silvester cintula start rakety v kazachstane

Štart rakety musíte zažiť!

27 zdieľaní
27
0

Jeden otec. Jeden syn. A jedna nezabudnuteľná pánska jazda. Vášnivý cestovateľ na polovičný úväzok SILVO CINTULA zbalil kufre, vypol playstation a vzal svojho desaťročného syna Silva juniora do sveta. A to rovno do kozmodrómu pri mestečku Bajkonur v Kazachstane. Na vlastné oči videli nastupovať ľudskú posádku do rakety, ktorá potom vystrelila do vesmíru. Tvrdia, že vidieť štart rakety na videu je ako lízať zmrzlinu cez sklo, a pozrieť si to naživo je vraj nepredstaviteľný zážitok, ktorý treba počas života jednoznačne ochutnať. Tak, ako tú pravú zmrzlinu. Naplno a naozaj.

Desiatky e-mailov a pupok sveta

Silvo s rodinou cestuje často. Dovolenka v pohodlnom rezorte či v dome na pláži pri mori mu nie je cudzia. Práve naopak. Je pre neho prototypom dokonalého idylického rodinného oddychu. No potom tu je ešte jeho nefalšovaná cestovateľská túžba po dobrodružstve, ktorá sa u neho nedávno celkom hlasno ozvala. Aj spolu s naliehavým želaním vyčistiť si hlavu a vystúpiť z pracovného kolotoča. Ukázalo sa, že je to ideálny čas na ďalekú dobrodružnú cestu otca a syna.

„Chcel som, aby mladý cestoval. Aby videl svet a niečo zažil. Preto taký výnimočný výlet. Cestovať je úžasné aj po Slovensku, ale chcel som v ňom zapáliť najmä tú vášeň pre cestovanie a poznávanie iných kultúr, iných ľudí, iných miest, iných princípov. Aby pochopil, že Kláštor pod Znievom, dedina kde bývame, nie je pupkom sveta,“ hovorí Silvo.

start rakety z kozmodromu bajkonur v kazachstane

Zaujať 10-ročného chalana, ktorému pomaly, ale celkom iste dýcha na krk puberta, bolo, ako sa ukázalo, skutočnou výzvou aj pre jeho vlastného otca. „Premýšľal som nad výletom, ktorý by Silva uchvátil. Nie je to jednoduché! A tak som hľadal inšpiráciu na internete. Pozeral som si rôzne „bucket“ listy, zoznamy toho, čo v živote zažiť predtým, než človek umrie. Úplnou náhodou som tam narazil na štart rakety. Dokonca niekoľkokrát. Viac mi nebolo treba,“ opisuje Silvo, ako vznikol tento šialený nápad.

Chcieť je však len začiatok. Potom nasledujú hodiny strávené surfovaním na internete. „V prvom rade som hľadal informácie o tom, či sa tam vôbec dá dostať, a čo všetko treba vybaviť. Našiel som termín odletu rakety, keďže lietajú iba párkrát do roka. Chcel som, aby sme mali zážitok, a tak som vybral štart rakety s ľudskou posádkou. Našiel som agentúru, vybral som program a približne dva mesiace pred termínom som agentúre poslal kópie pasov. Funguje to tak, že agentúra pošle doklady Roskosmosu, vládnej korporácii, ktorá zodpovedá za ruský vesmírny program. Ten si všetko preverí, a buď povolenie vydá, alebo nie. Dostať sa na štart rakety nie je úplne jednoduché a nie je to ani najlacnejšie. Dôležité je nájsť si dobrú agentúru, pretože bez nej sa tam dostať nedá. Agentúr, ktoré fungujú, je niekoľko, preto treba poctivo hľadať tú najlepšiu. Službami aj cenou. Stálo ma to hodiny času a desiatky e-mailov,“ vysvetľuje celý proces Silvo.

Silk road a nezabudnuteľný šofér

Po päť a polhodinovom lete z Budapešti pristáli otec a syn v Astane, hlavnom meste Kazachstanu, ktoré sa nedávno premenovalo na Nur-Sultan. Odtiaľ leteli do tretieho najväčšieho mesta Šymkent, ktoré je od mestečka Bajkonur, pri ktorom sa nachádza kozmodróm, vzdialené približne 800 kilometrov.

„Zo Šymkentu sme si najali auto, ktorým sme sa viezli do Bajkonuru. Šli sme až odtiaľ, pretože sme pred tým cestovali po Uzbekistane. Ak by sme šli len na štart rakety, leteli by sme pravdepodobne do mesta Kyzylorda, ktoré je od mestečka Bajkonur najbližšie, približne 320 kilometrov,“ vyjasňuje Silvo. Cesta zo Šymkentu, po ktorej sa celých 800 kilometrov viezli Silvo so synom v prenajatom aute, bola pre nich zážitkom sama osebe.

„Cesta autom do mestečka Bajkonur bola úžasná. Úprimne, čakal som, že tam pôjdeme kadejakými prašnými cestami na veľkom offroadovom aute. No my sme sa viezli po novej hodvábnej ceste. Je to diaľnica, ktorá vedie z Číny až do Petrohradu a má viac ako 7 000 km. Postavili ju Číňania, Kazachstanci a Rusi za neuveriteľných päť rokov,“ opisuje s úžasom Silvo.

Keď na internete prenajímal auto a šoféra, myslel na to, že nechce len ticho sedieť na sedadle spolujazdca. Naopak. Túžil sa aj niečo dozvedieť počas cesty do Bajkonuru, niečo zažiť. „Vodič, ktorého som našiel cez špeciálnu stránku na internete a rezervoval som ho, bol neskutočný týpek. Veľmi vzdelaný a sčítaný človek. Vyštudovaný farmaceut, ktorý študoval nejaký čas dokonca aj v Košiciach či v Amsterdame. Nebavilo ho sedieť v laboratóriu, tak si kúpil auto a vozí turistov. Volal sa Jerzan. Bol veľmi milý, profesionálny a hlavne skvelý človek, ktorý bol zážitkom sám osebe. Celú cestu nám rozprával o tom, ako ľudia v Kazachstane a v Uzbekistane žijú. Akí sú, aké majú hodnoty. Rozprával nám o kultúre, o islame a so zanietením nám opisoval veci, o ktorých by sme sa len ťažko niekde dočítali,“ hovorí Silvo.

Jerzan ich zaviezol na veľmi zaujímavé miesta. Po ceste do mestečka Bajkonur sa zastavili v Turkistane, na významnom pútnickom mieste, ktoré sa týči pri hodvábnej ceste len tak, akoby bez povšimnutia. Turistov tam môžete spočítať na prstoch jednej ruky. Nazreli aj do starobylého opusteného mesta Sauran, ktoré je horúcim kandidátom na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

„V pevnosti Sauran, ktorú sme navštívili, nebol vôbec nikto. Len ja, krpec a šofér. Šokovalo nás, že v súčasnosti, keď sa tak veľa cestuje, existujú miesta, kde nestretnete žiadneho turistu. Bol to nádherný výnimočný pocit, ktorý sa dnes už len tak ľahko nedá zažiť. Všade navôkol dýchala história a úžasná atmosféra. V meste Sauron boli zrúcaniny múrov a pevností. V 19. storočí to bolo veľmi živé a bohaté mesto. Okolo nás pobehovali kone. Jerzan nám vysvetľoval, že ľudia v Kazachstane darujú koňom slobodu a voľnosť. Nechajú ich voľne behať po stepi, a tie kone sa im večer vrátia. Je to ich filozofia. Bolo pre nás fascinujúce cítiť skutočné čaro strednej Ázie na vlastnej koži. Po hodvábnej ceste sme dlho cestovali. Vedel som, že sme na východe, pretože od mesta Kyzylorda po Bajkonur nebolo nič. Vôbec nič. Len púšť,“ dodáva Silvo.

Časostroj a Bajkonur

Večer dorazili Silvo so synom do mestečka Bajkonur, ktoré akoby zastalo v čase.  Približne 40-tisícové mestečko, v ktorom žijú ľudia, ktorí participovali na vesmírnom programe, spolu so svojimi rodinami. „Po príchode do Bajkonuru nás vyzdvihla agentúra a ubytovali sme sa. Bolo to zvláštne. Akoby sme prešli časovou bránou a ocitli sme sa niekde, kde to vyzeralo ako v ‘89 za hlbokého komunizmu. Všade boli paneláky, sídliská a fabriky. Aj naša hotelová izba vo veľkosti garsónky bola v paneláku s dobovým nábytkom a televíziou. Radiátory boli vo výške jedného metra a jediná zásuvka na stene bola zase jeden a pol metra vysoko. Na takéto veci sa kedysi vôbec nemyslelo,“ spomína Silvo.

„Aj samoobsluha v Bajkonure vyzerala komunisticky, hoci produkty tam už boli iné. Regály sa neprehýbali pod tovarom, všetko bolo úhľadne zoradené a za pultom stála upravená predavačka v plášti. Pocitom som sa vrátil do detstva. Bajkonur má neuveriteľnú atmosféru a ľudia v ňom doslova žijú kozmonautikou. Výzdoba mestečka je s ňou úzko prepojená. Sú tam sochy kozmonautov, pred jedným panelákom je odstavené malé dopravné lietadlo a pred druhým zase celá raketa Sojuz,“ líči húževnato Silvo.

Pri prehliadke mesta sa zastavili pri pamätníkoch ľudí, ktorí vo vesmíre zahynuli. Obzreli si hlavné námestie, okolo ktorého sa nachádzali domy, najväčší hotel v meste a uprostred stála socha Lenina. V Bajkonure sa nachádza aj povestný hotel Kozmonaut. V ňom bola ubytovaná posádka kozmonautov, ktorá mala o pár dní vyletieť do vesmíru.

„Posádka je v hoteli Kozmonaut ubytovaná vždy dva týždne pred štartom. Celý ten čas je v prísnej karanténe. Nesmie k nim nikto, okrem lekára a nejakých dvoch ľudí. Nemôže k nim ani rodina. Posádka musí byť v 100 % zdravotnom stave, plne koncentrovaná. Spávajú na tých istých posteliach v rovnakej izbe, ako tí, ktorí leteli pred nimi. Je to celé súčasťou rituálov, ktorých majú v Bajkonure mnoho. Aby sa štart podaril, striktne ich dodržiavajú,“ hovorí Silvo zanietene.

Vitajte v kozmodróme

Ráno vyzdvihla sprievodkyňa Silva so synom aj s celou 9-člennou skupinkou turistov pred hotelom. Dostali vizitky, ktoré museli mať zavesené na krku a po celý čas museli byť dobre viditeľné, pretože sa chystali do prísne stráženého vojenského priestoru. „Do kozmodrómu, ktorý je od mestečka Bajkonur vzdialený asi 30 km, sme sa presúvali mikrobusom. Kozmodróm je veľký, má rozlohu ostrova Cyprus. Prešli sme niekoľkými checkpointmi, kde nás zakaždým kontrolovali. Vyzeralo to ako v obrovskej komunistickej výrobnej fabrike. Všade navôkol boli schátralé budovy a haly. Tam kus železa, tam prázdny sud a tam niečo, čo mohlo byť súčasťou rakety. Okolo sa pohybovali vojaci, inžinieri i pracovníci. Všetko bolo ohraničené páskami, všetko bolo strážené. Mali sme presné pokyny, kam sa pozrieť môžeme, a kam zase nie. Aj fotiť sme mohli len na povolených miestach. Boli zóny, kde nám to pani z bezpečnosti vyslovene zakázala,“ vraví Silvo.

Presne o siedmej ráno bol na pláne roll-out rakety. „Roll-out je proces, keď sa otvorí brána veľkej haly, v ktorej sa raketa montuje, a následne sa vlakom s rýchlosťou 5 km/h presúva k odpaľovacej rampe, odkiaľ vyštartuje. Zdvihne sa do polohy na štart a začína sa predštartová príprava. Keď sme prišli na miesto, odkiaľ mala vyjsť raketa, zostali sme prekvapení. V priestore stáli dve obrovské staré haly vedľa seba a všade bolo plno vojakov, ktorí strážili okolie. Tie haly vyzerali ako nejaké zle sprivatizované fabriky v Revúcej, v ktorých môže byť maximálne tak kladivo či hoblík. Ani omylom nepripomínali haly, v ktorých sa montuje jedna z najvyspelejších technológií, akú vo svete vymysleli. Jediné, čo na nich bolo nové, bola brána, ktorá sa presne o siedmej otvorila a vyšla raketa. Bol som ohromený. Vidieť raketu, ktorá prechádza okolo nás, a ktorá bude o dva dni vystrelená s ľuďmi do vesmíru, už len to bolo veľmi silné. Úplne nás to všetkých pohltilo. Všade vo vzduchu bolo cítiť obrovské očakávanie, napätie, rešpekt a pokoru,“ rozpráva Silvo s úžasom.

Našli aj Slováka

Predštartová príprava prebiehala naoko veľmi rutinne. „Všade behali inžinieri, technici, konštruktéri a vysokovzdelaní profesionáli. Nebolo na nich vidno ani kúsok nervozity. My sme boli zo všetkého užasnutí, zatiaľ čo oni vyzerali, akoby práve montovali vodovod. V skutočnosti dvíhali raketu, ktorú budú onedlho tankovať vysoko horľavým výbušným raketovým palivom. Boli zohratí, pôsobili flegmaticky, no boli to skutoční profíci,“ hovorí Silvo.

V kozmodróme navštívili sledovaciu stanicu vybavenú obrovskými satelitmi. Niektoré už dávno nefunkčné, iné zase slúžiace na komunikáciu s misiou na Marse. „Navštívili sme múzeum, ktoré bolo plné reálnych artefaktov. Skafandre, časti raketoplánov či rakiet. Majú tam tabuľu, kde sa podpisujú všetci kozmonauti pred prvým štartom do vesmíru. Našli sme aj podpis slovenského kozmonauta Ivana Belu. Dokonca misia Štefánik mala svoje samostatné miesto. Potom sme sa šli pozrieť von do riadiacej kabíny raketoplánu Buran. Videli sme aj dom, v ktorom strávil Gagarin noc pred prvým štartom do vesmíru. V tomto dome v jeho posteli potom spávali všetci kozmonauti, ktorí leteli po ňom. Bol to rituál, až kým nepostavili spomínaný hotel Kozmonaut,“ vysvetľuje Silvo.

kozmodrom riadiace stredisko raketa zssr

V kozmodróme toho otec a syn zažili ešte oveľa viac. Videli odpaľovacie rampy, z ktorých štartovali slávne sovietske rakety Energija či rakety Zenit. Na vlastné oči videli miesta a budovy s pozostatkami po haváriách a výbuchoch, ktoré sa v kozmodróme stali. „Na miestach, akými sú Bajkonur a kozmodróm, vie človek stretnúť veľmi zaujímavých ľudí, ktorých pravdepodobne nestretne nikde inde na svete. Chodil pomedzi nás taký pán v montérkach ovešaný rôznymi nálepkami. Bol to bývalý kozmonaut Jurčichin, ktorý bol vo vesmíre päťkrát a svojho času tam strávil druhý najdlhší časový úsek na svete. Krpec si od neho nechal podpísať svoju vizitku,“ usmieva sa Silvo.

kozmonaut bajkonur autogram

3… 2… 1… ŠTART!

V deň štartu sa Silvo s juniorom ponáhľali z kozmodrómu späť do mestečka Bajkonur pred hotel Kozmonaut, z ktorého mala po dvoch týždňoch vyjsť posádka a nastúpiť do autobusu. „Všade okolo bolo veľa ľudí, množstvo televíznych štábov a novinárov z celého sveta. Hrala hlasná hudba, myslím, že to bol Vysockij. Tá hudba je súčasťou rituálov a je vždy rovnaká. Očakávanie a napätie by sa dalo krájať,“ opisuje atmosféru Silvo.

„Po chvíli sa otvorili dvere a posádka vyšla z hotela. Prechádzali alejou, mávali, lúčili sa s rodinami. Krpec to má perfektne natočené, pretože mi sedel na chrbte. Vidieť tých ľudí, ktorí budú o tri hodiny sedieť na kope tekutého kyslíka a vystrelia ich do vesmíru, to je šialené. Videli sme im do tváre, cítili sme tú nervozitu, všetci sme boli v strehu a vzduchom sa šírilo intenzívne vzrušenie. V očiach sme im videli, že vždy musia rátať aj s možnosťou, že to celé nedopadne dobre. Celý štart rakety sprevádza jedinečná atmosféra, ktorú človek musí zažiť a cítiť, nedá sa ničím nahradiť. Ani najkvalitnejším HD videom, ani filmom,“ vykresľuje Silvo s nadšením.

Po tom, ako kozmonauti nastúpili do autobusu, všetci turisti sa presunuli do parku kozmonautov. „V mestečku Bajkonur majú zvyk, že všetci kozmonauti, ktorí letia do vesmíru prvýkrát, zasadia strom. V posádke bol jeden vôbec prvý kozmonaut zo Spojených arabských emirátov, čakal ho jeho prvý štart. Obzreli sme si jeho novozasadený strom. V aleji sme našli aj strom Gagarina či Vladimíra Remeka, prvého československého kozmonauta. Potom sme sa išli pozrieť, ako posádka podáva hlásenie štátnej komisii o tom, že je pripravená letieť do vesmíru. Bolo tam množstvo ľudí aj veľa významných hostí zo Spojených arabských emirátov, ktorí prišli podporiť svojho prvého kozmonauta. Krpec medzi nich vybehol a odfotil sa s korunným princom. Bežne sú takíto ľudia prísne chránení a nedá sa k nim dostať ani na desať metrov. Bolo to naozaj jedinečné. Všetci z posádky sa naposledy rozlúčili s rodinami, nasadli do autobusu a mierili k odpaľovacej rampe,“ usmieva sa Silvo.

kozmonauti posadka rakety pred startom bajkonur

To sa už otec so synom ponáhľali na miesto, odkiaľ sledovali štart rakety, vzdialenej asi 1,7 km od odpaľovacej rampy. „Celé to strážili vojaci. Nemohli sme prekročiť čiaru ani svojvoľne opustiť priestor. Kým sme netrpezlivo čakali, postupne začali prichádzať samé hrdzavé autobusy, z ktorých vystupovali deti. Všetky deti v Bajkonure sa môžu chodiť pozerať na každý jeden štart rakety. V presne dohodnutý čas štartu sa začala odklápať konštrukcia okolo rakety. Z rovnakej odpaľovacej rampy, ktorú sme sledovali, letel aj Gagarin. A štart, ktorý sme pozorovali bol zároveň vôbec posledným z tejto rampy. Potom sa to celé rozsvietilo, silno zaburácalo a celá raketa na malú chvíľu zmizla v plameňoch. Postupne, pomaličky sa z nich vynorila a odštartovala. Bolo to neuveriteľné. S napätím sme čakali niekoľko minút, až kým sa z reproduktorov neozvalo, že raketa je na obežnej dráhe. Všetci sme tlieskali a kričali radosťou. Celé nás to pohltilo,“ hovorí nadšene Silvo.

V 9-člennej skupine turistov boli spolu so Silvom aj dvaja Američania. Pán na dôchodku a jeho už dávno dospelý syn, ktorý žije vo Fínsku. „Oni boli skvelí. Každý rok sa spolu vyberú cestovať. Na Októberfest, pozrieť gorily do Rwandy alebo ako teraz, do Bajkonuru na štart rakety. Veľmi sa mi tá myšlienka páčila. Bolo by super, keby sme takýto cestovateľský zvyk otca a syna započali aj my, práve týmto výletom. Ten mladší Američan to celé natáčal. Foťák, ktorým snímal raketu, mal na trojnožke a druhú menšiu kameru otočil na svoju tvár. Keď nám potom ukázal video, jeho výraz dokonale odzrkadľoval celý zážitok. Otvorené ústa, rozžiarené vypleštené oči, výkriky radosti a údivu. Krpec bol z toho nadšený! Po štarte rakety povedal, že to bolo stokrát lepšie, ako si myslel, že bude. Ešte teraz mám zimomriavky. Štart rakety jednoducho treba zažiť,“ uzatvára s úsmevom Silvo.

27 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ