juraj hips zivica

JURAJ HIPŠ: Naša krajina je úspešná tak, ako jej najslabšie články

0 zdieľaní
0
0

V čase, keď má pätina zo všetkých žiakov špeciálne potreby, len 11 % detí so zdravotným znevýhodnením navštevuje bežnú základnú školu, o štyri percentá menej z nich chodí na strednú školu a od Európskej komisie nám za segregáciu rómskych detí hrozí žaloba na Súdnom dvore, potrebujeme skutočne zmenu systému slovenského školstva. Už dvadsať rokov sa o ňu usiluje aj JURAJ HIPŠ, pedagóg a aktivista. O jeho oceneniach, výsledkoch, úspechoch a projektoch sa veľa dočítate na internete. O tom, či by sme sa mali vedieť deťom ospravedlniť a o tom, aká je úloha učiteľov v živote našich detí, sa zase dočítate v našom spoločnom rozhovore.

Raz ste kdesi povedali, že keď vidíte, aké úžasné veci dokážu robiť učitelia v rámci systému, ktorý na Slovensku máme, ste hrdý. Aký je teda ten systém, v akých podmienkach sa naše deti vzdelávajú v tejto krajine? 

Zároveň som však povedal, že ide o ostrovy pozitívnej deviácie. Nemusíme si klamať. Dnes nemáme v školách 100 % nadšených a špičkových učiteľov. Áno, máme mnohých výborných, ale potom aj mnoho priemerných a podpriemerných. Som presvedčený, že ak by sme dali tým priemerným podporu, je veľká šanca, že by sa zaradili medzi tých vynikajúcich. Podpriemerní musia zo školstva odísť. Kto by si prial, aby jeho dieťa učil človek, ktorý to nevie a dokonca ho to ani nebaví?

Rozmeňme si problémy školstva na drobné. Neviem sa rozhodnúť, čo z toho, čo ma na slovenskom školstve trápi najviac, by malo byť prioritou pri budovaní lepšieho školstva – jedno s druhým súvisí. Máme nedostatok asistentov učiteľa, psychológov, liečebných pedagógov, špeciálnych pedagógov, deti majú málo pohybu a ešte menej priestoru na fantáziu, na učenie vonku. Diagnostika detí, najmä u tých rómskych, je nespravodlivá. Od detí čakáme, že budú všetky rovnako sedieť, odpovedať, písať aj myslieť. Financovanie školstva je neefektívne rovnako ako vyučovanie v niektorých školách. Alebo som až príliš skeptická? 

Keď ste to takto povedali, vyzerá to skutočne beznádejne. Áno, školstvo je nesmierne zložitý a komplexný systém. Každý, kto vám bude tvrdiť, že sa to dá za krátky čas zlepšiť, klame. Niekde však začať musíme. Ja hovorím, že v školstve sa musíme sústrediť na tri kľúčové veci. Tou prvou je, čo sa deti učia. Je neuveriteľné, že desaťročné dieťa sa učí definíciu piesne, alebo že dieťa v šiestom ročníku na základnej škole má vedieť vymenovať šesť konkrétnych ázijských riek. To sú encyklopedické vedomosti, ktorými je naše školstvo, žiaľ, posadnuté. Druhým problémom je, ako sa naše deti učia. Sedieť v lavici a počúvať výklad spred tabule je najhorším spôsobom, ako sa môže dieťa vzdelávať. Žiaľ, toto je jeden z najčastejších spôsobov výučby na našich školách. A poslednou, ale najdôležitejšou vecou je, kto naše deti učí. A to sa vraciame k vašej prvej otázke.

Ak sa vraciame k mojej prvej otázke, povedzme si teda, aké úžasné veci dokážu robiť učitelia. Uveďme si príklady, vďaka ktorým nebude tento rozhovor úplne pochmúrny. Iste takých stretávate mnoho, minimálne v rámci Komenského inštitútu

Mnoho rokov som pracoval na zmene školstva zdola. Stretával som skvelé učiteľky a učiteľov. Videl som, ako dokážu zavádzať nové spôsoby výučby. Od Hejného metódy matematiky až po Daltonský systém učenia dejepisu. Videl som, ako sa dá skutočne zaujímavo učiť informatika, a to aj bez počítačov. Napriek tomu, že chémia ma nikdy nebavila, vďaka konštruktivistickému prístupu som videl, ako ma aj tento predmet môže nesmierne baviť. V Komenského inštitúte alebo medzi finalistami ceny Učiteľ Slovenska je takýchto učiteľov mnoho. Ale potrebujeme, aby boli všade a neboli to len ojedinelé prípady.

Sám ste založili komunitnú školu na lazoch v Zaježovej, kde dnes žijete. Čím sa líši táto škola od bežnej školy povedzme v meste Zvolen alebo v Banskej Bystrici či v Bratislave?

Asi najväčší rozdiel oproti iným školám je v tom, že sa tam učia štyri ročníky naraz. V triede vedľa seba vidíte prváčikov aj štvrtákov, v skupinách pracujú spoločne druháci aj tretiaci. Niektorí tvrdia, že deti sa takto veľa nemôžu naučiť. Ale podľa mňa to funguje skvelo. Deti sa učia prirodzene tímovej práci aj zodpovednosti. Dokážu si navzájom pomáhať, aj sa učiť rešpektu, keď niekto iný potrebuje niečo vysvetliť. Školu vychodili aj obe moje dcéry a dnes študujú na stredných školách v Bratislave. Mám pocit, že o žiadne zásadné vedomosti neboli ukrátené. Práve naopak, naučili sa mnohým životným zručnostiam, ktoré treba práve v našom školstve posilniť. Okrem toho sa u nás ešte stále kúri v piecke, ako kedysi za starých čias. Mnohí práve toto považujú za veľkú atrakciu. Pre naše deti je to však prirodzené, kúria tak aj doma. Nemáme tu plyn ani centrálnu kotolňu, ktorá by lazy vykurovala.

Poznám veľa príbehov rodičov, ktorých deti spádové školy, teda tie najbližšie k bydlisku dieťaťa, z rôznych dôvodov na zápise odmietli. Buď sú plné, alebo nemajú asistentov či vybavenie pre deti so zdravotným znevýhodnením. To je pre rodičov veľký problém, niektorí musia s deťmi cestovať ďaleko od domova alebo platiť školné v súkromných školách. Priznám sa, že sama úplne nerozumiem tomu, ako rieši spádovosť detí do škôl zákon. Aké majú rodičia možnosti?

Rodičia majú slobodu vybrať si, do akej školy svoje dieťa zapíšu. Štát nepredpisuje, že dieťa musí navštevovať spádovú školu. Spádová škola však musí zo zákona dieťa prijať, ak sa ho tam rodič rozhodne dať. Ten problém väzí inde. Tá najlepšia škola pre naše dieťa by mala byť tá najbližšia. Nie je dobré, ak máme v nejakom meste desať základných škôl, no rodičia sa snažia dostať svoje dieťa len na jednu alebo dve z nich, lebo vedia, že sú tam dobrí učitelia. A ešte horšie je, ak sú tie dobré školy súkromné a platí sa tam školné. Pre mnohých rodičov je to bariéra. Povinnosťou štátu je zabezpečiť také kvalitné školy, aby rodičia nemuseli takéto dilemy riešiť. Každé dieťa si zaslúži kvalitné vzdelanie, bez ohľadu na to, či sa narodilo v Snine, Bratislave alebo na lazoch. Ak nebudeme takto uvažovať, táto krajina bude mať veľký problém.

Keď si spomeniem na svoje roky na základnej škole, miešajú sa mi dobré pocity so zlými. Odpisovanie poznámok z tabule nepatrilo k mojím najobľúbenejším aktivitám, ale čítanie s porozumením a hľadanie básnických prostriedkov v texte áno. Matematiky som sa bála a geometrii som vôbec nerozumela, vyučujúca fyziky ma neznášala tak, ako polovicu triedy, pretože sme nevedeli počítať príklady. Ale bola to naša chyba? Geografia bola snáď mojím najobľúbenejším predmetom, hoci učiteľka, ktorá tento predmet vyučovala, nebola najlepšia vo svojom remesle. Mala však osobnosť, charakter, bola vtipná a „nekúsala“. Niekedy neviem, kde som mohla urobiť viac ja a kedy to bolo úplne v rukách učiteľa…

Žiaľ, odkedy ste chodili do školy vy, tak sa toho až tak veľa nezmenilo. Najnovšie dáta, ktoré priniesol prieskum To dá rozum, nám hovoria, že na vyučovaní stále prevláda frontálna výučba. Diktujú sa poznámky, robí sa výklad spred tabule, a potom sa skúša. Niektorí tvrdia, že to nemôže byť také zlé. Ale tu sa nebavíme o dojmoch, ale o tvrdých dátach. Treba si nahlas povedať, že tu máme vážny problém a začať ho riešiť. Určite nám nepomôže, ak to budeme zľahčovať tým, že veď aj my sme sa takto učili a prežili sme to. Po prvé, väčšinu z nás škola nebavila a nudili sme sa tam. A po druhé, dnešná doba je skutočne revolučná a ak deti na ňu nepripravíme, je to vážne zlyhanie dospelých. Ak budeme od detí chcieť nezmyselné definície a ich bifľovanie, tak ich pripravujeme na zlyhanie v reálnom svete.

Kto je vlastne učiteľ? Aká je jeho úloha v živote dieťaťa? 

Nesmierne veľká. Je pravda, že kľúčová je rodina. Ale škola a jej učitelia zohrávajú v živote dieťaťa veľmi významnú úlohu. Dieťa počas povinnej školskej dochádzky trávi s učiteľmi tisíce hodín. Niekedy dokonca viac ako s rodičmi, ktorí sa vracajú večer z práce. Preto je také dôležité mať skutočne kvalitných učiteľov.

Je tragédiou, že dnes nevyberáme za učiteľov najlepších z najlepších. Na učiteľské smery sa nám hlásia študenti, ktorí sa inde nedostali. A mnohí potom idú učiť len preto, lebo si nenašli inú prácu. To je veľmi zlé. Učiteľom zverujeme to najcennejšie, čo máme. A podľa toho by sme sa teda mali aj správať. Vedieť týchto ľudí ohodnotiť, špičkovo ich na ich prácu pripraviť a podporovať ich. Toto sa však vôbec nedeje. Na pedagogické fakulty berieme všetkých. Tam by však mal byť práve ten najprísnejší výber.

Ako si na školské časy spomínate vy?

Priznám sa, že škola ma veľmi nebavila. Síce som bol dobrý žiak, zmaturoval som na samé jednotky, ale škola ma nijako nenadchla. Väčšinou sme mali výklad spred tabule, písali si poznámky, a ja som túžobne čakal, kedy sa nám skončí vyučovanie. Keď som mal 15 rokov, začal som pomáhať Greenpeace ako dobrovoľník. To považujem za svoju skutočnú školu. Naučil som sa tam mnohým zručnostiam – ako komunikovať s ľuďmi, médiami, ako organizovať akcie, písať texty aj robiť s počítačom. Pamätám si, že na škole sme ešte ani netušili, čo je e-mail a v Greenpeace sme si posielali takto správy s kolegami z Holandska. O Greenpeace sa hovorí, že je to radikálna organizácia. Pre mňa to bolo však radikálne vzdelávanie. Dokonca som si tam študoval fungovanie jadrovej elektrárne a v škole na hodine fyziky som bol potom hviezda. A to len vďaka tomu, že ma to skutočne bavilo a videl som zmysel v tom, čo robím.

Čo je dnes v porovnaní so školstvom za iného režimu odlišné, možno viditeľne lepšie? Často premýšľam nad tým, ako a aký má politický režim vplyv na vzdelávanie. Poliaci a Maďari na tom nie sú dobre, politici im ukrajujú zo slobody, no ich systém školstva je efektívnejší, dosahujú lepšie výsledky v európskych rebríčkoch. V porovnaní so Slovenskom sú k deťom so znevýhodneniami inkluzívnejší. 

Niektorí s nostalgiou spomínajú, aké bolo školstvo za komunizmu výborné. To je veľmi zvláštne vnímanie, je to skôr spomienkový optimizmus. Niektoré veci fungovali, iné naopak vôbec nie. Ja si pamätám, že vyučovanie na základnej škole nebolo nijako záživné a pochopil som, čo je Danteho peklo. Nehľadiac na to, že mnohé predmety, ako dejepis alebo občianska náuka, mali silný ideologický nádych. V podstate to bol brainwashing.

Dnes máme v školstve určite neporovnateľne väčšiu mieru slobody. S ňou sa však spája aj zodpovednosť a nie všetci ju zvládajú. Na školách máme napríklad rady školy, ktoré sú silným orgánom, kde sú zastúpení aj rodičia. Ale veľakrát tam nikto nechce ísť. Považujú to za otravu. Ak však chceme slobodu, musíme prijať aj zodpovednosť. Jedno bez druhého nejde.

Z času na čas, keď sa o školstve rozprávam so starými rodičmi, respektíve so staršími ľuďmi všeobecne, počúvam od nich slová – keď sme to zvládli my, zvládnete to aj vy, alebo my sme sa to učili takto, a tak by ste sa to mali učiť aj vy, prečo by ste sa to vy mali učiť inak. Zarazilo ma, keď som to počula aj od ľudí z generácie mojich rodičov. Čo môžu urobiť rodičia pre kvalitnejšie vzdelávanie svojich detí? Pretože chcieť, aby sa učili to isté, čo my, nie je podľa mňa maximum.

Áno, toto je problém. Je to podobné, ako keď sa chlapov spýtate na povinnú vojenčinu. Začnú vám rozprávať vtipné príbehy a spomínať na kamarátstva. Pamäť človeka funguje tak, že negatívne veci vytesňuje. Vojenčina prinášala obrovskú mieru šikany, odtrhnutie od rodín aj pozastavenie pracovnej kariéry. Na toto už však mnohí pozabudli. Preto hovorím, že najlepšie je učiť sa zážitkom. Rodičia, ktorí si myslia, že sedieť šesť hodín v lavici, písať si poznámky a učiť sa, čo je prístavok vo vete, je záživné, by si ten zážitok z vyučovania mali opäť dopriať. Som presvedčený, že by sa ich pohľad radikálne zmenil. Ale možno by stačilo, keby si skúsili vypracovať maturitné otázky. Napríklad minuloroční maturanti museli vedieť toto:

V ktorej vete prichádza k znelostnej asimilácii/spodobovaniu typu neznelá spoluhláska + znelá spoluhláska = pri výslovnosti dve znelé spoluhlásky? Môžete si vybrať z týchto štyroch možností:

(A) Radšej som však pozadu.
(B) Oči jej nebezpečne blýskajú.
(C) Niečo sa jej znepáči a odletí.
(D) Pani s dorastajúcou slečnou.

Myslím, že k tomu nie je čo dodať.

Keď som nedávno robila rozhovor s Viktorom Križom, učiteľom na základnej škole v Bratislave a spoluzakladateľom Inklukoalície, opýtala som sa ho, či sa dokáže svojim žiakom, deťom, ospravedlniť. Odvtedy ma láka pýtať sa to každého – mal by sa učiteľ vedieť dieťaťu ospravedlniť? 

Učiteľ nemá byť pre dieťa polobohom. Má byť sprievodcom, ktorý mu pomáha na ceste poznávania. Na tej ceste môžeme naraziť na veci, ktoré prekvapia aj učiteľa. A takto by to malo byť. Učiteľ, ktorý si myslí, že je neomylný, je zlým učiteľom. Mali by sme si stále pripomínať slová „viem, že nič neviem“. S takýmto prístupom nemáte problém sa ospravedlniť alebo uznať svoju chybu.

Podľa prieskumu Centra pedagogického výskumu Univerzity Komenského iba 6,8 percenta detí má vnútornú motiváciu učiť sa. Je to smutný fakt, sám ste naň nedávno upozorňovali v článku pre Notabene venovanému vzdelávaniu. 

Áno, toto číslo je alarmujúce. V preklade to znamená, že drvivá väčšina detí sa učí len kvôli vonkajším faktorom. Pod hrozbou trestov alebo vidinou odmeny. To však nemá veľa spoločného so skutočným poznávaním sveta a seba samého. Malé dieťa je prirodzene zvedavé. Veľa sa pýta a chce objavovať. Tragické je, ak toto nadšenie v škole začína postupne vyprchávať. Myslím si, že problém nebude v deťoch.

Čo teda s tým nudným perfekcionizmom, ktorý od detí očakávame? Učíme ich, že za dve chyby v diktáte už nie sú výbornými žiakmi, že keď niečomu nerozumejú, je to ich chyba, že keď nevedia vymenovať všetky štáty Ázie, sú hlúpe.

Veľa som diskutoval s neurológom Stránským z Yale University, ktorý sa venuje výskumu mozgu a tomu, ako sa mozog učí. A jednou z ciest, ako sa skutočný proces učenia deje,  je robením chýb. Nie memorovaním alebo bifľovaním. Robiť chyby je nielen ľudské, ale dokonca pre vzdelávanie prospešné. My sme však nastavení tak, že za chyby sa v škole trestá. Dnes na základne vedeckých poznatkov vieme, že musíme tento pohľad radikálne zmeniť.

Aký je Juraj Hipš otec? Čo vás ešte rozosmeje a čo už je cez čiaru?

Tak toto je ťažká otázka. Mňa baví učiť a dokonca najradšej učím adolescentov. To je skutočná pedagogická výzva a myslím, že mi to aj celkom ide. Ale ako sa hovorí, nikto nie je doma prorokom. Keď mám vychovávať svoje dve pätnásťročné dcéry, tak je to niekedy náročné. Prebojovať sa cez vlnu odporu vyčerpá aj koňa. Mám ešte šesťročného syna Yoriho, pri ňom si užívam tú ľahkosť výchovy. Puberta je už skutočne náročné obdobie. A smejem sa stále, inak by som už bol na psychiatrii. Ale všetkých ich mám rád.

Myslím, že to bolo v knihe, ktorú vydala Živica, mimovládna organizácia, ktorú ste sám založili – Hlasy väčšinového sveta. Jedna z vašich dcér, Iniya, ktorá má, ak sa nemýlim, indické korene, v nej rozprávala svoj príbeh o tom, ako ju decká šikanovali za to, že je Rómka. Aj staré panie v autobuse. Alebo ju upodozrievali, že kradne. Len preto, že je ktosi tmavšej pleti, indikujeme, že je Róm a že je to zlé.

Bolo to ťažké obdobie. Županom v našom kraji sa stal fašista a mnohí si začali myslieť, že je teraz dovolené aj to, za čo sa musí slušný človek hanbiť. Iniya je polovičná Indka, ktorá vyrastala prvé roky v San Franciscu a potom na stredoslovenských lazoch. Tak to osud zariadil. Moja druhá dcéra je biela ako tvaroh. Bolo hrozné vidieť, ako aj strážna služba v supermarketoch ihneď zbystrila, keď vošla medzi regály tmavšia dcéra. Na Viktóriu nikto nepozeral, na Iniyu si dávali pozor. Keď to vidíte ako rodič, je to veľmi náročné.

Keď raz prišla domov a povedala nám, že si od nej ľudia v autobuse odsadli, neskutočne to zabolelo. Rodič pocíti obrovskú bezmocnosť. Manželka chcela odísť zo Slovenska, ale ja som ju presviedčal, že my nikam nepôjdeme, lebo toto je náš domov. Nemôžeme utiecť len preto, že si tu pár fašistov lieči svoje komplexy. Ale nie je to ľahké…

Ako je možné, že si dokážeme utvoriť negatívny názor na Rómov, na cudzincov, na inú kultúru a náboženstvo bez toho, aby sme s ňou prišli do kontaktu? V našej spoločnosti sa to stáva až príliš často. Kde sa stala chyba v programe, že ľudí, ktorých sme k tejto zemi sami prikovali, neznášame, nechceme ich tu? Rovnako tých, ktorých ani nepoznáme. Ak to ide takto, musí to ísť aj opačne, nie? 

Najhoršie je, že často nenávidíme tých, ktorých ani nepoznáme. Pamätám si časy, keď na Maďarov najviac nadávali ľudia zo Žiliny. Pritom tam Maďara nemali. Za to sú sčasti zodpovední aj politici, ktorí živia vášne a pracujú so strachom ľudí. To je veľmi nebezpečné. Veľa sa hovorí o Rómoch, o tom, ako sa priživujú na majorite a berú len sociálne dávky. Dáta ukazujú, že to nie je pravda. Môžete to však ukázať v tabuľkách a na grafoch aj stokrát, veľmi to názor nemení. Viac fungujeme na emócii ako na racionalite.

Ak chceme skutočne pomôcť Rómom, jedným z kľúčových krokov je práve vzdelávanie. No nie ten prístup, že rómske deti budeme posielať do špeciálnych škôl, aj keď tam nepatria. Dôležité je začať s ich vzdelávaním a výchovou už v ranom veku. Mnohé projekty, napríklad mimovládnych organizácií ukazujú, že táto cesta je efektívna. Samozrejme, plody neprídu o pár mesiacov. Je to náročná cesta, ale čím neskôr začneme, tým väčšie problémy nás budú čakať. Nemožno očakávať, že ak sa dieťa narodí v osade, tak sa svojou usilovnosťou vypracuje a stane sa úspešným človekom. To sú nereálne očakávania. Musíme mať na pamäti, že naša krajina je taká úspešná, ako jej najslabšie články. A tými sú aj deti z marginalizovaných komunít.

Predpokladám, že i preto ste sa rozhodli vstúpiť tento rok do politiky. No veľkú časť svojej práce prenechávate iným, za všetky vaše projekty spomeniem Sokratov inštitút, ten je pre mňa osobne jedna z mét, ktoré znamenajú životný úspech. Možno sa mi raz podarí stať sa jeho súčasťou. Som si istá, že i vo vašom živote bolo jeho vytvorenie veľkým úspechom. Rovnako aj založenie Centra environmentálnej výchovy Živica. Vašou doménou je aj v politike školstvo. Prečo prišlo až k tomuto kroku? 

Dvadsať rokov sa snažím o zmeny školstva zdola. Pracoval som so stovkami učiteľov, aby sme ukázali, ako sa to dá. Nerobil som to vďaka podpore štátu, ale napriek nemu. Ale videl som, že ak chcem dosiahnuť systémové zmeny, tak iná možnosť, ako vstúpiť do politiky, nie je.

Videli ste niekedy ukážkovú hodinu dejepisu, ako ju predviedol exminister školstva Čaplovič? Stojí pred čisto zotretou tabuľou a má výklad o Štefánikovi na jednej z bratislavských základných škôl. Celý čas, ako som si ten záznam pozeral, hovoril som si, že tí žiaci museli spraviť niečo veľmi, ale veľmi zlé. Sledovať monológ Čaploviča hraničí s mučením. Tá hodina je z pedagogického hľadiska čisté zúfalstvo. Minister uvádza žiakov do bdelej kómy. Jediný dynamický prvok je pomaly schnúca tabuľa. Pri pozeraní videa je to jediný záchytný bod, kde sa niečo deje. A takíto ľudia zrazu riadia školstvo a majú byť tými vzormi.

Ja sa snažím s učiteľmi robiť malé reformy v ich školách, a potom prídu ministri, ktorí svojimi krokmi popierajú všetky princípy a hodnoty, ktorým verím. Nebolo to pre mňa ľahké rozhodnutie vstúpiť do politiky. Ale povedal som si, že spravím skutočne všetko pre to, aby som pomohol školstvo na Slovensku zlepšiť. Lebo len nadávať na ministrov nestačí.

Ďakujem za odpoveď, vážim si ju. A teraz preto, aby sme zostali apolitickým magazínom, prejdime na tému z úplne iného súdka. Minulý školský rok som strávila zopár hodín na jednej z bratislavských škôl na hodine Hejného matematiky a artefiletiky. Cítila som sa neuveriteľne dobre. Až sa mi chcelo vrátiť sa do školy. To sú skvelé metódy, ako naučiť deti spolupracovať, preberať zodpovednosť a rozvíjať fantáziu, vyjadriť sa. Môžu rodičia týmto metódam dôverovať? 

Zažil som, ako deti na škole mali Hejného metódu matematiky. Zazvonilo a mali ísť na telesnú. Nikto neodišiel. Boli také ponorené do počítania príkladov, že ani futbal ich nelákal. To je presne ten moment, keď sa dieťa učí na základe vnútornej motivácie. Má chuť a túžbu spoznávať. Takéto hodiny som videl aj na fyzike alebo na chémii. Pred pár mesiacmi som ukazoval s učiteľom Jozefom Beňuškom hodiny fyziky na námestí. Okolo nás stála stovka ľudí a boli totálne zaujatí fyzikálnymi experimentmi. Dokonca dospelí k nám prichádzali a začali zisťovať, ako ten fyzikálny zákon funguje. Takto funguje skutočné učenie. Podnecuje otázky a vy začnete hľadať odpovede. Nie kvôli známkam, ale z túžby niečo sa dozvedieť.

Environmentálna výchova vám je blízka, o tom niet pochýb. Mám pocit, že jej je na slovenských školách stále málo, že sme odtrhnutí od prírody, od skutočného pôvodného domova, a tak nám ani nenapadne, že ho berieme aj vlastným deťom.

Či už ide o deti, alebo dospelých, je veľmi náročné pretaviť skutočné environmentálne správanie do reálneho života. Sme pohodlné bytosti. Je ľahšie hádzať všetko do jedného smetného koša, zobrať si igelitku v obchode, alebo odviezť sa autom namiesto vlakom. A aj keby sme toto všetko robili, nebude to stačiť. Sú to dôležité kroky, ale stále to nie je dosť. My dnes potrebujeme zásadne ubrať z konzumného spôsobu života. Čiže menej spotrebovávať, to je skutočná výzva. Svojim študentom som často hovoril príbeh o Sokratovi, ktorý chodil každý deň na trhovisko. Nikdy si však nič nekúpil. Ľudia nechápali, načo tam potom chodí. A on odpovedal: „Chodím sa sem pozerať, bez koľkých vecí som úplne šťastný.“ Toto je skutočná environmentálna výchova.

Pocítime podľa vás dôsledky klimatických zmien na Slovensku ešte viac ako ich už pociťujeme dnes? 

Určite áno. Žijem na lazoch a zažívam na vlastnej koži, čo robia s prírodou extrémne výkyvy počasia. A podľa všetkých vedeckých prognóz to nebude lepšie. Dnes sa už nebavíme o tom, či tu máme klimatickú krízu, ale ako sa na ňu adaptovať. Nechcem byť pesimista, ale čakajú nás náročné časy.

Vnímame my Slováci dostatočne toto riziko? Na protestoch a klímaštrajkoch sa nám zdá, že áno, no priznám sa – ja som na mnohých z nich mala pocit, že sú tam niektorí ľudia za trest, bolo mi z toho smutno. Fajčili v dave na námestí na klimatickom štrajku, pre mňa je to obrovský paradox!

Keď som bol dobrovoľníkom v Greenpeace a mal som 15 – 16 rokov, tak mi ľudia na ulici nadávali, že nič o živote neviem. A čo sa starám do takých vecí, ako je ozónová diera alebo jadrová energia. Trpezlivo som im vysvetľoval, že mi na tých veciach záleží. A v duchu som si myslel, že by mohlo aj tým dospelým, čo mi nadávajú. Mali však iné problémy. To, že dnes nás na vážne environmentálne problémy upozorňujú deti a mladí ľudia, nie je ich problém. Je to hanba nás dospelých, že sme neprejavili o tieto témy skutočný záujem.

Spoluzakladali ste aj portál Čierna labuť. Jeho názov je snáď rovnako zaujímavý ako obsah, ktorý na ňom čitatelia nájdu. Prečo by ho mohli rodičia alebo učitelia s deťmi čas od času otvoriť a čítať si z neho?

Bol som milo prekvapený, akú veľkú čítanosť mali články o životnom prostredí. Priznám sa, na začiatku som bol skeptik. Na redakčných radách som hovoril, že je to okrajová záležitosť. A ukázalo sa, že doba je skutočne iná. Ľudí to zaujíma. Keď som robil reportáže o ľuďoch, ktorí sa rozhodli žiť dobrovoľne skromne, malo to obrovský úspech. Pred rokmi by ich mnohí považovali za podivínov. Dnes sa už o životnom prostredí píše veľa. To ma skutočne teší. Aj Živica vydáva mnoho publikácií na túto tému, od praktických metodických príručiek pre učiteľov až po knihy rozhovorov.

Nedávno som dočítala knihu Listy Nanukovi, teda listy Juraja Mesíka vlastnému synovi. Je to akýsi súhrn udalostí a premien, na ktorých sa dá pozorovať zmena celého ľudstva za poslednú dekádu či dve, podľa toho, na čo práve autor spomína. Zostal mi z nej mráz na chrbte a priznám sa, že mi ušla i slza. Ako vyzerá environmentálna výchova u vás doma na lazoch?

Aj keď si to mnohí ľudia myslia, my nie sme žiadna dokonalá prírodná rodina. Iniya miluje svoj tablet a internet, Viktória nákupy nového oblečenia a Yori by si pokojne kúpil lego každý deň. Ale vidím, že život na lazoch moje deti ovplyvnil. Aj keď, ony by si to asi nepriznali. Považujú za samozrejmosť, že pre mlieko a syry idú k susedovi, ktorý chová kravy. Šesťročný Yori na otázku, kedy sa narodil, odpovedá, že vtedy, keď kvitne baza. Nepozná názvy mesiacov, ale cyklus prírody ovláda. A moje deti vedia, že teplo majú z pece, pretože musia pomáhať s pílením a rúbaním dreva. Aj keď jediný, koho to baví, je Yori. Dcéry si dajú slúchadlá do uší a snažia sa túto činnosť pretrpieť.

Na čo by mali rodičia pri výchove a vzdelaní svojich detí dbať, aby z nich vyrástli spokojní ľudia, šťastní a uvedomelí? 

Na túto tému som práve spolu s niekoľkými odborníkmi napísal celú príručku – Ako vychovať šťastné a úspešné dieťa. Venujeme sa tam témam, prečo je dobré robiť chyby, koľko hodín by malo dieťa spať, ako si nastaviť pravidlá pri používaní technológií, ale aj o voľnej hre a zmysle známkovania. Tie tipy a rady sú dostupné aj na webe www.uceniejeradost.sk

0 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ