psychologia sikany

O psychológii šikany a úniku do fantázie

0 zdieľaní
0
0

Možno ste sa so šikanovaním už stretli, či už ako obeť, agresor, alebo svedok. Pokiaľ ste o šikanovaní len počuli a nikdy ste sa s ním nestretli tvárou v tvár, je ťažké si predstaviť, čo zainteresovaní prežívajú. O zážitkoch spojených so šikanovaním a o tom, ako tomu predísť, sme sa porozprávali s Mgr. Michalom Hacajom, ktorý niekoľko rokov pôsobil ako školský psychológ a lektor v oblasti prevencie kyberšikany. Momentálne pracuje ako terapeut v súkromnej ambulancii AngusClinic.

Stretli ste sa v poslednom čase s takým druhom šikanovania, ktorý ste doposiaľ vo svojej praxi nezažili?

Vo všeobecnosti som sa nestretol s novým druhom šikanovania. Myslím to tak, že psychologický mechanizmus šikanovania zostáva rovnaký. S čím som sa stretol a čo ma vždy dokáže prekvapiť, je dôvod alebo nástroj šikanovania. V poslednom čase ma prekvapilo napríklad, že jeden chlapec sa stal obeťou šikanovania a vylúčenia zo skupiny z toho dôvodu, že v hre, ktorú hrávali so spolužiakmi, neinvestoval peniaze do toho, aby si dizajnovo vylepšoval svoju postavu, aj napriek tomu, že bol v hre dobrý a dizajnové vylepšenia nemali vplyv na samotnú hru. Následkom toho bol považovaný za chudobného a stal sa terčom posmechu u svojich spolužiakov. Dôvody, prečo sa deti stávajú obeťou šikanovania a prečo deti šikanujú, sú často až bizarné. Akákoľvek odlišnosť môže byť spúšťačom. V súčasnosti sa veľká časť šikanovania dostáva do kybernetického sveta, čo je naozaj nebezpečné.

„Agresorov v kyberšikane podporuje fakt, že nevidia reakcie adresáta, a preto si často dovolia viac ako v reálnom živote.“

Psychológ Mgr. Michal Hacaj
V čom spočíva najväčšie nebezpečenstvo kyberšikanovania? Môže byť kyberšikanovanie dokonca nebezpečnejšie ako šikanovanie v reálnom svete?

Každý druh šikanovania je nebezpečný a môže mať rovnako vážne dôsledky na život človeka. Rozdielov medzi „klasickou“ šikanou a kyberšikanou je viacero, spomeniem len niekoľko. Jeden z rozdielov je čas a miesto, kedy sa šikanovanie deje. Kyberšikanovanie sa môže diať v akomkoľvek čase a na akomkoľvek mieste. Klasické šikanovanie prebieha v škole, ale keď ju obete opustia, na chvíľu sa to skončí. Pri kyberšikane sa k obeti nepríjemný post, správa, komentár, klamstvo, fotka alebo iný obsah dostane vždy, keď sa pripojí na internet – večer, cez víkend, na dovolenke, ale aj keď už nie je súčasťou skupiny. Mám skúsenosť, že žiak, ktorý prestúpil na inú školu, bol stále súčasťou skupín bývalých spolužiakov, kde ho začali ohovárať, klamať o ňom a obviňovať ho. Aj napriek tomu, že nebol fyzicky súčasťou skupiny a bol v inom meste, bol terčom kyberšikany.

Ďalším nebezpečenstvom je, že odpovede a reakcie sú posunuté v čase – kým zareagujem, obsah uvidí viacero ľudí, teda je to viac verejné. Agresorov v kyberšikane podporuje fakt, že nevidia reakcie adresáta, a preto si často dovolia viac ako v reálnom živote. Niekedy aj žart môže spôsobiť adresátovi veľmi nepríjemné pocity, o čom človek, ktorý obsah vypustil, nemusí ani vedieť. Ďalšia voda na mlyn pre agresorov je anonymita. Nebezpečenstvo kyberšikany je v tom, že má neobmedzený dosah a obrovské množstvo nástrojov, cez ktoré sa môže šíriť.

Aké následky môže zanechať šikanovanie v školách na deťoch?

Dôsledky šikanovania môžu mať naozaj veľmi negatívny vplyv na život detí, ktoré si následky so sebou ponesú celý život. Šikanovanie sa negatívne podpisuje hlavne na sebaobraze a sebahodnotení detí. Deti prestávajú mať dôveru v to, že sa dokážu samy svojimi silami brániť ťažkým situáciám. Taktiež môžu prestať dôverovať okoliu a ľuďom, že im chcú a dokážu pomôcť – hlavne v situáciách, keď dospelí o šikanovaní vedia a nič nerobia. Deti si z podobnej skúsenosti môžu odniesť hlboké presvedčenie, že nie sú dosť dobré, nie sú schopné sa brániť, sú zbytočné, neschopné, nikto ich nemá rád a mnoho podobných myšlienok. Tieto presvedčenia sa následne ťažko naprávajú. Dôsledky sa v živote môžu prejaviť od zníženia sebavedomia a schopnosti komunikovať o svojich potrebách až po dlhodobé úzkosti, depresie a iné psychické poruchy.

online predator kybersikana
Save Our Steps
Dokázal dokonale splynúť s prostredím a ničím sa neodlišovať od ostatných. Mal rovnaké záujmy, problémy…
Aké rady by ste dali rodičom, ktorí majú podozrenie na šikanovanie?

Rada? Šikanovanie sa samo nevyrieši, a aj keď dieťa nič nehovorí, neznamená to, že sa nič nedeje. Ak sa už rozhodnete konať, konajte s ohľadom na vaše dieťa. Vypočujte si jeho príbeh, zistite, čo mu vadí, čo nechce, aby mu robili spolužiaci. Povedzte mu o tom, že pôjdete do školy, aby sa dieťa mohlo pripraviť na to, že sa bude niečo diať. Začiatky riešenia šikanovania sú spojené so silnými emóciami a konfliktmi a nie je dobré dieťa vystaviť šoku – napríklad, že príde do školy a uvidí tam svojich rodičov bez toho, aby o tom vedelo, alebo počas hodiny učiteľka otvorí túto tému bez jeho vedomia. Žiadne riešenie šikanovania nie je rovnaké, a preto je ťažké nájsť jednotný návod, ako postupovať. Nebojte sa osloviť školu, učiteľa, známych alebo odborníka a požiadať v tejto veci o pomoc.

Ako môžu rodičia svojim deťom pomôcť, keď sú obeťou šikanovania, alebo naopak, ako sa správať, keď niekoho šikanuje práve ich dieťa?

Pomôcť dieťaťu, ktoré je obeťou šikanovania, je povinnosťou nás dospelých. Dieťa často nemá dostatočné zdroje na to, aby situáciu zvládlo samo. Podporiť sa ho dá v dvoch rovinách. Prvá – pomôcť mu situáciu zastaviť. Za pomoci školy nastaviť pravidlá v triede tak, aby sa situácia neopakovala. Druhá rovina – podporiť sebaobraz dieťaťa. Vytvoriť mu také podmienky, kde bude akceptované a prijímané. V tejto oblasti by som sa nebál spolupráce s odborníkom.

Ak je moje dieťa to, ktoré šikanuje?! Dôvodov, prečo deti šikanujú, je naozaj mnoho. Napríklad považujú za normálne ubližovať ostaným – možno to poznajú z domu, niekde to videli. Ďalšie dôvody môžu byť tie, že sa takto vyrovnávajú so svojimi problémami – so sebavedomím alebo ťažkou životnou situáciou. Nerád by som však generalizoval, pretože motivácia agresora je naozaj rôzna a bolo by dobré ju spoznať. Na začiatku je účinné naučiť dieťa, ako sa má správať k ostatným. Nám sa to môže zdať ako samozrejmosť, ale spomeňte si – učil vás niekto, ako sa máte správať? Väčšinou sme sa to učili sami – pozorovaním, domácou atmosférou, pravidlami v nejakej skupine. Myslím si, že deti nie sú primárne nastavené niekomu ubližovať alebo byť „zlé“. Deti robia to, čo im v danej situácii pomáha a dáva zmysel, aj napriek tomu, že to je spoločensky menej akceptované. Preto by som u agresora hľadal jeho motiváciu a učil ho, ako môže naplniť svoje potreby bez toho, aby ubližoval ostatným.

Pri akom type správania je vhodné navštíviť psychológa? Čo si treba na deťoch všímať?

Väčšina rodičov vie, aké je jeho dieťa, ako sa správa, čo mu je vlastné. Ak vidíte, že dieťa nie je samo sebou, že niečo je inak, je dobré navštíviť odborníka. Prejavy správania môžu byť na viacerých úrovniach – emočná, telesná či úroveň zmeny správania. Napríklad je dlhodobo smutné, bez záujmu o veci, ktoré ho predtým zaujímali, stráca životnú energiu, ale môže byť aj agresívnejšie, impulzívnejšie, rýchlo sa rozčúli, nemá potrebu sociálnych vzťahov. Súčasťou toho je únava, nechuť do jedla alebo prejedanie sa, nervové tiky, strach chodiť do školy, znížené sebavedomie, vyhýbanie sa určitým aktivitám alebo miestam, úniky do fantázií, počítačových hier a virtuálneho sveta. Samozrejme, mnoho týchto príkladov môže byť spôsobených aj inými faktormi, ako puberta, preťaženosť, životná zmena. To však neznamená, že je to pre dieťa jednoduchšie a nepotrebuje svoju situáciu s niekým riešiť.

„Rodičia môžu spozorovať kyberšikanu z viacerých uhlov. Jednou z indícií je náhla zmena správania dieťaťa po tom, čo použilo mobil alebo počítač. Môže ísť o stratu dobrej nálady, hnev, sklamanie, plač a iné. Ďalšou indíciou môže byť záujem detí o témy – ako postupovať pri vymazávaní účtov alebo blokovať ľudí na internete.“

Psychológ Mgr. Michal Hacaj
Akým spôsobom sa dá spozorovať šikanovanie v kybernetickom priestore? Majú v tejto situácii väčšiu šancu ho spozorovať rodičia alebo skôr pedagógovia?

Stretol som sa s deťmi a ľuďmi, ktorí berú internetové dianie menej vážne ako reálny svet. Sú viac zhovievaví a dlhšie tolerujú nespokojnosť, ktorá sa im deje. Rovnako nepríjemné pocity nám však spôsobuje, ak si o sebe niečo prečítame na internete, alebo nám to niekto povie. Nemali by sme byť ľahostajní a takéto konanie by sme mali hneď zastaviť. Rodičia môžu spozorovať kyberšikanu z viacerých uhlov. Jednou z indícií je náhla zmena správania dieťaťa po tom, čo použilo mobil alebo počítač. Môže ísť o stratu dobrej nálady, hnev, sklamanie, plač a iné. Ďalšou indíciou môže byť záujem detí o témy – ako postupovať pri vymazávaní účtov alebo blokovať ľudí na internete. Pravda je, že najmä v puberte nie sú rodičia prví, komu sa deti zveria. Deťom by som preto opakovane poskytoval informácie o tom, aké nástrahy má internet, ako sa situácie dajú riešiť. Deti často pozorne počúvajú, aj keď nie vždy reagujú. (úsmev)

Do akej miery by rodičia mali nechať osobný priestor dieťaťu v online svete? Aký je vhodný spôsob kontroly nad aktivitou dieťaťa na sociálnych sieťach?

Aký priestor necháme svojim deťom, je individuálne a závisí aj od veku dieťaťa. Úplne zakázať deťom prístup na sociálne siete a internet je dnes ťažké a verím, že si dokážu nájsť cestičky, ako sa tam dostať a budú sa snažiť nám o tom nepovedať. Správnu mieru je treba hľadať a pravdepodobne sa bude často meniť. Úplná sloboda bez kontroly tiež nie je dobrá. Dobré je dohodnúť si konkrétne obmedzenia, konkrétne pravidlá a spôsob kontroly, a to sa snažiť dodržať. Najhoršie je, ak deťom komunikujeme slobodu a raz za čas im nazrieme do počítača, telefónu. Ak sa o tom dozvedia, je veľmi pravdepodobné, že ich dôveru na istý čas stratíme.

Aký je postup psychológa, keď ide o šikanovanie?

Podľa mojich skúseností nie je žiaden prípad šikanovania rovnaký. Vstupujú doň viaceré faktory – vek dieťaťa, dĺžka šikanovania, pohlavie, veľkosť skupiny, osobnosť dieťaťa a mnohé ďalšie. Rozdiel je aj v tom, či šikanovanie rieši školský psychológ alebo psychológ, ktorý nie je v škole. Školský psychológ pozná prostredie, vie sa dostať bližšie k pedagógom a deťom. Pri riešení šikanovania v škole je potrebné si zmapovať situáciu z viacerých strán. Pred tým, ako sa pustíme do intervencií, je dobré porozprávať sa s viacerými vyučujúcimi a zistiť ich pohľad na situáciu. Je dobré ísť sa pozrieť na vyučovaciu hodinu a pozorovať, ako sa deti správajú. Veľmi náročná je už samotná konfrontácia zainteresovaných. Často sa stáva, že ak sa problém rieši na hodine, jedna strana býva v presile. Je potrebné byť na tento fakt pripravený. Riešením nemusí byť to, aby boli všetci kamaráti, ale aspoň, aby sa navzájom tolerovali.

Líši sa nejakým spôsobom postup pri riešení kyberšikanovania oproti postupu pri šikanovaní v reálnom svete? Mám na mysli napríklad situáciu, keď pri kyberšikanovaní ani nevieme, kto nás šikanuje, môže ísť napríklad o falošný profil. 

Riešenie kyberšikanovania je naozaj náročnejší proces, pretože na vypátranie agresora potrebujeme viac času a technických zručností. Pri riešení jedného prípadu som využil žiakov, ktorí boli zdatní v IT oblasti a pomohli mi vypátrať skutočného agresora. V komplikovanejších prípadoch môže pomôcť polícia. Ak už je agresor známy, postup riešenia je viac-menej rovnaký. Naozaj netreba váhať osloviť špecialistov. Zákony platia rovnako v kybernetickom svete, ako aj v tom reálnom.

„Čím dlhšie sa šikanovanie deje, tým sa stávajú ľudia v jeho blízkosti na šikanovanie menej citliví.“

Psychológ Mgr. Michal Hacaj
Aké riešenia by ste odporučili na elimináciu šikanovania v školách? Ako by sa tomu dalo predísť?

Aj napriek tomu, že táto téma je častá a veľa sa o nej hovorí, stále to nestačí. Z mojej skúsenosti viem, že citlivosť na šikanovanie je rôzna. Čo niekto za šikanovanie považuje, iný môže brať ako normálne. Čím dlhšie sa šikanovanie deje, tým sa stávajú ľudia v jeho blízkosti na šikanovanie menej citliví. Ďalšie faktory môžu byť nevedomosť, ako postupovať, alebo strach, že ak to začnem riešiť, niečo pokazím. Často som bol svedkom toho, že šikanovanie nebolo vidieť. Deti boli vylúčené z internetových konverzácií a skupín, boli terčom šikanovania v kybernetickom svete a v škole sa zdala byť situácia normálna.

Čo by som však odporučil, je vzdelávanie všetkých pedagogických a odborných zamestnancov. Z mojej skúsenosti viem, že väčšina pedagógov je veľmi vnímavá a teoreticky podkutá – šikanovanie vedia rýchlo zachytiť. Vzdelávaním by som podporil ich chuť konať, zvládať konfliktné situácie a nepríjemne emócie, ktoré sa pri riešení šikanovania objavujú.

Vo Fínsku zaviedli v boji proti šikanovaniu program KiVa. Prostredníctvom neho si napríklad žiaci môžu vyskúšať opačné roly – žiak, ktorý má tendenciu šikanovať, sa dostane do roly šikanovaného a šikanovaný sa dostane do úlohy agresora. Myslíte si, že by podobná forma boja proti šikanovaniu mohla byť efektívna aj na Slovensku? 

O tomto programe som iba čítal a myslím si, že by niečo podobné mohlo pomôcť aj na Slovensku. Ak by program u nás prebiehal, bol by som rád. Jeho výhodou je komplexnosť a to, že prebieha dlhodobo. Na Slovenku máme niekoľko veľmi kvalitných programov a odborníkov na túto tému. Napriek tomu, že sa tejto téme venuje čas, venuje sa iba nárazovo a krátkodobo, čo je škoda. Ak by sa do vyučovacích hodín priniesol podobný dlhodobý program, alebo by sa dalo viac priestoru na sebarozvoj žiakov – rozvoj emočnej inteligencie, spoznávanie vlastných emócií a väčší priestor pre argumentáciu, mohlo by to z dlhodobého hľadiska pomôcť. Napríklad aj v tom, aby deti vedeli pomenovať to, že sú nespokojné s tým čo sa im deje, a nebáli sa povedať to pedagógom či rodičom. Viem, že veľa škôl pracuje kvalitne na podobných témach a bol by som rád, keby sa takáto práca rozniesla do všetkých škôl.

VIAC ZAUJÍMAVÝCH ROZHOVOROV O ŠKOLSTVE A VZDELÁVANÍ NÁJDETE V JESENNOM RIKIKI

rikiki jesen nova era vzdelavania
0 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ