si tričko, obrovsky nahlas si pľasol po brušku a detským hláskom vykríkol – som tučný ako prasa! Kde to asi počul… Keby som vtedy nemala slnečné okuliare, asi by mi vypadli oči. Tie mi ale znenazdajky spočinuli na Brunovom ockovi, ktorý stál opodiaľ a opieral sa o šmykľavku. No čo vám budem klamať, neviem či som také brucho mala v deviatom mesiaci tehotenstva. Chtiac-nechtiac, dozvedela som sa, ako to asi vyzerá u malého Bruna doma a aj to, z čoho má jeho tato pravdepodobne najväčší komplex.

Zdá sa vám to ako vtipná príhoda, iste, ona ňou môže byť – no len dovtedy, kým dieťa s pocitom prasiatka nezačne znenazdajky odmietať pečivo, neskôr mäso, strukoviny, mliečne výrobky alebo čokoľvek, čo na tanieri či v zrkadle jeho rodič odsúdi. Alebo dovtedy, kým dieťa nezačne riešiť, čo to je tá „diéta“, o ktorej doma mama stále hovorí.

Vtipné spomienky z detstva sa v niektorých prípadoch zmenia na strašidelné hororové príbehy. Životné. Také, v ktorých kedysi zranené dieťa s nezdravým vzorom trávi už ako mladý človek mesiace na psychiatrii s diagnózou poruchy príjmu potravy.

Prečo to nevyhrotiť?

Niekto má na vrchných priečkach rebríčku speváka z rockovej kapely, iný svoju zbierku servítok z puberty. Sú aj takí, ktorí si na piedestál šupli jedlo. Netreba sa čudovať, jedlo vie byť poriadna slasť aj pastva pre oči. Morálna aj nemorálna.

Ak ste typ rodiča, čo sa na detskom ihrisku trasie, keď dá vaše dieťa do úst jednu tyčinku od cudzej mamy, zbystrite pozornosť. Je potrebné zamerať sa na seba a svoj postoj, nie na vaše dieťa, ktorému už v hlave chystáte tisícu prednášku o tom, čo sa papá a čo nie. Čo je bio a čo nie. Aj tie nutkavé katastrofické myšlienky o tom, čo všetko nebio sa, prepánakráľa, mohlo stať v tele vášho dieťaťa. Pamätajte, že vaše dieťa má ešte vždy v hlave len to, že nevinne ochutnalo tyčinku. Aj tá neznáma mama z pieskoviska sa na vás usmiala s najväčšou pravdepodobnosťou úprimne.

Miera má svoje opodstatnenie nielen v živote, ale aj v jedle. Veď o čom je vlastne život na piedestáli? Vás by bavilo sedieť celé dni niekde na oltári? Mám za to, že by to bola poriadna nuda. A nielen to. Ak je niečo na piedestáli, už sa to zvyčajne nikam vyššie neposúva. Zhoďte jedlo z najvyššieho rebríčka hodnôt a šupnite ho do bežnej kolónky s názvom Jedlo. Prekvapí vás, čo nové objavíte a aj to, aké úžasné to bude.

Čítajte tiež

Každý má právo na svoje vlastné fuj

Je to ošemetné, ja viem. Veď odpradávna nás staré mamy učili, že na jedlo sa predsa fuj nehovorí. Ale pamätáte si ten hnusný ryžový nákyp zo školskej jedálne? Alebo niečo oveľa horšie – REZANCE S LEKVÁROM? FUJ! Vášne teraz bokom. Ak máte svoje fuj, nechajte si ich pre seba. Viem, že vás kôpor, koriander, cvikla, nakladané uhorky, ryža alebo paradajkový pretlak vedia poriadne pobúriť, no je fér nechať deti objaviť čaro svojho vlastného fuj. Ono môže byť totiž celkom iné, než je to vaše. Vaše fuj môže byť pre deti celkom iste jedno obrovské, neraz aj zdravé, mňam!

Ilustrácia: Eva Kováčiková

Papaj, poďme, jedz!

Ak by existovala zmluva, ktorú by rodičia mohli dať podpísať všetkým starým rodičom ešte predtým, než im privedú na svet vytúžené vnúčatá, pravdepodobne by obsahovala nasledovné body. Po prvé, nebudem svojim vnúčatám kupovať haldy hračiek od výmyslu sveta (dodatok – všetky hračky na baterky je potrebné vopred konzultovať s rodičmi). Po druhé, nebudem svoje vnúčatá brániť vlastným telom, keď ich hreší alebo vychováva vlastný rodič. Po tretie, budem vnúčatá strážiť okamžite a vždy, keď to bude jeden z rodičov potrebovať. Po štvrté, nebudem svoje vnúčatá nútiť jesť!

Rodičia, to je predstava, čo? (Pokojne sa slastne usmejte, babky a dedkovia vás teraz nevidia). Nútiť dieťa jesť sa nevypláca. Hovoria to aj v knihách fyziky – tlak vytvorí vždy len protitlak. Dieťaťu sa netreba ani vyhrážať, že nebude silné a nevyrastie. Dieťa predsa nie je blbé, väčšina rodičov ani z dieťaťa nikoho blbého mať nechce, však? Tak ich neoblbujme. Nútenie skrátka nie je cesta, ale slepá ulička. A ešte čosi – babkám zakážte pýtať sa, či ich vnúča nemá rado, keď nechce jesť každú pol hodinu. Ak to pomôže, dajte im prečítať odstavec o mrche Podmienke.

Vieš, čo by za to dali deti v Afrike?

Jedlo ako vyhrážka a pocit viny. Aj to sa vie, už sme to predsa spomínali, dostať spolu s mäsom a ryžou na tanier. Tu už ale končia všetky srandy. Viesť deti k vďačnosti a neplytvaniu sa totiž dá najlepšie vlastným príkladom, nie vyhrážkou.

Vymodlená harmónia v živote aj na tanieri

Nežijeme preto, aby sme jedli. Jeme preto, aby sme žili. Klišé majú jednu nádhernú magickú vlastnosť. Keď ich vyslovíme v ten správny moment, na pár sekúnd akoby úplne stratili status otrepanej frázy a vyrazia nám dych. Sú to okamihy, keď sa nám stokrát povedaná poučka zaryje hlboko do duše a odrazu nám svitne. Jedlo nie je zmyslom života, no je súčasťou jeho filozofie. Jedzme a žime múdro, s rozvahou, dostatočne a zároveň striedmo, chutne a vášnivo, no zároveň zdravo, zodpovedne, ale šťastne. Naučme to aj naše deti. Jedlo, láska a život sa od seba oddeliť nedajú. Preto… jedzme, modlime sa a milujme. A nezabúdajme pritom na deti.

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore