Práve čítate
Návrat ku koreňom – nechceme, aby preto, čo máme na tanieri, trpeli sliepky, orangutany či slony

rikiki magazin jesen babsy jagusak cover predplatne

NAJNOVŠIE číslo čítajte aj ONLINE

Návrat ku koreňom – nechceme, aby preto, čo máme na tanieri, trpeli sliepky, orangutany či slony

palmovy olej ohrozene orangutany borneo

Udržateľnejšia spotreba vajíčok a palmového oleja je aj na pleciach nás – konzumentov. Sme Diana a Michal a takto sa (ne)stravujeme.

Ak ste si zapamätali aspoň čo to z nášho prvého článku zo série o návrate ku koreňom – o avokádových karteloch, potravinovej nebezpečnosti banánov a paradajkových mestách, ktoré menia klímu v prostredí až o jeden stupeň – potom sa spolu môžeme pozrieť na ďalšie suroviny, ktoré sme s Michalom už pred nejakým časom úspešne vyradili z našej špajze. Ide o vajcia z klietkového a podstielkového chovu, ale aj o väčšinu produktov vyrobených z palmového oleja a tuku. Odpoveď na otázku „prečo“ je jednoduchá – chceme čo možno najviac znížiť svojím konzumným spôsobom života vplyv na životné prostredie doma i vo svete, rovnako ako sa snažíme eliminovať utrpenie iných druhov zvierat pre uspokojenie svojich chuťových buniek. Oba články nájdete už aj na webe magazínu Rikiki.

Ani sliepka by nemala byť vec

Povedzme si najprv čosi o tom, ako funguje chov sliepok na Slovensku a popri tom si skúsime odpovedať na otázku, či máme my ľudia na slepačie vajíčka z etického hľadiska vôbec právo.

Vedeli ste o tom, že na Slovensku funguje približne 70 slepačích fariem s asi šiestimi miliónmi sliepok? To je viac, ako je Slovákov v republike. A hoci len približne 30 z nich prevádzkuje klietkový chov, ich produkcia vajíčok je taká veľká, že pokrýva až 90 percent slovenského trhu. Jednoducho povedané – približne deväť z desiatich vajec na pultoch slovenských obchodov pochádza z klietkového chovu, uvádza združenie Humánny pokrok. Ak do svojho internetového prehliadača zadáte viacneznesiem.sk, dozviete sa o ich kampani na zmenu životných podmienok sliepok oveľa viac.

Život nosníc, ako tieto sliepočky z veľkochovov obecne nazývame, vyzerá pre chuť nás ľudí a dopyt po nízkej cene úplne inak ako život voľne žijúcich divých sliepok alebo tých, ktoré trávia čas vo voľných výbehoch či ekologických chovoch. Miesto bežných piatich, ôsmych či, pri tuhom korienku, desiatich rokov sa sliepky z klietkových chovov dožívajú asi rok, najviac dva. Za taký krátky čas tiež znesú oveľa viac vajíčok ako voľne chované sliepky, niektoré až o polovicu.

Bilancia nosnice je 300 vajíčok za rok, u sliepočky z voľného chovu je to približne 150 až 200 vajec, nuž a u divej sliepky je to „len“ 15 až 30 vajec za rok. To znie hrozivo, až bolestivo odlišne, však?

Veru to aj bolestivé je – každým jedným vyprodukovaným vajíčkom, predovšetkým pre tvrdú škrupinu, stráca sliepočka vápnik, ktorý je pre jej kosti a zdravie, rovnako ako pre tie naše, dôležitý. Zraneným sliepkam sa však nevenuje ani žiaden zákon – ani ten, ktorý laicky nazývame „zviera nie je vec“. Novela zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorá vstúpila do platnosti ešte v septembri 2018, sa totiž pre výnimky nevzťahuje na poľnohospodárske zvieratá.  

To my ľudia sme ich tak vyšľachtili, modifikovali. Koniec koncov, produkcia neoplodnených vajíčok vám iste niečo pripomína – ovuláciu a menštruačný cyklus žien. Ak by nebolo nás, sliepočka by to vajíčko pokojne zjedla aj sama.

Miesto prirodzeného hrabania sa v zemi, chôdze a naháňačky, pôžitku z prašného kúpeľa či roztiahnutia pomerne dlhých krídiel, predstavuje život miliónov sliepok jedna veľká zautomatizovaná hala s umelým osvetlením. Žijú bez prirodzeného svetla a vzduchu, kde na zvažujúcich sa pásoch odchádzajú ich vajíčka a trus, zatiaľ čo na druhom páse prichádza potrava. Stále dookola. Jediný vzruch.

Vajcia s číslom dva a tri do košíka nepatria

V jednej klietke ich prežíva 40 až 60 naraz – skúšam si predstaviť, ako by sa mi neustále žilo s toľkými ľuďmi na jednom mieste. Až taký extrovert nie som, a vy? Odborníci vravia, že bežne tvorí kŕdeľ sliepok od desať do dvadsať jedincov, v takom počte sa dokážu rozoznávať a udržiavať medzi sebou vzťahy. Ak ich je viac, na rad prichádzajú konflikty, silné útoky a ďobance do hláv, nôh, trhajú si perie. Viete ako tieto klietky volajú tí, ktorým tento biznis vyhovuje? Obohatené klietky.

Priestor pre jednu sliepočku o veľkosti papiera vo formáte A4, ani nie 50-centimetrová výška, nad ktorou už na inej provizórnej podstielke, vraj na hrabanie, čučí ďalšia sliepočka.

Tak si veru obohatený chov nepredstavujem. Preto je pre nás morálne nepredstaviteľné podporiť finančne alebo inak takýto chov kúpou vajíčok s číslom 3, ktoré symbolizuje práve klietkový chov. A nevzali by sme si ich domov, ani keby boli zadarmo.

Ilustrácia: Eva Kováčiková

Logika klietkových chovov je pritom jasná – čím menej životného priestoru sliepočka má, tým menej pohybu a krmiva potrebuje, naberá na váhe a znesie aj viac vajíčok. Čo iné by robila, však, veď v klietke sa jej žiadne iné potreby nenaplnia. Nuž, celý problém tkvie práve v tom – prečo by mal akýkoľvek tvor žiť v tme, v strese a izolácii len preto, aby sme si doma mohli pochutnať na čo najviac vajíčkach za čo najnižšiu cenu? Je to neetické a veľmi nezodpovedné, sebecké správanie. Nám ľuďom zrejme veľmi blízke.

Rovnako ako trojkové vajíčka sú pre nás s Michalom neprijateľné i vajíčka označené číslom 2, tie z podstielkového chovu. Na trhu tvoria asi deväť percent slovenskej produkcie vajec. Sliepočky v nich síce nežijú v klietkach, ale stále sú zatvorené vo vnútorných priestoroch hál. Podľa normy by mali byť oddelené v skupinách približne po deväť slepačích dám na meter štvorcový, často sú však bezprizorne umiestnené v otvorenej hale všetky. Tretinu plochy týchto priestorov tvoria podstielky, väčšinou slamené. Prístup by mali mať aj k hniezdnym boxom. S Michalom si však úprimne nemyslíme, že je medzi týmito dvoma chovmi sliepok nejaký zásadný rozdiel, trpia v oboch.

Jednotky a nulky sú naše topky!

Ak kupujeme vajíčka, potom sú to tie z voľného výbehu alebo z ekologického chovu. Tie prvé rozoznáte podľa čísla 1 na vajíčku, tie druhé sú zase označené číslom 0. Možno tomu neuveríte, ale podľa štatistík tvoria voľnovýbehové a BIO vajíčka na slovenskom trhu so slepačími vajcami spolu menej ako jedno percento. A to je veľká škoda.

Sliepočky od týchto farmárov majú právo na pohyb v exteriéri, vo vonkajšom výbehu by mali mať priestor – každá pre seba – asi štyri metre štvorcové. Nachádzajú sa tam stromy a iné porasty, napríklad kríky, pod ktorými sa môžu schovať alebo na ne môžu vyskočiť. V hale býva nie viac ako šesť sliepok na meter štvorcový, no vo vnútorných priestoroch trávia čas prevažne len v nepriaznivom počasí a v zimnom období. O možnosť prejsť sa po vonku by ich však nemal nikto pripraviť ani v takomto prípade. Majú svoje bidlá a priestor na hrabanie.

Sliepočky nie sú v strese, preto ani ich vajíčka neobsahujú toľko cholesterolu a stresového hormónu kortizolu.

Pri vajíčkach označených číslom 0, teda z biochovu, platí aj to, že by mali byť kŕmené bio kvalitným krmivom. Iste viete, že hlavným cieľom ekologického poľnohospodárstva a ekofarmárov je pestovanie rastlín a chov všetkých zvierat v súlade s prírodou, nemali by teda používať priemyselné hnojivá, pesticídy či insekticídy a geneticky modifikované organizmy (GMO).

Etický rozmer problému konzumácie slepačích vajec však spočíva ešte v čomsi inom – na biznis s vajíčkami doplácajú okrem sliepok v klietkach ešte aj samčekovia, ktorý sa nikdy nestanú kohútmi. Vajíčka znášať nedokážu, všetkých ich do chovov nepredajú, vo veľkých liahniach ich preto väčšinou pomelú zaživa alebo v niektorých prípadoch dokonca odhodia do smetí. O potrebe vlastniť zvieratá a aké to má dôsledky podrobnejšie hovorí napríklad Surová Dcérka vo svojom vlogu na Youtube kanáli.

Michal je kuchár a jeho klienti sú len málokedy vegánmi, vajíčka sú teda pri varení jednou z tých najzákladnejších surovín, s ktorými pracuje takmer na dennej báze. Pre nás je to jasná voľba – ak vajíčka, tak s čo najmenším podielom utrpenia na slepačom živote – do košíka dávame jednoznačne len tie jednotkové alebo nulkové. A čo vy?

Jedna z najvražednejších plodín na svete

Ešte v októbri 2020 sme spolu s Michalom podstúpili, viac-menej úspešne, rastlinnú výzvu. Naším problémom nebolo ani mäso, neboli to ani vajíčka – boli to jednotlivé nenápadné zložky potravín. Rovnako, ako sme si pre želatínu živočíšneho pôvodu (bravčové chrupavky) nemohli kúpiť pelendreky, na ktoré sme dostali chuť, do košíka sme už nemohli vložiť ani výrobky obsahujúce palmový tuk alebo olej. Áno, palma olejná je síce rastlina, z etického hľadiska je to však jedna z najvražednejších plodín na svete. Etika ide spolu s vegánstvom ruka v ruke. Prečo je tento v potravinárstve najrozšírenejší tuk taký nebezpečný?

pelendrek prasiatko
Ilustrácia: Eva Kováčiková

My ľudia sme sa do vylisovaných plodov palmy olejnej za posledných 30 rokov takmer zbláznili. Nekontrolovateľný dopyt po tejto surovine mal predovšetkým v končinách Indonézie a Malajzie extrémny vplyv najmä na miestny ekosystém.

Dnes je produkcia palmového oleja zodpovedná za približne osem percent globálneho odlesňovania.

Možno si poviete, že vzhľadom k odlesňovaniu tropického dažďového pralesa v Amazónii je to zanedbateľné, opak je pravdou. Veď sa len pozrime na to, ako to vplýva na život orangutanov. 

Za niekoľko desiatok rokov sme z týchto človeku blízkych príbuzných urobili kriticky ohrozený druh zapísaný na červenom liste druhov na vyhynutie. Osemdesiat percent ich voľne žijúcej populácie je preč. Zavraždený, predaný na čiernom trhu, zjedený, alebo síce zachránený – no pre nebezpečenstvo smrti pri odlesňovaní radšej odchovaný v zajatí. Chutia im totiž výhonky mladých paliem, pre plantážnikov sú teda škodcami a keď ich pri objedaní paliem chytia, pokojne ich zastrelia. Taký je osud orangutanov sumatrianskych i tých z Bornea. Organizácie, ktoré bojujú o ich záchranu predpokladajú, že ak to takto pôjde ďalej, vymrú skôr ako na  kalendároch uzrieme rok 2050. Pre svetovú biodiverzitu, ale i pre históriu ľudského druhu, to bude veľká strata.

Keď ľudia robia pravý opak

Spolu s orangutanmi sú v tejto oblasti ohrozené i slony, tigre či nosorožce, ale aj drobný hmyz a vtáctvo závislé od tropického lesa. Ak z tohto prostredia pre vlastnú nenažranosť vypudíme všetky živočíšne a pôvodné rastlinné druhy a z tropických pralesov nám zostane len monokultúra palmových stromov, bude to skutočná tragédia. Nezodpovedná a neudržateľná expanzia palmy olejnej ohrozuje aj sladkovodné ekosystémy, znečisťuje pôdu a ovzdušie.

Pri premene tropických lesov stojacich na rašeliniskách na plantáže palmového oleja vypaľovaním sa do ovzdušia uvoľňuje oveľa väčšie množstvo oxidu uhličitého ako pri iných lesných požiaroch. Rašeliniská ako jedny z mokradí totiž ukladajú uhlík, ktorý absorbujú z atmosféry, do pôdy. No pri ťažbe, odvodňovaní či pálení sa deje pravý opak. A dnes už všetci dobre vieme, s čím sa oxid uhličitý, nebezpečný skleníkový plyn, spája – s klimatickou zmenou.

Ilustrácia: Eva Kováčiková

Svetový fond na ochranu prírody (WWF) tvrdí, že množstvo skleníkových plynov, ktoré sa uvoľnilo do ovzdušia pri niekoľkomesačných rozsiahlych požiaroch tropického lesa v Indonézii v roku 2015, sa takmer rovnalo množstvu emisií, ktoré Indonézia obvykle vyprodukuje za celý rok. Za štyri mesiace tak v Indonézii zhorelo 1,7 milióna hektárov lesa. Viete, čo tieto nekontrolovateľné požiare spôsobilo? Vypaľovanie lesa pre rozširovanie územia pre palmu olejnú. Menej invazívnou alternatívou by zrejme bolo kácanie lesa, to je však oveľa drahšie ako ho len – nechať vypáliť.

Ako píše snáď najznámejší britský tvorca prírodopisných dokumentárnych filmov David Attenborough vo svojej novej knihe Život na našej planéte: „Obrovská biodiverzita je potrebná na to, aby život na Zemi prekvital. Planéta dokáže efektívnejšie fungovať iba vtedy, keď miliardy rôznych organizmov čo najlepšie využívajú všetky dostupné zdroje a príležitosti, a keď milióny druhov žijú taký prepojený život, že sú od seba závislé. Čím väčšia biodiverzita, tým bezpečnejší život na Zemi – vrátane toho ľudského.“

My ľudia však na mnohých frontoch robíme pravý opak – svojím správaním prispievame k znižovaniu biodiverzity na svete, dostupné zdroje a príležitosti využívame len pre seba a závislých od nás robíme všetkých ostatných. Stojí za to ten lieskovo-orieškový krém, krém na tvár, sviečka či dezodorant?

Čítajte tiež
jana simkovicova cvicte.sk

Today. Tomorrow. Palmový olej

Áno, všade tam nájdete palmový olej. Takmer 50 percent všetkých balených produktov, ktoré nakupujeme v potravinových reťazcoch, obsahuje nejakú formu palmového oleja – od pečiva, čokolády, pizze, masla, rôznych polotovarov, krmiva pre zvieratá, až po kozmetiku. Nachádza sa v rúži na pery, v šampóne pre deti, ale aj v pracom prášku a v bionafte. Prečo je doslova všade? Pretože je všestranný, trvanlivý a cenovo dostupný.

Pri izbovej teplote zostáva polotuhý, preto ak je súčasťou napríklad raňajkovej nátierky, bude vďaka nemu dobre roztierateľná. Pre jeho vysokú trvanlivosť a odolnosť vydržia produkty, ktoré ho obsahujú, na pultoch obchodov oveľa dlhšie, pre jeho stabilitu pri vysokých teplotách zase budú polotovary, napríklad tie predvyprážané, príjemne chrumkavé. Navyše je bez zápachu a bez farby, nezmení teda želaný vzhľad žiadnej potraviny.

Spomedzi všetky rastlinné oleje, ktoré sa ročne spotrebujú naprieč celým svetom, palmový olej tvorí podľa Svetového fondu na ochranu prírody až 40 percent z nich. Pritom veľká väčšina tejto suroviny pochádza z už spomínanej Indonézie, ktorá je domovom jedného z najstarších dažďových pralesov na svete. Osemdesiatpäť percent globálnych dodávok pochádza práve z Indonézie a Malajzie, produkuje sa však i v ďalších 42 krajinách.

A čo pôvodní obyvatelia?

Iste, tento druh priemyslu vytvára obrovské množstvo pracovných miest v lokalitách, kde sa dnes pestuje. Z toho sa, samozrejme, tešia mnohé miestne a národné ekonomiky. Málokto však prizná aj to, že tam, kde dnes stoja palmové plantáže, stáli kedysi okrem orangutaních hniezd domčeky pôvodných domorodých obyvateľov. Mnohých z nich nútene vysídlili, pretože sa svojej pôdy nechceli vzdať. Niektorí sa nechali uplatiť, mnohí pod cenu. Iných obťažovali a fyzicky napádali dovtedy, kým to sami nevzdali, nehovoriac o diskriminácii drobných poľnohospodárov či pracovných podmienkach plantážnikov, medzi ktorými neraz nájdeme i deti.

Pred vyše rokom priniesla najväčšia svetová organizácia na ochranu práv ľudí, Human Rights Watch, príbehy viac ako stovky pôvodných obyvateľov z Indonézie. Tí tvoria viac ako štvrtinu všetkých obyvateľov krajiny – 50 až 70 miliónov. Jednou z nich je aj Leni, 43-ročná pôvodná obyvateľka z indonézskej provincie Západný Kalimantan. Jej komunita Iban Dayak tu žila po stáročia pokojne, v súznení s tropickým pralesom. Tkali rohože a koše z listov, lampy zas vyrábali z gumovej živice, jedlo si dopestovali sami, alebo sa o plody lesa delili so zvieratami. Dnes tam už nie je nič – ani malé políčko na obrábanie pre Leni a jej rodinu, ani les. Len umelo vysadené nekonečné lány palmy olejnej, voľakedy okrasnej rastliny dovezenej z afrického kontinentu.

Podľa Human Rights Watch neexistuje záznam s presným počtom pozemkových sporov, ani domácností, ktoré v dôsledku rozširovania plantáží palmy olejnej stratili prístup k pôvodným lesom a svojej poľnohospodárskej pôde. Odhaduje sa, že ide asi o 650 tisíc domácností.

Jedno však isté je – ľudia a zvieratá prišli od roku 2001 do roku 2017 o 24 miliónov hektárov pôvodnej pôdy a lesa. To je plocha veľká asi ako Spojené kráľovstvo.

Dnes sa na tomto rozsiahlom území týči palma olejná. Čo s tým?

Palmový olej je nenahraditeľný

Je to tak. Na niekoľkých príkladoch sme si už uviedli, ako veľmi je táto plodina efektívna. To, že sa jej nie je ľahké zbaviť, ba dokonca, že je to nemožné a zrejme by to bolo aj hlúpe, dokazuje ešte zopár jej vlastností. Na získanie rovnakého množstva alternatívnych rastlinných olejov, napríklad sójového alebo kokosového oleja, by sme potrebovali asi štyri až desaťkrát väčšiu plochu na pestovanie. Kokosové orechy či sójové bôby jednoducho nevyprodukujú toľko oleja ako palma olejná. Týmito alternatívami by sme síce zastavili ničenie biotopov trebárs v Indonézii, ale rozšírili by sme ho v iných častiach sveta a ohrozili by sme tak pre istotu iné rastlinné a živočíšne druhy, vrátane človeka.

Úplné bojkotovanie palmového oleja nie je riešením ani preto, že sú naň odkázané stovky tisíc ľudí, pre ktorých je jediným zdrojom obživy. Hoci preň, paradoxne, o ten pôvodný zdroj živobytia prišli.

Áno, vina je na pleciach poddimenzovaných lesníckych sektorov, ktorých cieľom by mala byť ochrana tropických pralesov, problémom je i vágny vládny dohľad nad rozmachom plantáží a nedodržiavaním ľudských práv, slabá ochrana malých roľníckych spoločenstiev, korupcia a diskriminácia, ale my konzumenti nie sme o nič lepší. Svojou ľahostajnosťou k tomu, čo vkladáme do svojich nákupných košíkov, dávame producentom súhlas v drancovaní prírody pokračovať.

A pritom občas stačí pozrieť sa na etiketu a prečítať si zloženie. Od roku 2014 sú výrobcovia, ktorí do svojich tovarov pridávajú aj palmový olej, povinní uvádzať ho v zložení. Nie, už nestačí uviesť len „rastlinné tuky“, správne označený výrobok musí obsahovať slovné spojenie „palmový olej“ alebo „palmový tuk“. Ak to tak nie je, môžete to pokojne nahlásiť napríklad Štátnej potravinovej a veterinárnej správe. 

Palmový olej sa dá vyrábať aj udržateľnejšie. Od roku 2004 sa tým zaoberá aj nezisková organizácia Okrúhly stôl udržateľného palmového oleja (RSPO).

Tá vznikla v reakcii na rastúce obavy z negatívnych následkov palmového oleja na životné prostredie a spoločnosť. RSPO, ktorej členmi sú do obchodu s touto plodinou zainteresované strany zo siedmych sektorov – výrobcovia, spracovatelia, obchodníci a maloobchodníci, bankári, investori a organizácie na ochranu životného prostredia a ľudských práv – stanovuje udržateľné výrobné a spracovateľské štandardy palmového oleja. Spolu sa snažia o to, aby sa k spracovateľom, obchodníkom a neskôr i k zákazníkom dostával certifikovaný palmový olej od transparentných výrobcov a ich investorov. Okrúhly stôl tiež podporuje programy pre drobných poľnohospodárov a udržateľné iniciatívy na záchranu území a druhov postihnutých vykorisťovaním pre palmový olej. 

To najmenej, čo môžeme urobiť, je pozrieť sa, či má produkt s obsahom palmového oleja, ktorý si vkladáme do košíka, certifikát. Ak nie, môžeme si ho skúsiť vygúgliť alebo zvoliť kúpu iného produktu, ak si nie sme istí. Je to len a len na nás a na vás. My už sme sa rozhodli, a čo vy?

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore