michal andy mesko kreslo rikiki martinus

MICHAL MEŠKO z Martinusu: Rodičovstvo nás núti byť efektívnejšími a veci prežívať naplno. Aj v práci

2 zdieľaní
2
0

„Poďte ma pripučiť, uvidíme, či bude zo mňa placka,“ povedal otec svojim dvom malým deťom, ktoré po hodine fotografovania pociťovali núdzu o prirodzenejšiu pozornosť. Deti túto ponuku nadšene prijali. Tým otcom je MICHAL MEŠKO, riaditeľ obľúbeného kníhkupectva Martinus. A toto je rozhovor s ním o ňom – o manažérovi, otcovi, aj o tom, ako jedno s druhým súvisí. S láskavými doplňujúcimi informáciami od manželky ANDY.

michal andy mesko martinus rikiki
Michal, o tebe sa veľa hovorí ako o úspešnom mladom človeku, minulý rok si sa stal manažérom roka. Ako je to s tým úspechom v tvojom ponímaní?

Michal: To je otázka, s ktorou sa stretávam pomerne často. Sám to však nemám úplne presne definované. Veľa ľudí považuje za úspešných tých, ktorí vybudovali veľkú firmu alebo v čomsi dosiahli veľké víťazstvo. Ja som z lekárskej rodiny, odmalička sa pozerám na rodičov, napríklad na moju mamu, ako na hrdinku, ako na úspešného človeka. Za svoj život už zachránila neuveriteľné množstvo životov. Čokoľvek, čo by som teraz urobil, neprekoná jej úspech.

Preto sa pýtam, čo je vlastne ten úspech? Buď je to jeden moment, keď sme na vrchole akéhosi kopca len chvíľu a ďalej sa ísť nedá, alebo je to dlhodobý balans? Nemám rád slovo úspech, pripadá mi povrchné. Myslím si, že to, čo nás robí šťastnými, nie je úspech, ale naplnenie – keď cítime, že to, čo robíme, má zmysel. Odohráva sa to v nás samých, je to osobné, ale to, či je to úspešné, väčšinou validuje niekto zvonka. Mne ide najmä o naplnenie.

Riaditeľom Martinusu si už roky, nepremýšľal si nad tým, že sa z tejto pozície pri dvoch deťoch, pre rodinu, stiahneš?

Michal: Našťastie sme už v období, keď naše deti nepotrebujú neustálu pozornosť 24/7, predtým dokázali veľmi kreatívne zasahovať do akýchkoľvek našich plánov, do našich myšlienok aj potrieb. (smiech) Som veľmi šťastný, že sa nám to podarilo bez veľkých komplikácií a „prúserov“, aj keď asi sa mi to teraz hovorí ľahšie ako v danom období. Nemyslím si preto, že by som mal riešiť stiahnutie sa z roly riaditeľa.

Keď som predtým hovoril o naplnení, ja sám ho potrebujem rovno v niekoľkých rovinách. U mňa spokojnosť súvisí s tromi piliermi – s rodinou, prácou a s časom sám pre seba, či už ide o šport, alebo aktivity s priateľmi. Ak ich mám v rovnováhe, som spokojný. Keď ktorýkoľvek z pilierov funguje dlhodobo na úkor tých zvyšných, vypadávam z balansu a prestávam byť spokojný.

Existuje vlastne niečo ako správny čas, kedy je vhodné odísť z vysokej pozície a prenechať miesto niekomu inému? Možno niekomu, kto ešte nemá deti.

Michal: Pred desiatimi rokmi som si vravel, že v 35-ke pôjdem do dôchodku. Ale čo by som tam robil! (smiech)

Myslím si, že ak sa človek neustále učí a snaží sa posúvať vpred, svojím spôsobom tento čas dôchodku, čas odchodu z pozície, odďaľuje. Keď som bol ešte len študent, makal som do druhej, do tretej rána. Postupom času, keď už sme s Andy spolu bývali, ona bola zvyknutá chodiť do postele o desiatej večer a ja o štyri hodiny neskôr, museli sme sa dohodnúť na nejakom kompromise, začal som teda chodiť spávať o dvanástej. (smiech)

Potom prišli deti a tie nám ukázali, že naše plány sú pekné, ale nereálne. A čo sa tým snažím vlastne povedať? Že rodičovstvo prinúti rodičov, aby boli efektívnejší a veci prežívali naplno, aj v práci. Viem, že musím ísť o štvrtej do škôlky po dcéru, preto si musím zariadiť všetko efektívne tak, aby som to stihol. Ak to nestíham, potom je mojou úlohou zohnať si na pomoc ľudí, ktorým dám rovnakú zodpovednosť ako aj slobodu. Rovnaký kľúč by platil aj vtedy, keby sme boli bez detí.

Ak vieme dávať veciam a ľuďom stále hodnotu, rozvíjať ich, ak robíme to, čo nás baví, potom je všetko tak, ako má byť. Mňa to dnes dokonca baví ešte viac!

Čo si o tom myslíš ty, Andy?

Andy: Pre nás je Martinus príležitosť, ako kombinovať prácu s rodinou – rodičovstvo nás veľmi posúva v pracovnej oblasti. Vzniká u nás nutnosť po väčšej trpezlivosti, lebo – deti. Martinus má vlastnú kultúru, my ňou žijeme a veľa z nej si nosíme aj domov. Ja sa venujem vzdelávaniu a rozvoju, to je moja srdcovka. Aj deti sa snažíme vychovávať s ohľadom na to, aby sa v budúcnosti rady učili.

michal andy mesko obchodna martinus
tomas mesko syn martinus
Stíhaš nájsť balans aj v čase strávenom s rodinou a v práci, Michal?

Michal: Dobrá otázka – zápasím s tým. Myslím si, že sa mi to darí stále lepšie, ale ešte to nie je dokonalé. Snažím sa o to, aby som na dovolenke neriešil e-maily, prácu, snažím sa minimalizovať alebo sa úplne odpojiť od sociálnych médií a internetu.

Samozrejme, sú momenty, keď viem, že máme spoločný rodinný večer, ale jednoducho, keď sa niečo deje v práci, hlavu neviem úplne vypnúť. Myslím si však, že je tých momentov čoraz menej.

Teda ťa kontaktujú kolegovia, klienti alebo partneri aj cez víkendy?

Michal: Neviem, ako sa mi to podarilo, ale nedávno som bol dva týždne mimo Slovenska a mal som len jeden alebo dva neprijaté hovory, aj tie boli od kuriéra. (smiech) Ani počas bežného pracovného týždňa to nie je o tom, že som nonstop na telefóne. Podľa mňa ani nie som dobrým zákazníkom telekomunikačných spoločností, ktoré ponúkajú všetky tie skvelé paušály. Sú dni, keď nemám ani jeden telefonát a nie je ich málo.

To je celkom prekvapivé. Myslela som si, že to je jedna z tvojich hlavných pracovných náplní – telefonovať.

Michal: Veru je, ale vyzerá to tak, že veci napriek tomu fungujú. (smiech) Nemám ani žiadne špeciálne e-maily alebo tri mobilné telefóny. Mám jeden mobil a dva e-maily – súkromný a pracovný.

Vráťme sa tak trochu späť k deťom. Akí ste pri výchove detí? Manažérska pozícia zrejme má čosi spoločné aj s ich výchovou, však?

Andy: Stále sa máme čo učiť, aj ako rodičia. Prvorodičovstvo bolo náročné, druhorodičovstvo je príjemnejšie. Čím sú deti staršie, tým viac si to užívame. Ale poznáme limity fyzickej energie, s jej stratou prichádza aj strata trpezlivosti.

Michal: S tou energiou súhlasím. (smiech) Áno, mnohé zručnosti nadobudnuté v práci sa dajú skúšať aj doma. Niektoré fungujú úspešnejšie, niektoré menej, napríklad vyjednávanie. Ale aj mnohé iné praktiky – pochopenie toho druhého, počúvanie, dávanie si priamej spätnej väzby. To všetko pomáha aj pri výchove detí.

Rozumejú oveľa viac veciam, ako to vyzerá alebo ako si my myslíme. Nemusíme k nim vo všetkom pristupovať ako k deťom, ktoré ničomu nerozumejú. Často nás príjemne prekvapí, ako vyspelo, nie dospelo, dokážu spracovávať rôzne situácie, keď im ich správne vysvetlíme.

Čo spolu najradšej robíte?

Andy: Večer si s deťmi čítame. Zatiaľ majú tendenciu nedopriať mi osobný čas na knihu, ale s nimi si čítať môžem. (smiech) Večerné čítanie je zároveň aj najdlhšou spoločnou rutinou, ktorú máme. Veľmi radi cestujeme, tento rok v auguste sme si konečne užili spoločnú dovolenku, už si ju užili s nami aj Tomáš s Lily.

Michal: Ja mám rád poobedia, keď si čítame, respektíve ktorýkoľvek čas, keď si spolu čítame. Užívam si aj chvíle, keď len tak sme – nemáme na seba žiadne požiadavky, Tomáš s Lily robia, čo ich baví, my ich pozorujeme, a potom sa k nim spontánne pridáme. Tomi miluje skladať lego, Lily je zase veľmi samostatná, je schopná zahrať sa sama aj pexeso. Neuveriteľne rada kreslí, baví ju tvoriť, a to veľmi podporujeme.

mesko rodina kniha
Aké knihy čítate s deťmi a aké zase vy dospelí?

Michal: S deťmi čítame všetko možné. Hoci Krstného otca sme im ešte nepredčítali. (smiech) Napríklad aj s Harry Potterom mám veľkú dilemu – veľmi rád by som ho chcel s Lily čítať, ale zároveň ju chcem nechať, aby tento svet objavovala sama, až príde ten správny čas. No vo všeobecnosti čítame všetko od leporel a obrázkových kníh, atlasov až po komplikovanejšie detské príbehy.

Snažíme sa odhadnúť, aký je ich čitateľský vek, podľa toho, čo ich nudí, aj podľa toho, čo je pre ne možno ešte príliš ťažké. No a my dospeláci čítame od detektívok až po rôzne knihy, ktoré ponúkajú dobré myšlienky. Mám rád aj oddychové knihy, pri Dominikovi Dánovi zrelaxujeme. Naposledy sa nám páčili knihy Osem hôr, Gentleman v Moskve alebo Požierači neba. Nemám rád, keď majú ľudia pocit, že kým sa im nezaparí z hlavy, knihu nemá zmysel čítať.

Pomáhajú vám s deťmi rodičia?

Michal: Máme veľké šťastie na starých rodičov. Andyni rodičia od nás bývajú asi dvesto metrov. Moji rodičia síce bývajú v Martine, čo nie je úplne na skok, ale využívajú každú príležitosť, ako byť s nami a s deťmi – buď prídu oni sem, alebo nás zavolajú k nim a často sami navrhnú, aby sme tam decká nechali. Je pre nás inšpiráciou sledovať našich rodičov, ako si užívajú čas s našimi deťmi, s ich vnúčatami. Všetko to, čo robili pre nás, keď vychovávali nás, robia teraz pre naše deti. Pokračujú v tom ďalej. Sú našimi vzormi aj v dospelosti.

michal andy mesko meskovci rodina rikiki
U vás je na materskej dovolenke Andy. Vieš si predstaviť, že by si na rodičovskej dovolenke zostal ty a kariére by sa naplno venovala manželka?

Michal: Kým som nemal deti, vedel som si to predstaviť. (smiech) Úprimne, nie som si istý, či by som sa zvládol úplne vypnúť z pracovného módu. Ako som už spomínal, som zvyknutý na balans v troch pilieroch – rodina, práca aj voľný čas pre seba. Ak by som vypadol z toho tvorivého, pracovného priestoru, neviem si predstaviť, ako by sa to na mne odzrkadlilo. Skutočne veľmi rešpektujem všetky ženy, ktoré v 90-tich percentách zostávajú na rodičovskej dovolenke. Je to veľká zodpovednosť, ale aj odloženie svojich vlastných snov a plánov, svojej kariéry bokom. Nikdy som však neočakával, že Andy bude doma tri roky s jedným dieťaťom a potom aj s druhým.

Oteckov na rodičovskej dovolenke obdivujem, samej by mi nevadilo rozdeliť si s partnerom starostlivosť o dieťa aj takto. Medzi mojimi známymi však takí zatiaľ nie sú.

Michal: Zopár ich poznám a obdivujem ich, je to super. Tú otcovskú dovolenku som si predstavoval tak, že na ňu ide muž vtedy, keď už žena nedojčí, keď má dieťa, dajme tomu, pol roka a viac, keď potrebuje s niekým byť. Oteckovia, ktorých poznám, išli na otcovskú až vtedy, keď mali deti dva-tri roky. S tým by som už problém nemal.

Keď ide Andy dnes na chvíľu preč, zvládam to. Naša Lily začala chodiť do škôlky tesne pred tým, ako dovŕšila dva roky, Tomáško chodil na pol dňa, už keď mal rok a pol. Práca nás oboch veľmi baví, je integrálnou súčasťou nášho života. Našli sme teda riešenie, ako sa plnohodnotne venovať deťom, aj ako sa posúvať v práci vpred. Aj na deti to má dobrý vplyv. Lily v škôlke vyslovene rozkvitla. Objavuje a rozvíja tam ďalšie svoje zručnosti, ktoré sme jej neboli schopní dať doma my.

andy meskova dcera lily
martinus obchodna knihkupectvo
Chodia s vami decká aj do práce?

Andy: Občas, no nedá sa pri nich veľmi pracovať. Asi pred dvoma týždňami sme zobrali Lily na centrálu a skoro dve hodiny sme museli sledovať, ako sa balia knihy na osobné odbery. Proste ju to fascinovalo.

Čo je pri tom všetkom, aké je to s deťmi ťažké, na otcovstve pre teba najviac fajn?

Michal: Je to veľmi podobné tomu, keď človek vyletí lietadlom nad krajinu a pozrie sa na ňu z výšky. Iste si vtedy všetci povieme, aké je to krásne. Keď sa dokážeme oddeliť od každodenných problémov a rutiny, je to celé dokonalé. Ale keď sa vrátime späť dolu na zem, kde sa kričí, hádame sa a nevieme sa dohodnúť, pretože deti práve dostali chuť obliecť si niečo iné, hoci my už dávno máme byť kdesi inde, je to ťažké.

Na rodičovstve je super rodičovstvo samotné. Len si treba nájsť dostatočne veľa momentov, keď sa budeme môcť pozerať na veci z lietadla.

Bojíte sa ako rodičia niečoho?

Andy: Všetkého.

Michal: Túto komnatu v hlave ani neotváram, našiel by som v nej veľa strachov.

Tomáško je možno ešte príliš malý, no u Lily ste už opísali charakter, ktorý sa u nej prejavuje. Ktorý z tých momentov jej života bol pre vás najsilnejší, až tak, že ste boli na ňu i na seba hrdí?

Michal: Keď sme Lily začali nahlas čítať knihy, mala asi rok. Všelijako sa pri tom krútila, dlho sme mali pocit, že nás snáď ani nepočúva. Raz som jej takto čítal rozprávku, nasledujúcu vetu som začal o čosi neskôr ako zvyčajne, neviem prečo, urobil som malú pauzu. Lily sa zapojila do predčítania, rozprávku dorozprávala, skoro bez chyby, do konca. Dovtedy som bol frustrovaný, že ma nevníma, ale ono sa jej to všetko v tej malej hlavičke zapisovalo. Pre mňa to bol kúzelný moment.

Andy: Ja si zase pamätám, keď Lily v lete zvládla desaťkilometrovú túru a potom ešte nemala dosť – na dopravnom ihrisku sa naučila asi do siedmich minút bicyklovať. To bola nádhera.

2 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ