Keď superhrdinom je ocko! (dokelu!)
Veď to mamy poznáme. Odpočítavame dni, hodiny, no dobre – budeme úprimné, minúty, kým príde – raz za intergalaktický svetelný rok – ten zázračný, blahodarný okamih, na ktorý, popri bežných materských, domácich i pracovných povinnostiach, všetky potajme čakáme. A potom sa, tiež potajme, bičujeme výčitkami svedomia. A síce čakáme, kým otecko jednoducho vezme deti z domu a my budeme mať konečne to, po čom v hĺbke duše túži každá z nás viac ako po dobrej večeri či po vesmírnom orgazme s Bradom Pittom. Svätý pokoj! Hovorovo často nazývaný aj čas pre seba. Slovné spojenie, čo jedna kvalitná uštvaná starostlivá matka vytesnila až na samý okraj slovnej zásoby. A keď k tomuto zázraku z nebies konečne dôjde a otecko berie deti z hniezda, stane sa niečo, čo ani náhodou nepripomína happyend z americkej komédie. Jedine, že by bola tragikomická.
MAMA BUDE DOMA SAMA
Beháme po dome ako splašené gazely a naháňame sa za vecami. Pokiaľ totiž ide o takú významnú udalosť, akou je náš blížiaci sa svätý pokoj, v balení sme neporaziteľné. Pamäť funguje na plné obrátky a my si ani nepotrebujeme dlho spomínať, kam sme uložili tú prechodnú čapicu či krém s ochranným faktorom. Kam sa v týchto chvíľach hrabe trápne ginko, všakže?! Naše pohyby po priestore by mohli pokojne konkurovať ohybnosti Lary Croft a rýchlosťou by nás neporazil ani namakaný Peter Sagan. A to by šiel pravdepodobne na bicykli!
Ba čo viac! Sme dôsledné! Extrémne! Pretože keď sa schyľuje k tomu, že otecko – v našich očiach okamžite povýšený na svalnatého antického poloboha, je taký úžasný a celkom dobrovoľne sa podujme na strastiplnú dobrodružnú misiu, ktorú my mamy zažívame bežne, a síce stráviť celých 48 hodín s vlastnými deťmi osamote, v batožine nesmie za žiadnych okolností nič chýbať! Ani prepchatá lekárnička, ani tá čerstvo napečená bábovka. Kvôli ich komfortu a ešte kvôli tomu, aby sme sa vnútorne nebičovali za to, že sme sa nielenže „nechutne zbavili“ svojich milovaných, ale chystáme sa ten čas ešte aj premárniť na všakovaké pozemské i nadpozemské radosti. Lebo však vieme, že vždy sa v našom podvedomí ozývajú nejaké neumyté okná či nevytriedený šatník alebo niečo, čím by sme, hlavne produktívne, vyplnili svoj čas pre seba. Áno. Aj takéto sme my mamy.
Oteckom prízvukujeme inštrukcie už po miliónty raz, pretože sme od prírody úzkostlivé a pretože oni od prírody nepočúvajú. Oteckovia, lovci mamutov, sa v týchto chvíľach zväčša ležérne pohybujú priestorom a v tvárach majú pokoj a nadhľad, ako z učebnice pre pokročilých jogínov, ale i odvahu a dobrodružnú iskru, vďaka ktorej podchvíľou čakáme, či si „na Tarzana“ nezačnú búchať päsťami do hrude. Na všetky naše inštrukcie ohľadom detí a batožiny prikyvujú, ale my už dávno vieme, že si len sťažka pamätajú aspoň polovicu. Natešeným skákajúcim deťom násilím vtískame bozky medzi dverami a pred finálovým „ahojte“ ešte zakričíme na oteckov superhrdinov, že deťom do lesa treba dlhý rukáv! Dvere sa zabuchnú, a je to tu. Ticho.
KEĎ SPADNÚ RUŽOVÉ OKULIARE
Zmietajú nás emócie. Netušíme, či by sme radšej začali skákať v negližé a s maskou na tvári po posteli, alebo stihli vybaviť prvý seriózny kontrolný telefonát, ako to oteckom po pár minútach bez nás ide. Endorfíny radosti z toho, že náš svätý pokoj sa práve začal starostlivo strieda strach o to, ako to zvyšok rodiny, preboha, zvládne bez mamy. Emocionálna hojdačka, ktorá môže svojou intenzitou bez pardonu konkurovať PMS. Toto sú presne tie chvíle, kedy by sa nám zišlo materstvo na gombík. Jednoducho by sme ho vypli a puto matka – dieťa by bolo aspoň na malú chvíľku preč.
A čo teraz? Káva? Nechty? Priateľky? Kniha? Alebo žeby sme sa predsa len pustili do triedenia tých prepchatých skríň zahádzaných detskými vecami? Nie, ženy! Má to byť predsa čas pre nás samotné! Bohužiaľ. Okrem vnútorného kolotoča emócií nás neraz zmieta ešte zoznam toho, čo všetko by sme chceli robiť, no akosi nevieme, odkiaľ začať. A v týchto prípadoch pomáha horúca vaňa a pohár červeného. Ale to už pravdepodobne viete.
Prvý deň svätého pokoja si poväčšine dokážeme užiť s radosťou a s nanajvýš dvoma kontrolnými telefonátmi, v ktorých sa dozvieme, ako je našim deťom strašne super a ako sú oteckovia – superhrdinovia, ťažko v pohode. „Mama, tu máme posteľ. Máme sa dobre. Áno, sprchovali sme sa. Áno, jedli sme. Dobre, mama, čau.“ MAMA? MAMA? A kde je to sladké MAMINKA? Áno. Začína nám to dochádzať. A to ešte stále neprišiel deň číslo dva.
BRIDGET JONES A SUPERHRDINA
Aj napriek tomu, že si svätý pokoj užívame každá inak a podľa vlastnej intenzity, na druhý deň sa v jednom bode stretneme takmer všetky. Je to presne tá chvíľa, keď sedíme v stave napoly bez duše na stoličke v kuchyni. V ruke držíme telefón a starostlivo si prechádzame fotky plné zážitkov, ktoré nám oteckovia naposielali cez mobilnú aplikáciu. Na fotkách naše vysmiate deti. Áno. Sme detailistky. Vidíme tie nedostatky, ako krivo natretý chlieb na raňajky s nejakou pofidérnou šunkou, ktorú by sme svojim deťom v živote nedali, nesprávny kus odevu na daný účel aktivity či úplne rovnaké ponožky na nohách našich detí ráno po prebudení, ako deň predtým v lese.
Drobnú paniku a malý hnev z toho, že oteckovia si zase veľa z našich inštrukcií nezapamätali, nekompromisne valcuje celkom iná emócia. Túžba byť zase tou superhrdinkou, ktorou sme boli, keď boli naše deti mladšie. Ako mamičkovské Bridget Jonesové sondujeme v telefóne staršie fotky a čo je horšie, aj videá! Usmievame sa, dojímame sa a zväčša nám celkom hmatateľne dochádza, že si život bez našich detí, ktorých sme sa ešte včera chceli minimálne na mesiac zbaviť, už nevieme vôbec predstaviť. A dochádza nám aj to, že máme práve vytúžený šťastný svätý pokoj a my si už vyše hodiny pozeráme fotky našich detí.
Ó, áno. Zúfalstvo. Ale veď vy viete. Každá z nás to vie, že v materskom živote sa akoby mávnutím čarovného prútika stane z mamy trapáčka, ktorá neustále niečo rieši. Ústnu hygienu, nedojedenú večeru, obuté a neobuté papuče a vylučovanie moču pred spaním. A z ocka? Z toho sa stane ten najväčší, najsilnejší, najvtipnejší, všemohúci superhrdina. Premietame si v hlavách tie chvíle, keď oteckovia – superhrdinovia, prichádzajú domov z práce a deti sa na nich vrhajú a tešia sa tak, ako sa tešil celý svet, keď DiCaprio konečne vyhral Oscara. A potom zakričia: „Mama, prosím si jablko.“ Uhm, super.
Nemusíme to hrať na drsňáčky, veď to, že nám z toho už neraz stislo srdiečko je celkom prirodzené. Áno, môžeme si dovoliť trochu zúfalstva à la Bridget Jonesová, aj keď by sme si práve mali nehorázne užívať vlastný svätý pokoj. No zároveň sme vnútri naozaj šťastné. Niekde v hĺbke tušíme, že aj keď naše deti nie sú práve 100 % zdravo a výživne najedené, že možno nemajú vymenené ponožky, že im oteckovia pravdepodobne nekrémujú tvár dvakrát denne, že asi 100 % ponocujú, a že ešte mnoho vecí nie je na 100 %, vieme, že naše deti sú s ockami superhrdinami na 100 % šťastné. Ale aj my chceme byť ešte superhrdinkyyyyyy… „All by myseeeeelf…“
NABUDÚCE UŽ NAOZAJ … !!!!
Ono je to asi aj takto dobré. Príroda vedela, ako to zariadiť. My mamy sme super. Postaráme sa, navaríme, operieme, vlhčené obrúsky máme neustále poruke, nakreslíme obrázok, utrieme slzu aj riťku, povieme rozprávku a uložíme spať. Oteckovia, tí sú však superhrdinovia. Objednajú pizzu, pošlú dieťa obliecť sa, neotravujú s vlhčenými obrúskami, nekreslia domčeky, ale dokážu nakresliť aj domáce spotrebiče, povedia dieťaťu, že na utieranie riťky je už dosť veľké, zo sĺz majú paniku, a tak radšej objímajú a potľapkávajú po pleci, z večernej rozprávky urobia buď horor, alebo komédiu, a neotravujú s ústnou hygienou, pretože zaspia rýchlejšie než deti.
Ale hlavne! S oteckami je vždy veľká sranda! Áno, vieme. Ťažko sa to priznáva, ale čo by bolo z našich detí, nebyť ich geniálnych oteckov superhrdinov. Pravdepodobne by trpeli úzkosťami z toho, čo všetko sa im, preboha, môže stať po ceste z postele do kúpeľne, nehovoriac o ceste do školy! Ale, mamy, pamätajte. Aj keď sme tie, ktoré sa najmä starajú, a nie tie, ktoré sú najvtipnejšie, sme superhrdinky. Nikto nedrží rodinu pokope tak, ako my mamy. Nik nedokáže zvládnuť emócie našich detí a utrieť slzy či pofúkať kolienko tak, ako my, a hlavne nik na svete im neposkytne takú plnú láskavú náruč, ako mamy superhrdinky. Nezabúdajme na svoje superschopnosti superhrdiniek, milé mamy, a vážme si ich. Pretože, áno! Aj my sme predsa superhrdinky.
Dobre. Ženy. Urobme to znova. Zaprisahajme sa, že nabudúce, keď zase príde ten intergalaktický svetelný rok a oteckovia superhrdinovia vezmú naše deti z domu, užijeme si svätý pokoj už naozaj do sýta! A, áno! Aj bez tých dvoch vytriedených zásuviek so spodnou bielizňou a ponožkami našich detí, ktoré sme si tentoraz neodpustili. Okrem kvalitného času pre seba bude povolené maximálne umývať poháre od vína! A teraz, ešte kým deti nie sú doma, pripíjame: Na mamy superhrdinky!
