jan husar otcom

Vojnový fotograf JÁN HUSÁR: Odkedy sa mu narodila dcéra, dáva si väčší pozor na ľudí

0 zdieľaní
0
0

Ak by ste sa ma opýtali, či poznám človeka, ktorý je neustále na cestách a sotva sa kdesi zastaví, povedala by som – áno, Jána Husára. Aj odpovede na otázky písal od vlakového stola. Ako fotograf sa však predsa len zastaví – keď si musí uprostred vojnového poľa nastaviť fotoaparát. To sú tie paradoxy života. Dnes má o jeden dôvod zastaviť sa viac. Stal sa totiž otcom.

Čo povedať o Jánovi Husárovi ľuďom, ktorí o ňom možno nič nevedia?
Pripadám si ako bežný človek. Samozrejme, profesionálne sa venujem veľmi okrajovému zameraniu, dokumentujem svet a organizujem humanitárne misie. Zakopávam aj o problematiku ochrany prírody, ľudských práv a o vojnové zločiny. Mne tieto veci však prídu ako úplne rovnaká súčasť života, ako to, že si idem do obchodu nakúpiť potraviny.
Ako by vás iným asi predstavila vaša dcéra?
Na to je ešte veľmi malá, má len osem mesiacov. Najskôr si ma predstavuje ako tlieskam alebo sa spolu hráme.
Ešte si teda neuvedomuje, že má otca dokumentaristu a vojnového fotografa.
Časom jej niektoré veci budem musieť nejako objasniť. To bude zaujímavá výzva. Aj to, ako jej umožním nájsť si v živote vlastnú cestu. Určite nechcem, aby nasledovala mňa.

jan husar dcera

Pre vojnového fotografa je pominuteľnosť života asi o čosi naturalistickejšia ako pre bežného človeka. Je to pravda?
Tú som si vždy uvedomoval, no nepripúšťal som si ju. Akosi sa ma to netýkalo. Človek vidí tam vonku nepredstaviteľné veci, niekedy až tak, že ich nemôže ani zaznamenať. Od narodenia mojej dcéry, priznám sa, dolieha na mňa viac strach ako pominuteľnosť života. Ten som, samozrejme, cítil aj predtým, ale teraz ho vnímam aj na miestach, tam, kde som ho predtým, sám v sebe, nezaznamenal. Dávam si väčší pozor na ľudí, s ktorými pracujem. Tí vedia ohroziť človeka najviac.

jan husar genocida v mosule
CYKLUS SEVERNE OD MOSULU – GENOCÍDA JEZÍDOV V SEVERNOM IRAKU

Ako sa z experta v Rade Európskej únie v Bruseli stal vojnový fotograf a dokumentarista?
To je zložitá otázka. V skratke, chcel som sa venovať iba dokumentárnej tvorbe. Život v obleku a na letiskách ma po pár rokoch prestal napĺňať. Necítil som už v sebe cestu, po ktorej som predtým išiel. Nakoniec som si kúpil digitálnu zrkadlovku a v roku 2011 som začal fotografovať. Vtedy som ešte netušil, že za krátky čas navštívim skoro desiatku rôznych ľudských konfliktov a takmer sto krajín sveta.
K čomu sa najčastejšie vraciate vo svojich spomienkach, prípadne to stále neviete pochopiť?
Toho je neuveriteľne veľa. Snažím sa zapisovať si to, človek predsa len na detaily časom zabúda. Nad predchádzajúcimi spomienkami často premýšľam pár dní pred tým, ako zase odchádzam niekam do terénu. Momenty zachytávam na foťák a kameru, tie najlepšie aj najsilnejšie z nich mám teda často neustále pred sebou. No pochopiť neviem veľmi veľa situácií. Zároveň je to však, v medziach mojej práce, veľmi jednoduché – ukazujem svetu aktuálnu realitu. Hoci, samozrejme, tie záznamy majú aj historickú hodnotu.
V Iraku vás prenasledovali, na Kryme zadržali a v Gaze uniesli. Neviem si predstaviť, že by ma uniesli. Neviem, ako by som sa cítila. Zrejme by mi v tej chvíli vírili v hlave myšlienky o bolesti a smrti.
V každej z týchto situácií sa snažím nestratiť hlavu. Boli aj situácie, keď na mňa mierili zbraňami a nebol som si úplne istý, či ma tam rovno neodstrelia. Inde som zase týždne prespával v zničenom meste počas aktívnych bojov, leteckých útokov a strieľajúcich mínometov.

Hovoríte o svojej práci otvorene aj so svojimi blízkymi? Budete sa raz o tom, čo vo svete vidíte vy, rozprávať aj so svojou dcérou?
Nehovorím. Snažím sa o tom nehovoriť, po prvé preto, že o to nemám ani záujem. Ten, kto tam nebol, to nedokáže ani pochopiť. Na druhej strane ich tým nechcem nejako zaťažovať. Keď mi je zle, rozmýšľam nad tým alebo komunikujem s ľuďmi, ktorých stretávam v teréne. Veľa sa rozprávam s priateľkou.
Rozprávame sa o všetkom možnom okrem mojej práce, tam nie je o čom. Ak chcem, niečo jej ukážem, pozrie si to a prečíta opísanú situáciu aj bez slov. Vie si asi predstaviť, aké to bolo hrozné, ale nemyslím si, že má potrebu mi to aj hovoriť. Máme taký vzťah – pozriete sa na niekoho a bez slov viete, ako sa cítite. Nemyslím si ani, že sa o tom budem rozprávať s dcérou.
Nemyslíte si, že by jej vaše skúsenosti zo sveta mohli pomôcť orientovať sa v ňom lepšie?
Geopolitické vzťahy, história, schopnosť pochopiť situácie, do ktorých sa človek nenarodí – tieto veci sa jej budem snažiť časom vysvetliť.
Chodíte k psychológovi? U nás na Slovensku je, mám pocit, psychológ stále tabu. Ľudia sa cítia hlúpo, ak k nemu chodia, a tí, ktorí ho naozaj potrebujú, tvrdia, že ho nepotrebujú.
Nechodím. V minulosti som asi mal, ale za posledné roky som sám so sebou asi najviac vyrovnaný. Určite však mám aj posttraumatickú stresovú poruchu.

jan husar vojna v gaze
Z PROJEKTU VOJNA V GAZE

Čo chýba k dokonalému obrazu o vojne obyčajným ľuďom, ktorí o nej len čítajú alebo ju vidia na fotografiách? Aká skutočná je vojna?
Vojna, to je ťažko uchopiteľná a ukázateľná záležitosť. Ľudia sú otupení z filmov a televízie, kde sa pozerajú na umelé konflikty a na vojny ako na istú formu zábavy. Mŕtvolami sú herci. V skutočnej vojne sú mŕtvymi mŕtvi, to už je pomaly akési spoločenské tabu.
Týka sa konflikt na Ukrajine aj nás, Slovákov?
Minimálne je zvláštne, že naša susedná krajina je vo vojenskom konflikte. To už neznie tak bezpečne. Vyzerá to tak, že aj Slovensko je predsa len nárazovým mostíkom. Aj keď u nás tú vojnu necítiť fyzicky, cítiť jej hybridnú, spravodajsko-informačnú a mediálnu podobu. Tú mali zo začiatku aj na Ukrajine. Určite by som tento konflikt nepodceňoval.
Viem, že ste niekoľkokrát fotografovali demonštrácie, prezidentské voľby aj humanitárne misie v Keni. Žila som tam sedem mesiacov na pobreží v meste Mtwapa. Dokonca sme tam zrejme boli v rovnakom čase.
Keňa je taká skrotenejšia Afrika, relatívne bezpečná. Posledné roky je to môj druhý domov. Miestni kamaráti v Nairobi ma volajú Keňan. Od roku 2017 som tam strávil už vyše 20 mesiacov. Mám ju rád. Je to taký môj „hub“ na ďalšie akcie – do Somálska, Južného Sudánu, do Demokratickej republiky Kongo. V Nairobi spoluorganizujem humanitárne misie detskej kardiochirurgie.
Pre mňa bola Keňa sedem mesiacov domovom a nechcelo sa mi z neho odísť. Bývala som s rodinou, ktorá mi bola ako vlastná. Vedia o mne snáď viac ako moja slovenská rodina. Kde ste vlastne doma vy?
Kým je dcéra malá, som doma na Slovenku v Nitre, potom sa uvidí. Predtým to bolo inak, Bratislava – Nairobi. A ešte predtým Slovensko – Irak – Keňa.

Čo vám na cestách, ďaleko od toho slovenského domova, chýba najviac? Iste sa tu niečo nájde.
Viete čo? Jedlo. Ja fakt rád cestujem, ale nedá sa tam skoro niť zjesť. Nie je to Európa. Takže ak sa dá, varím si. Respektíve, potraviny si nosievam z Európy. Napríklad údené koleno. Moja malá rodina mi, samozrejme, chýba tiež, ale keď som v teréne, musím sa sústrediť na úplne iné veci. Ak sa však dá, komunikujeme spolu každý deň.
Okrem vojnových konfliktov sa venujete aj podmorskému svetu, keďže ste študovali podmorskú biológiu. Sme my ľudia rovnako krutí pod vodou ako na súši?
Venujem sa tomu už menej, ako by som si želal, ale človek mieni a život mení. Morskú biológiu som študoval pre môj záujem o filmovanie pod vodou.
Myslím si, že sme krutí rovnako. A vlastne, možno sme ešte viac krutí tam, kde to skrátka nevidieť. Príkladom sú takmer nekontrolovaný industriálny rybolov, znečisťovanie oceánov nielen mikroplastmi či nebezpečným odpadom. Výsledkom toho sú katastrofy, ako takzvaná choroba Minamata z roku 1956 či úniky rádioaktívnych častí do morských prúdov z Fukušimi v roku 2011.
A čo plasty, ktoré doslova dusia naše oceány?
Snažím sa ich vo svojom živote minimalizovať, do obchodu chodím s plátennou taškou, ohorky od cigariet nehádžem na zem. Treba však pritlačiť niekde inde – aby sa jednorazové plasty zakázali úplne, napríklad v industriálnej výrobe. To ropné spoločnosti otvárajú najviac tovární na jednorazové plasty po celom svete.
Cítite v krajinách, v ktorých pôsobíte, silu klimatických zmien?
Áno, cítim. Už som sa osobne stretol aj s pojmom klimatický utečenec v praxi – v prostredí farmárov v Sýrii, kde ide hlavne o nedostatok vody, alebo na súostroviach, ktoré pre zdvíhanie hladiny oceánov miznú v mori.

jan husar momenty
Z HUMANITÁRNEHO PROJEKTU – ODPOVEĎ NA HLADOMOR V JUŽNOM SUDÁNE

Pozrime sa na Jána Husára ako na úplne obyčajného človeka. Zabudnime teraz na to, že ste vo svojom profesionálnom živote vojnový fotograf. Čo rád robievate doma, napríklad cez víkendy?
Rád sledujem tvorbu iných ľudí, či už z Hollywoodu, alebo ich dokumentárnu tvorbu. Rád pozerám správy, čo sa deje vo svete. Rád hrám hry na Playstation. Rád chodím do lesa, na hríby, spím v stane. Rád pijem drahý rum a grilujem.
Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo a kam naň chodievate, ak ste práve na Slovensku?
Moje najobľúbenejšie jedlo je japonská polievka ramen a v Starom Meste v Bratislave je jeden celkom slušný kšeft.
Čo je husárovskejšie? Dlho vylihovať alebo ráno skoro vstávať?
Skôr skoro vstávať. Posledné mesiace ma ráno budí dcéra.
Osamote alebo s kamarátmi?
Jedno aj druhé. Závisí to skôr od toho, o akú ide aktivitu, ale aj od toho, akú mám náladu.
Aký kus oblečenia máte najradšej?
Najradšej mám kožené náramky, aj keď je to skôr doplnok. Tak tričko a kraťasy, hoci je vonku chladnejšie.
Čo máte vždy so sebou?
V teréne mám so sebou vždy lekárničku a nôž.
Čítate knihy?
Čítam. Väčšinou faktografické – o krajinách v Afrike a o ich konfliktoch.
Film alebo kniha?
Film je tvorba, ktorá ma predsa len zaujíma viacej.
Dobre teda, zúžme ešte výber – fotka alebo film?
Preferujem film.
Pláž alebo les?
Pláž.
Afrika alebo Blízky východ?
Afrika.
Kým by ste chceli byť, keby ste si mohli dnes vybrať?
Lekárom. Asi epidemiológom alebo terénnym chirurgom.
Máte nesplnený detský sen?
Nemám.
Akým ste boli dieťaťom?
Divokým, zvedavým a nepochopeným.
Čím bude vaša dcéra, až bude veľká? Viete si ju predstaviť tak o dvadsať rokov?
Určite ju budem viesť k medicíne a umeniu. Uvidíme, či má na to gény.
Aký ste otec?
Starostlivý, dúfam.
Robíme my ľudia neustále tie isté chyby? Ja si myslím, že áno.
Robíme.

jan husar fotograf
jan husar dokumentarista

V akom stave bude podľa vás svet o päť – desať rokov?
Asi v rovnakom ako dnes. Nerobia sa žiadne radikálne kroky pre to, aby sa niečo zmenilo.

0 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ