Online zápis do prvej triedy ALEBO „Mami? Myslíš, že boli zo mňa hotové?“
Matky sú zvyknuté na kadejaké nečakané dychvyrážajúce situácie, ktoré sa dejú v ich životoch, a ktoré by im nenapadli ani v tých najdivokejších snoch. KARANTÉNA S VLASTNÝMI DEŤMI DOMA? Nuž. Stalo sa. Maco bol doma polroka. Okrem útrap, odkladania práce aj domácnosti som si, musím povedať, čas plný smiechu strávený s Macom naozaj užila. A aj ten online zápis do školy som si užila! A, bohužiaľ, nielen ja.
Keď vieš, že prípravu si podcenila, začni sa modliť
Maco je predškolák, a tak nás počas karantény neminuli povinnosti s výberom školy a absolvovaním zápisu. Vidinu toho, ako si Maco zvedavo okukáva triedu a pani učiteľky na zápise v škole a ja sa pritom sladko dojímam, som musela nenávratne opustiť. Zápis nás totiž čakal online. Normálne. Cez počítač. Deň predtým sme dostali inštrukcie o tom, čo si potrebujeme nachystať. Okrem čistých papierov a pasteliek sme mali mať v povinnej výbave aj jednu topánku na šnurovanie a nejaké oblečenie na gombičky. Okej. Toto som nečakala. Niežeby si Maco nevedel zapnúť gombík, ale je to živý chlapec, niekedy mu takéto veci príliš dlho trvajú a niekedy sa mu ani nepodaria.
Oblial ma studený pot. Teraz, Klára, všetci zistia, čo si ty za matku. Šnúrky sme sa učili viazať naposledy pred rokom, a bolo to také komplikované, že sme sa k mašličkám ani nedostali. Z mojej pohodlnosti a najmä pre udržanie psychického zdravia celej rodiny mal Maco takmer všetky topánky na suchý zips. A teraz, Klára, čo ideš robiť? Deň pred zápisom do školy, spotená a na hrane záchvatu úzkosti trénovať so svojím synom viazanie šnúrok a zapínanie gombíkov na čas!
Niekedy naozaj premýšľam, či som sa nenarodila pod šťastnou hviezdou. Macovi som deň pred zápisom ukázala oba úkony, a on, čuduj sa svete, okamžite ich vedel! Ale keďže si poznám syna, modlila som sa, nech to do rána nezabudne. A modlila som sa ešte preto, lebo som vôbec netušila, čo nás čaká. Áno, pokojne si zgustnite… cenu za matku roka vyhráva…
Aké poznáš domáce zvieratká? Akváriové rybičky!
Večer v posteli sa s Macom zvykneme rozprávať a smiať. Tentoraz sme však naše rozhovory o zmysle života, o smrti, o tom, ako vznikajú deti a prečo ľudia starnú odložili a nahradili sme ich niečím iným. Opakovali sme si ovocie a zeleninu, geometrické tvary, svetové strany, meno, adresu, dátum narodenia, dni v týždni a aj to, ako robia zvieratká. Nesmejte sa. Na vlastnom zápise do prvej triedy som bola už pekne dávno. Ozaj som si nevedela spomenúť, či som tam aj krochkala a robila „brum, brum“, alebo nie. Zicher je zicher.
Okrem zvieracích zvukov, ktoré sa ozývali prázdnym bytom zaliatym do nočnej tmy, sa z našej postele noc pred zápisom ozývala aj nejedna ľudovka. Predsa len. Aspoň to Červené jabĺčko by mohol vedieť zaspievať. Nemôžem predsa povedať učiteľkám, že doma počúvame techno, pretože otec dieťaťa je dídžej. Ešteže som si po nacvičovaní spevu spomenula na to, že aj zvieratá majú nejaké svoje delenia. Zvedavo som sa preto Maca opýtala, aké pozná domáce zvieratá.
Odpoveďou mi bolo, že pes, mačka, akváriové rybky a papagáje. „Papagáje?“ opýtala som sa s údivom a vnútorne som sa začala zmierovať s tým, že moje dieťa možno vyfasuje ročný odklad. „Áno, papagáje! Čo sa divíš, mami? Však teta Zuzka ich mala doma v klietke. Sú to domáce zvieratá!“ odpovedal sebavedome Maco.
A tak som po ľudovkách hustila do Maca v noci v posteli aspoň aké-také delenie zvierat. Ale na moju obranu, mne zvieratká tiež nikdy nešli. Napríklad to, že srnka s jeleňom spolu „nechodia“, som sa dozvedela vo svojich devätnástich, keď niekto pri stole v kaviarni náhodne použil slovo srnec.
Drsňák z Brooklynu spieval Červené jabĺčko
V deň zápisu do školy bol Maco nervózny. „Mami? Ja mám strach, že to nezvládnem,“ povedal a hľadel na mňa tými svojimi magickými očami. Snažila som sa zamaskovať svoj strach a upokojiť ho. Povedala som mu, že v neho verím, a že sa nemá absolútne čoho báť. V duchu som sa snažila potlačiť fakt, že viem, že moje dieťa pozná významy slov, akými sú evakuácia, amputácia, rekonvalescencia, ale keď vytiahnem z chladničky zeler, povie, že je to kapusta. Inak večne ukecaný, usmievavý, divoký Maco, sedel pred počítačom na zápise ako päť peňazí a na všetky otázky odpovedal výhradne jednoslovne.
„Aké máš rád ovocie?“ pýtali sa zvedavo učiteľky. „Jablko,“ povedal Maco. „A akú zeleninku?“ povzbudzovali ho. „Mrkvu,“ povedal Maco s absolútne serióznym výrazom v tvári. Miestami som musela zadržiavať záchvaty smiechu a najhoršie bolo, že učiteľky tiež. Maco zvládol všetky základné úkony. Tvary, farby, čísla, šnúrky aj gombík, a dokonca si nepomýlil ani pravú stranu s ľavou. „A mal si doma nejaké zvieratko?“ opýtali sa učiteľky. A je to tu. Minúta pravdy. Zvieratká!
„Mal som rybičky, ale zomreli. Akvárium ešte mám. Akurát si šetrím prachy na kocúra,“
povedal Maco bez akejkoľvek viditeľnej emócie vo svojej tvári. Učiteľky ostali v miernom šoku, ktorý sa snažili nešikovne maskovať sladučkými úsmevmi, a ja som sa snažila vyhnať z hlavy fakt, že môj syn – ako gangster z Brooklynu – povedal, že si na niečo „šetrí prachy“.
Potom Maco dostal úlohu, ktorú mu mohli učiteľky povedať len jedenkrát. Mal nakresliť domček so šikmou strechou, ktorý bude mať jedny dvere, tri okná a jeden komín, z ktorého sa dymí. Maco vzal do ruky ceruzku a začal kresliť. Učiteľky ho poprosili, aby im porozprával, čo akurát kreslí. Asi chceli počuť, že okno a dvere a tak. Prvýkrát Maco na túto výzvu nereagoval. Učiteľky mu to trpezlivo zopakovali ešte raz. „Martinko, aj povedz, že čo kreslíš.“ Maco pobúrene zdvihol hlavu od papiera a mierne podráždene vyhlásil: „Veď ten dom!“ Tak. A majú to mať! Na blbé otázky…
Vtedy sme výbuch smiechu s učiteľkami zadržiavali asi najťažšie. Maco dal zápis na drsňáka! Ale na drsňáka, ktorý na konci zaspieval aj Červené jabĺčko. Keď bolo po všetkom a konečne sme vypli hovor, Maco sa dostal do svojej klasickej živej radostnej polohy. „Mami! No ja som to ale parádne zvládol! Som na seba hrdý,“ skákal a radostne švitoril a skôr, než som ho stihla pochváliť aj ja, opýtal sa ma: „Mami? A myslíš, že boli zo mňa hotové?“
