Mikyta Créatrice de Bijoux: Šperkárka, ktorej sa veci v živote dejú náhodou. Alebo aj nie

Zuzana Mikytová má veľmi kvetnatú fantáziu, už odmalička. Koniec koncov, presvedčte sa o tom sami v jej rozprávaní o sebe, o svojom živote, tu na Slovensku aj vo Francúzsku. O herectve, divadle, o hudbe aj o Paríži. No aj o tom, ako vlastne vznikla jej vlastná značka šperkov Mikyta Créatrice de Bijoux.

Že či som si odchod do Francúzka plánovala? Vôbec. V živote som veľmi spontánna, také sú aj moje stretnutia. Voľakedy, už to bolo dávno, ešte ako sprievodkyňa na hudobnom festivale Hodokvas, stretla som jednu francúzsku kapelu. Strávila som s nimi celý festival. Sébestian, Oliver, Fred a ja. Potom ma pozvali k nim do Paríža. Išla som.

Navštívila som baziliku Sacré-Coeur, cintorín Le Père- Lachaise aj galériu Pompidou a zvyšok? Život muzikanta. Práve na tom cintoríne, Le Père- Lachaise, keď som stála pri hrobe Jima Morrisona, prišiel za mnou veľmi zvláštny, bláznivý človek. Mal na sebe 15 tričiek Jima Morrisona, bol jeho veľký fanúšik.

Ja som nevedela po francúzsky, on nevedel po anglicky, no strávili sme spolu dve hodiny. Dorozumievali sme sa rukami aj nohami. Pochopila som jeho spojenie s Morrisonom a na oplátku som mu povedala, že o rok sem prídem žiť. Rozhodla som sa spontánne a tak sa aj stalo. Posledný rok som odučila anglický jazyk v Modre na súkromnej škole, potom som sa presťahovala do Paríža.

Pred Parížom

V Modre som žila a študovala pedagogiku od šestnástich. Bývala som u Eleny, rodinnej známej. Bola mi ako druhá mama. Nemala dcéru, ale dvoch synov. Pravidelne sme spolu chodili do cukrárne, na plaváreň, na koncerty. Pochádzam z Oravy, tam som mestský život nepoznala. Pamätám si, ako sme raz išli do kina, celá škola, niekoľko kilometrov pešo do druhej dediny. Bol to veľmi silný zážitok.

Elena ma zobrala pod svoje krídla. Neplánovala som učiť, to ona ma inšpirovala. Po štvorročnom pobyte v Londýne som v Modre odučila skoro sedem rokov, ale mala som veľkú slobodu. Pracovali tam anglickí aj americkí lektori, ja som zas pri učení používala film aj hudbu, učili sme sa s deťmi aj v záhrade. Cítila som sa šťastná, bolo to  harmonické odovzdávanie aj dostávanie. S Elenou sme si veľmi rozumeli. Potom som jej jedného dňa oznámila, že odchádzam do Paríža. Myslím, že to bolo v roku 2005.

Úplne od nuly

V Paríži som nemala nič isté, nič stabilné. Bývala som u kamarátov z tej francúzskej kapely. Najprv u saxofonistu Freda. Potom som bývala u Oliviera. Chodila som pri tom na hodiny francúzštiny do Francúzskeho inštitútu a hľadala som si prácu. Napriek tomu, že mi je to mesto veľmi blízke, som rada, že dnes už nebývam v Paríži. Je to tam finančne náročné, samozrejme, pokiaľ nepatríte, ako hovoria Francúzi – ku cadres – kravaťákom, manažérom, proste diplomovaným. Pre mnohých ľudí, umelcov obzvlášť, je tam ťažké prežiť.

Najprv som pracovala ako au-pair u jednej anglickej rodiny. Bolo to zvláštne, v tom čase ma prenasledovali deväťmesačné fázy, ako tehotenstvo. Deväť mesiacov au-pair, deväť mesiacov v reštaurácii, a tak ďalej. 

Keď som mala 32 rokov, začala som s divadlom. Dávid, môj manžel, raz našiel v práčovni na zemi akýsi lístok. Chceli sme, v tom čase ako zaľúbený pár spolu niečo robiť, niečomu sa venovať. Rozmýšľali sme nad tangom, no nakoniec nám vošiel do cesty tento lístok. Bolo to divadlo a Dávid tam zavolal.

Zuzana Mikytová – v divadle som sa našla

Trvalo asi deväť mesiacov, kým som začala hovoriť plynule po francúzsky. Divadlo bolo pre mňa pasia, od prvého momentu. Úplne som sa v tom našla. Ateliér viedol veľmi vášnivý profesor Frank. Hrali sme ťažké veci, klasické – Jean de la Fontaine, Racine, Molière. Čítala som tie texty, no nerozumela som im. Riadila som sa intuíciou. Potom profesor Frank nečakane odišiel do Toulouse, kde dnes zhodou náhod žijem aj ja. Po jeho vynikajúcom ateliéri ostalo prázdno, ktoré som potrebovala vyplniť.

Začala som chodiť na konzervatórium kúsok od Paríža, kde sme aj žili. Hrala som na akordeóne, tancovala som súčasný tanec. Doobeda som zas pracovala oproti v pekárni, tam som sa učila všetky texty na predstavenia. Poobede som mala kurzy a domov som chodila neskoro večer. Bol to bohatý a naplňujúci životný rytmus. Všetky zarobené peniaze som míňala na školu.

Náhoda z Montmartre

Veľmi rada trávim čas sama. V meste, len tak, prechádzam sa, pozorujem a objavujem. Všetko sa mi páči, som spätá s tým, čo vidím. Keď som sa takto raz prechádzala po Montmartre, mojom obľúbenom mieste, narazila som v jednom ateliéri na istú módnu návrhárku. Tvorila oblečenie aj accessoires – doplnky. Mala tam vystavený klobúčik zhotovený z hodvábnej kravaty. Bola som z neho úplne unesená. Milujem prírodné látky, rada ich kombinujem. Mám skrátka svoj štýl. Mnohí umelci mi už vtedy vraveli, aby som sa stala dizajnérkou alebo dokonca kostymérkou. Nebrala som to vážne.

V živote prechádzam viacerými povolaniami. Dôležité je, že to príde samo, obohatí ma to, má to význam a ja sa cítim užitočná. Kúpila som si ten klobúčik, ale aj luxusné hodvábne kravaty, z ktorých som klobúčiky začala vyrábať sama. A potom to prišlo – opasok, náramok, brošňa, čelenka a úplne prvý šperk s uzlom.

Bohémsky Paríž

Raz, bolo to už po skončení školy, hrali sme v jednom predstavení – Dáma so psíkom, od Antona Pavloviča Čechova. Robila som k tomu predstaveniu aj hudbu a kostýmy. Okrem toho som pracovala, popri tom som vyrábala šperky, zatiaľ však stále iba pre seba. Po nociach sme s kamarátkou brázdili ulice Paríža na kolobežke. V parkoch pre nás ožili aj sochy a ruže pri Grand Palais.  Bolo to také poetické, proste bohémsky život.  Šťastie sa obrátilo aj na moje šperky.

Elenina známa, tej z Modry, prišla do Paríža točiť film až z Toronta. Do svojho filmu umiestnila aj môj šperk a pre mňa pripravila malú rolu. Potom som sa rozhodla, na základe odporúčaní mnohých, že svoje šperky začnem predávať. Veľmi úspešná grafická dizajnérka Mikina Dimunová, ktorá tvorila v Paríži aj pre Chanel, pre mňa navrhla vizuálnu identitu. Logá predtým v takejto forme nikdy netvorila, bolo to jej vôbec prvé logo značky. A spravila ho tak skvele, že silno rezonuje dodnes. Vtedy som nevedela, že také niečo k práci potrebujem.

Versailles, Paríž, Bratislava

Krátko potom prišiel do Paríža slovenský módny návrhár Marcel Holubec W. Chcel so mnou spolupracovať. Potreboval vytvoriť pre svoju kolekciu šperk. Pozval ma na Slovensko, kúpil mi látky a ja som tvorila. V rokoch 2011 a 2012 vznikli rovno dve kolekcie. Obe sú veľmi podstatné, moje šperky v nich majú dva odlišné uzly. Jeden je romantický, druhý zas vizuálne výrazný, špicatý. Vďaka Marcelovi a Fashion Live! si ma zapamätali aj ľudia na Slovensku.

Minulý rok v októbri predstavil Marcel svoju kolekciu Triomphe inšpirovanú parížskym Versailles. Práve tam vzniklo aj naše priateľstvo, je to pre mňa veľmi symbolické. Chodili sme tam vždy, keď bol Marcel v Paríži, vedeli sme tam stráviť aj celé hodiny.

Dieťa je zázrak

Potom sa všetko zmenilo. Pracovala som pre módnu značku COS v parížškej Galeries Laffayette. Pracovne ma poslali do Hongkongu, COS tam otváral obchod. Odišla som však odtiaľ pomerne skoro, bola som tehotná. Dieťa bolo pre mňa novým zázrakom, nová passion. Chcela som mu dať všetko. Prestala som pracovať, všetko som zastavila. Marcel vtedy dokonca prišiel na štyri mesiace do Paríža, chodili sme do múzeí, do kostolov, na výstavy, na prechádzky a pikniky.

Vo Francúzsku berú materstvo trochu inak. Bola som považovaná za čudáčku, pretože som kojila dva a pol roka. Tam to tak nefunguje, máloktorá žena kojí dlhšie ako šesť mesiacov. Francúzske ženy sa rozhodujú pre telo.  Asi aj preto som nikdy nepatrila do žiadnej mamičkovskej komunity. So synom sme trávili veľa času sami. Bývali sme blízko Bois de Boulogne, teda prakticky v prírode.

Paríž je veľmi znečistený, preto sme sa  tri roky po narodení nášho syna rozhodli odtiaľ odísť, túžili sme po čistejšom prostredí. Som predsa z Oravy!

Keď som sa pozerala na tú parížsku sivú oblohu, niečo mi tam nesedelo. Tak sme sa presťahovali do Toulouse. Veľa prázdnin sme trávili aj na Slovensku a v Bavorsku, kde mám rodinu.

Vtedy a tam, tu a teraz

Často sa teraz vraciam do detstva, spomínam aké to bolo, keď už som dnes sama mamou. Moji rodičia mali prácu ako každý iný, ja som chcela byť Arabelou, chcela som byť kúzlo. Tancovala som v lese, chcela som vedieť čarovať. Obliekala som si princeznovské šaty, mala som svoj vlastný svet. Mám pocit, že to nie je tak dávno, čo som ešte nebola tak úplne tu, prítomná. Už nejaký čas sa však udomácňujem v realite, ktorá bola pre mňa vždy iným svetom ako ten môj vnútorný. Napriek tomu si myslím, že realita sa prepája s duchovným svetom. Dnes všetko spájam do jedného celku, vytváram v sebe harmóniu.

Na Orave som poznala jeden druh šalátu, v Paríži ich bolo snáď dvadsať. Aj s mojimi šperkami je to tak, tvorím ich ako také rozmanité jedlo. Stále sa vypracovávam, mením. Taká aká práve som, taký je aj môj šperk. Dávam im aj mená, napríklad hebrejské. Vôbec neviem prečo, raz som si vybrala meno Priele. V preklade to znamená božie ovocie. Vtedy som pochopila, čo vlastne robím. Pre mňa sú moje šperky božím ovocím.

Šperk je vášeň a celé to začína už pri výbere materiálu.

Na šperku sa mi páči, že mu dávam slobodu. Hýbe sa, je voľný, nie je to kravata uviazaná pod hrdlom. Raz som v jednej z parížskych židovských štvrtí komusi ukazovala svoje šperky, keď ku mne podišiel istý pán. Myslel si, že som židovka. Páčili sa mu moje šperky z kravát, povedal mi, že som kravatám dodala esprit féminine – ženskosť. Veľmi ma to potešilo. No platí, že nositelia šperku sú v istom zmysle tiež ich spolutvorcovia, rozhodujú o tom, akým životom budú ďalej žiť, aká dlhá a rozmanitá bude ich Fil d’amour – niť lásky.