rozchod sama mama vychova bez otca

Rozchod – Mami? Prečo už s nami nebýva ocko?

10 zdieľaní
10
0

Mal to byť princ na bielom koni. Ten, ktorému bude patriť naše srdce do konca života. Ten, ktorého sme si vzali za manžela, alebo sme to minimálne mali v pláne. Ten, ktorému sme ponúkli všetko, čo sme kedy mali. Ten, o ktorého sme sa s láskou starali, aj keď v našom vnútri neraz zúrila búrka. Ten, ktorého sme milovali. Ten, ktorému sme porodili dieťa. Sladká rozprávka, po ktorej niekde v hĺbke prahneme každá. A potom to prišlo. Rozchod a status – slobodná mama.

So vztýčenou hlavou všetkým navôkol tvrdíme tú obľúbenú, klišé, patetickú, a zároveň veľmi pravdivú vetu – malo to tak byť! No medzitým, než k tej vete vnútorne dospejeme, nám bezvýhradne okupuje našu dušu obdobie, ktorému vládne pocit – takto to byť rozhodne nemalo!

Posledná škatuľa a zabuchnuté dvere

Okolnosti nateraz bokom. Nie je podstatné, či rozchod prišiel prirodzene a mal hladký priebeh, alebo to bola dráma, ktorá by s prehľadom položila na lopatky aj samotného Shakespeara. Rozchody sú skrátka ťažké. Vždy. Zvlášť také, ktorých súčasťou sú aj deti.

Možno sme ako sopky po výbuchu, plné hnevu a pocitu krivdy, keď svojmu ex zúrivo hádžeme do škatule posledné cédečká hitov z 90-tych rokov a jeho fotky zo strednej školy. Možno ľútostivo plačeme (vnútorne či navonok) a zviera nám srdce i žalúdok, keď vidíme muža, ktorého sme kedysi hlboko milovali, ako si z kúpeľne berie posledný sprcháč a voňavku, ktorú sme mu darovali vlani na Vianoce. Možno sme plné fingovanej (alebo nefalšovanej) radosti, keď mu, naoko starostlivo, balíme jeho megalomanskú zbierku podpivníkov z celého sveta, ktorej sme nikdy nerozumeli, a ktorej sme sa už minimálne miliónkrát tajne túžili zbaviť.

Nech už sú naše emócie akékoľvek, sú tu. A sú intenzívne. Potom to príde. Rozchod.

V kúpeľni je o jednu zubnú kefku menej a v šatníku o pár prázdnych políc viac. Vidíme ho stáť vo vchodových dverách. Prešľapuje, hľadí. Stretneme sa očami. V jeho tvári zrazu na okamih spoznáme presne toho muža s hravým kukučom a brutálnou charizmou, do ktorého sme sa kedysi v letnom kine tak nenapraviteľne zamilovali. No zazrieme tam aj toho muža, ktorý nám utŕžil nejednu hlbokú ranu, a s ktorým sa už dlhý čas míňame. Slovne i srdcom.

Aj keď tušíme, že v tých dverách pravdepodobne nestojí naposledy, to magické slovo „poslednýkrát“ intenzívne cítiť niekde vo vzduchu. Do rúk mu strčíme poslednú škatuľu, možno rozpačito, možno na hrdinku, a možno s nadhľadom à la antická bohyňa povieme „tak ahoj“ a zabuchneme dvere. Je to tu. Sloboda a rola: Som sama mama!

Víno, čokoláda, vreckovky alebo sex, drogy a rock’n’roll

Ešte vždy opreté o dvere premýšľame, či sa skôr rozbehneme a začneme skákať šťastné a slobodné po posteli, alebo sa rozutekáme do chladničky pre to vychladené ružové a po ceste ešte uchmatneme čokoládu a papierové vreckovky. Tonu papierových vreckoviek. Povolené je všetko, ale až vtedy, keď si novopečený ex príde po dieťa. Dovtedy musíme byť silné. Alebo aspoň príčetné.

Bohužiaľ, fázy rozchodu platia nekompromisne rovnako aj pre matky a ešte k tomu aj s bonusom navyše, celkom zadarmo. Nášho ex, s ktorým máme dieťa, len tak ľahko z našich životov nedostaneme. Hoci by sme si všemocne priali, aby náš bývalý aspoň na rok zmizol z povrchu zemského a my sme sa mohli dostatočne a najmä nerušene liečiť z rozchodu, máme smolu. Je to otec nášho dieťaťa.

Okrem toho, že sa s ním budeme musieť stretávať (v tom ideálnom prípade), ešte s ním pravdepodobne budeme aj všeličo rozoberať. Od výchovy, cez lekárov až po školské prázdniny. Dosť možné, že aj iné veci, ktoré sme nevypovedali pred rozchodom, ani počas neho. Áno. Je to, akoby nám niekto s intenzitou – každý druhý týždeň – sypal do rany soľ. No nič.

Sme hrdinky a sme matky! Povedzme si úprimne, čo by už len matky nezvládli?

Prvotné fázy rozchodu máme každá iné. Niektoré z nás zrazu po rokoch zavítajú do divadla, oplieskajú nehorázne peniaze za čipkované minišaty, ktoré si pravdepodobne najbližší rok nebudú mať kam obliecť, alebo zájdu ku kaderníkovi. Lebo však, v cosme písali, že nový chlap = nové vlasy. Na štýl nespútaných divošiek s imaginárnou kožušinou v imaginárnych podpätkoch sa na eskalátoroch v nákupnom centre cítia ako Beyoncé s vejúcimi vlasmi. Aj keď sú len v rifliach na ceste do potravín (doplniť zásoby vína).

Iné z nás sa zase na štýl Bridget Jonesovej povaľujú v posteli s kýbľom zmrzliny a pozerajú všetky romantické filmy, ktoré si kedy za svoj život stiahli do počítača. Paralelne s tým, ako si s plačom otvárajú fľašku šumivého, vypínajú telefón. Pre istotu. Keď ho aj nevypnú, ďakujú Bohu, že existujú kamošky a hlasové správy. Nech už je naša prvá rozchodová fáza akákoľvek, vnútri našej ženskej duše máme jedno spoločné tajomstvo. Sme zranené a máme strach, ako to všetko zvládneme.

Práca, nákupy, peniaze, smutné oči a otázky, ktoré bodajú

Na bolesť z rozchodu treba čas – starý známy výrok, ktorý keď po rozchode počujeme, máme chuť zúrivo sa rozbehnúť a búchať adresáta tohto múdra panvicou po hlave. Však okej, že treba čas, ale koho to sakra zaujíma? Počas porozchodového emocionálneho masakru, ktorý by zobral pokojný výraz z tváre aj tomu najväčšiemu flegmošovi pod slnkom, máme ešte kopec ďalších starostí.

Ak aj máme to intergalaktické šťastie, náš bývalý nie je úplný pako a javí záujem o vlastné dieťa, aj výživné posiela relatívne načas, je množstvo ďalších vecí, ktoré ako slobodné mamy musíme zvládať celkom samy. Nákupy, prácu, mnohokrát i náročnú finančnú situáciu, no najmä smútok a emócie nášho dieťaťa.

Nech je to ako chce, aj pri tých najpokojnejších a najukážkovejších rozchodoch ako vystrihnutých z príručky – ako sa dokonale s láskou rozísť – od svetovo uznávaného psychológa, dieťa rozchodom trpí. Pre dieťa neexistuje nič iné, než len holý fakt, že mama a ocko sa už neľúbia a nebývajú spolu.

Zo dňa na deň sa mu rozpadne celý vesmír plný bezpečia a istoty… pravdepodobne tomu celému len veľmi ťažko rozumie.

To sa ešte vždy bavíme o tých lepších prípadoch. Sú medzi nami aj také slobodné mamy, hrdinky všetkých hrdiniek, ktorých muži a otcovia ich detí akoby mávnutím čarovného prútika prestali existovať a prestali sa zaujímať o svoje deti. Alebo sú, bohužiaľ, aj takí otcovia, ktorí by si zaslúžili sedieť v chládku alebo v ňom už aj sedia. To už sú osudové masakre ťažkého kalibru.

Nech už je to akokoľvek, je tu jeden pár (a možno i viac párov) smutných očičiek, ktoré nás potrebujú viac, než kedykoľvek predtým. Takmer denne nám dieťa pokladá otázku, ktorá nás mátala v tme už od prvého momentu, ako sme vôbec premýšľali o nejakom rozchode, a síce:

„Mami? Prečo s nami už nebýva ocko?“

Oproti tejto otázke, ktorú dostane tvárou v tvár matka od svojho dieťaťa, je nejaký texaský masaker motorovou pílou nič. Zmieta nami obrovská bolesť, ktorá nemá hraníc. Tak, čo máme tomu malému stvoreniu na to povedať? Čo? Čo? Čoooo?

Asi… asi to tak naozaj malo byť. Asi nie. Určite.

Ako matky urobíme denne veľmi veľa chýb. Tak je to správne, pretože žiadna z nás sa zatiaľ nenarodila ako nadčlovek. Každá mama (a nielen mama) má svoje bolesti, ktoré utŕži, a aj bolesti, ktoré rozdá. To je jednoducho kolobeh života.

Žiadna z nás nepozná recept na dokonalú odpoveď na otázku: „Mami? Kde je ocko? Prečo tu nie je?“ Už aj tak máme čo robiť, aby sme zostali silné a nažive. Nech už odpovieme tomu malému zranenému človiečikovi čokoľvek, pamätajme i na vlastnú bolesť.

Nemusíme byť tvrdými skalami, ktoré pred svojimi deťmi neuronia ani jedinú slzu. Nie sme nútené vymýšľať si o tom, ako sa veci udiali, všakovaké prikrášlené príbehy, pri ktorých by aj Andersen prudko prehodnotil svoju rozprávkarskú kariéru.

Môžeme byť úprimné, ozajstné, môžeme deťom ukázať vlastnú zraniteľnosť, ktorá je skutočným zdrojom našej najväčšej sily.

Smieme im povedať, že aj pre nás je to veľmi ťažké. Smieme im hovoriť o tom, čo je láska. Tá sa zo sveta nikdy neminie, a už vôbec nie tá, ktorá prúdi od mamy a ocka k deťom.

Povedzme im aj o tom ďalšom kolobehu života, ktorý platí vždy bez výnimky, a síce, že po každej búrke vyjde slnko. A hlavne verme. Sebe aj svojim deťom. Že to zvládnu presne tak, ako všetci ostatní ľudia na tejto planéte denne zvládajú ťažké životné situácie.

To všetko smieme. Pre nás samotné aj pre naše deti. Aby aj ony vedeli, že smú, keď im raz do života príde niečo náročné. Keď nastane ten deň, keď nám už z krvavej rany zostane zahojená jazva, keď nám ani chladené ružové nebude toľko chutiť, ani otázky od našich detí nebudú také intenzívne a nebudú toľko bolieť, pochopíme, prečo to tak naozaj malo byť.

Celým vesmírom pre nás mamy je byť jednoducho šťastné a plné lásky. Celým vesmírom pre naše deti nie je spoločná strecha, ale šťastná, radostná, láskavá mama, ktorá otvára svoju teplú náruč, a šťastný, pevný, múdry ocko, ktorý ponúka svoje silné rameno.

Aj keď sme momentálne slobodné mamy (a ešte aké kočky!), nie sme samy. Sú tu naši priatelia, naša rodina, naši blízki. Je tu aj náš bývalý, otec našich detí, s ktorým možno už teraz fakt nechápeme, ako sme vôbec mohli žiť, ale vnútorne denne ďakujeme, že sme s ním mohli posunúť život. Sú tu naše deti a more lásky, ktorá sa nikdy neminie.

A ešte vždy môžeme šetriť na dovolenku do Ríma. Tam predsa vedú všetky cesty. 🙂

10 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ