Tá stará sa stará, alebo poviem vám, čo si myslím

„Prečo ho tak ťaháte za tie ruky? Chúďa dieťa! A ešte k tomu bosé. To nemá čiapočku ani ponožky? Veď nachladne, prepánajána! A také malé… no nemalo by ešte vôbec chodiť!“ krútiac hlavou zhodnotila postaršia pani naše behanie s 10-mesačným synom po brehu jazera. 

Moja odpoveď na seba nenechala dlho čakať: „Veď je predsa teplo. Chôdza na boso je prirodzená, aspoň si pomasíruje nôžky. Navyše, malý chce chodiť sám, tak ho podopieram. Vy sa máte dobre?“ Pani to evidentne rozhodilo. Ba priam rozohnilo. Bez rozmyslu okomentovala moju údajnú aroganciu a totálnu neschopnosť aktuálnej generácie rodičov. V momente som sa zaprisahala. Ja, keď budem stará, chcem byť múdra a tolerantná. Nechcem si takto zakomplexovane vylievať svoju frustráciu! A namiesto o vlastných vnukov starať sa o úzkostlivú, nervovo zrútenú čičavu so syndrómom dráždivého čreva. 

Mám už 5-ročného prvého syna a užila som si okrem vlastnej úzkosti a strachov aj nevyžiadané komentáre na „interakciu“ s deťmi od ľudí „navôkol“. Ešteže mám úžasného manžela a naše deti to normálne prežili v šťastí bez ponožiek, čiapočiek, vojtovky a iných „vychytávok“ dnešnej doby. Keby som si za každý komentár pýtala euro, už by som si dávno užívala slnko a drink na ležadle na Maldivách.

Po mojich bohatých skúsenostiach s nevyžiadanými reakciami premúdrelých okoloidúcich som konečne prišla na najvhodnejšiu odpoveď, ktorá nerozdúchava nervozitu.

 „Je to moja zodpovednosť.“ Ponožky nemá, lebo ich zahodil cestou z kočíka, čiapočku žuje a dojčí sa podľa potreby. Moje malé bábo má to najvzácnejšie: čas, plnú pozornosť a energiu svojej mamy, ale to poviem len vám. A jeho blaho bude mojou zodpovednosťou ešte ďalších 18 rokov.

Ak sa ktokoľvek bude snažiť obrať vás o energiu alebo náladu, podať vám nevyžiadanú radu, reagujte rovnako: „Je to moja zodpovednosť.“