zuzana dutkova platforma udrzatelnosti

Zuzana Dutková: Čím viac oblečenia, tým viac swap

0 zdieľaní
0
0

ZUZANA DUTKOVÁ, alias Dutka, žije oblečením. Svojím, aj tých ostatných. Prvýkrát sme sa stretli zoči-voči, robiac obe to, čo nás najviac baví. Ja som čítala Annu zo Zeleného domu, Dutka sa zase v telefóne pýtala kamaráta, či je skutočne potrebné vyrobiť na jeho akciu nový merch. A keď, tak aspoň s dôrazom na kvalitný prírodný materiál. Veď na Slovensku nakúpi ročne jeden Slovák v priemere 13 kg oblečenia! Tak tu je rozhovor s ňou, malou veľkou platformou udržateľnosti v textilnom priemysle.

Prestala si byť vďaka udržateľnejšiemu spôsobu života nákupnou maniačkou?

Podľa mňa sa nedá prestať niečím byť, asi nie úplne. Stále to tam niekde vo vnútri mám. Byť nákupnou maniačkou je istá forma závislosti – nemusíme sa predsa hrať na to, že nie je. Vidím to sama na sebe na našich swapoch v bratislavskom KC-čku. Každý mesiac mám pod nosom tony oblečenia.

Zo začiatku som si vždy hľadala nové kúsky oblečenia aj pre seba, ale teraz sa už radšej ani nechodím pozerať do priestoru, aké oblečenie tam máme. Stojím pri vchode, vítam návštevníkov a rozprávam sa s nimi. Niečo v mojej hlave na mňa vždy na swape kričalo – to ber, to potrebujeme! (smiech) Pritom viem, že to nepotrebujem. Módu mám fakt rada. Ak sa dnes rozhodnem niečo si kúpiť, často je to od niektorých z mojich kamarátov – dizajnérov.

V čom spočíval tvoj problém s nakupovaním a oblečením?

Zvykla som nakupovať veľmi veľa lacného oblečenia. Skriňa bola plná vecí, ktoré som si obliekla napríklad len raz. Od základnej školy som si zapisovala do denníka, čo som mala kedy na sebe oblečené, aby som si to v ten týždeň náhodou nevzala druhýkrát, ani do školy, ani na párty. Nikdy som nemala dosť, vždy som mala pocit, že mi v šatníku niečo chýba – raz to boli čierne čižmy, potom sako. Keď som v obchode našla dokonalé topánky, no nemala som ich s čím zladiť, zrazu som potrebovala celý nový outfit.

Mala som skriňu plnú oblečenia, ktoré bolo medzi sebou úplne nekombinovateľné. Prerod teda nebol v začiatkoch ekologický, svoje nákupné správanie som začala riešiť kvôli peniazom. Jednoducho som potrebovala zredukovať svoje výdavky. Preto sa niekedy smejem na tom, keď kdesi počujem, že zodpovedná móda je drahá. Je to len o tom, ako šikovne vieme pracovať s peniazmi a aké sú naše priority. Samozrejme, nemyslíme tým ľudí v núdzi, to je úplne iná story.

Predpokladám, že potom prišla rapídna zmena.

Dostala sa ku mne kniha od Marie Kondo. Považujem ju za knihu s veľkým K, pritom som si ju nikdy nekúpila, ale požičala som si ju z knižnice asi šesťkrát. Všetko som vyhádzala zo skríň, presne podľa inštrukcií, potom som to triedila. Doteraz nechápem, ako som tam mohla mať toľko vecí. (smiech) Zbavila som sa asi troch tašiek topánok a štyroch tašiek oblečenia. Niečo som dala mojej mamči, tá to rozdistribuovala medzi svojimi kamoškami. Vedela som, že musím začať pristupovať k svojmu šatníku inak.

Ako napríklad?

Moja sestra už vtedy nakupovala v sekáčoch. Keď to zvládala ona, a to nosila odtiaľ domov fakt dosť dobré kúsky, chcela som to zvládnuť aj ja. Nakupovať v sekáči sa totiž musíš naučiť. Nie je to ako v obchode. Funguje to na inom princípe.

Nestačí chodiť bezcieľne nakupovať.

Presne tak. Zo začiatku som chodievala do sekáča ako na prechádzku, len tak sa pozerať, či niečo nenájdem. Potom som sa o tom rozprávala s kamarátkou Deanou, povedala mi, že tam sa chodí výlučne s vopred premyslenou potrebou – musíš vedieť, čo chceš. Keď viem, že potrebujem čierne nohavice, idem do sekáča s tým, že hľadám práve tie.

Ja zvyknem nosiť aj priateľove veci.

Vidíš, to je ďalší cenný zdroj oblečenia. (smiech)

zuzana dutkova dutka.lab
Ako sa však z teba stal profesionál, ktorý dnes v oblasti udržateľnej módy pracuje?

V skratke, roky po prvej očiste som sa dostala na prednášku báb z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky, tam som spoznala Peťku Csefalvayovú a zamilovala som sa do nej. Vedela som, že s nimi chcem spolupracovať, ale vôbec som nevedela, ako sa k nim dostať. Tak som to skúsila cez sociálnu sieť. Napísala som Peťke, že sa mi jej prednáška veľmi páčila a okrem toho aj to, že by som u nich chcela pracovať. Bála som sa, pretože som si myslela, že im nemám čo ponúknuť, no mýlila som sa. Veľmi sme si sadli ľudsky a fakt, že viem šiť, zmenil môj pracovný život.

Po stretnutí som začala rozvíjať nápad vytvoriť si vlastnú značku – Dutka. Začala som šiť vrecká zo záclon, tie úplne prvé sa predávali U Dobrožrúta, bola to moja prvá zákazka. Celý proces vlastnej tvorby ma našťastie vrátil naspäť k móde – milujem oblečenie. Nie je to len o tom dať si niečo na seba, je to forma vyjadrenia samého seba, móda sú emócie. Roky snívam o značke, no zároveň riešim dilemu, či sa chcem podpísať pod výrobu ďalšieho oblečenia. Preto je moje miesto teraz v konzultantskej rovine, vďaka Platforme udržateľnosti pomáham iným. Chcem hovoriť so ženami, ktoré veľa nakupujú. Veď je to niečo, čo dobre poznám.

Prečo je pre teba, a prečo by pre nás všetky malo byť dôležité mať v šatníku jasno?

Jedna vec je dnes ekológia, ale tá bola u mňa druhotnou záležitosťou. Pre mňa je šatník, v zmysle mojej vlastnej spokojnosti, to prvoradé. Neviem, či sa ti niekedy stalo, že si sa ráno dostala pri obliekaní do takej úzkosti, až si sa rozplakala.

Poznám to veľmi dobre.

To nie je normálne, teda je, ale vlastne nie je. Chcem byť aj pri výbere vecí zo svojho šatníka slobodná, chcem v ňom mať len také veci, v ktorých sa budem cítiť komfortne. Nie veci, ktoré sú pekné, ale ku mne sa nehodia, neviem do nich zhodiť alebo pribrať. Pre mňa je oblečenie investícia. Keď máme radi dobré jedlo, doprajeme si ho, prečo by som potom mala šetriť na zdravom prírodnom oblečení. Radšej si kúpim menej, ale kvalitnejšieho oblečenia a z dobrého dôvodu, ako sa nechať opantať cenou a ilúziou potreby. Všetko je to otázka priorít.

O priority ide zrejme aj vtedy, keď si kupujeme fejkové oblečenie, teda napodobeniny.

Louis Vuitton minulý rok vydal tenisky s veľkým véčkom, takým pre túto značku typickým. Zara to začala napodobňovať. Dáva zmysel kúpiť si také tenisky, keď nemám peniaze na tie originálne? Nebudem predsa nosiť fejk len preto, že je lacný. Aj tým vyjadrujem svoj postoj. Skutočne súhlasím s tým, že niekto napodobňuje iných? Naopak, podporiť lokálnych remeselníkov je skvelé.

Spomínala si, že keď si sa stretla s Petrou z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky, vedela si šiť. Urobiť si niečo sama pre seba by mohlo byť motiváciou pre nejednu z nás – pozrieť sa na oblečenie inak, vyskúšať si to z opačnej strany.

Presne kvôli tomuto robíme Pomalé utorky – workshopy, kde upcyklujeme oblečenie. Dávame mu nový život. Obaja moji rodičia šili. Otec kedysi šil spacie vaky pre horolezcov, aj zimné bundy, čo ti len napadne. Vyrastala som v dobe, keď nám mama ešte šila oblečenie. Ja som si zase šila šatôčky pre bábiky.

Potom som na niekoľko rokov na šitie zabudla, mala som úplne iné záujmy. Už si ani nepamätám, ako som sa k tomu šitiu opäť dostala, ale dnes je to snáď jediná činnosť, pri ktorej zabúdam na čas. To som veľmi potrebovala! Zvykla som sa prebrať z tranzu pri šití o tretej v noci. (smiech) Mala som ilúziu, že si budem šiť oblečenie sama, ale je to časovo veľmi náročné. Aj to môže ľuďom pomôcť uvedomiť si, že nie je úplne v poriadku, ak jedno sako stojí trebárs dvadsať eur, keď už len látka naň nestojí menej.

dutka.lab topanky
Okrem ceny za oblečenie môže ľuďom pomôcť prestať nakupovať masovo aj fakt, že milióny ľudí, najmä žien, pracujú v textilných fabrikách za menej ako minimálnu mzdu.

Každý z nás reaguje na témy spojené s fast fashion inak. Ja osobne ľudské práva až tak neriešim, hoci je to veľmi dôležitá téma v módnom priemysle. Niekto sa pre utrpenie zvierat v poľnohospodárstve stane vegánom a prestane nosiť aj kožené výrobky. Niekto, ako napríklad ja, začne upratovať vo svojej vlastnej skrini, až to upratovanie posunie vo svojom živote na vyšší level. Niekto zase potrebuje protesty, Extinction Rebellion, iným stačia len pozitívne články o tom, že sa to dá, niekto potrebuje čas. Myslím si, že musíme neustále dookola verklíkovať všetky fakty, nakoniec sa vždy niekto chytí.

Máš nejaký tip, ako niekoho chytiť na navijak udržateľnosti?

Už tretí rok budem robiť na Vianoce pre moju maminu aj maminu môjho frajera balíček s vecami, ktoré viem, že budú používať, len na ne predtým neboli zvyknutí. Napríklad minulý rok dostali kompostovateľnú hubku aj lufu, načapovala som im jar, kúpila som im prírodné krémy a mydielka, kadečo. Mamine sa zapáčili bambusové tampóny do uší. Hneď v januári mi volala frajerova mamina a pýtala sa ma, kde som to všetko kúpila. Dnes chodí po domáce potreby k Dobrožrútom.

Keď som k frajerovi chodievala voľakedy na víkendy, keď boli jeho rodičia preč, nosievala som si so sebou aj triediace koše, potom som si ich so sebou vždy odniesla domov. Priateľ vždy vravel, že doma nikdy nezačnú triediť odpad, že u nich to jednoducho fungovať nebude. No potom sa presťahovali do nového domu, kde už triediace koše majú. Volám to planting seeds – sadím semiačka udržateľnosti. Niektoré vyjdú hneď, niektoré ešte odpočívajú a niektoré možno nevyjdú. Viem však, čo nefunguje na mňa a možno ani na väčšinu ľudí – nátlak.

Dávaš si sama ciele, v ktorých sa v rámci udržateľnejšieho spôsobu života snažíš zlepšovať?

Jasné, dávam si malé ciele. Tento rok som si povedala, že budem používať iba čapovanú drogériu, tyčinky do uší z bambusu a tuhé mydlo. Darí sa mi to a naša domácnosť funguje úplne v pohode. No ešte s niektorými vecami bojujem, napríklad nechodím nakupovať na trh. Toto keď sa mi podarí, budem na seba veľmi hrdá. Idem však pomaličky. Myslím si, že malé zmeny dávajú zmysel. To, ako žijeme teraz, definuje, aké zvyky si budujeme.

Platia podobné ciele aj pre tvoj šatník?

Redukčné cykly robím tak každý druhý mesiac, nielen v skrini, ale aj v byte. Mám to veľmi rada a robím to úplne neplánovane. Keď zacítim, že mám dobrý rozhodovací deň, všetko nechám tak a idem si triediť oblečenie. Občas sa dokonca stáva, že príde môj frajer z práce a pýta sa ma, čo som cez deň robila. Ja mu natešene hovorím, že som triedila šatník. (smiech)

Je to pre mňa výzva. Skúšam sama na sebe, čoho sa ešte dokážem vzdať. Musím na to však mať náladu. Napríklad teraz mám nový cieľ – zbavujem sa polyesteru zo svojho šatníka. Milujem semiš a čierne latexové kúsky, ale povedzme si rovno, otrasne to smrdí. Uvedomila som si to toto leto. Ešte len vyjdem z domu, už to cítim a idem vybuchnúť. Nechcem mať ten polyester na sebe. Priviedla ma k tomu Soňa Vidiečanová, má značku spodnej bielizne Créeme, poznáš ju?

Mám ju práve na sebe.

Aj ja. Teraz už majú aj s gumičkami! Mám aj bodičko. Telo vie, kedy má na sebe prírodný materiál a kedy nie. Soňa mi minule povedala, že semišový materiál sa vyrába aj z bavlny. Ešte som to nevidela, ale ak také niečo nájdem, budem už do smrti nosiť len to. (smiech)

Ja mám teraz v šatníku jedny šaty, o ktorých viem, že by mali ísť preč, tiež sú z polyesteru. Pri ďalšom mojom upratovaní zrejme pôjdu, máš aj ty také niečo práve teraz v skrini?

Mala som, ale už som sa toho zbavila. Bolo to, nečudovala by si sa, semišové tričko. Mám dokonca jednu dizajnérsku mikinu, ktorú nenosím. Nemávam na ňu náladu, asi pôjde najbližšie preč.

Odkladáš si nejaké veci, ktorých je ti ľúto posunúť ďalej?

U našich mám zriadenú škatuľu, kam odkladám veci pre moje deti. Pre niekoho je to možno úplná blbosť, ale keď mám k nejakej veci cit a viem, že sa jej nechcem zbaviť, odnesiem ju k našim do Trenčína a schovám ju tam. Marie Kondo to síce nemá vo svojej triediacej metodike, ale ja to využívam. Mám tam na to priestor.

Ja to robím s knihami. Už teraz dávam na mnohé veľký pozor, pretože viem, že ich chcem nechať mojim deťom.

Pamätám si samu seba, ako som sa veľmi tešila, keď som v detstve nachádzala veci po mojej mame. Ona je veľmi elegantná dáma. Občas sa aj dnes stane, že keď k nej prídem, prehrabem sa jej vo veciach a potom sa jej pýtam, či bude tú blúzku alebo kabát teraz nosiť. Povie mi, že si to môžem požičať, ale nesmiem to rozstrihať alebo to niekam odniesť. (smiech) To je naša slow fashion rodinná výmena.

zuzana-dutkova dutka slow fashion knihy
Odkiaľ vlastne prišiel pojem slow fashion?

Pojem slow fashion, pomalej módy, je odvodený od hnutia slow food. To založil asi pred 30 rokmi Talian Carlo Petrini – cieľom bol návrat k lokálnym surovinám a tradičnej gastronómii. V roku 2007, v Centre pre udržateľnú módu v Londýne, definovala profesorka a aktivistka Cathe Fletcherová niečo ako slow fashion. Hnutie pomalého stravovania, ako kontru k fastfoodom, prirovnala k móde, ktorá prišla na trh v 90. rokoch, fast fashion. Prototypom takej módy je značka Zara. Hlásali, že model z prehliadok dostanú do dvoch týždňov do obchodov, navyše za bežnú cenu. Vtedy sa začal celý tento kolotoč.

Je všetko udržateľné, ekologické a etické slow?

Americká novinárka píšuca pre New York Times, Vanessa Friedmanová, raz povedala na módnom samite v Kodani, že pojem udržateľná móda (sustainable fashion) je oxymoron. Že si protirečí, pretože niečo také neexistuje. Dnes s ňou súhlasí veľmi veľa ľudí. Správnu definíciu udržateľnej módy jednoducho nemáme. V medziach módy sa veľmi ťažko hovorí o udržateľnosti. Napríklad ak namiesto konvenčnej bavlny použijeme organickú bavlnu, bude to udržateľné? Pretože aj tá organická bavlna je príliš náročná na zdroje, najmä na vodu. Ľan a konope sú asi jediné dve rastliny, ktoré tým, že rastú, regenerujú prírodu. Ale dá sa mať všetko konopné alebo ľanové?

Môžeme sa na to pozrieť aj inak – máme vegánov, ktorí si nekupujú kožené výrobky, namiesto toho však kupujú tie polyesterové. Našťastie, technológie veľmi rýchlo napredujú a na trhu už máme materiály, ktoré sú prírodné a výzorom a vlastnosťami pripomínajú kožu. Ja napríklad mám kožu stále veľmi rada, pretože je trvácna, neobije sa, vyzerá dobre a čím je staršia, tým je krajšia.

Akoby bolo pre každého udržateľné čosi iné. Každý používa pri tomto slove inú optiku.

Presne tak, dnes sa slovo sustainable – udržateľný, používa až príliš. Mnoho návrhárov má pocit, akoby všetko, čo teraz robia, bolo sustainable. Prináša to veľkú vlnu pozitívnych ohlasov, ale aj kritiky, čo je úplne prirodzené. Deje sa to však práve preto, že to nemáme zadefinované. Napríklad Dior predstavil tento rok na septembrovom Fashion Weeku svoj manifest udržateľnosti. Počas prehliadky svojho oblečenia nechali na mólo priniesť niekoľko desiatok nových stromov, ktoré potom plánovali vysadiť v prírode. No čo ja viem, je toto udržateľné? Prinajmenšom je to zvláštne.

Pri luxusnom oblečení ani tak neriešime, odkiaľ materiál pochádza alebo či boli pri výrobe oblečenia splnené ľudské práva. Za takú cenu očakávame najvyššiu kvalitu. Je luxusná móda udržateľná alebo etická? Ak sa pozrieme na Fashion Transparency Index, zistíme, že o luxusných dizajnérskych značkách veľa nevieme. Na tento sektor si však čoskoro posvieti samotná firma Kering, tá vlastní napríklad módne domy Gucci, Balenciaga, Alexander McQueen a iné. Som veľmi zvedavá, aké zmeny prinesú.

Je pravda, že niektoré z týchto značiek sa šijú aj na Slovensku?

Áno, šijú sa aj na Slovensku. Napríklad niektoré z modelov Rihanninej značky Fenty sa šijú u nás. Majú to aj na visačke – vyrobené na Slovensku. Nájdeme tu aj dielne, kde sa šijú saká značky Balmain.

Čo je potom etická móda a slow fashion?

Etická móda kladie dôraz na etickosť pri spracovaní. Je úplne jasne o tom, že viem, odkiaľ produkt pochádza, ako bol človek, ktorý produkt vyrobil, zaplatený. Slow fashion biznis stojí na troch pilieroch – generujeme ekonomický zisk a je to úplne v poriadku, ale okrem toho dbáme na sociálny vplyv firmy aj na ekologickú stopu. No hlavný problém spočíva v niečom inom. Kým neprestaneme chcieť mať viac a neprestaneme vyrábať viac, len lepíme nálepky na niečo, čo nerieši príčinu problému.

Keď sa s ľuďmi rozprávam o tom, kde nakupujú, niekedy sa hanbia priznať sa, že svoje nohavice majú zo Zary alebo tričko z H&M. Mne je však jedno, čo a kde nakupujú, pokiaľ nemajú jasno v tom, prečo to robia. Ak by sme aspoň toto dokázali zvládnuť celoplošne, ak by ľudia vedome vnímali, čo a prečo robia, čo nakupujú, ako sa o seba starajú, koľko času čomu venujú, mali by sme o polovicu menší problém. To je konzum!

Práve mi napadlo, poraď, prosím, našim čitateľom nejaké knihy či zdroje, kde si môžu túto problematiku naštudovať viac.

This is a good guide je dobrá kniha. Mám veľmi rada magazíny Fashion revolution, vždy sú venované nejakej téme. A nedávno vyšla nová kniha Fashionopolis, je práve o fast fashion.

zuzana-dutkova slow fashion knihy
Hovoríš, že rada nakupuješ u lokálnych dizajnérov. Ktorých máš vyslovene najradšej?

Milujem značku Créeme. Páči sa mi Sonin koncept, čo sa týka cirkulárnej ekonomiky, má to veľmi dobre podchytené. Nosené je veľmi pekný projekt. Sú príjemným mostíkom medzi klasickým sekáčom a obchodom. Pavol Dendis robí veci na mieru, používa veľa čiernej, čo mne vyhovuje. Vivien Babicová a jej kabelky! Miška Bednárová z Puojdu, ktorá je na trhu už veľmi dlho, robí svoju robotu skvelo.

Niekedy mám pocit, že je cena za prerobené oblečenie po iných ľuďoch celkom prehnaná, alebo sa mi to iba zdá?

Treba si uvedomiť, že prerábka oblečenia je asi najnáročnejšia, najmä čo sa týka času. Všetko sa musí vypárať, potom nanovo našívať. Keď šijeme novú vec, len si natiahneme látku na stôl a začíname podľa seba, úplne od nuly. Cenotvorba je vec dizajnérov, tvorcov, my na to buď máme, alebo nie. Napríklad ja som si v sekáči kúpila sukňu za 25 eur, koženú. Za zúženie u krajčírky som zaplatila 35 eur, a ja tomu úplne rozumiem. Musela to vypárať, zúžiť a naspäť zašiť. Tým, že kupujeme už hotové veci, zabúdame na to, čo výroba alebo oprava vecí stojí. Čo sa pokazí alebo sa nám už nehodí, väčšinou zahodíme.

Ty a tvoje baby swapujete – čo to vlastne je a ako to tam vyzerá?

Swap je výmena oblečenia, topánok, doplnkov, detských, dámskych aj pánskych. Chceme, aby ľudia vybrali veci zo svojich skríň, pretože tam mnohí majú ukryté poklady, ktoré nenosia, ale stále sú nosenia hodné. Chceme, aby tie veci, ktoré sú ešte nositeľné, napríklad veci z kategórií – do tohto schudnem a do tohto priberiem, ale aj tie, ktoré mali na sebe len raz, dostali druhú šancu. Toto všetko na swap patrí. Na naše swapy môžu prísť ľudia s dvoma taškami svojho oblečenia, no domov môžu odísť s neobmedzeným množstvom. Je to jednoducho veľký bašável oblečenia. (smiech) Tony oblečenia a stovky ľudí, každú poslednú nedeľu v mesiaci v bratislavskom KC Dunaj, také sú naše swapy.

Swapy nemusia byť len verejné, však?

Musím povedať, že v Bratislave ich už máme niekoľko mesačne a celé Slovensko sa pomaly rozswapováva. Priala by som si, aby tomu ľudia dali šancu, aspoň raz prísť a zažiť si to, fakt to stojí za to. Samozrejme, nie každému vyhovuje takáto forma výmeny oblečenia, swapy nemusia byť len verejné. Moja mamina napríklad organizuje svoje bazáre oblečenia doma. Zavolá kamarátky, dajú si pri tom vínko a užívajú si výmenu šiat. Swapy nazývam spoločenským rozmerom vypnutia mozgu, a je to strašne fajn. Čím viac oblečenia, tým viac swap!

Kde končí oblečenie zo swapov, ktoré nikto nechce?

Na swapoch sa otočí asi 70 – 75 percent oblečenia, zvyšok dávame Ekocharite, oni si to rozdistribuujú tam, kam potrebujú. No vo svete je život použitého oblečenia asi takýto – väčšina vyzbieraných šiat končí na skládke alebo sa spáli, podľa prieskumu Nadácie Ellen MacArthur je to až 73 percent. To, čo sa dá predať, ide do sekáčov, a to, čo sa dá darovať na dobročinné účely, sa daruje. Časť ide recyklátorom, z oblečenia sa robia trebárs výplne do domov alebo áut, sú dobré izolanty. Len v aute máme asi 23 kg textilu.

Neviem prečo, ale keď počúvam o textilnom odpade, najviac sa mi spája s detským oblečením. Veď to musí byť ešte väčší biznis ako oblečenie pre dospelých!

Mamičky sú veľký biznis. Nie som matka, takže neviem, ako je to naozaj, ale myslím si, že v mamičkovských kruhoch je bežné, že si medzi sebou posúvajú oblečenie a robia to úplne prirodzene. Deťom je jedno, čo majú na sebe. Ak niektorá z nich nechce, aby jej dieťa nosilo vecičky po inom dieťati, je dôležité, aby nakupovala zodpovedne a čo najmenej nových vecí. Myslím si, že pri detičkách je skvelé dbať na výber materiálu. To je to najmenej, čo môžeme pre svoje deti urobiť. Nemusíme všetci nosiť oblečenie zo sekáča, ale skúsme urobiť niečo pre seba a pre planétu. A keď nakupujeme nové oblečenie, dbajme na prírodné materiály.

Deťom je podľa mňa jedno, čo majú na sebe, ale len do istého veku. Vidím to na svojich mladších sestrách. Treba s nimi módu a veci s ňou spojené riešiť a vysvetľovať im súvislosti. Napokon tak, ako všetko ostatné.

Jasné, debatovať s deťmi o móde je snáď najdôležitejšie. No nielen my máme na ne vplyv, ale aj ony na nás. Moja kamarátka má dvoch synov, raz ich vzala na prednášku o palmovom oleji. Chalani, majú asi päť a sedem rokov, odvtedy dávajú pozor, čo v obchode kupujú. Deti sú ešte nepoškvrnené konzumom, preto je dôležité učiť ich takýmto návykom od začiatku, povedala by som, že už od škôlky.

Vráťme sa k oblečeniu. Ako nepokaziť svoj šatník zlým spôsobom starostlivosti oň?

Stala som sa lojálnym zákazníkom Mydlinky v bratislavskom Fresh Markete. Milá pani predavačka ma naučila, ako správne prať. Dodržiavam to už vyše roka, používam tekutý gél a aviváž. Raz som tam napochodovala celá nahnevaná, pretože všade na čiernom oblečení sme mali fľaky. Keď sa ma pani opýtala, ako často umývam práčku, opýtala som sa jej, či to myslí vážne. Naučila ma, že každé tri mesiace treba práčku preprať prázdnu, s kyselinou citrónovou na 90 stupňoch. Robí sa to aj s octom, ale voči tomu som nedôverčivá, bojím sa, že mi bude smrdieť oblečenie. Používam aj zmäkčovadlo vody, pretože v Bratislave máme tvrdú vodu.

Dá sa byť aj pri praní v práčke ekologickejší?

Svoju ekologickú stopu zaručene znižujeme tak, že perieme fakt plnú práčku. S frajerom máme veľa bielych a čiernych vecí, s praním tak máme menej problémov. Farebných vecí nie je tak veľa, všetko nám vojde naraz do jedného prania. No a klasikou je vetranie. Bavlna je na vetranie super, najmä v lete. Nežehlím, na to som veľmi lenivá. Dokonca sa zbavujem zo šatníka aj vecí, ktoré potrebujú nejakú post úpravu. (smiech) Zatiaľ nemáme deti, to znamená aj veľmi málo veľmi špinavého oblečenia. Sem-tam sa vyskytne rajčinová omáčka na bielom tričku, ale puer to za mňa vyrieši.

Puer nepoznám. Čo to je?

 Je to bielidlo. Naše mamy a staré mamy boli voľakedy zvyknuté, že na noc pred praním namáčali biele oblečenie. To je pekný príklad slow, toho pomalého, pri oblečení – všetko si pekne dopredu naplánovať. Puer je prášok, ktorý začína fungovať pri 50 stupňoch, potom zoxiduje, má bieliaci účinok. Pani z Mydlinky ma naučila, že s eko prostriedkami by sa nemalo prať na 30, ale na 40 stupňoch. Na takom nízkom stupni sa čistiaca látka vraj dobre neuvoľní, preto periem na vyšších stupňoch.

Ja používam žlčové mydlo. Priateľovi som takto vyprala škvrny z pár tričiek, ktoré mal od oleja a od kože. Je kuchár, takže má takých tričiek ešte doma čaká fúra, ale zatiaľ to funguje.

Naozaj? Spýtam sa na to tety v Mydlinke a možno to vyskúšam. (smiech)

0 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ