Práve čítate
Vianočné upratovanie s deťmi je ako žuť čokoládu a umývať si pritom zuby

Vianočné upratovanie s deťmi je ako žuť čokoládu a umývať si pritom zuby

vianocne upratovanie

Ja naozaj odjakživa, absolútne, definitívne a bezhranične milujem Vianoce! Ešte od čias, keď som ako malá Klára tancovala v obývačke na Lunetic a tajne som snívala o tom, že ma príde zachrániť ten blondiak ostrihaný na hríbika s cestičkou na stred. Ale myslím to akože vážne – že ich ÚPLNE CELÉ MILUJEM! Všetko, čo k nim patrí. Preplnené obchody, chuť vianočného pečiva, predvianočný zhon, bielu snehovú pokrývku, vysvietené námestia plné ľudí, ktorí sa majú radi, usmievajú sa a prajú si navzájom všetko šťastie sveta akosi viac, než v ktorýkoľvek iný čas v roku.

Milujem vôňu vareného punču, ktorý sa šíri vzduchom, obrazy na okeniciach, ktoré namaľoval mráz, brmbolce na čiapkach, škoricu vo víne, infantilné vianočné pyžamá a svetielkujúce vianočné svetre. Zbožňujem pesničku „Last Christmas“, ktorá sa ozýva z rádií už snáď po miliónty raz a vlastne aj všetky ostatné vianočné pesničky, reklamy, filmy a klišé, ktoré k Vianociam bezvýhradne patria.

Milujem blikajúce svetielka všade, kam sa pozriem, horiace sviečky, kozmetické (áno, dobre, aj tie nekozmetické) adventné kalendáre, film Sám doma, červenú na svojich nechtoch aj čítanie kníh pri vianočnom stromčeku. Milujem trblietky. Všade! No najmä na svojich očiach a tvári každé ráno, keď si pred zrkadlom robím svoj jednoduchý bežný rutinný mejkap look určený na všedný deň. Ten však z nevysvetliteľných príčin vždy vyzerá tak, akoby som sa práve chystala na červený koberec a nie len so smeťami a do potravín po stužený tuk na pečenie.

Ale najviac zo všetkého milujem ten hmatateľný pocit obrovskej lásky, ktorý je vždy počas adventu všadeprítomný, a svojho syna Maca, ktorý sa už od októbra každý deň pýta: „Maminka, kedy budú Vianoce? Koľkokrát sa ešte vyspím? A kedy už konečne ozdobíme stromček?“ Na prvú otázku mu odpovedám so železnou presnosťou. Na druhú len v približných hodnotách. A na otázku číslo tri odpovedám, že vianočný stromček ozdobíme vtedy, keď už budeme mať všetko upratané.

No a tu, presne v tomto momente, sa začínajú moje naozajstné reálne Vianoce. Také, aké som si ich rozhodne nevysnívala, ale každý rok, doriti, vôbec neviem prečo, sa mi tie nevysnívané Vianoce stanú. Ja totiž… okrem toho, že som typ úzkostlivej a romanticky trblietavo-vianočne-prisnenej matky, som ešte aj záchvatová matka. Bohužiaľ. Vždy pred Vianocami chytím veľmi silný upratovaco-triediaci záchvat, ktorý svojimi symptómami nápadne pripomína ten epileptický. Až na to, že upratovaco-triediaci záchvat zväčša netrvá len pár minút, ale až dovtedy, kým neozdobíme stromček a potom celý byt.

No dobre. Budem úprimná. Niekedy symptómy doznievajú aj dlhšie. Je to skrátka diagnóza, na ktorú, aspoň o tom zatiaľ neviem, ešte nevynašli žiadne lieky. (Nie, drogy neberiem. Vďaka za opýtanie. Nezačala som s nimi ani na materskej, ale ktovie, čo bude, keď bude Maco v puberte.)

Viem, že deti veria na Ježiška. No ja zase verím, že s príchodom Vianoc prichádza aj fiktívna teta z hygieny. Má fialové vlasy, úzke okuliare s ružovým rámom posadené na dlhom tenkom nose, za ktorými sa skrýva prísny titánový pohľad nefalšovanej upratovacej predátorky. Prichádza výhradne neohlásene a svojimi bielymi rukavičkami prejde každý jeden kút môjho bytu! Prstami pošmátra aj pod gaučom, pod práčkou, pod chladničkou, medzi každou žalúziou, ba dokonca aj vo vnútri rúry na pečenie. Starostlivo otvorí každučkú zásuvku a každému, kto má doma bordel, nekompromisne sabotuje vianočnú atmosféru a uchmatne všetky darčeky.

A ešte pridá celé meno aj s fotkou na tú najčernejšiu listinu otrasných matiek, čo nepochopili, že Vianoce sú hlavne o poriadku a každý človek na tejto planéte o tom navyše bude vedieť. Prosím vás, ak sa toto dá liečiť, napíšte mi mail.

A tak vždy pred Vianocami začínam upratovať. No ešte pred tým, než svoju domácnosť vydrhnem tak, že aj reklama na najlepší antibakteriálny čistiaci prostriedok môže ísť do kelu, triedim všetky veci, ktoré doma mám. Myslím tým naozaj všetky. Ono by to možno ani nebola taká tragédia, keby som nebola mama. Totiž upratovanie s deťmi, zvlášť to predvianočné, v skutočnosti vyzerá asi tak, ako keby som žula čokoládu a pritom si umývala zuby.

Naozaj netuším, z akých útrob vlastnej naivity beriem rok čo rok to presvedčenie, že tentoraz sa mi upratovanie už naozaj (ale naozaj!!!) podarí dohnať do absolútnej dokonalosti a navyše za rekordne krátky čas a bez akýchkoľvek komplikácií. Na toto by moja mama povedala, že keby sprostosť kvitla, tak som samá ruža. Nezazlievam jej to. Má pravdu. Ako prvé vždy triedim oblečenie. To mi ide skvele. Teda pokiaľ nerátam starú známu poličku s oblečením, do ktorého raz zaručene schudnem.

S hračkami to už ide omnoho horšie. Maco sa vždy pred Vianocami premúdrelo tvári, že sa hrá so všetkými hračkami, ktoré doma má. A to aj s takými tými neidentifikovateľnými umelými blbosťami typu sliz (inak, kto, doriti, vymyslel sliz pre deti?), ktoré ani netuším, odkiaľ sú, ani na čo sa používajú. Vraj sa hrá aj so všetkými autíčkami bez koliesok, aj s tým žeriavom, ktorého sa nechytil celý rok, aj s tabuľou na maľovanie, ktorú dostal pred štyrmi rokmi a ktorá nám akurát tak zaberá miesto v detskej izbe, a čo je horšie, aj s minihračkami z kinder vajec.

Inak toho, čo vymyslel kinder vajcia, mám pravidelne pred Vianocami chuť zažalovať. Ak by na súde neprešiel ako dôvod žaloby – pomalé skryté útrpné psychické týranie matiek, prešiel by ten environmentálny. Akože načo toľko drobného plastu?! Našťastie, kinder vajcia už rok nekupujeme práve z tohto dôvodu. Ale tých drobných plastových hračiek, ktoré veľakrát ani nedávajú žiaden zmysel, nazbieraných za predošlých päť rokov života malého Maca, sa nie a nie zbaviť. Priznám sa, že niekedy pri vysávaní, keď nájdem nejakú malú prkotinu na dlážke, šmarím ju rovno do koša! Od nervov a tajne! Bez toho, aby som sa o tom zmienila Macovi.

Nemám ani žiadne výčitky svedomia, pretože po rokoch upratovania s dieťaťom (ešte k tomu mužského rodu) to svedomie bohapusto strácam. Než s Macom naplníme aspoň jednu škatuľu vytriedených hračiek, ktoré darujeme iným deťom, a druhú škatuľu pokazených hračiek, ktoré sa už nedajú opraviť a pôjdu do koša, prejdú celé dva dni. DVA DNI!!! Asi vám nemusím vysvetľovať, že za dva dni by som stihla vydrhnúť celú kúpeľňu a každú kachličku, ktorá sa v nej nachádza a ešte by sa mi aj blýskali komplet všetky okná.

No nič. Predýcham to. Ako každý rok. A keď už sme pri tom umývaní – ani to pri mojom synovi Macovi nie je príliš jednoduché. Onehdy v jedno záchvatové upratovacie predvianočné obdobie som umývala knižnicu v obývačke. (Áno, celú. Aj zozadu. Aj popod.) Maco bol vo svojom hracom tranze, na zemi v mojej už vydrhnutej kuchyni, prisahala by som na svoju kozmetickú zbierku, že keď som z tej kuchyne odchádzala, hral sa s legom. Ja, keďže som bola v umývacom tranze, dlhšie som z obývačky nevyliezla, pretože som (zase raz naivne) dúfala, že všetko pôjde hladko. Spokojná so svojimi schopnosťami Mrs. Properky som sa po tom, čo som komplet vyblýskala celú knižnicu, vrátila do kuchyne skontrolovať svojho syna.

Čítajte tiež
rodinny piknik

V kuchyni boli okrem lego kociek aj vločky! Ale teda úplne všade. A nie snehové vločky. Ovsené! Teda osevné, ako by bol povedal Maco. Ešteže som v tej chvíli nemala doma žiaden alkohol, pretože by som si zaručene urýchlene „druzgla“ nejaké poldecko a možno aj dve. (A že prečo je štatisticky najviac žien alkoholičiek – mamičiek na materskej, všakže?!) Maco vraj musel naliehavo variť, pretože som popri upratovaní podľa neho určite vyhladla. A tak som musela, vďaka jeho silnej argumentácii a nádherným hlbokým modrým očiam, prehltnúť zlosť a povysávať všetky ovsené vločky zo zeme, z hrncov, z panvíc, z políc aj zo zásuviek a všetko nanovo umyť.

Kým som to robila, Maco zatiaľ vyhádzal svoje oblečenie zo skrine a sebavedome to nazýval upratovaním. Vraj aj on pomáha, a čomu nerozumiem?! Áno, verte mi. Nechceli by ste ma v týchto situáciách vidieť, pretože sa na seba vtedy vôbec nepodobám. Okrem toho, že zúrim, v duchu premýšľam, že si zadovážim klietku pre deti. A potom sa snažím upokojiť triedením a umývaním skrinky na topánky, zatiaľ čo sa Macovi podarí vyliať jablkový džús na zem. Rezignovane utieram rozliatu tekutinu, kým sa Maco štedro a s láskou delí o čerstvo doliaty džús s našou akváriovou rybičkou.

To už sa snažím zadržiavať vulgarizmy a hovorím si, že ani smrť akváriovej rybky by mi vlastne vôbec nevadila. Aspoň by som nezabila tri hodiny vymieňaním vody a čistením všetkého, čo tá sklenená nádoba obsahuje. A to ešte neviete, že som sa v jeden predvianočný čas rozhodla maľovať byt, pretože Maco už mal kreatívne umelecké obdobie kreslenia na steny za sebou. O tom, čo sa vtedy dialo, taktne pomlčím, pretože to už by sa bez vulgarizmov nezaobišlo.

Dám vám len jednu radu. Nerobte to! Nikdy! Radšej strčte dieťaťu do rúk hrubú fixku, poproste ho, nech na tie steny nakreslí vianočný stromček a vymaľujte až na jar. (A za pokus by stálo vybaviť si na ten týždeň starých rodičov na stráženie.) Najhoršie na tom celom je, že keď sa chcem niekomu posťažovať a túžim po súcite a poľutovaní, zavolám mojej mame. Tá mi po prvotnom niekoľkominútovom záchvate smiechu povie, vraj čo nariekam, že ona mala deti tri. Skvelé. Tento rok asi zavolám kamarátke.

Nuž po všetkých týchto útrapách však vždy príde deň, keď už KONEČNE zdobíme stromček a celý byt. Hrajú nám vianočné odrhovačky a ja sa cítim príšerne vyčerpane, no megalomansky šťastne, keď vidím Macovu nekonečnú radosť a očakávanie v jeho očiach. Vtedy zabudnem na všetky upratovacie príhody (okrem toho maľovania bytu) a užívam si svoje vysnívané Vianoce. Aspoň dovtedy, kým s Macom nezačneme piecť medovníčky. Pretože, áno – múka, cukor, vajíčka.

Jednu vec však musím uznať. Rokmi sa to lepší. A to teraz nemám na mysli upratovanie s deťmi. To je otrasné stále. Len mi z roka na rok pribúda viac upratovacieho flegmatizmu a ubúda z nárokov. Asi starnem. A možno raz prestanem veriť na existenciu fiktívnej tety z hygieny. A možno si po rokoch pustím opäť Lunetic, budem sa snažiť naladiť sa na svoju niekdajšiu detskú predvianočnú radosť, keď som ešte nič nemusela, alebo budem čakať na toho blondiaka, či mi nezaklope na dvere.

Akurát by už mohol mať čierne vlasy, meter osemdesiat, svaly a bradu. Veď Vianoce sú predsa aj o zázrakoch! Tak ich všetci prežime radostne, s láskou a najmä bez psychických defektov. Šťastné a veselé!

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore