Syndróm detský kútik
Ruku na srdce, medzi ktorý typ rodičov sa radíte? Tých, ktorí do podniku vkročia, deti „vypustia do priestoru“ a viac sa nestarajú, alebo tých, ktorí svojim deťom pri hre „asistujú“?
Ja som ten druhý typ. Mixnutý spolu s pár percentami Monka a Máriou Montessori. Dedinské deťuchy do kútika vyprevadím, na úvod všetko roztriedim, zoradím a poskladám (lebo však aby sa nehrali v chaose, ale v usporiadanom, čistom tvorivom prostredí), dám im voľnú ruku, a na záver to opäť spolu všetko zoradíme tak, ako má byť. Veľakrát aj lepšie.
Rodičia, ktorí detský kútik nechávajú po nájazde svojich kobyliek rozhádzaný len tak napospas, ma vnútorne štvú. Do očí im to, samozrejme, nepoviem, to sa iba vľúdne usmejem a odvetím: „Dovidenia!“
„Všeho všudy“ trávim organizáciou kútikov v reštauráciách a centrách v priemere aj trištvrte hodinu. Pre porovnanie – jedlom asi 10 minút a na toalete, kam s dedinskými deťuchmi lietam ako na klavír, aj niekoľkokrát, približne 25.
Minule som svoju poruchu priviedla k dokonalosti, keď som všetko – rozumej NAOZAJ VŠETKO – z boxov vyhádzala doprostred kútika, a potom to hodinu triedila podľa zamerania a typu. Párovala som rozhádzané puzzle, ukladala vkladačky, skladala kocky, rozdeľovala lego, zarovnávala knižky. A zapojila do toho aj dedinské dieťa, ktoré to všetko párovalo so mnou. Rýchla rota šuvix.
A tento jediný raz som sa cítila byť naozaj nedocenená. Až som zatúžila po občerstvení na účet podniku. Nebolo. A tak mi to vtedy došlo – nielenže si tu ja biedna objednám jedlo, ani si ho nevychutnám, narýchlo ho vyjedám spod stola, kútik upracem, roztriedim, hodina čistého času fuč, ale ešte si to aj celé celkom slušne zaplatím…
To bol ten moment, keď moje premotivované oduševnenie pre upratovanie verejných detských priestorov ochladlo. Odvtedy už len tak s mierou. Upratujem ho dvakrát – na úvod a záver. Zaplatím a ideme.
Ja s dobrým pocitom, že tým svojim dedinským deťuchom dávam vzor, že aj keď ide o verejný priestor, tak platí, že hračky a veci si treba ceniť. Po použití ich vrátiť na miesto, aby mohli rovnako dobre slúžiť aj niekomu inému. A že takisto ako doma, ani tu na to nemajú slúžky. Veď tí čašníci tam na to naozaj nie sú. Takže, medzi ktorý typ rodičov sa radíte vy?
