Práve čítate
V sekundách, ktoré sa vlečú, vidím farby, ktoré nepoznám

V sekundách, ktoré sa vlečú, vidím farby, ktoré nepoznám

Ležala som nervózne v tme už viac než hodinu. Vedľa mňa v posteli Maco, ktorý sa aktívne prevaľoval na všetky svetové strany, akoby bol batoľa, ktoré práve bolí bruško, a nie sedemročný malý superman, ktorý sa učí čítať a gélovať si ráno vlasy do školy. Neustále fučal, mrmlal a z času na čas sa zadúšal smiechom, absolútne nevedno z čoho. Dokonca ma niekoľkokrát kopol nohou pod rebrá, keď sa ňou snažil napraviť si prikrývku. Kde-tu mi priľahol vlasy a poriadne ich vykvákal, inokedy mi nechtiac rukou buchol do krku. Často šmátral prštekmi po mojej tvári a snažil sa dotykom uistiť, či mám naozaj zavreté oči. Aby nemusel spať, párkrát sa snažil nadviazať so mnou zmysluplnú konverzáciu a skúšal všetky dostupné prostriedky.

„Mami? A videla si ty vôbec najväčšieho človeka na svete?“ pýtal sa a ja som zaryto mlčala. Predsa len, dala som si za cieľ uspať ho čím skôr, a keď už ma teda musí mať pri sebe, tak nech už aspoň DOPRDELE ZASPÍ V DOHĽADNEJ DOBE! Lomcoval mnou vnútorný tlak a v hlave som si prehrávala, čo všetko ešte taká polomŕtva musím stihnúť napísať. „Ty, mami? A vieš o tom, že som videl v Banskej Bystrici dve stíhačky? Ony hučali ešte viac než ty,“ povedal nadšene a mala som čo robiť, aby tie moje pohnuté kútiky dohora nebolo v tej tme počuť.

„Mama? Prasiatko moje, prosím ťa, vymenuj mi všetky farby, ktoré poznáš,“ drankal Maco úpenlivo. „Biela, čierna, sivá, ružová, modrá,“ odsýpala som neprítomne obsah väčšiny detských rozkladacích knižiek. „A nie som žiadne prasa. Maco, prosím ťa, však poznáš farby, potrebujem, aby si už spal,“ zdôraznila som podráždene a ostala som ticho. Nebudem tu svojmu prešpekulovanému potomkovi robiť nejakú youtuberku – hlásateľku z treťotriedneho otravného kanála pre deti, kde ako podmaz hrajú aj primitívne detské zvonivé melódie, po ktorých si má jeden človek chuť otrieskať hlavu o betónový stĺp.

„Dobre, mami, tak a teraz mi vymenuj farby, ktoré nepoznáš,“ povedal Maco s plnou vážnosťou, a na môj údiv z jeho hlasu, ktorý sa ozval do tmy prázdnej izby so zhasnutými svetlami, som vycítila, že to nebol z jeho strany žiaden zajačí úmysel. Ostala som prekvapene civieť do tmavomodrej tmy. Farby, ktoré nepoznáš… to je tak krásne knižné, poetické, hlboké a múdre, že som tú myšlienku okamžite katapultovala na piedestál tém, o ktorých píšem a ešte budem písať vo svojej knihe. Ale bohviekedy si k nej zase sadnem.

Nemám čas ožehliť ani tú dvojtýždňovú kopu bielizne, pre ktorú sa už nedá sedieť na gauči. Odkedy som nečakane dostala prácu v redakcii v novinách po tom, čo som na pohovore povedala pred celým vedením, že majú absolútne strašné fotky a dosť biedny obsah, nemám vlastne poriadne čas na nič. Ani na premýšľanie o tom, ako sa vlastne mám a čo vlastne v hĺbke duše práve teraz cítim. Úprimne, nie je to nič moc stav. Často sa mi potom stáva, že keď mám konečne hodinku pre seba a som vo svojej milovanej horúcej vani plnej peny, rozplačem sa ako malé decko.

Nezávislosť matky samoživiteľky býva často poznačená trpkosťou únavy a pohnutých priorít za hranice všetkých vlastných síl a niekedy aj zdravého rozumu. No pocit, že sa nemusím pred nikým plaziť a môžem kúpiť svojmu synovi dva veľké hračkárske bagre na narodeniny a ešte mi zostane aj na sérum proti začínajúcim vráskam, je na nezaplatenie. Tak sa asi musia cítiť aj ľudia, ktorí sú závislí od tvrdých drog.

„Mami?“ vyrušil ma Maco z mojich nikam nevedúcich roztrieštených myšlienok. „Ja nemôžem zaspať, nedá sa mi,“ priznal môj syn bez okolkov. Akoby mi to už dávno samej nedošlo. Bola sobota, na hodinkách v telefóne mi svietili dve dvojky a dve nuly a v e-mailovej schránke kopec nedokončenej práce a úloh. Do školy sme na druhý deň ráno nevstávali, no beztak som tušila, že ak malý nezaspí rýchlo, budem už totálne nepoužiteľná žena, ktorá jediné čo zvládne, bude zaspať skôr než jej vlastné dieťa. Tá predstava vo mne vyvolávala veľký hnev a pocity sebaľútosti.

‚Preboha, prečo práve teraz? Prečo takto? To naozaj mi život nemôžeš pomôcť aspoň s tým, že skrátka zázračne uspíš moje dieťa?‘ išli mi hlavou tvrdé paranoje, hodné akurát tak novej materskej psychologickej melodrámy z dielne „pošahaných“ francúzskych režisérov. Vzdychla som si nahlas, aby som aspoň náznakom odstránila ten obrovský vnútorný tlak, ktorý sa vo mne skrýval ako para v parnom hrnci. Trochu to pomohlo. Maco niečo švitoril do tmy, no nevnímala som ho. Snažila som sa túto situáciu jednoducho len prijať.

Inak toto je vždy najťažšie na svete. Keď čítam kapitoly o prijatí v ezoterickej literatúre, niekedy mám chuť tie stránky roztrhať. Len tak, lebo kto by už len, preboha, trhal také múdre texty s návodmi na život?! Vždy sa vnútorne smejem na tom, že roztrhať náučnú ezoterickú literatúru by bola niekedy terapia sama osebe. Ak vám to znie mierne psychopaticky, vitajte v mojom svete. Mám toho v živote aktuálne veľa, zúfalo hľadám balans a upokojujem sa tým, že veď ďalší týždeň to už bude lepšie, len to musím vydržať a urobiť všetko, čo urobiť mám. Posledné, čo teraz potrebujem, je dieťa, ktorému sa nechce spať.

Čítajte tiež
pribehy matiek ako to naozaj je

Myšlienky o tom, ako vyzerá moja domácnosť, som vytesnila. Fungovať na tabletkách? To si teraz nemôžem dovoliť. Vydýchla som znova o čosi hlasnejšie. Pomohlo mi to a myšlienka toho, že v noci nenapíšem toľko, koľko som pôvodne mala v pláne, ma desila a skľučovala čoraz menej. Maco moje vzdychy počul veľmi jasne a nenápadne sa ku mne pritúlil. „Chyť ma, mami,“ povedal pološeptom, a ja som okolo neho ovinula svoju ruku. Druhou som ho začala hladkať po vlasoch a premýšľala som nad tým, aké sú tie farby v mojom živote, ktoré teraz nepoznám.

Začala som Macovi spievať, ani sama neviem prečo. Zvykla som to robievať, keď bol mladší. Vždy som si ho vychutnávala vo svojej blízkosti aspoň večer, keďže on je živá turbína a stískať sa mi rozhodne nenechal len tak hocikedy. Vždy mal toho cez deň veľmi veľa na práci. Objavovanie sveta predsa nikdy nepočká. Vymýšľala som si slová pesničky aj melódiu. Spievala som jemu a spievala som o ňom. O tom, že ho ľúbim, aj o tom, ako veľmi. Spievala som mu slová, v ktorých mohol počuť, aký je výnimočný, múdry, ako veľmi ho obdivujem a ako budem navždy stáť za jeho chrbtom ako pilier, o ktorý sa bude môcť oprieť aj cez tie najväčšie búrky a nespravodlivosti sveta. A dokonca aj vtedy, keď sa mu nebude chcieť spať.

Cez svoj tlmený spev som započula vzlyky. Intuitívne som prstami prešla po Macových očných viečkach. V jeho hustých dlhých mihalniciach som prstami zachytila drobné horúce slané kvapky. „Maci? Čo sa stalo? Čo ti je?“ prerušila som svoj spev naliehavou otázkou a moju dušu nečakane objal strach svojimi obrovskými chladnými železnými rukami. „Ja plačem, lebo toto je veľmi krásne. Ďakujem ti, maminka. Toto bolo od teba nádherné, veľmi ťa ľúbim,“ vzlykavo vysvetľoval Maco svoje slzy. Dojala som vlastné dieťa. Pre svoje šialené tempo mu evidentne chýbam. Asi nemusím hovoriť, že som do sekundy plakala spolu s ním. Od šťastia a vďaky za túto chvíľu a od hlbokej bolesti, ktorú poznajú len duše matiek, ktoré nechtiac ublížili svojmu dieťaťu.

Čas bol zrazu nekonečný a absolútne nič iné v tomto vesmíre nebolo dôležitejšie než tisícky tých nočných sekúnd, ktoré zrazu bežali pomaly a zmysluplne. Tie pomalé sekundy boli farbami, ktoré som v mojom živote práve nepoznala. Spomínala som vám, že okrem pocitu môcť kúpiť svojmu synovi dva veľké hračkárske bagre na narodeniny, je ešte lepším pocitom sa s ním s tými bagrami hrať?

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore