Námornícky denník

Telami aj dušami moreplavci. Nebojácni dobrodruhovia. Búrači stereotypov, ktorým je slovné spojenie komfortná zóna cudzie. Takí sú námorníci a manželia Dana a Bruno, ktorí svoju lásku k plachteniu po šírom mori povýšili na životný štýl. Nadovšetko milujú ďaleké plavby na plachetnici a svoju lásku smelo ukazujú aj svojim dvom deťom, s ktorými neváhali na mori stráviť takmer celý rok.

Za všetko môže láska

Pôvodom temperamentná Košičanka Dana Coffre Zlamal, dnes mama dvoch detí syna Alexisa (7) a dcéry Thalie (4), sa k plachteniu dostala cez manžela. Zamilovala sa do šarmantného Francúza Bruna, ktorý jej učaroval nielen svojou cudzokrajnou náturou, ale aj srdcom dobrodruha. „Môj manžel plachtil od svojich 13 rokov. Už ako 17-ročný bol inštruktorom na malých ľahkých plachetniciach.

Keď sme spolu začali randiť, podnikli sme týždňovú plavbu na plachetnici po severnom Bretónsku. A ja som sa zamilovala. Nielen do Bruna, ale aj do plachtenia po šírom oceáne.

Takéto výlety sme si ešte párkrát zopakovali a neskôr, keď sa nám narodil náš prvý syn Alexis, znenazdajky sa nám naskytla príležitosť kúpiť malú plachetnicu z druhej ruky. Plachetničku sme si zrekonštruovali, pretože nám už vtedy bolo jasné, kde a ako budeme tráviť väčšinu svojich voľných chvíľ,“ spomína s úsmevom na námornícke začiatky Dana.

Plachtenie? Naša prirodzenosť!

Nie je žiadnou neznámou, že pre deti je prirodzený presne taký svet, aký im ukážu rodičia.

 V námorníckej rodinke Dany a Bruna to tiež nebolo inak. Plavba po šírom mori sa tak stala chlebom každodenným aj pre ich deti. „Všetko prišlo celkom prirodzene. Mali sme za sebou nejaké krátke plavby aj s deťmi, ktoré sa ale postupom času na plachetnicu čoraz viac a viac tešili.

Keď sme plánovali našu predchádzajúcu plavbu, deti skákali od radosti a zbalili si pol detskej izby

A potom, keď sme sa konečne presťahovali na plachetnicu, všetci sme mali obrovskú radosť. Plachtenie sa skrátka stalo neoddeliteľnou súčasťou životov nás všetkých a robí nám veľkú radosť,“ hovorí Dana. Námornícku rodinku na plachetnici netrápi ponorková choroba. Naopak. Spoločné chvíle si užívajú presne tak, akoby sa práve nachádzali vo svojom byte v Paríži. Akurát s krajším výhľadom.

„Deti so sebou na plachetnicu si zobrali svoje obľúbené hračky. Plastelínu, kopec kníh, pracovných zošitov, kreslenie a, samozrejme, rozprávky. Ak práve nepozorovali delfíny, ktoré nás pri plavbe sprevádzali, tak sa v kabíne venovali klasickým činnostiam a hrám, akým sa venujú aj doma v meste. Pre nás dospelých platilo to isté. Ak nebolo náročné počasie a my sme nemuseli venovať všetku pozornosť navigácii, plnohodnotne sme sa venovali jeden druhému,“ opisuje život na plachetnici Dana.

Prekonať strach z nepoznaného

Hoci sa môže zdať, že plachtenie s deťmi po šírom oceáne je nanajvýš nezodpovedné či riskantné, námornícka rodinka si tým hlavu neláme, pretože vie, že strach z neznáma je ľuďom prirodzený. „Reakcie okolia na náš životný štýl sú rôzne. U mňa sú však ľudia na určité dobrodružstvo už dávno zvyknutí.

Ešte z čias, keď som doma tesne po 18. narodeninách rodičom zahlásila, že sa sťahujem do Talianska. Urobila som to a žiadne dohováranie nepomáhalo.

Väčšina reakcií na to, že plachtíme s deťmi, je ale pozitívna. Ak sa aj vyskytnú nejaké ustráchané pohľady či obavy okolia, zväčša stačí trpezlivo odpovedať na rôzne otázky, ktoré v zásade reflektujú strach z nepoznaného,“ hovorí Dana.

Takmer rok na plachetnici

Námornícka rodinka nedávno absolvovala takmer ročnú plavbu po Atlantiku. Okrem toho, že strávili veľa nocí na šírom oceáne, navštívili aj množstvo destinácií a priniesli si neopakovateľné zážitky. Svoju plavbu pokladajú za jeden z najlepších zážitkov svojho života.

„Na našu zatiaľ najdlhšiu plavbu sme vyrazili z francúzskeho Bénodet cez Biskajský záliv do španielskej La Coruña. Postupne sme zišli do Portugalska a odtiaľ na slnečné Madeirské ostrovy, obľúbené Kanárske ostrovy a dych vyrážajúce Kapverdské ostrovy. Odtiaľ sme sa cez veľkú mláku preplavili na druhú stranu do nádherného Karibiku, kde sme navštívili mnoho ostrovov vrátane Panenských ostrovov. Odtiaľ sme pokračovali na Bermudy, kde sme strávili fantastický mesiac plný zážitkov a dobrého jedla. Potom sme kormidlo nasmerovali naspäť do Európy – na Azory.

Postupne aj do kontinentálnej Európy do Španielska, Gibraltáru a na Malorku. Loď sme nakoniec úspešne zakotvili na juhu Francúzska,“ opisuje bohatý itinerár plavby po Atlantiku Dana.

Okrem fantastického jedla, ktoré rodinka ochutnávala priamo z lokálnych zdrojov, si námorníci užívali objavovanie krás prírody a najmä podmorských priestorov. Cestovanie milujú a priateľov si našli už v rôznych kútoch sveta. „Kamarátov stretávame v prístavoch. Kotvíme vedľa seba alebo si telefonujeme cez VHF rádio. Na návštevy si buď doplávame s celou osádkou, alebo len na nafukovacom člne,“ usmieva sa Dana.

Prešli „peklom pre námorníkov“

Akékoľvek cestovanie po svete so sebou môže priniesť aj menej príjemné situácie. Nevyhla sa tomu ani nomádska rodinka Dany a Bruna. „Jednou z takých nepríjemných situácií bolo pre nás vybavovanie formalít na Karibských imigračných úradoch. Boli to zdĺhavé procesy, pri ktorých sme sa občas aj zapotili,“ priznáva Dana.

Pre námornícku rodinku je bezpečnosť počas plachtenia prvoradou. Napriek špičkovým bezpečnostným opatreniam, ktoré majú na plachetnici, sa i tak musia pri plavbách potýkať s niečím, na čo vplyv nemajú – s prírodou a s počasím.

„Som úprimne šťastná, že sme počas svojej ročnej plavby nemuseli čeliť žiadnej nebezpečnej situácii. Samozrejme, naskytlo sa nám pár náročných situácií. Jedna z nich sa pritrafila hneď v úvode našej plavby, keď sme vyrazili z francúzskeho Benodetu do španielskeho mestečka La Coruña.

More bolo náročné, podvedomý stres zrejme tiež zohral svoju rolu a ja som po prvýkrát zažila, čo je to morská choroba. Vypadli nám všetky palubné prístroje, zrazu nám nefungovala navigácia GPS ani autopilot.

Bol to veľmi náročný úsek našej plavby v oblasti známej ako peklo pre námorníkov. Biskajský záliv ostal verný svojej povesti a nám zase neostal nič dlžný. Do Španielska sme dorazili po 4 dňoch nesmierne unavení. No zároveň nadšení a šťastní, že sme tento úsek zvládli,“ opisuje Dana krušné chvíle na mori.

Ani takéto situácie však nomádsku rodinku neodradili od plánovania ďalších námorníckych výprav. „Na plachtení milujeme slobodu a zodpovednosť. Odjakživa milujeme cestovanie, ale od čias, keď sme začali plachtiť, si nepredstavujeme len destinácie, ktoré by sme chceli preskúmať, ale aj ich morské hladiny. Naším tajným snom je podniknúť plavbu okolo sveta,“ sníva s úsmevom Dana.

Píšu Námornícky denník

Námornícka rodinka svoje plánovanie, prípravy aj plavby inšpiratívne spisuje na svoj blog – Námornícky denník.  „Pôvodný zámer blogu bol písať si denník pre nás. Zachytávať momenty, spisovať skúsenosti a archivovať spomienky. Neskôr som ho zverejnila. Vznikol zápisník námorníckych zážitkov, ktoré mi napadli vo chvíli, keď som mala chuť a čas písať.

Okrem toho som predpokladala, že záujemcov o plachtenie ako také bude na Slovensku aj v Čechách málo. Mylne! Nesmierne sa teším, keď náš Námornícky denník niekoho inšpiruje.

Nemyslím tým, že ľudí vyburcujem, aby sa hromadne začali baliť a utekali na more. Ale minimálne ich podnietim v tom, aby išli za svojimi snami, aj keď akokoľvek šialene na začiatku vyzerajú.

Nech už sú tie sny na pevnine alebo na šírom oceáne na konci sveta,“ uzatvára s úsmevom Dana.