Práve čítate
Najprv miluj svoje šunky, potom môžeš byť fit mama!
MAGAZÍN MODERNÉHO RODIČA
Tmavý režim Svetlý režim

Najprv miluj svoje šunky, potom môžeš byť fit mama!

joga s detmi

Milujem dlhé horúce voňavé kúpele v pene, v soli, v éterických olejoch. Je to taký môj rituál, vďaka ktorému ma ešte nezavreli na psychiatriu, a vďaka ktorému sa cítim étericky aspoň jeden večer v týždni. Zvuk horúcej vody, čo hlučne padá do bielej studenej vane, ma navzdory svojej intenzite upokojuje.

Macovi som raz v dobrej viere, že si konečne oddýchnem vo vani, zapla počítačové hry. Hodina pre mňa a hodina preňho, v absolútnom pokoji. Aspoň som si to myslela. (Inak vážne neviem, kde sa vo mne vždy berie takáto bohapustá naivita.) Vliezla som do vane, pustila som si jazzovú hudbu. Étericky som sa cítila celé neuveriteľné DVE MINÚTY. Nedohrala ani prvá pieseň, už sa rozdrapili dvere v kúpeľni, objavil sa v nich Maco. So značne podráždeným výrazom v tvári a umraučaným hlasom prehovoril: „Mami, pokazilo sa mi to!“

Snažila som sa reagovať pokojne, aj keď som mala tendencie na podobne podráždený tón hlasu. (A vraj, po kom to ten chlapec má!) Krížikom som zatvorila reklamu a on natešený odpochodoval z kúpeľne. Za tónov jazzovej hudby som sa ponorila späť do horúcej vody. Na ďalšie dve minúty. Maco prišiel do kúpeľne počas jednej pol hodiny presne jedenásťkrát. Úprimne, mala som čo robiť, aby som nevypenila ako tá pena s vôňou jazmínu!

Tak som sa aspoň pred zrkadlom v kúpeľni natierala voňavým olejom – relax. ‚Aspoň niečo pre seba urobíš, Klára, keď si od nového roku ešte nezačala cvičiť,‘ hovorila som si v duchu. ‚Pribrala si. Nevyzeráš bohvieako, každý človek na tejto planéte to vidí. Nie si dosť dobrá. Nie si dosť pekná. A nie si dosť chudá. A…‘ ‚Prosím ťa, už drž hubu!‘ potlačila som vtedy myšlienky svojho druhého ja. Inak, to moje druhé ja, to by som fakt niekedy najradšej zabila! To čo si ono dovoľuje, tak to by si nedovolil nikto na tejto planéte. Nikto!

S láskou žmurkám na svoje šunky

Nie som útly typ ženy, no nie som ani žiadna gadera, hoci Maco ma tak z času na čas zvykne oslovovať. V živote to mám tak, že keď práve riešim niečo ťažké, sama som ťažšia. Keď pre zmenu žijem s úsmevom, sú mi dobré všetky tie veci, ktoré sa v šatníku nachádzajú na poličke s názvom Do toho raz zaručene schudnem. Vtedy môžem pokojne spráskať štyri syrové pizze za týždeň a nepriberiem ani gram. Teraz priberám aj z toho, že sa pozriem na pralinky vo výklade. Nachádzam sa v tom menej úsmevnom období života.

Častejšie sa ozýva aj to moje druhé drzé ja. „Mala si ísť radšej cvičiť, no ty namiesto toho prezliekaš periny!“ ozýva sa druhé ja. „Dokedy sa budeš vyhovárať na ťažké obdobie, na rozchod, na kolísavé emócie a na školu?“ vysmieva sa mi. Musím mu odpovedať. „To, ako teraz vyzerám, nehovorí vôbec nič o mojej hodnote. Stále som super žena!“ odpovedám svojmu druhému ja. Tu sa to vždy začína. Iba vtedy, keď prijmem svoj aktuálny stav taký, aký je, posuniem sa vpred. Inými slovami – keď s láskou žmurknem na svoje šunky, ony sa potom aj rýchlejšie poberú.

Do fitka? Ani za svet

Nie som žiadna fit mama. Nie som ani vášnivá sledovateľka mám, ktoré sú vo forme a nezabúdajú týmto faktom denne zásobovať všetky dostupné sociálne kanály, ktoré na tejto planéte existujú. Nepáčia sa mi postavy bikini fitnesiek v trblietavých plavkách na pódiách. Pre pár minút slávy v krkolomných neprirodzených pózach v žiare reflektorov sú schopné obetovať dlhé týždne tvrdej driny. Za ten ich pekáč buchiet na bruchu, prípadne chrbát, by sa nemusel hanbiť nejeden junák z nášho paneláka.

Ale sú to makačky, tie fitness mamy! Priznávam. Nedokážem si predstaviť stíhať starostlivosť o dieťa, prácu, dvakrát denne posilňovňu, tvrdý režim, ešte tvrdší tréning a po tom všetkom – na večeru kuracie mäso uvarené vo vode? Nie, ďakujem, no skladám pred nimi všetky klobúky. Viac ako kult tela ma zaujíma, či sa cítim sama vo svojom tele dobre. Keď to tak nie je, začínam sa akosi podvedome pravidelnejšie hýbať a zdravšie stravovať. Ale do fitka by ma dostal snáď len Keanu Reeves, navyše o 30 rokov mladší. Moja misia k zdravšiemu, silnejšiemu a fit telu sa začína vždy doma v obývačke jogou!

Cvičenie s deťmi je smŕŕŕť

Predtým, než ráno desaťkrát pozdravím slnko, pokúšam sa o krátku meditáciu a stíšenie samej seba, zvnútra. Vedľa mňa je v tureckom sede uložený Maco, v tvári má výraz malého Budhu a jeho ruky sú v pozícii, ako keby sa modlil. Snaží sa mať zavreté oči, ale sem-tam ich otvorí, aby skontroloval, či ich mám zavreté aj ja. Akurát, keď sa už-už snažím vyslať do vesmíru intergalaktický kus vďačnosti za všetko, čo v živote mám, Maco vzdá svoj pokus o meditáciu a otráveným hlasom povie: „Mami, to je nuda. Mne sa nechce cvičiť jogu!“

Namiesto vďačnosti tak posielam vesmíru otázku – prečo ja?! Snažím sa to predýchať. Som predsa matka, som Klára! V živote som už zvládla oveľa ťažšie veci. Macovi zamrmlem, nech chvíľu vydrží a opäť sa snažím nájsť svoj vnútorný zen. Neúspešne. Pokladá si hlavu na moje kolená, pichá mi prstom do tváre, nahlas mraučí. Koniec meditácie. Vzpieram ruky do hora, zakláňam sa, vítam slnko, vítam nový deň a hneď potom sa predkláňam do pozície psa pozerajúceho sa dole. Maco namiesto toho, aby sa kolegiálne pridal, robí podo mnou kotrmelce a smeje sa.

Keď sa snažím prejsť plynule z jednej jogovej pozície do druhej a urobiť čosi ako klik, Maco si na mňa sadne. Môj chrbát to nevydrží, ležím prikovaná jeho zadkom k podložke. Vnútorne zúrim a zároveň je mi do smiechu. Presne kvôli tejto jeho povahe odmietam s ním chodiť na kadejaké organizované cvičenia pre mamy s deťmi. Ja totiž viem, ako by to dopadlo.

Keď sa hráme na cvičáreň

Jogu môžem cvičiť výhradne vtedy, keď som sama. Vlastne, čokoľvek pre mňa plnohodnotné môžem robiť len vtedy, keď som sama. Viem, že v „mama svete“ sa to nepatrí priznávať, deti sú predsa super a všetko sa s nimi dá… Veru nedá. Milujem svojho syna a milujem chvíle, ktoré spolu trávime. Ale bez okolkov a na plné hrdlo priznávam, že si svoj čas na veci, ktoré sú pre mňa dôležité, najlepšie užijem bez neho. Vrátane cvičenia! Presne tak, ako si on bezo mňa užíva svoju hru s autíčkami.

Joga vtedy upadla do zabudnutia, no Macova snaha o spoločnú pohybovú aktivitu nie. Keď som zrolovala podložku, šikovne využil situáciu a pasoval sa do role môjho osobného trénera. „Ideme sa hrať na cvičáreň!“ vyhlásil nekompromisne. Do obývačky dovliekol stoličku, vankúš, papek, ktorý si uchmatol z prechádzky a závažia na suchý zips, ktoré som si niekedy po novom roku, v náhlom záchvate chudnúcich novoročných predsavzatí, objednala z katalógu. My sme normálne cvičili bench press! Okrem toho ma Maco nútil robiť drepy, boxovať do jeho malého vreca, ktoré dostal od Ježiška a skákať po obývačke na jednej nohe. Fakt som sa zapotila. V duchu som sa smiala na vlastnej naivite. ‚Naozaj si túto malú turbo godzillu chcela zlanáriť na nejakú trápnu jogu, Klára?‘ pýtala som sa samej seba.

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore