Rikiki N°13 2020 Zima – Pomalý život

6,90 

Poštovné v rámci Slovenska zadarmo

» 200 STRÁN KVALITNÉHO RODINNÉHO ČÍTANIA «

COVER STORY: Tamara Šimončíková Heribanová

FASHION STORY: #QuarantineLife

DIZAJN: Tititi: Toto tu patrí dospelým a toto je pre deti

ŽIVOTNÝ ŠTÝL: Viliam Bendík: Beh je jedna z najdôležitejších vecí, čo sa mi po rokoch strávených za počítačom stali

SPOLU K STOLU: Štyri deti, tri biznisy, dva infarkty, ale len jeden Tomáš Lysý

JEDLO: Venujme sa správnemu stravovaniu – naše telo bude zdravšie, budeme šťastnejší a naše deti nám za to raz poďakujú

ROZHOVOR: Adriana Žiačková: Nechcem zostať mamina „domasedka“, Félixa zapájam do môjho sveta

EKO: Veronika Madleňáková: Život ma naučil, že keď nestíham, svet sa nezrúti

CESTOVANIE: Zimný pobyt v tichu na samote. Alebo aj nie

TECH: Save Our Skills – O kvalite obsahu na internete

PRELISTUJTE SI:

Digitálnu verziu zimného vydania Rikiki kúpite na tomto odkaze:

 

 

 

Kategórie:

Popis

Úryvok z titulného rozhovoru s Tamarou Šimončíkovou Heribanovou:

Každá doba prináša iné odtiene problémov, ale druhy súženia sú podobné

Pripravila: Diana Burgerová

Je pomalosť života a súlad s prírodou našich predkov iba naša zromantizovaná predstava o nich alebo je to niečo, čo by sme si mohli v dnešnom svete od nich vziať ako príklad? 

Pomalosť života nesie v súvislosti s našimi predkami so sebou istú protichodnosť. Áno, veľmi často sa spája život spred sto rokov s istou pomalosťou, zvnútornením, ale vo svojej podstate naši predkovia žili mimoriadne náročný život. Z fyzického hľadiska dokonca ťažší, ich život začínal okolo štvrtej ráno. Čo sa týka psychickej záťaže a jej dôsledkov, v intenzite určite podobný, ak nie komplikovanejší. Samozrejme každá doba prináša iné odtiene problémov, ale druhy súženia sú podobné. Avšak ich spôsob zvládania bol pred sto rokmi v mnohých prípadoch iný. Aké ťažké len bolo zastávať rolu samoživiteľky mnohopočetnej rodiny, v mnohých prípadoch vyše desať detí, keď bol muž roky na fronte? Aký dopad mala v dedinskom prostredí pre ženu nevera? Ako končili mnohé osudy takzvaných prespaniek? Slobodné matky alebo nezosobášené tehotné ženy boli na našom území od stredoveku spoločenstvom a cirkvou tvrdo morálne a finančne sankcionované. Bolo bežné takúto ženu vystaviť pred kostolom pred zvonicou, na pranieri alebo na inom verejnom mieste. Priestupok sa nedal odtajiť, museli nosiť istý druh odevu a špecifický účes. Cirkev takýmto ženám nepovolila po pôrode vádzku, už spomínanú purifikáciu. Tieto ženy teda podľa dobového vnímania ohrozovali celú obec živelnou pohromou. Nie vždy končili tieto príbehy úplne tragicky, často sa takáto žena „smela“ vydať za staršieho či ovdovelého muža v dedine, alebo „mohla“ odísť do mesta. Mnohé ženy boli závislé od mužov tyranov. Z rozprávaní najstaršej generácie mám veľa nahrávok, v ktorých ženy hovoria o tom, ako boli ich mamy bité, ale nedokázali sa vymaniť z područia muža, pretože by neboli odstrčené len rodinou, ale aj dedinou. Navyše by nedokázali existenčne zabezpečiť svoje deti.

Možno si časy minulé príliš romantizujeme.

Na jednej strane ide dozaista o istý zromantizovaný pohľad na časy minulé, ale treba povedať, že život pred sto rokmi niesol samozrejme aj mnoho krásy, harmónie a lásky. Každá doba si nesie so sebou dobré i zlé. Avšak myslím si, že žijeme v priaznivých časoch, a to pre všetkých tých, ktorí majú silu tvoriť, zotrvať, žiť dôstojne. Nehladujeme, iba ak duševne. Prežívame covid obdobie, ktoré nás desocializuje, mnohým prináša izoláciu a strach nielen z kontaktu s blízkymi, vzdialenými, ale aj z budúcnosti. Mnohí dnes čelia finančnému kolapsu. Ale ak to porovnáme so španielskou chrípkou, nemôžeme hovoriť o absolútnej tragédii. Mojej prababičke Matilde v čase španielskej chrípky zomreli v jednom roku skoro všetci súrodenci. Čo si môžeme vziať od našich predkov je prístup vedomej zodpovednosti k prírode. Skromnosť a využitie každého hmotného artefaktu až k rozpadnutiu, to je niečo, čo sa môžeme od našich predkov jednoznačne naučiť. Opraviť predtým ako vyhodíme. Rozumieť viac prírode, lebo v nej tkvie najväčšia sila.

Aké máme my Slováci podľa vás dnes morálne deficity? 

Pre mňa sú otázky morálky podobne komplikované ako otázky dobra a zla. Človek, ktorý sa chová a javí dlhodobo ako niekto mierumilovný, láskavý, pozorný, ochotný, sa za istých okolností môže chovať veľmi neverne k svojim životným postojom. Jeden z odtieňov tejto silnej emočnej ambivalencie pokrýva nemecký termín Hassliebe, teda striedavé emócie lásky a nenávisti, niečo zvlášť bežné, keď sú emócie mimoriadne intenzívne. Nemusíme to nevyhnutne spájať s láskou partnerskou, môžeme to jednoznačne aplikovať aj na otázky multikulturalizmu. Morálka z pohľadu nepísaných predpisov a mravov je naša mama, ktorá by nás mala láskavo vylátať po zadku predtým, ako spravíme nejakú sprostosť, avšak kto je z nás bez hriechu, nech prvý hodí kameňom. Každé ráno sa zobudiť s pocitom, že budeme pomáhať, že spravíme vždy všetko preto, aby sme neublížili, to je férový program. Slováci sú podľa mňa krásni ľudia. Preto tu som. Preto to tu milujem.

Možno by sa Vám páčilo…