Práve čítate
Návrat ku koreňom – sezónnosť a lokálnosť na tanieri

Návrat ku koreňom – sezónnosť a lokálnosť na tanieri

sezonnost lokalnost na tanieri sezonne jedlo lokalne

Ako súvisia drogy s avokádom, potravinová bezpečnosť s banánmi a neprirodzená zmena klímy jedného prostredia s paradajkami? Tak ako sezónnosť s lokálnosťou aj s našimi spotrebiteľskými hodnotami. Sme Diana Michal a takto sa (ne)stravujeme.

Vďaka takmer neobmedzeným možnostiam prepravy čerstvého ovocia a zeleniny po celom svete sme prestali vnímať sezónnosť ako rozhodujúci faktor pri stravovaní a nakupovaní. Dať si v našich zemepisných šírkach trebárs ananás, banán či paradajky nebolo vždy bežnou záležitosťou – nielen celoročne, ale aj v konkrétnom období, keď tieto plodiny dozrievajú. Veľký dopyt po nich však zapríčinil, že ich kvalita klesla na úkor dostupnosti. 

Napríklad banány, o ktorých si neskôr ešte čo to povieme, dozrievajú vďaka etylénu až počas transportu. Etylén síce je v prírode zastúpený plynný hormón, nie každé ovocie ho však vylučuje a to, ktoré áno, sa musí oberať nezrelé, aby dozrelo počas svojej cesty za nami, konzumentmi. Takýto banán preto nikdy nebude taký chutný, ako ten zrelý, odtrhnutý priamo zo stromu. Často sa tak stáva, že ešte aj v obchode sú banány stále zelené, týka sa to aj avokád, paradajok a broskýň.

Jedna vec je teda samotná kvalita potravín, ktoré sa musia dovážať, tá druhá je zas celý prepravný reťazec a uhlíková stopa, ktorú transport potravín za sebou zanechá v ovzduší. V dobe, keď máme čoraz viac možností dostať sa k tzv. leteckému ovociu – takému, ktoré ktosi na plantáži či vo fóliovníku obral zrelé a do 48 hodín zabezpečil dovoz na pulty našich obchodov, už začína byť celkom uveriteľné, že sa blížime k hranici emisií 500 gramov oxidu uhličitého na kilogram tropického ovocia, počas celého prepravného cyklu. 

Trochu sme sa pozabudli

Ako sa k takýmto desivým štatistikám postaviť čelom? Sezónnosť a lokálnosť v stravovaní síce fungujú v našej spoločnosti dlhodobo, trochu sme sa však s narastajúcim konzumom pozabudli. Až svetoznáme špičkové reštaurácie, napríklad dánska Noma, naša obľúbená, v spolupráci s vládou, rozhýbali proces návratu ku koreňom – sezónnosti a lokálnosti na tanieri.

A pritom to nie je žiadna zložitá veda, stačí sa riadiť zdravým rozumom, vnímať prírodu okolo nás a ako na ňu vplývajú jednotlivé ročné obdobia. A ak máme tieto zmysly príliš zahalené hmlou konzumu, prejdime sa po miestnom trhovisku, pýtajme sa predajcov, zapamätajme si ich ponuku. No pozor na tých, čo predávajú od citrusov cez paradajky až po šampiňóny, tí totiž potraviny v drvivej väčšine len prekupujú, a teda nemajú, alebo majú slabú, vlastnú produkciu.

Dnes je takmer nemožné fungovať stopercentne sezónne, hoci poznáme zopár svetlých výnimiek zo slovenských lazov, môžeme sa však aspoň pokúsiť urobiť pre to maximum. Ako? My uprednostňujeme slovenské alebo vzhľadom na geografiu regiónu aj rakúske, maďarské či české produkty pred tými zo Španielska či z Peru. Tie už majú totiž od našej sezónnosti a regiónu ďaleko. Lokálnosť totiž na sezónnosť priamo nadväzuje, pokiaľ teda nejde o skleníkovo vypestované potraviny. Ak budete podobne ako my siahať predovšetkým po slovenských, teda lokálnych či aspoň nášmu regiónu blízkych potravinách, v drvivej väčšine prípadov to budú práve tie, ktoré sú v sezóne a čerstvé. 

Domáce na úkor zahraničného

Ako sme sa vôbec dostali do štádia, keď je v ponuke viac holandských paradajok a španielskych paprík? Do veľkej miery za to môžu práve obchodné reťazce, ktoré tlačia na ceny. No koniec koncov tým najviac utrpí vždy producent či pestovateľ – sú nútení podliezať ceny na úkor kvality. V konečnom dôsledku sú tak najlacnejšie tie masovo pestované paradajky z Holandska či zo Španielska. S takými gigantmi menší lokálny producent nemôže držať krok.

„Naši pestovatelia nemajú šancu konkurovať zahraničným hráčom, aj keby vypestovali cherry paradajky vo veľkosti jablka. Jednoducho nemôžu v súčasnom stave produkovať zeleninu v cenách, ktoré by boli prijateľné pre obchodníkov, aj pre spotrebiteľa. A tak v obchodných reťazcoch nájdete slovenskú zeleninu len v minimálnom zastúpení a aj v sezóne tej či onej zeleniny prevláda zelenina zahraničná,“ napísal ešte minulý rok Jozef Šumichrast, riaditeľ Zväzu zeleninárov a zemiakarov Slovenska.

Tak, prejdime konečne k trom príkladom dovážaných plodín, ktoré nás prinútili zamyslieť sa nad vlastnými hodnotami, jedálničkom, návratom k prirodzenej sezónnosti a predovšetkým, k lokálnym čerstvým produktom.

Prečo u nás nenájdete banány – najobľúbenejšie ovocie na svete?

Nerastú v každom kúte sveta, no napriek tomu sú všadeprítomné. U nás doma ich však už pár mesiacov nenájdete a veru, nejdeme sa bez nich zblázniť. Navyše tie dovezené na Slovensko nechutia ani z ďaleka tak bohovsky ako tie, ktoré som si kupovala na trhu v Keni, nedostali totiž šancu dozrieť prirodzene. Dnes sa ročná spotreba banánov na celom svete odhaduje na vyše sto miliárd.

Ozaj, vedeli ste o tom, že toto najobľúbenejšie ovocie na svete, ktoré podľa údajov National Geographic predstavuje približne 75-percentný podiel na trhu s tropickým ovocím, je botanicky klasifikované nie ako strom, ale ako bylina? Plody banánovníka sú v podstate bobule. A tých bobúľ banánov dokáže v jednom zväzku vyrásť za približne deväť mesiacov až 170. Z tisícky druhov banánov je pre globálny trh cenný aj tak len jeden druh, Cavendish.

Potravinová (ne)bezpečnosť

Banány rastú prevažne v trópoch a tam by aj mali zostať – v Latinskej Amerike, v Karibiku, v západnej a centrálnej Afrike, a v juhovýchodnej Ázii. Je to veľmi zdravá plodina, o tom niet žiadnych pochýb. Banány majú vyšší obsah sacharidov a menej tuku, vďaka čomu ich majú radi športovci, ale aj bezzubé bábätká a seniori. Je ľahko stráviteľný, obsahuje množstvo vitamínov a minerálov.

Prečo sme ich teda prestali konzumovať? Pretože banány sú v krajinách, v ktorých sa pestujú, teda prevažne v krajinách, ktoré voláme tretím svetom, jednou z hlavných potravinových zložiek ich obyvateľov, zohrávajú významnú úlohu z hľadiska ich potravinovej bezpečnosti. Jeden Rwanďan skonzumuje ročne 279 kíl banánov, zatiaľ čo jeden Američan tak dvanásť, píše National Geographic.

Navyše, ak si predstavíme, čo všetko čaká trs banánov, kým sa z týchto končín sveta dostane k nám do supermarketov pomocou lodí cez oceány, nákladných automobilov cez diaľnice a národné hranice, koľkými procesmi a rukami prejde, je nepredstaviteľné, že konečná cena za kilo banánov je niekedy nižšia ako jedno euro. To je ako zadarmo. A môžete len hádať, kto v celom tomto procese nakoniec najviac stratí – áno, sú to pracovníci na plantážach.

Podľa informácií Banana Link, neziskovej organizácie, ktorá bojuje za spravodlivý a udržateľný obchod s banánmi, a podľa údajov Eurostatu, jeden plantážnik získa v priemere z celkovej ceny banánov predaných na pulte našich obchodov len tri až deväť percent, no napríklad maloobchodníci získajú 36 až 43 percent z ceny. A tak približne štyri milióny rodín, ktorých živobytie je priamo previazané s pestovaním banánov, dostanú za nami kúpené kilo banánov späť ani nie jeden cent? Nechceme byť súčasťou tohto typu konzumu, pomaly s ním pretrhávame všetky väzby. Ale naozaj pomaly.

sezonnost-lokalnost sezonne lokalne jedla banany eva kovacik
Spoločnosť Chiquita, najväčší producent banánov na svete, ešte v 50. rokoch minulého storočia sa volala United Fruit Company, má na svedomí občiansku vojnu v Guatemale, v Hondurase ich zas pre banánový biznis a kontrolu nad celou spoločnosťou volajú el pulpo – chobotnica.
Ilustrácia: Eva Kováčik

Závod s časom

Banánový priemysel má dlhú históriu politickej manipulácie v dodávateľských štátoch, v zneužívaní a devastácii životného prostredia používaním pesticídov a nedodržiavaním práv pracovníkov na banánových plantážach. To my, západná spoločnosť, sme zodpovední za vznik takzvaných banánových republík. Spoločnosť Chiquita, najväčší producent banánov na svete, ešte v 50. rokoch minulého storočia sa volala United Fruit Company, má na svedomí občiansku vojnu v Guatemale, v Hondurase ich zas pre banánový biznis a kontrolu nad celou spoločnosťou volajú el pulpo – chobotnica.

Uveďme si to na príklade stredoamerických banánov, ktoré sa ešte stále pestujú na rozsiahlych monokultúrnych plantážach. Na zvýšenie „výkonu pôdy“ a lepšej úrody sa používajú chemické látky. Pracovníci pracujú na týchto plantážach niekedy aj dvanásť hodín denne za menej ako minimálnu mzdu. Navyše, robotníci pracujúci na plantážach zahraničných spoločností, bez vlastnej pôdy, majú zakázané slobodne sa združovať s inými pestovateľmi a dodávateľmi, kolektívne vyjednávanie sa neuznáva. V Peru, v Ekvádore a v Kolumbii sa však podľa neziskovky Banana Link darí popri veľkých vývozcoch banánov aj malým slobodným poľnohospodárom. Tí vytvárajú rôzne združenia, aby sa navzájom ochránili a pomohli si, spoločne sa im ľahšie získavajú certifikáty potrebné na vstup na medzinárodný trh, investujú do technológií a organického hnojiva, vďaka ktorému sa z nich stávajú ekologickí farmári.

Dobrou správou je, že čoraz viac konzumentov hľadá vo svete banánov práve tie v BIO kvalite, zaručiť vám ju môže certifikát GlobalG.A.P. Keď si budete nabudúce kupovať banány v jednom zo slovenských supermarketov, nájdite na krabici, v ktorej sú banány uložené, trinásťmiestny čiarový kód. Ak ho zadáte do databázy na webovej stránke GlobalG.A.P., zistíte, či pochádzajú vaše banány z plantáže, na ktorej nedochádza pri pestovaní ku kontaminácii pôdy pesticídmi. Ale lepšie bude, ak si tie banány nekúpite vôbec.

Prečo sme prestali jesť zelené zlato – avokádo

Avokádo je snáď jedna z najkontroverznejších plodín, aké dnes poznáme. Skupina analytikov z Verisk Maplecroft prirovnáva vo svojej analýze z konca minulého roka avokádo ku konfliktným komoditám ako sú krvavé diamanty z Angoly a Sierra Leone, a k minerálom z Konžskej demokratickej republiky. Na svete sa ročne skonzumuje okolo päť miliónov ton avokád, najviac ich pochádza z Mexika – rodiska avokád. Ďalšie sú z Chile a z Peru, Južnej Afriky, Izraela či zo Španielska.

Predovšetkým v prvých dvoch menovaných krajinách však zaujal biznis so zeleným zlatom, ako avokádo prezývajú, drogové kartely a mafiu. Únosy, vraždy, nútená detská práca, deforestácia a vysychajúce kanály vodných zdrojov sú dnes neviditeľnou súčasťou avokád, ktoré ležia na pultoch našich obchodov.

A hoci mnohí, napríklad analytici New York Times či britského Guardianu, vravia, že bojkot avokád poškodí akurát tak slušných a ťažko pracujúcich farmárov a robotníkov, nechceme, aby naša domácnosť podporovala neudržateľný biznis s ovocím, pri ktorom sa na produkciu jedného avokáda spotrebuje až 68 litrov vody, nehovoriac o postrekoch a pesticídoch. Aj preto bola v roku 1981 voda, hoci právo na ňu je základným právom človeka, v Čile z ekonomických dôvodov sprivatizovaná. Ak máte doma predplatený Netflix, zapnite si dokumentárny seriál Rotten. O potravinovom dodávateľskom reťazci sa dozviete skutočne nechutné veci. Možno sami prehodnotíte, na čo ešte budete mať žalúdok a čo nabudúce necháte ležať v obchode.

sezonnost-lokalnost sezonne lokalne jedla avokado eva kovacik
Analytici z Verisk Maplecroft nazývajú tieto mexické kartely zmutovanými. Mnohí vymenili ópium a marihuanu za avokáda, alebo drogový biznis kombinujú spolu s avokádami či limetkami, jahodami a papájou.
Ilustrácia: Eva Kováčik

Taký úspešný biznis, až vedie ku korupcii

V diely o avokáde vás vezmú do čilskej provincie Petorca, kde uvidíte, ako bežným malým slobodným farmárom vysychá pôda a plodiny pod nohami, pretože vysychajú aj vodné zdroje podzemných vôd, ktoré boli narušené väčšími spoločnosťami, avokádovými oligarchami, ktorí dostali od štátu zelenú. V Mexiku zas nazriete do Michoacánu, ohniska mexického násilia, kde sú avokáda úzko späté s organizovaným zločinom, kartely unášajú farmárov alebo členov ich rodiny, za ktorých pýtajú nesplatiteľné výkupné, obsadia a ukradnú im farmy, na ulici zomierajú v prestrelke mafiánov z minimálne dvanástich kartelov, z ktorých najvýraznejší a násilnícky je Cartel Jalisco Nueva Generación, nevinní ľudia. Prečo aj nie, však? Je to multimiliardový biznis. Nám to však za vysokú výživovú hodnotu, vitamíny a zdravé tuky, ktoré avokádo má, nestojí.

Analytici z Verisk Maplecroft nazývajú tieto mexické kartely zmutovanými. Mnohí vymenili ópium a marihuanu za avokáda, alebo drogový biznis kombinujú spolu s avokádami či limetkami, jahodami a papájou. Spoločne tieto komodity prevážajú väčšinou do Ameriky, kde dopyt po avokádach, hoci si pre vlastnú spotrebu pestujú v Kalifornii a na Floride vlastné, stále rastie. Zatiaľ čo v Spojených štátoch je avokádo sezónnym ovocím, v Mexiku je naopak prístupné celoročne.

Analytici zdôrazňujú, že odkedy podpísali v roku 1993 Kanada, USA a Mexiko dohodu o voľnom trhu (NAFTA), dopyt po avokádach exponenciálne rastie, spolu s ním sa však zvýšil aj ilegálny export drog do Ameriky a naopak zbraní z Ameriky do Mexika. Tie si zaobstarávajú aj farmári a robotníci, ktorí si tak vytvárajú vlastné obranné zložky, mimo polície a armády. A keď sa drogám na americkom trhu, predovšetkým mexickému ópiu nedarí, treba sa po biznise poobzerať inde, píše Financial Post.

Rytieri, Európania, Američania aj Číňania

Je to začarovaný kruh, na začiatku ktorého vidiecke Mexiko povstalo vďaka avokádu z chudoby, robotníci na plantážach tu dostávali viac ako minimálnu priemernú mzdu v krajine, čím sa znížila aj potreba migrácie za prácou a lepším životom do Spojených štátov. V roku 2013 sme sa prvýkrát dozvedeli o tom, že avokádových farmárov vydiera Kartel templárskych rytierov a keď už sa zdalo, že sa ich spoločnými silami zbavili, prišli ďalší a situácia sa vyhrotila do dnešného stavu, proti ktorému vláda zatiaľ bojuje neúspešne.

A hoci to vyzerá tak, že spotreba avokád jedného Európana je v priemere len kilo za rok, jedného Američana štyrikrát toľko a Číňana asi desaťkrát viac, neznamená to, že my Európania neprispievame svojou spotrebou avokád k nepokojom v Južnej Amerike. Ak sa avokáda vzdať nechcete, potom si aspoň vyberte také, ktoré má fairtradovú nálepku, hoci aj tie si treba preverovať.

Alebo siahnite po bio avokádach zo Španielska, najväčšieho európskeho pestovateľa avokád v provinciách Malaga a Granada. Precestujú na náš trh oveľa menej kilometrov ako avokáda z Južnej Ameriky, minú tak oveľa menej emisií a podľa právnych predpisov Európskej únie o poľnohospodárstve podliehajú väčšiemu množstvu regulácií a musia splniť oveľa viac podmienok, aby sme ich mohli označiť za bio avokáda. Španielsko však trpí posledné desaťročia opakovanými suchami a očakáva sa, že v budúcnosti bude jednou z najviac klimatickou krízou zasiahnutých európskych krajín. Už teraz majú dostupných menej zdrojov vody, ako potrebujú na pestovanie požadovaného počtu avokád, píše Kira Walker z The National.

Nový cieľ – paradajky iba v sezóne           

Po dvoch exotických plodinách, po ktorých vyradení neutrpel náš jedálniček žiadne straty, je oveľa ťažšie vyradiť z neho síce dnes už lokálnu plodinu, ale takú, ktorá prirodzene nerastie po celý rok, hoci ju na pultoch obchodov dostať od jari do zimy. Toto je pre nás snáď najťažší oriešok – vzdať sa konzumácie paradajok počas celého roka a snažiť sa jesť ich len v sezónne, teda približne od júla do októbra z výhradne slovenskej produkcie. Aj preto nám dnes na balkóne rastú dve krásne sadenice, ktoré už sú nám po kolená a visia na nich mohutné, zatiaľ zelené, paradajky.

Sme na ne tak zvyknutí, že nám raňajky bez nich, hoci aj v zime, prídu nedokonalé, navyše sa hodia do cestovín, do šalátov, do polievky aj do omáčky alebo len tak ako jednohubky, keď po niečom šmátrame v kuchyni. Dozrel čas ich konzumáciu obmedziť. Dnes všetci tí, ktorí sa zaoberáme sezónnym stravovaním, vyzeráme, ako keby sme vymysleli niečo nové, čo tu ešte nebolo – ale to je hlúposť!  Nie je to predsa tak dávno, čo bola sezónnosť jediným spôsobom stravovania našich predkov, najmä tých, ktorí nikam nemigrovali, žili na dedinách mimo veľkých multikultúrnych miest.

Už sme si vysvetlili, že sezónne stravovanie predstavuje konzumáciu vyslovene čerstvých surovín v tom období v roku, v ktorom prirodzene dozrievajú, iba vtedy je ich výživová hodnota najvyššia. To teda znamená, že ak sa chceme stravovať podľa cyklov Zeme a prírody v našom regióne pravidelne, nemali by sme byť pokryteckí a zabudnúť okrem paradajok  v decembri, v januári či v marci aj na hrášok, na jesennú špargľu či na jarnú tekvicu.

sezonnost-lokalnost sezonne lokalne jedla paradajky eva kovacik
Len preto, aby sme mali doma paradajky aj v zime či skoro na jar, makajú vo fóliovníkoch prevažne pracovníci zo subsaharskej Afriky, väčšina z nich podľa Ivaniča ilegálne. V Almérii sa pritom okrem paradajok pestujú takto aj papriky, cuketa, uhorka či červený melón.
Ilustrácia: Eva Kováčik

Paradajkové mestá

No na decembrových paradajkách je okrem takmer nulovej chuti a tvrdosti desivé ešte niečo – a Barry Estabrook o tom napísal knihu s názvom Tomatoland: Ako moderné poľnohospodárstvo zničilo naše najlákavejšie ovocie – porušujú sa pre ne ľudské práva a dokonca sa mení klíma prostredia, v ktorom stoja stovky, ba tisícky fóliovníkov s paradajkami. Zaujímavú reportáž o tom, ako sa pestujú paradajky napríklad v Španielsku, napísal ešte v roku 2017 pre denník SME Peter Ivanič.

Čítajte tiež
hnutie GINK green inclination no kids illustration eva kovacik

Na tieto slová hádam nikdy nezabudnem, prvýkrát som sa vtedy zamyslela nad tým, čo vlastne konzumujem: „Metropolitná oblasť Almeria / El Ejido leží v juhovýchodnej časti Andalúzie. Zdanlivo nekonečnými radmi fóliovníkov sú obklopené celé mestá, hektáre a hektáre. Viac než 450 štvorcových kilometrov. Je ich tam toľko, že podľa meraní NASA zmenili miestnu klímu. Zatiaľ čo svet vrátane Španielska sa celkovo otepľuje, polostrov pri Almerii sa od sedemdesiatych rokov minulého storočia ochladil o jeden stupeň. Žiarivo biele fóliovníky zvýšili albedo územia, ktoré tak späť do vesmíru odráža viac slnečných lúčov,“ napísal Ivanič.

Sme takí nenažraní, že pre nás v týchto fóliovníkoch pracujú často za menej ako minimálnu mzdu, bez zdravotného a sociálneho krytia, bez ochranných prostriedkov pred pesticídmi a insekticídmi žijúc v nedôstojných podmienkach v obydliach medzi fóliovníkmi bez poriadnych sanitárnych zariadení, a teraz hádajte kto – nie, Európania to nie sú, a keď už, tak tí z východnej Európy, lacná pracovná sila. Len preto, aby sme mali doma paradajky aj v zime či skoro na jar, makajú vo fóliovníkoch prevažne pracovníci zo subsaharskej Afriky, väčšina z nich podľa Ivaniča ilegálne. V Almérii sa pritom okrem paradajok pestujú takto aj papriky, cuketa, uhorka či červený melón.

Zneužívanie ľudí na prácu na paradajkových farmách sa zistilo aj v južnom Taliansku, keď na jednej z nich, v Nardó, zomrel v roku 2015 na srdcový infarkt ilegálny imigrant zo Sudánu. Bol otcom dvoch detí. Ak by mu umožnili prepravu do nemocnice, nemusel zomrieť. Muhammad pracoval na poli s paradajkami od rána od štvrtej do piatej podvečer, sedem dní v týždni – za minimálnu mzdu a bez zdravotnej starostlivosti, píše britský The Guardian. Talianska prokurátorka označila v procese vyšetrovania dvoch talianskych potravinových gigantov, Mutti a Conserve Italia so značkou Cirio, za vykorisťovateľov. Zásobujú trh vo Veľkej Británii aj v Európe, konzervované paradajky týchto značiek sa predávajú aj na slovenskom trhu.

Malá veľká zmena

Z krátkeho prieskumu trhu s paradajkami, ktorý sme si urobili na internete sami v ponukách obchodných reťazcov aj veľkoobchodov vyplýva, že najviac paradajok na pultoch slovenských obchodov pochádza z Holandska, zo Španielska a zo Slovenska, no nájdu sa tu aj tie z Talianska, Poľska, Česka, Izraelu, Belgicka či z Maroka. A viete čo, spravte si taký prieskum sami – na trhu, v tržnici, v malom obchodíku aj vo veľkých supermarketoch. Pýtajte sa, čítajte etikety, vyhľadávajte si doma informácie na internete, nehádžte veci do košíka bez rozmyslu.

Veríme tomu, že každá, hoci aj malá zmena v našom spotrebiteľskom správaní je odkazom dodávateľom aj pestovateľom, aké sú naše hodnoty a po akej kvalite túžime. Navyše, naše telá a organizmus neoblbneme – ich potreby sa s ročnými obdobiami menia rovnako ako sa mení záhrada, jej farby a chute. Telo nepotešíme tým, že doň v decembri nacpeme paradajku bez chuti, navyše s menším počtom vitamínov a antioxidantov. Toľko ju šlachtili, aby mala dokonalý vzhľad, aby prežila zimu, aby rýchlejšie rástla, až stratila svoje prednosti – šťavnatosť, mäkkosť, železo, vápnik aj vitamín A. A ktovie čo ešte.

Viete, čo je na tej sezónnosti ešte fajn? Ten pocit hrdosti, že ste odolali konzumu. Naozaj to vyskúšajte. Držme si spoločne palce! A aby ste si tú sezónnosť lepšie zapamätali, pripravili sme pre vás menšiu pomôcku, môžete si ju trebárs prilepiť na chladničku. Ku každému mesiacu sme priradili jednu, dve a viac typických plodín.

Sezoňáčik

Marec začína tradične medvedím cesnakom. Trvá však len pár týždňov, so zberom sa preto treba poponáhľať. Na trhoch ho ale kúpite aj nazbieraný, ak by ste na to sami nemali čas.

Apríl je mesiac začínajúcej špargle. Tú bežne dostanete v dvoch verziách – bielej a zelenej. Po ošúpaní sa obe hodia na naparovanie či do polievky. 

Máj je často spájaný s bryndzou, ktorá je v tomto období v najlepšom štádiu čerstvosti a chuti. Začínajú aj prvé reďkovky a rebarbora. 

Jún býva zväčša nabitejší a farebnejší, prichádzajú prvý sladký hrášok, jahody aj čerešne. 

Júl ponuku čerstvých plodín znova rozšíri – k tomu, čo nám  narástlo doteraz, pribudnú višne, paradajky, marhule, ríbezle a vodný melón. 

August je mesiacom kukurice a prvých jabĺk. Hlavne tú kukuricu si treba vychutnať do sýtosti, v najchutnejšom štádiu je len pár týždňov. 

September V tomto období prichádzajú prvé jesenné tekvice, dozrievajú tiež jablká a kapusta.

Celoročne si vďaka skladovaniu vieme dopriať čerstvé zemiaky či mrkvu. Sú chutné či už v januári alebo septembri. 

V zime zásobíme telo aj cesnakom, cibuľou či cigóriou, či už spomínanými zemiakmi a mrkvou. A k tomu dobrý kel, kapustu a pór. A budeme zdraví ako ryba na vianočnom stole! A keď nám zostali nejaké jablká a hrušky z jesene, občas do nich s radosťou zakusnime.

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore