bilingvalne deti cudzie jazyky

Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom

0 zdieľaní
0
0

V súčasnej dobe nie je ničím výnimočným, keď rodičia vedú svoje deti k viacjazyčnosti – teda k aktívnemu používaniu viacerých cudzích jazykov a to už od ich útleho detstva. Znalosť cudzieho jazyka sa stáva takmer povinnou záležitosťou. Schopnosť poznať a používať cudzie jazyky je v súčasnosti vysoko oceňovaná. O tom, ako vychovať bilingválne deti (deti, ktoré ovládajú 2 cudzie jazyky) nám porozpráva Lýdia Argilli, matka troch detičiek dlhodobo žijúca v Nemecku. Ako sama hovorí, je priekopníčkou viacjazyčnej výchovy vo svojej rodine a problematikou viacjazyčnej výchovy sa zaoberá už dlhšiu dobu. V článku nám prezradí svoj príbeh a taktiež nám poodhalí techniky, ktoré pri výchove používa.

AKO SA TO ZAČALO

„Vždy bolo pre mňa mimoriadne dôležité, aby moje deti vedeli, kde má ich rodina pôvod a mali možnosť sa so svojimi príbuznými roztrúsenými po svete porozprávať v ich materinskom jazyku. Nevedela som si predstaviť svet, v ktorom by moje deti nevedeli komunikovať so svojími starými rodičmi, či bratrancami.“

Lýdia Argilli jedným dychom dopĺňa, že i keď je viacjazyčná, všetky reči, ktoré ovláda sa naučila  až z vlastného záujmu v dospelom veku. I keď jej manžel je bilingválny, bolo to podmienené pôvodom jeho rodičov. Čiže ani u neho nenašla odpoveď na to, ako vychovávať deti viacjazyčne a navyše jej snahou bolo viesť ich k poznaniu až troch jazykov. „Takže som najskôr nahromadila veľké množstvo akademickej literatúry k tejto téme a skúmala s akými skúsenosťami sa stretli akademici a výskumníci. Hlavnou tézou, ktorá ma pri tom zaujala a ktorá sa opakovala viac-menej vo všetkých príspevkoch bolo, že dieťa si reč asociuje buď s osobou (s mamou hovorím tak, s otcom inak), situáciou (pri rozprávke počúvam túto reč, pri obede inú) alebo okolím (doma rozprávam tak, vonku inak), v ktorom žije. Druhé poznanie bolo, že reč, ktorú počúva dieťa v prvých dvoch rokoch života je pre neho automaticky materinská. Až neskôr dieťa selektuje všetky inak znejúce reči ako cudzie. Takže bolo mojou prioritou začať s multilinguánou výchovou hneď od narodenia.“

ČO SA MI OSVEDČILO

Lýdia tvrdí, že u nich v domácnosti, platili rôzne pravidlá. Napríklad, keď bola Lýdia s deťmi sama, hovorila s nimi po slovensky. Keď bol s deťmi len mažel, rozprávali sa po turecky a v prípade, že boli v domácnosti všetci, používali nemčinu. „Už ako 3-ročný vedel môj prvý syn presne s kým môže rozprávať ktorou rečou bez toho, aby sme mu to museli vysvetľovať.“

Ako najlepšia forma učenia slovnej zásoby sa Lýdii zdali obrázkové knižky a piesne. „Každý deň som s deťmi listovala knižky a jednotlivé predmety znovu a znovu opakovala, niekedy po slovensky iný deň zas po nemecky. Tak sa im budovala slovná zásoba. Okrem toho som sa naučila veľa slovenských ľudových piesní, ktoré som deťom pred zaspaním spievala. Najskôr ich len pasívne počúvali, neskôr sa pýtali aj na ich význam. Dodnes si ešte aj môj 8-ročný syn pred zaspaním pýta pesničku „spí-dieťatko-spí-že“, ktorú pozná už od bruška.“

Vhodnou formou tiež boli CD s piesňami a rozprávkami. Púšťala ich deťom počas hrania a i keď to vyzeralo, že deti ich nepočúvajú, z času na čas dostala od detí konkrétne otázky k počutému. Tak si overila, že ich podvedomie rozprávky vnímalo. Najväčšou školou podľa slov Lývie Argilli boli pobyty v zahraničí, či už na Slovensku alebo v Turecku, kde si mohli svoje znalosti overiť v kolektíve detí bez pomoci rodičov.

ZÁBAVNÉ ANEKDOTY

Počas výchovy svojich najmenších zažívame rôzne vtipné situácie. Na niektoré milé momenty, ktoré sa stali v súvislosti s viacjazyčnou výchovou si spomína aj Lýdia.

„Môj prvý syn si v troch rokoch myslel, že jeho ruský kamarát bol už určite na Slovensku, lebo vie, čo znamená šiška (toto slovo sa náhodou vyslovuje aj v ruštine úplne identicky ako po slovensky). Darmo sme mu vysvetlovali, že je to náhoda, dlho ho skúšal v slovenčine a stále sa ho vypytoval, či vie, čo znamená to či ono. Môj druhý syn bol zas inovatívny vo vymýšľaní slov, keď nevedel jeho správny variant. Tak sa napríklad stalo zo slova „ei“ (nemecky čítaj aj) a „vajíčko“– aj-íčko a žiaľ toto slovo sa u nás v rodine tak udomácnilo, že všetci si na raňajky pýtajú už len aj-íčko.“

ZÁVER

Každá reč, ktorú sa dieťa naučí, je pre jeho neskorší život veľkým prínosom. Exitujú rôzne štúdie, ktoré poukazujú na to, že pri viacjazyčnej výchove sa aktivujú rôzne časti mozgu, ktoré by inak ostali nedotknuté, preto sa netreba nechať znechutiť skeptickými, či ironickými poznámkami okolia k tejto téme. Veľa ľudí si myslí, že multilingválne deti si reči mýlia a nakoniec neovládajú žiaden jazyk poriadne. Ak sa však k cudzojazyčnej výchove pristupuje zodpovedne a s jasným konceptom, potom je toto riziko takmer vylúčené.

Pri mojich deťoch som tiež spozorovala, že mali obdobia, kedy boli lepší v niektorom z tých jazykov a časom sa zas vyprofiloval iný, v ktorom sa zlepšili či už slovnou zásobou alebo tvorbou zložitejších vetných konštrukcií. Takisto som to považovala za prirodzený vývin. A ani obdobie vzdoru sa neobišlo bez následkov na rečovej výchove. Hlavne môj druhý syn dlho cielene odmietal hovoriť po slovensky, i keď som vedela, že všetkému rozumie. Vždy mi tvrdohlavo odpovedal po nemecky. Našťastie ho to po čase opäť prešlo a teraz už tiež pekne komunikuje po slovensky. Bolo ale dôležité nevyvíjať tlak, ale prenechať tomu prirodzený priebeh. Učenie rečí by malo byť pre dieťa niečím prirodzeným a nie niečo nanútené,“ konštatuje Lýdia Argilli.

0 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ