VZDELANOSŤ HYNIE – DETI NEČÍTAJÚ

Vďaka knihe sa stávame gramotnými, vzdelanými a kultúrnymi. Začína to už z raného detstva a keďže máme povinnú školskú dochádzku, kniha sa dostáva do rúk každého dieťaťa. Tá najdôležitejšia, ktorá by mala u detí vzbudzovať pozitívny vzťah k písanému slovu je Literárna výchova. Je to skutočne tak? Prečo je tu potom taký rozšírený názor, že deti nečítajú? Môže škola hodiť kameňom, že je bez viny?

SEDEM DIVOV ZODPOVEDNOSTI

Deti sa vychovávajú a vzdelávajú všelijakými spôsobmi, kadečím a kdekým. Výsledok nie vždy zodpovedá vynaloženému úsiliu a potom sa hľadajú vinníci. Zodpovednosť za nevychované a  neschopné detí je ako horúci zemiak, ktorý nechce nikto držať dlho v ruke. Z hľadiska časového je prvým zodpovedným rodina – s vlastným mláďaťom trávi bezkonkurenčne najviac času. Druhým na rane je škola – so všetkými pridruženými aktivitami, kde deti prevegetujú svetelné roky.

K Siedmym zodpovedným za to, čo z detí vyrastie, patria ešte – umenie, šport, technológie, gény a ideológie. Zodpovednosť za hodnotové cennosti v deťoch – hľadisko kvalitatívne, by malo zrkadliť aspekt časový – čiže najväčší vklad vnáša rodina, v tesnom závese škola, nasledovaní zvyškom veľkej sedmy.  Keby obidva výchovno-vzdelávacie faktory, časový aj kvalitatívny reálne pôsobili, nemôžu existovať nevychované a  neschopné detí. Zjavne si niekto neplní prírodou a štátom delegované povinnosti.

NEČÍTAJÚCE POKOLENIE

V jednom sa však dvaja najväčší výchovno-vzdelávací (ne)zodpovední hráči – rodina i škola – vzácne zhodujú… Deti nečítajú. Nie je to len ďalší príspevok k mýtom a legendám o deťoch? Je na rodičoch, aby si spytovali vlastné svedomie, aké úsilie a s akým efektom vynaložili pre sčítanosť svojich detí. Škola si ho spytovať nemôže, pretože ako hierarchicky a politicky riadená inštitúcia žiadne svedomie nemá. Obidve strany by určite aj miestoprísažne vyhlásili, že sa nesmierne snažia… snaha je nanič, výsledok je dôležitý.

Tak nahliadnime spolu do jednej školy a jednej rodiny. Sprievodkyňou nám bude Sophie –  s mierami XV + VIII + IV – čiže bezstarostná pätnástka z lavice ôsmej triedy a z kruhu štvorčlennej rodiny. Keďže Sophie patrí do nášho programu na ochranu svedkov, meno sme jej prirodzene zmenili, ale nie náhodne. S Sophie Nélisse, hlavnou predstaviteľkou filmu Zlodejka kníh sa naša Sophie v niečom zhodujú… ale hlavne Sophie značí Múdrosť – čo je jedna z podivností, ktorú každý môže objaviť v knihách.

NA LAVICI OBŽALOVANÝCH

K Sophie sme sa dostali náhodou, keď počas bežného ohovárania vlastných detí, zaznela defetistická veta –  „Moja dcéra vôbec nečíta knihy, už som to vzdal.” Smútok aj sklamanie v slovách rodiča, ktorý je celý svoj život knihomil. Skúsenosti nás naučili neveriť hneď kde akému rodičovi a dať možnosť brániť sa aj úbohému dieťaťu. Tak sme zavolali Sophie:

„Čítaš knihy?“  „Hej.“ Sophie ani na chvíľu nezaváhala – a teraz verte rodičom…

„Čo si čítala naposledy?“  „Ocino mi kúpil knihu Marcusa a Martinusa, to sú takí speváci, tak si o nich čítam.“  Titul vyšiel v češtine ako Marcus & Martinus – Náš příběh a približuje osudy nórskeho speváckeho dua. 16-ročné dvojčatá zavedú čitateľa do zákulisia show-biznisu i svojich detských čias.

„Máš v izbe aj vlastnú knižnicu?“  „Áno.“

„Koľko tam máš kníh?“  „Asi dvadsať.“

„Keď sa obzrieme za rokom 2022, koľko kníh si prečítala?“  „Čítala som všetky a teraz som si kúpila tri nové,“ diplomaticky odpovedala Sophie a myslela tým, že prečítala všetky knihy zo svojej knižnice a ročne prečíta tri a viac kníh.

„Takže knihy si už kupuješ sama?“  „Áno, mám aj takú aplikáciu, cez ktorú si kupujem knihy a čítam potom v mobile.“

„Čítaš aj nejaké magazíny, časopisy či komiksy?“  „Nie, skôr také príbehy na nete a občas si pozriem čo je nové cez Minúta po minúte.“  Ide o spravodajskú apku Denníka N s najdôležitejšími udalosťami dňa.

„Tvoje kamarátky čítajú tiež?“  „Áno čítajú.“

„Bavíte sa s kamoškami o knihách?“  „S niektorými áno, závisí od toho či sa knihu niekomu chce čítať, alebo nie. Mám aj také, čo neznášajú čítanie.“

„V triede máš veľa knihomoľov?“  „Ťažko povedať, ale myslím si, podľa mňa, že celá trieda… skoro.“

„Číta niekto aj pod lavicou?  „Nie.“

„Teda jediné, čo musíš čítať, sú školské učebnice?“  „Hej.“

„Máte povinnú literatúru?“  „Áno.“

„Prečítaš naozaj alebo odpisuješ?“  „Prečítam.“

„Ty si vzorná.“  „To by som nepovedala, ale keď si mám niečo prečítať, tak je to v pohode.“

„Čo máš zo slovenčiny, akú známku?“  „Otrasnú, no neviem asi trojku.“

„Koľko kníh máte prečítať za školský rok?“  „To neviem. Máme jednu knihu, kde je veľa príbehov.“

„Ktorá kniha ťa najviac upútala z povinného čítania?“  „No, my máme len tú jednu knihu a v nej je fakt veľa tých diel.“  Oni majú naozaj len JEDNU… Ide o učebnicu Literárna výchova pre 8. ročník základnej školy a 3. ročník gymnázia s osemročným štúdiom.

„Povinné čítanie sú len tie príbehy v učebnici?“  „Áno.“

„Akou formou vás v škole kontrolujú, či čítate tie príbehy?“  „Učiteľka nám dá pracovný list, kde sú otázky k tomu príbehu, podľa knihy si to vyplníme a na hodine si to len kontrolujeme. Niektorí aj odpisujú, ale to sa nedá podľa mňa zistiť.“

„Dobre to je písomná forma a nedebatujete vôbec o knihách?“  „Áno, ale nie až tak často, len niekedy.“

„O knihách sa teda na hodine bavíte pomerne málo?“  „Viac o nich píšeme.“

„Učiteľka vám poradí, čo je dobré si prečítať aj mimo povinného čítania?“  „Áno, často nám to povie.“

„Pamätáš si nejakú knižku, ktorú vám odporúčala?“  „Naposledy Malého Princa.“  Ukážku majú v učebnici literárnej výchovy.

„Ktorý z predmetov ťa zvlášť baví?“  „Telesná, baví ma angličtina, trochu výtvarná, možno trošku chémia.“

„Máš okrem školských učebníc doma nejaké knihy z toho, čo ťa baví – niečo zo športu, výtvarnej alebo niečoho iného?“  „Nie nemám.“

„Nerozvíjaš si teda to, čo ťa baví, ďalším čítaním?“  „Nie.“

„Čítaš len knihy v slovenčine alebo aj v inom jazyku?“  „Teraz som si cez aplikáciu kúpila anglickú knihu.“  Tak predsa len si Sophie niečo, čo ju baví, rozvíja mimoškolským čítaním.

„A v škole na angličtine vám dávajú čítať povinne anglické knihy?“  „Nie.“

„Učiteľka angličtiny vám aspoň odporučí niečo na prečítanie?“  „Nie.“

„Knihy v češtine ti nerobia problém?“  „Ani nie.“

„Čítali ti rodičia rozprávky?“  „Áno, veľmi často, každý večer mi oco čítal.“

„Chodievala si aj do knižnice?“ „Chodievala a už nechodím. Asi v piatej alebo šiestej triede som prestala, lebo som stratila preukaz a potom som si už kupovala knihy.“

„Podľa čoho si vyberáš knihy? Z akých zdrojov vieš, čo je zaujímavé?“  „Keď dočítam nejakú knižku a chce sa mi čítať ďalšiu, idem do kníhkupectva a tam si kukám všelijaké knihy, a čo mi padne do oka, to si kúpim.“

„Kedy si dostala naposledy knihu od rodičov?“  „Minulý rok na Vianoce. A asi do predminulého roku som dostávala knihu vždy na narodeniny. Ako si kupujem knižky sama, oni mi už nekupujú.“

„Niekedy si sa aj s rodičmi bavila o tom, čo čítaš?“  „Ani moc nie,“ odpovedala Sophie po minúte ticha a premýšľania.

„Ak ideš na pár dní z domu alebo na prázdniny či s rodičmi na dovolenku, berieš si aj knihu?“  „Niekedy.“

„Aký je tvoj obľúbený žáner?“  „Romantické.“

„A spisovateľka?“  „Kasie West a Holly Bourne,“ odpovedá bez zaváhania.

„Čo si od nich čítala?“  „Od Holly mám Fakt láska bolí? a od Kasie West Zabuchnutá v knižnici.“

„Vaši majú doma veľkú knižnicu?“  „Áno.“

„Vidíš aj rodičov čítať knihy?“  „Hej, ocino veľmi často, v podstate stále a mamu len zopárkrát.“

„Máš nejaký knižný vzor, hrdinku z knihy?“   „Ani nemám, v každej knihe je úplne niekto iný a tie knihy čo si kupujem, sa mi vlastne všetky páčia. Pre mňa je fakt každá dobrá, takže nemám hrdinku.“

Toľko Sophie, ktorej stručné odpovede charakterizujú stav, keď doopelí otravujú tínedžerov s niečím takým samozrejmým ako je čítanie kníh.

Ako nám potvrdila aj Sophie, najväčší vplyv na nečítajúce pokolenie má rodič a škola. Každý rodič nech sa pozrie sám na seba a my sa pozrieme na školu. Chvíľku ju ešte povláčime po týchto stránkach.

NAJHORŠIE JE ZAČAŤ

Vzbudiť u Sophie a jej rovesníkov záujem o čítanie má základný školský dokument – Literárna výchova pre 8. ročník základných škôl a 3. ročník gymnázií s osemročným štúdiom. Milá ilustrácia na obálke učebnice naznačuje, aby sme sa pripravili na ťažkosti literárneho vzdelávania.

 

A tie na nás čakajú hneď v úvode:

„Keby som si mohol vybrať medzi cestou za poznaním a poznaním samým, vždy by som zvolil cestu za poznaním.“

Aká to odvaha citovať ťažkého transcendentalistu Immanuela Kanta na úvodnej hodine literatúry. Predsa len existujú učebnice s vysokými ambíciami vzdelávať – poviete si. Konečne detské mozgy niečo poriadne prevetrá a holota sa nebude poflakovať. Nadšenie trvá len do okamihu, kým si neuvedomíte, že vytiahnuť na ôsmakov kráľovského Kanta a urobiť výklad jeho citátu, je rituálna filozofická samovražda.

Cesta za poznaním môže byť vskutku osviežujúca, len sa vám môže stať, že zle odbočíte a k žiadnemu poznaniu nedospejete. Problém pravdivosti poznania je praktickejšie zveriť empirickým vedám ako filozofii pána Kanta, inak by sme nemali dnes Net, Tik-Tok ani AI – umelú inteligenciu. Pani učiteľky môžu zatiaľ pokojne spávať, žiadny triedny podvraťák sa do pána Kanta nepustí a nezaskočí ich otázkou – a čo tým chcel autor povedať?

Zrejme na odľahčenie prechádzajú žiaci plynule od Kanta k optimistickému rozhovoru dvoch embryí v brušku tehotnej ženy – v ktorom sa okrem iného dozvedia, že život nie je nič iného, než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.

Záverom úvodnej strany sa už sama autorka prihovára k žiakom, aby im v súznení Kantovho citátu a krás života popriala na ceste objavovania neznámeho samé krásne zážitky. Rovnako dojatý ako ôsmaci listujem ďalej.

POETICKÉ VÁŠNE

Objavovanie neznámeho sa začína v romantickom duchu ľúbostnej poézie. A to nie len tak hocijakej. Učebnica siahla opäť vysoko a predstavuje verše samotnej Piesne piesní. Človeku sa až veriť nechce, že sa ôsmakom dostáva možnosti nahliadnuť do takýchto literárnych skvostov. Alegorické dielo je súčasťou Starého zákona čo prízvukuje žiakom aj úvod k ukážke – „Veľpieseň má v Biblii osobité miesto“ – ale už sa ďalej nedozvedia aké.

Verím, že pani učiteľky svojim pozorným poslucháčom vysvetlia, že Pieseň piesní je jediná biblická kniha, ktorá vyvolala a dodnes vyvoláva neutíchajúci záujem troch svetov – umeleckého, vedeckého a náboženského.

A je to zároveň aj jediná ženská biblická kniha, pretože v nej neznáma Milá veršuje podstatne viac ako Milý. Žiaľ, stroho telegrafický úvod sa nevenuje samotnému dielu, ale len jeho údajnému tvorcovi – „s menom Šalamúna, ktorému sa pripisuje autorstvo piesne, ste sa už určite stretli. V akých súvislostiach sa stretávate s jeho menom v súčasnosti?“

Bolo by určite zaujímavé vedieť, kde všade stretávajú dnešní ôsmaci bývalého vládcu izraelského kráľovstva a majiteľa očarujúceho háremu, ale to zostane už len jednou zo záhad hodín literatúry. No ešte interesantnejšie by bolo vypočuť si ich postrehy, keby ich niekto presvedčil prečítať si celú Pieseň piesní.

Krátke verše, ktoré majú žiaci v učebnici sa síce tvária, že patria k sebe, ale v skutočnosti sú pozliepané – inými slovami cenzurované – z piatich častí a nehovoria nič o tom, že práve čítajú jednu z najoriginálnejšie zamaskovaných erotických poém svetovej literatúry okorenenú čarovnou orientálnou zmyselnosťou.

Goethe pokladá tieto mysticko-erotické verše za to najušlechtilejšíe, čo sa k nám z hĺbky literárnych dejín dostalo z výrazov náruživej a vďakuplnej lásky.

Inšpiráciou k prečítaniu by mohla byť aj náležitá ilustrácia vystihujúca význam veršov, žiaľ, na ôsmakov pozerá len značne zčernalý muž. V realite nevyzerá až tak africky a visí v toskánskej Siene ako King Solomon, medzi ostatnými dielami Duccia di Buoninsegna.

Učebnica dúfa, že reprodukcia obrazu Šalamúna skôr pomôže žiakom, aby si zapamätali autora plamennej ľúbosti, ale pre istotu im to pripomína aj textovo – „Aké pocity vo vás vyvolala báseň po prvom prečítaní? Poznáte jej autora, dobu, v ktorej bola napísaná, knihu, z ktorej je táto ukážka? Ak vám chýbajú informácie, vyhľadajte si ich na internete, prípadne otvorte Bibliu.“

Otázky pre poetických ôsmakov vyzerajú ako nádherná demonštrácia medzipredmetových vzťahov. Môžu si svoje estetické cítenie prepojiť s dejinami literatúry, výtvarného umenia i teológie a to všetko vizualizovať výdobytkami informatiky využívajúc dva – podľa učebnice, základné zdroje ľudského poznania Internet a Bibliu.

Omyl, otázky len podporujú študentskú lenivosť, pretože odpovede majú detičky doslova naservírované. Starostlivosť, s akou sú formulované otázky pre žiakov, aby sa moc nenačítali a nenahľadali, je vskutku dojemná. Úvod im prezradil autora aj knihu a zistiť v mobile, kedy žil Šalamún, je pre šikovné prstíky otázkou 30-tich sekúnd.

Zostáva už len malý detail. Nič z toho čo sa učia, nie je pravda.

Opis a interpretácia veršov je jedna z konzerv potulujúcich sa po učebniciach literatúry už desiatky rokov. Neviem, kto ešte okrem učebnice pripisuje dnes autorstvo kráľovi Šalamúnovi, ale Biblia to určite nie je. Osudy poémy sú ako literárna detektívka plná nevyriešených záhad. Nevie sa, kto ju napísal, kedy a či je vôbec kompletná.

Že sa dostala do Biblie spôsobilo asi Šalamúnovo renomé. Ako náboženský spis sa najprv objavila v židovskej liturgii a neskoršie aj v katolíckej, kde sa však už zmyselnosť veršov zahaľovala do dôstojných alegórií. Až do 18. storočia si nikto nedovolil spochybniť Šalamúnovo autorstvo, veď ťahať sa za prsty s inkvizíciou pre pár veršov nestálo zato.

Potom analýzy pôvodného starohebrejského textu dokázali, že patrí do obdobia Alexandra Macedónskeho, čo v konečnom dôsledku uznala aj cirkev a nové preklady Biblie vzali Šalamúnovi autorstvo. Tak kto je teda autor? Alebo je to ľudový folklór zapísaný dávnym nadšencom? A čo mal v ruke ten prvý neznámy básnik – rydlo a hlinenú tabuľku?

Zasypané súkromné knižnice sumerských kráľov ešte nevydali všetky tajomstvá, ale už sa našli časti ľúbostných veršov až zarážajúco podobné biblickej Piesni.

A má vôbec zmysel zaťažovať tým ôsmakov? Učebnica sa správne rozhodla nerozptyľovať zbytočne žiakov milostnými pletkami a sústreďuje ich pozornosť k serióznemu nazeraniu na poéziu – pochopiť a zapamätať si štruktúru lyrickej básne. Citov oprostení ôsmaci zistili z úryvku:

– že báseň nemá dej
– že autor je totožný s hrdinom
– že vo veršovaných textoch má najdôležitejšiu úlohu rým a rytmus.

Prečo sa tieto príznaky a lyrickosť deklarujú žiakom dielom s epickými prvkami, so zreteľnou dejovou líniou, kde hrdinami sú Ona, On aj Oni a veršami, ktoré sa vôbec nerýmujú – nevie ani múdry kráľ Šalamún.

MAJSTRI SLOVA

Hoci malé deti milujú básničky, poézia ako taká nepatrí zrovna k obľúbeným kratochvíľam väčšiny populácie. Aj zbierok básní je po rodinných knižniciach poskromne. Škola by mohla pri zoznamovaní detí s poéziou hrať celkom dôležitú úlohu, keby…? Spôsob, akým je ôsmakom predstavená Pieseň piesní má od objavovania neznámeho príliš ďaleko.

Ale poďme najprv za ďalšími majstrami slova. Na ihrisku ľúbostnej poézie hrá za domácich osvedčená zostava – Jankovia: Kollár, Kráľ a Smrek. Nesmie chýbať Štúr, Sládkovič, Milanko Rúfus ani Vojto Mihálik.

Cudzokrajný dres si obliekli len traja – Rainer Maria Rilke, Sándor Petőfi a Puškin. Učebnica im venuje len kratučké verše bez uvedenia autora prekladu. To, čo sa snažíme vštepiť deťom, aby vo svojich prácach uvádzali – zdroje sa v Literárnej výchove často ignoruje. A nikto nemá ani tušenia, z ktorých básnických zbierok jednotlivé verše pochádzajú.

Výber zamilovaných veršov by sme mohli označiť ako Old classic a všetky do témy pasujú, až na verše Puškina. Aj keď ho škola neuviedla, Slávik a ruža preložil Janko Smrek a aby mu to rýmovalo musel z originálu niečo vypustiť.

Enfant terrible svetovej poézie, ktorý len o vlások ušiel šibenici a nechal sa zastreliť, bol príliš dobrý na to, aby sa jeho výtvory dali jednoducho zaškatuľkovať. Rovnako ako starí majstri štetca vo svojich obrazoch, dokázal aj obdivovateľ ženskej krásy poskrývať do svojich veršov množstvo zahalených symbolov.

Ak sa nejaká mladá poetka na hodine literatúry prihlási s tým, že Slávik a ruža nemá s láskou nič spoločné, že je to Puškinov osobitý sarkazmus, prostredníctvom ktorého sa sťažuje na chlad národa k skutočnému umeniu, mala by dostať jednotku… Skrátka môžete sa aj uveršovať a nikto to neocení.

Ako ôsmaci oceňujú ľúbostnú poéziu od veľkých mien nikto nezisťuje. Možno aj preto, že poézie je v knižke ako šafranu a prioritu má niečo iné. Hlavne otázky, ktorých je za každou básňou ako mesačných kráterov. Niektoré sú až príliš teoreticky hlboké a iné zas nezmyselne plytké.

Okrem samotných úryvkov diel sú ostatné texty v učebnici akési vecne nezáživné a upäto jednotvárne. Cítite sa ako pri dlhom putovaní Atacamou – žiadne vtipné sentencie, kuriozity či prepojenie na veci alebo osoby čo zajímajú tínedžerov.

Literárne dobrodružstvo sa mení na sizyfovský údel. Pre zlepšenie nálady, a aby v dobrej mysli strávili tínedžeri ďalšiu porciu tentoraz prírodnej poézie, nechala autorka pásmo ľúbosti uzavrieť Mihálikovi:

Ozaj sú všetky mŕtve?
Všetky do jednej.
Aj stará mať?
Už na cmiteri býva.
A táto čierna?
Páči sa ti?
Hej.
Tiež leží v hrobe.

TEORETICKÝ ARMAGEDON

V celej Literárnej výchove, s každou ukážkou, s každou básňou či príbehom vynášajú ôsmaci balvan s nápisom – Čo tým chcel autor povedať po tej istej ceste dláždenej pojmami, formami, druhmi charakteristickými znakmi, expresiou i gramatikou k vrcholom literárnej teórie.

Učebnicu nesprevádza čítanka, ktorá by mohla ponúknuť žiakom obsiahlejší repertoár čo do rozsahu i rozmanitosti diel, ale iba dva pracovné zošity. Obidva obsahujú de facto identické otázky, akurát ten učiteľský sa trbliece správnymi odpoveďami a riešeniami, ako tú hromadu teoretického poznania vyniesť na literárny Olymp.

Údajne má učiteľský zošit – my mu budeme hovoriť našepkávač – len odbremeniť nositeľov svetla poznania do prázdnych detských hláv, aby mohli voči žiakom uplatniť individuálny prístup.

V podstate ich pohodlne odbremeňuje od vlastného názoru, podsúva tradične zakonzervované interpretácie, zabezpečuje uniformitu a správnu názorovú jednotnosť učiteľského zboru.

STRATENÝ ČAS

Žiacke pracovné zošity stavajú ôsmakov na roveň mníchov prepisujúcich knihy v starovekých kláštoroch – vypíš hlavné a vedľajšie postavy, opíš prostredie, obdobie a hlavné udalosti, ku každej postave napíš, aké mala postavenie a čo vykonala, vyhľadaj mená postáv a zapíš ich do skupín – rodina, učitelia, spolužiaci, vyhľadaj v texte a zapíš, aké problémy trápili hlavnú hrdinku, vyhľadaj a napíš verše, ktoré sú odpoveďou na básnikove otázky, svoje zistenia zapisujte atď.

Zdá sa, že naša Sophie mala v úvodnom rozhovore pravdu – o knihách sa nehovorí o knihách sa píše… a odpisuje, k čomu koncepcia pracáku priam nabáda.

Ďalší vzácny čas kradne literatúre drilovanie slovenského jazyka – podčiarkni slovesá dokonavého vidu, vypíš slovné druhy – slovesá, prídavné mená, spojky, predložky atď. Koľko je jednoduchých viet a koľko súvetí, podčiarkni jednoduché vety, zakrúžkuj všetky zámená, ktoré sa vzťahujú na hlavnú postavu, vypíš nespisovné a expresívne slová.

Zaujímavá je aj súhra učebnice a pracovného zošita. Prirodzene očakávate, že autorka učebnice zostaví aj pracák – veď najlepšie vie, čo vlastne od žiakov chce – chyba lávky, takú láskavosť ôsmakom neurobili.

Kto stvoril pracák, mal asi proklate rychlé pero a nestihol si ani prečítať knihy, z ktorých sú povyberané úryvky. Inak by v ňom nebolo toľko nepresností, nezmyselností, balastu na zabitie času a rozličných prejavov slabosti ducha.

ÚČEL SVÄTÍ PROSTRIEDKY

Stačí nahliadnuť do oddelenia vedecko-fantastickej literatúry, ktoré má na svoju prezentáciu veľkorysých 11 strán pre tri ukážky. Jules Verne s Cestou na Mesiac uvádza ôsmakom sci-fi žáner.

Za nič nehovoriacim úvodom bez ambícií zaujať pre scifíčka aj dievčenské osadenstvo triednych lavíc s prekvapením objavujem skvelý nápad spojiť Verneho s letom Apolla 11 prostredníctvom krátkeho článku Orol pristál, z ktorého sa žiaci dozvedajú pár podrobností o prvej americkej misii na Lunu.

Zvedavý, čo bude chcieť po deťoch pracák, otváram zároveň aj učiteľský našepkávač a… vitajte vo svete vykrádania textov na inštitucionálnej úrovni.  Z úhľadnej tabuľky sa pani učiteľky, ktoré nemali čas prečítať si Cestu na Mesiac dozvedia, že autor textu Orol pristál je autorka učebnice a napísaný bol v 21. storočí.

Skutočný autor Jozef Fraňo by určite nič nenamietal proti vypožičaniu svojho textu uverejnenom v doslove Splnený sen vo štvrtom vydaní Cesty na Mesiac ešte v 20. storočí.

Sám písal faktografické knihy pre neplnoletých, takže z večnosti súhlasil, aby jeho esej drobne upravili – veď slovenčina je dynamicky rozvíjajúci sa jazyk a v mene – všetko pre vzdelanie, vyrobili správu s komentárom, nech žiaci môžu správne definovať slohový útvar.

 

BAJKER VERNE

Science-fiction knižky sa priam núkajú pre medzipredmetové interakcie a učebnica sa aj o niečo pokúša, ale zjavne pre slovenčinárky nie je technika tá správna parketa. Zato pracák sa cíti kompetentným a nabáda priamo na literárnu hodinu vynálezov.

Výborná myšlienka prepojiť Verneho nápaditosti s úžasným a na technické vynálezy bohatým devätnástym storočím. Škoda len, že nič technickejšie od bicykla sa pracáku nepodarilo pre žiakov objaviť.

Chudák Julo, koľko jedinečných technických výtvorov navymýšľal, aby si ich slovenskí ôsmaci mohli spojiť s bajkom. A všetci od prírody leniví budú pochválení za splnenie úlohy – „kedy bol vynájdený bicykel?“ – vyriešenej na Wikipédii.

A pani učiteľkám stačí dôverovať svojmu našepkávaču, kde sa skvie 19. storočie. Možno nejaký nadšenec cyklistiky svojim spolužiakom vysvetlí, aké bajky už v 18. storočí vzbudzovali pozornosť v uliciach Paríža, Sankt Petersburgu či Mnichova.

K Vernemu a literárnej hodine vynálezov nič nepasuje lepšie, ako Fultonova ponorka Nautilus spustená na vodu začiatkom 19. storočia. Verne ju využil v ďalšom románe Dvadsať tisíc míľ pod morom.

A my neustále nevyužívame súvislosti a nedokážeme motivovať deti k ich hľadaniu. Až do dnešných dní zostáva ponorka jediným technickým výtvorom zložitejším ako kozmická loď. Nič zvláštneho sa nestalo, len sme opäť prepásli možnosť vzbudiť prostredníctvom jedného predmetu aj záujem o druhý.

Matematické výpočty k románu robila Francúzska akadémia vied. Verneho čítali aj ženy amerických kozmonautov a podivuhodnou zhodou okolností sa váha, rozmery aj miesto pristátia verneovho náboja v Atlantiku vzácne zhodovali s parametrami a dopadom modulu Apolla 9.

Kolegovia z prírodných vied mohli byť slovenčinárkam povďační za motivačnú prezentáciu sci-fi. No nič to, aspoň sa potešili telocvikári, ak sa deti v ten literárny deň dlhšie bicyklovali.

NA ZEMI DOBRE – DOMA EŠTE LEPŠIE

Druhý úryvok je z knihy-napodobeniny. Roztomilý E.T. Mimozemšťan už zostane navždy spojený s  filmom Stevena Spielberga. Posolstvo prirodzenej ľudskosti na krátky okamih dojalo milióny divákov, ktorí toho večera usínali s hlbokým presvedčením, že ráno sa zobudia ako lepší ľudia.

Rovnomenná kniha a jej autor William Kotzwinkle vďačia za svoju popularitu hlavne tvorcom filmu. Nespochybňujem jeho spisovateľské nadanie, ale celá tá nádherná idea patrí niekomu inému.

Keďže je učebnica literárnej výchovy postavená na systéme značne obmedzeného výberu ukážok, mala by aspoň zohľadňovať faktor určitej osobitosti prislúchajúci danému žánru.

Našťastie vysokú mieru osobitosti stále zachováva pracovný zošit. Okrem prepisovania jednotlivých častí úryvku pripravil pre tínedžerov dve zákernosti.

V prvej sa majú hlboko zamyslieť – „prečo chce Ítý telefonovať domov?“ …keď oni to bežne nerobia. A ak by niektorá pani učiteľka pri hodnotení žiaka aj zaváhala je tu našepkávač – „lebo mu chýba domov.“

Druhá je ešte záludnejšia – „dokáž, že úryvok patri k literatúre sci-fi.“ Aj tentoraz ponúka našepkávač duchaplnú odpoveď – „hlavnou postavou je mimozemšťan E.T.“

Žeby to bolo až také zlé s duševným zdravím ôsmakov? Škola zrejme vie svoje a snaží sa čeliť postupujúcej literárnej degenerácii tým, že presúva na analýzu obzvlášť náročné diela do vyšších ročníkov. Pred dvadsiatimi rokmi mali Verneho Cestu na Mesiac a E.T. Mimozemšťana vo svojej literatúre už šiestaci…

 

VESELÉ ZVERSTVÁ

Pásmo vedecko-fantastickej literatúry uzatvára Stopárov sprievodca galaxiou. Je to zvláštny kúsok a prirovnanie k autostopu je oprávnené. Striedate kozmické lode, meníte planéty, bizarné bytosti povedia občas nejakú frázu, trochu politickej satiry plus filozofické zamyslenie nad zmyslom života a nutnosti vstávať ráno do práce.

Stihnete ešte otočiť pár pív, kým sa Zem zmení do dvoch minút v hviezdny prach a potom sa už len bezcieľne potulujete Mliečnou dráhou. Ľahké čítanie zanechá na záver aj ľahkú hlavu.

Celé to vzniklo roku 1977 ako scenár k rozhlasovej šou. BBC Radio 4 si dalo záležať, vsadilo na herecké obsadenie a špeciálne zvukové efekty a o rok neskôr si mohli upätí Angličania o pol jedenástej večer vychutnať prvú polhodinku galaktických zverstiev.

Na rozdiel od desivej vízie Georga Wellsa sa niesla éterom veselá Vojna svetov. Úspech bol okamžitý a spoluautor scenára Douglas Adams dostáva ponuku z dvoch vydavateľstiev, aby dal šou knižnú podobu.

Preto kniha nemá nejakú ucelenú ideu. Pochopil to aj pracák a chce od svojich obdivovateľov prepísať z úryvku len pár bezvýznamností – v čom spočíva zábavnosť knihy a akými huncútstvami si rôzne kozmické živly krátia čas.

Treba oceniť, že sa prácák prispôsobil oddychovému tónu, hoci jednou otázkou sa snažil dodať knihe punc vedeckej fantastiky – „napíš ktorý technický vynález predpovedal spisovateľ roku 1979, keď opisoval elektronickú knihu?…“ našepkávač sa prekonal a našiel odpoveď v otázke – „e-knihu.“ Aby to nevyzeralo až moc prihlúplo tak pridáva ešte aj – „internetový vyhľadávač.“

A tak sa pani učiteľky snažia vytiahnuť z detí namiesto jednej absurdity hneď dve. Pán Douglas Adams pobehoval ešte so školskou taškou, keď bola v roku 1967 založená Online Computer Library a keď sa o štyri roky neskôr spustil projekt Gutenberg.

Takže predpovedal Nič a už vôbec nie internetový vyhľadávač o ktorom mal takú istú predstavu, ako my o čiernej diere v jadre galaxie Andromedy.

ŽÁNROVÁ ANARCHIA

Jedným z poslaní učebnice je objasniť deckám na základe určitých charakteristických poznávacích znakov, do ktorého žánrového boxu patrí ten-ktorý úryvok.

Aj za Cestou na Mesiac je jednoduchá a pomerne vydarená charakteristika vedecko-fantastického románu ako literárneho žánru a Julo je právom označený za jeho zakladateľa – aj keď nebol jediný.

Potom, ako to učebnica žiakom pekne vysvetlila, servíruje im dve diela mimo žáner, vychádzajúc z mylnej predstavy, že knihy v ktorých sa píše o vesmíre, planétach či mimozemšťanoch patria automaticky do scifíčiek. To tam môžeme zaradiť rovno aj Malého Princa.

Ani sympaťák Ítý nemôže za to, že sa z Rozprávkového fantasy prepracoval k vedeckej fantastike a ešte o ďalších dvadsať rokov budeme lákať tínedžerov k science-fiction cez rozprávky. Už treba len označiť Daidalosa a Ikarosa za priekopníkov letectva a kozmonautiky.

Zaškatuľkovať E.T. Mimozemšťana tam kam nepatrí sa pokúša aj pracák a vymyslel si k tomu – „Literatúra podľa obsahu“ – a pani učiteľkám radí, aby tam žiaci vpísali – „sci-fi.“

Pri Stopárovi už učiteľský našepkávač  žiadnu piksličku neuvádza, pretože sám nevie kam ho zaradiť, hoci učebnica tvrdí, že Douglas Adams prináša iný pohľad do sveta vedeckej fantastiky.

Iný pohľad áno, ale do sveta Fantasy Parody. Scenár Stopára vznikal v produkcii BBC Radia 4 tesne po tom, čo Hviezde vojny Georga Lucasa doslova dobyli anglo-saský svet.

Angličania si požičali Lucasovu trojkombináciu Ľudia – Roboty – Bizarné bytosti a dokonale ju sparodovali svojim suchým humorom. Vymazali z nej úplne Science a vsadili na pestré Obludárium a rôznorodé Šialenosti.

Stopár ani Ítý nemajú s vedou nič spoločné a na sci-fi poličku, kde sú mená ako Wells, Verne, Asimov, Clarke, Lem, Liou Cch‘-sin, Jefremov či Heinlein sa môžu pozerať len z úctivej vzdialenosti.

STRATENÉ DOBRODRUŽSTVÁ

Nevadí, čo sa nepodarilo v jednom žánre napravil iný – Dobrodružný román. Učebnica vedomá si neprávosti, že žiačky majú svoj osobitý literárny žáner – Dievčenský román a chalani nie, vybrala pre nich čisto chlapčenské bojové dobrodružstvá.

Na Čierne koráby, ako na jedinú knihu, pripadla česť obhájiť príťažlivosť dobrodružnej literatúry. Doménou ich autora sú detektívky a mňa zaujímalo, či sa učebnici literatúry podarilo poodhaliť žiakom aspoň časť odkazov ukrytých Joe Alexom v dvoch dieloch a 630-tich stranách. Úryvok v učebnici dostal 5 strán priestoru, aby inicioval u záhaľčivej mládeže čitateľské vášne.

V nádeji, že Čierne koráby je nemožné spŕzniť, som sa ponoril do slov. Ešte som ani nedočítal úvod a rýchla smrť ma zastihla v podobe učeného výkladu z mineralógie. Najdôležitejšia skamenelina z ukážky – jantár, zabrala celý úvod ku knihe.

Dozvedel som sa, že – „jeho sila prináša šťastie, krásu a lásku, lieči a ochraňuje.“ Nie som si istý, či zrovna tento názor zastávajú aj bývalí majitelia Jantárovej komnaty, najväčšieho umeleckého skvostu, aký kedy bol zo Sĺz mora vytvorený.

Úryvok pre žiakov je len z druhého dielu a nevydarenému slovenskému prekladu Miroslava Janeka, ktorý vyšiel v edícii STOPY roku 1986 chýba akčnosť českej verzie z pera Anetty Balajkovej vydanej v roku 1979 v rámci edície Knihy odvahy a dobrodružství.

Prvá, krátka časť ukážky má navodiť atmosféru dobrodružnosti plavby za jantárom, vystihnúť dobový kolorit a pripomenúť bájnu Tróju. Druhá skočí o 120 strán ďalej, aby opísala šťastné okamihy objavenia jantáru na pobreží barbarského mora.

Tým, že úvod vytvoril z jantáru hlavného hrdinu aj ukážky sa mu museli prispôsobiť a tak v nich chýba napätie a dobrodružnosť, ktoré by mohli zlákať k prečítaniu knihy. A žiaľ, nie je v nich ani ďalšia z dôležitostí kvôli ktorým chceme, aby deti čítali knižky. Najprv však krátke zoznámenie:

Čierne koráby sú naozaj dobrá kniha, taká Anna zo Zeleného domu pre chalanov. Kniha o dospievaní, o čase keď sa z chlapcov stávajú muži, kniha plná akčných dobrodružstiev, cestovania a objavovania. Príbeh o sile priateľstva, odvahe, o schopnosti vzájomne si pomáhať, príbeh bez zbytočného sentimentu, ktorý nemajú chlapci radi.

Jednotlivé príhody v ktorých sa dej stupňuje v zmysle nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie, učia čitateľa správne sa rozhodnúť, využiť ponúkanú príležitosť, rozlišovať podstatné veci od malicherností, nikdy sa nevzdávať, nepodliehať beznádeji a byť prospešný pre druhých.

Po celú plavbu sú spolu s plachtou vyťahované na stožiar všetky cnosti – česť, smelosť, pokora, štedrosť, nezištnosť a ochrana slabších. Cez palubu ide každá nízkosť a podlosť, netrpí sa zbabelosť ani pokrytectvo.

Pôvodne je to román na pokračovanie, písaný tak, aby nechával čitateľa v napätí čo prinesie nasledujúca časť. Až neskoršie bolo 11 častí upravených a spojených do dvoch dielov. Čierne koráby sú svižné, za každou stránkou číha nepriateľ a neustále sa niečo deje. Reálne geografické fakty a historické udalosti sa dômyselne spájajú. Nie je to dokonalé, ale má to hlavu a pätu.

Spoznávame dve veľké civilizácie – egyptskú a krétsku, ich božské i obchodné kontakty – keď doba doručenia mailu závisela od počtu veslárov a sily vetra. Bez ohľadu na sociálny pôvod a finančnú hotovosť ste mohli cestovať od chrámu na brehu Nílu zasväteného krokodílom až po grandiózny palác v Knósse. Obľúbeným rozptýlením celebrít boli papyrusové SMS-ky a intrigy, spletitejšie ako Minotaurov labyrint.

Po ceste nás čaká Tenedos, kde sa ukrýval Brad Pitt s flotilou, zatiaľ čo sa Trójania tešili, že konečne majú v meste poriadneho koňa. Odtiaľ je to už len na skok ku Kravskému brodu, ktorý kresťania venovali na rozvoj cestovného ruchu stepných kočovníkov. Búrlivé moria vystrieda pokoj veľkých riek, vo vodách ktorých pohostinní a pracovití Slovania predvedú, ako sa topia živé devy.

Neohrozenú posádku však krása slovanských dievčat ani fénický fake news nezastavia pred dosiahnutím vytúženého pobrežia, po ktorom sa medzi prednáškami prechádzal aj pán Kant pri svojich potulkách za poznaním.

Našťastie sa posádka neriadila jeho filozofiou – nie je dôležité dostať sa do cieľa, stačí nejaký mať – a úspešne doplávala k tomu svojmu: leží tu ako koberec utkaný zo zlatého rúna – píše Joe Alex a krátkou šarvátkou v ktorej Čiernemu korábu hrozí že pôjde ku dnu, pripomenie čitateľom najväčšiu námornú bitku v dejinách.

 

Zistíme ešte kam treba doplávať, aby ste nevideli Slnko zapadať a prečo si Cínové ostrovy tak úzkostlivo chránia svoje kamenné kruhy a výnosný obchod. All-inclusive zájazd okolo Európy za… dní sa blíži k finále (vyzrádzať školské úlohy sa nemá).

Aj keď pasažierov ubudlo, nálada je vďaka jantáru výborná. Už len pár priateľských pohladení bronzovou sekerou a Čierny koráb sa nebadane prešmykne okolo Tárikovej skaly, aby stihol ešte uvidieť zánik pramatky európskej civilizácie.

Dobrodružno-historický bedeker spája Stredomorie prostredníctvom európskych riek s Baltikom, aby sa cez nórske fjordy, Island, Anglicko a Gibraltár vrátil na Krétu.

Približuje dávno stratený svet rôznych národov, ich ekonomiku, kultúru, zvyky a obyčaje, náboženské obrady i prírodu. Nesie v sebe aj odkazy na Staré grécke báje a povesti, obzvlášť na putovanie Agronautov za Zlatým rúnom.

V množstve otázok číhajúcich na žiakov v učebnici i pracáku som sa pokúšal nájsť dôležitosti, ktoré by ich upozorňovali na veci vytvárajúce hodnotový systém.

Tak ako sa malé deti učia cez rozprávky spoznávať čo je dobré a čo nie, aj Čierne koráby sú okrem jantáru plné príkladov na tento  neustávajúci boj dobra so zlom.

Lenže otázky nie sú stavané pre skúmanie podstatných vedľajších účinkov literatúry, ale aby vydolovali zo žiakov to čo sa od nich očakáva – uspokojiť každé chápadlo literárnej teórie náležitým slovným pamlskom.

Kto zostavoval pracák sa ani neobťažoval prelistovať si knihu – krétske knieža nemalo manželku Vasan ako iniciatívne našepkáva pani učiteľkám.

Ostatné otázky smerované k mladým čitateľom sú bez štipky fantázie, akoby v záhlaví bola poznámka – milé deti, nevyžaduje sa žiadna duchaplnosť či literárna kreativita, len pozorne prepíšte z ukážky do príslušných riadkov čo treba.

Vrátiť vietor do plachiet Čiernym korábom sa pokúša 11 úloh na konci ukážky v učebnici. Pôsobia už bystrejšie a dokonca vyzývajú žiakov, aby okrem učebných pomôcok používali aj mozog – „Čo myslíte, v akom časovom rozpätí sa odohráva dej knihy? (dni, mesiace, roky). Využite vaše doterajšie vedomosti z histórie.“  História je tu k ničomu, tu pomôže jedine geografia. Len z úryvku je nemožné určiť ako dlho sa plavili, pokiaľ nedáte toleranciu plus mínus dva roky.

Dokonca jedna z otázok sa dotkla aj estetického cítenia,  škoda len, že v jej druhej časti to opäť skĺzlo do hľadania autorových myšlienok a nie vlastných – „Porozprávajte v krátkosti, aké boli vaše pocity pri čítaní ukážky. Vyhľadajte časti textu, v ktorých sa stupňuje napätie deja, povedzte, aké kompozičné a štylistické prostriedky autor využíva.“

Pani učiteľky, pokiaľ kŕmite hydru literárnej teórie pocity idú bokom. Tie prídu, až keď sa v pokoji začítate do Čiernych korábov, ale to by v žánre Dobrodružný román musel byť aspoň malý motivačný kopanec, aby deti knižku vôbec chytili do rúk.

PADLÝ ANJEL

Z bojovej vravy sa prenesieme do pokojných vôd zálivu Svätého Vavrinca, aby sme na ostrove Princa Edwarda navštívili Annu zo Zeleného domu.

Kanadská spisovateľka Lucy Maud Montgomery dopísala príbehy svojho milovaného dieťaťa roku 1905 a nasledujúce tri roky sa pokúšala nájsť pre Annu vydavateľa. V Kanade samozrejme nepochodila, keďže krajina ako Britské domínium fungovala na rovnakých princípoch vo vzťahu k ženám ako vzdialený konzervatívny Albion.

Aj Lucy Maud časom pochopila, že obiehať mužmi ovládané vydavateľstvá, žiadajúc o vydanie skoro 300 stranového románu o decku čo mení svet okolo seba k lepšiemu, je len stratou času. Pomery, keď zatvárali sufražetky do väzenia a ponižujúcim násilím ich kŕmili ak držali protestnú hladovku, nepriali ženskej inteligencii.

O čo ľahšie to mal Mark Twain so svojimi chlapčenskými idolmi. Našťastie pre svetovú literatúru to Lucy Maud nevzdala a nepochopená v rodnej krajine zamierila do najbližšieho veľkého amerického mesta. Svojho muža života našla v bostonskom vydavateľstve  L.C. Page & Company v roku 1908.

Volal sa Louis Coues Page – a potvrdil, že nenosí pre vydavateľa osudové meno nadarmo. Vtedy ešte newyorské Times nevyhlasovali svoje bestseller’s, ale aj tak malo prvé vydanie Anny grandiózny úspech – hlavne medzi dospelákmi. V samotnom roku vydania bolo treba až desať reedícií, aby sa upokojila čitateľská žiadostivosť po Anne.

Bravúrny zápis do svetovej literárnej klasiky zrodil dve dodnes neprekonané ikony kanadskej kultúry. Lucy Maud vloží do knihy kus svojho života. Ako dvojročná stráca matku a otec ju natrvalo odkladá k dedkovcom. Nevyrastá síce u cudzích, ale u generácie pre ktorú výchova dievčat tých čias nemala ďaleko od rehoľného systému a bolo v nej viac obmedzení ako slobody.

A tak sa fantázia, sny a voľnosť ukrývali do denníka, ktorého prvú stránku si Lucy Maud popíše v deviatich rokoch. Jej život v mnohom splýval s udalosťami a miestami, ktoré potom ako 28. ročná znovu oživila vo svojom nesmrteľnom románe.

Anna zo Zeleného domu je čítanie k nedeľnému šípkovému čaju a makovo-jablkovému závinu s vôňou škorice, keď vám šarkanový vietor hádže do okien veľké kvapky jesennej sychravosti. Príjemné teplo domova i duše nenaruší žiadna sociálna depresia či dramaticko-psychologická rozpoltenosť postáv.

Anna si vás získa už od sedemnástej strany. Je bezprostredná, neobyčajne vnímavá a jej nadšenie z existencie a vzhľadu vecí pre väčšinu ľudí všedných a obyčajných, zatína drápky do každého, kto si to aspoň v tajnom kútiku duše dokáže pripustiť.

Anna fantazíruje a premýšľa zásadne nahlas, čo okolie zviazané zvykovými pravidlami diagnostikuje ako podrezaný jazyk. Jej chorobná fantázia spôsobuje plynulé prechody z reálneho života do virtuálneho stavu sladkej beztiaže mysle, čo Annina náhradná mama Marilla spracováva so značnými obtiažami.

Čo zas to decko vyvedie, komu čo šplechne do očí a kedy už konečne stíchne? Lenže Anna je ako nákaza. Dostane sa vám do tela a rozloží vás. Keď nič nevyvedie – chýba vám to. Keď je ticho –chýba vám to. Keď odmieta slepú poslušnosť a posvätnú úctu k nedotknuteľnému a neomylnému svetu dospelých – cítite, že má pravdu.

Anna neznevažuje dospelákov, len sa nahlas bráni proti krivdám, ktorými ju bolestne zasahujú – „nuž pre tvoju krásu ťa určite nevybrali… je hrozne chudá a nepekná… a vlasy červené ako mrkva.“ Lenže škaredé káčatko sa len tak nedá a často až s príliš trefnou detskou úprimnosťou verejne hodnotí ich (ne)schopnosti.

Annini pestúni zažívajú rodičovské stavy, keď musíte navonok zachovať kamennú tvár pričom duša sa smeje – veď to decko má pravdu a konečne to niekto povedal nahlas. Lucy Maud humorne sviežimi ťahmi svojho obratného pera zbavila Annu bázne pred dospelými a zároveň v nej zachovala patričný rešpekt.

Dvetisíc dní s Annou je čerstvá bríza čo vpadla do bezvetria výchovnej skostnatelosti a zavedených konvencií. Bríza, ktorej silu dodáva aj všade prítomná romantika, živé opisy nádhernej prírody a schopnosť Anny vyrobiť z triviálností vzrušujúce zážitky.

Lucy Maud namiešala ten správny literárny drink a s každým dúškom sa v čitateľovom tele rozlieva blažený pocit spokojnosti. Čítate a viete, že sa to musí skončiť len dobre. Dokonca aj smútok Anny sa halí do romantického závoja spod ktorého presvitá nádej lepšej budúcnosti.

Držíte palce rebelom a narušiteľom poriadku. Fandíte decku čo vyvádza hlúposti a zároveň prináša do života nehasnúce svetlo. Nechtiac obdivujte to nevzhľadné škvŕňa čo dokáže premenovať poľnú cestu po ktorej chodia kravy na pašu – na Alej milencov.

Anna je živel a motivačná príručka zároveň. Dospeláci doslova mäknú pod náporom jej emočnej inteligencie. Anna z nich vyplavuje to dobré, často skryté pod maskou prehnanej prísnosti i zbytočnej tvrdošijnosti brániacej vyjadriť vlastné pocity – „Aký krásny deň! zvolala Anna a zhlboka si vzdychla. Akože sa netešiť zo života v takýto deň? Ľúto mi je tých, čo sa ešte nenarodili, lebo ho nemôžu prežiť…“

Niektoré knihy by mali rozdávať školskí psychológovia hneď na prvom sedení ako povinné čítanie pre deti aj rodičov, ktorí ich tam doviedli.

Anna považuje starý Zelený dom s jeho okolím za najkrajšie miesto pre život. Jej večerná modlitbička je ďakovačka za nápady, prúšvihy i zdary, čo jej rozjasnili deň.

Ani nastupujúca tma nepohlcuje svetlo jej myšlienok, že prišla na svet, aby sa mala stále lepšie a mohla neustále obšťastňovať okolie svojou prítomnosťou. Horko skúšaná mama Marilla to raz príhodne zhrnula – „Annu dakedy ťažko pochopiť. Ale som presvedčená, že sa nám vydarí. A jedno je isté, že v nijakom dome nebude nudno kým ona bude patriť medzi jeho obyvateľov.“

Určité vlastnosti Anny sa zdajú z pedagogického hľadiska nezlučiteľné s jej výstrednou fantazijnosťou, vzdorom a rebelantstvom. Je totiž aj tvrdohlavo cieľavedomá s akurátnou dávkou sebadisciplíny, sebareflexie a pozoruhodného zanietenia pre činnosti rozvíjajúce ducha.

Možno to z mnohých stránok obzvlášť nesrší, ale Anna je exemplárny príklad – že deti sa vedia vychovávať aj samé. Predstavte si takúto kacírsku knihu na pultoch kníhkupcov len chvíľu potom ako 19. storočie buchlo za sebou dvermi. Niečo neslýchané – Anna zo Zeleného domu učí dospelých ako správne vychovávať deti.

Kniha, ktorú čítalo mnoho význačných mužov svojej doby symbolicky víta storočie, ktoré principiálnym spôsobom zmenilo pohľad na výchovu detí.

Spisovatelia, politici i mužské celebrity berú do ruky pero a skladajú hold literárnemu klenotu Lucy Maud vo fanúšikovských dopisoch.

Princ Edward VIII jej osobne ďakuje. Annina sloboda ducha, ktorou sa mu podarilo nasiaknuť cez pancier striktného dozoru vychovávateľov a guvernantiek Buckinghamského paláca o niekoľko rokov neskoršie spôsobí, že sa radšej vzdá trónu ako ruky milovanej ženy.

Lucy Maud Montgomery ako prvá Kanaďanka získa za Annu členstvo v Britskej kráľovskej spoločnosti umení, titul dôstojníka Rádu britského impéria a dostatok peňazí, aby mohla zabezpečiť seba a rodinu.

Hoci jej život nemožno považovať za  romantiku, o to viac sa jej snažila vložiť do ďalších dielov o Anne. Stali sa už len logickou odpoveďou na množstvo dopisov od nedočkavých čitateľov dožadujúcich sa pokračovania a obchodných záujmov vydavateľstiev.

Prvá Anna zostala neprekonaná… „Večer Anna dlho sedela pri obloku a srdce jej zalievala hlboká spokojnosť. Vietor nežne priadol medzi čerešňovými konármi a až do podkrovnej izby sa vtierala jemná vôňa materinej dúšky. Hviezdy sa trblietali nad končitými jedľami v úžľabine a známou medzerou medzi stromami svietilo svetlo…“

Tak sa pozrime, čím osvetlila literárny život našich ôsmakov. Ani úvod k svetovej klasike neunikol stručnosti Marconiho telegrafu s akou učebnica uvádza svojich literárnych favoritov, aby okúzlila čitateľskú omladinu.

Z Anny zostali len… „ryšavé vlasy, pehavý nos, romantické sny.“ Slovenskí ôsmaci sa z úvodu dozvedajú akú strastiplnú cestu po rôznych detských domovoch prešla kanadská sirôtka chúďatko.

Žiaľ, je to len ďalší zo zbytočných výmyslov učebnice. Čitatelia nemusia ryšavku  – ako ju označkoval spolužiak, až tak veľmi ľutovať. Lucy Maud nechala Annu v skutočnosti len v jednom domove na štyri mesiace.

Úvody sú achillovou pätou celej učebnice literatúry, ale ántré k Anne zo Zeleného domu spolu s nešťastne zvoleným úryvkom definitívne schladzuje záujem druhej strany genderového spektra o podobný typ literatúry, zdôrazňujúc, že ide o vyslovene dievčenský román.

Úvodom v učebnici chýba akčnosť filmových trailerov, trefnosť neotrelých reklám či originalita brandových kampaní – nevedia knihu predať, prebudiť v deckách interes. Pri systéme akým je zostavená učebnica má dôležitejšiu úlohu ako samotný úryvok.

Šanca, že sa vybranou ukážkou na dvoch-troch stranách vytrhnutých zo stoviek strán pôvodného diela trafíte do čitateľského vkusu toľkých detí v triede je pramizerná. Oživiť dané dielo a vzbudiť záujem môžu potom už len dve veci – živý i príťažlivý úvod a živá i príťažlivá pani učiteľka.

Zostáva už len dúfať, že mnohé pani učiteľky nestratili lásku k literatúre a vlastnú hlavu a nepodieľajú sa na produkcii priemerne a jednotne literárne (ne)vzdelaných jedincov.

Výberom úryvku z kapitoly Márnivosť a sklamanie, sa učebnica zrejme snaží, aby sa študentkám dostalo okrem mravného aj výchovného ponaučenia – nefarbite si vlasy. Neviem či bol tento neduh v čase keď sa pripravovala učebnica až tak rozmohnutý na základke, ale v knihe je dostatok zaujímavejších strán, ktoré môžu aj chalanom naznačiť, že Anna sa dá čítať bez toho, aby sa cítili zženštilo.

Učiteľský našepkávač opäť siahol na dno svojich literárnych schopností, keď v téme zachytil farbu Anniných vlasov, vystihol prostredie Zeleného domu a správne definoval hlavnú i vedľajšiu postavu, čo bolo nesmierne náročné, keďže tam vystupujú až dve.

A hlavnou myšlienkou – „Netreba byť márnivý, ale treba sa zaobísť s tým čo máme“ – sa určite riadia všetky pani učiteľky, keď sa chystajú ráno do školy.

Annu pracák označuje za – „ctižiadostivú, márnivú, dôverčivú a uvravenú.“ A z emócií a pocitov ju majú najlepšie charakterizovať – „plač, strach, pocit hanby, pocit viny, chcela sa trestať za svoju pýchu a márnivosť.“

Ani učebnica nezaostáva a nabáda žiakov nešetriť padlého anjela… „Hodnoťte správanie Anny z vlastného pohľadu: ako Anna prijíma odsúdenie za svoj čin, aký trest si uloží. Zamyslite sa nad tým, či nevydarený pokus s farbením vlasov mení Annin pohľad na život a hodnoty človeka…“

Dostojevského Zločin a trest pre ôsmy ročník základnej školy. Je to veru smutná kniha. Aj Anna považuje svoj život za cintorín pochovaných nádejí…

LITERÁRNE NEKROPOLY

Okrem Mihálikovho a Anninho je v literatúre pre ôsmakov niekoľko cintorínov. Na jednom z nich odpočíva v pokoji Čitateľská sloboda. Literárnou teóriou musia deti nasiaknuť len cez diela, ktoré im vnucujeme a tie ich nemusia baviť, čo automaticky vyvolá nezáujem a odpor.

Potom úlohy iba odfláknu a odpíšu, len aby mali svätý pokoj. A už len z princípu nebudú čítať to, čo sa im snažíme nanútiť. Potláča to v deťoch akúkoľvek čitateľskú aktivitu, všetko majú nalinkované, stačí vyplniť pracovné zošity a vtesnať vlastný názor do predpísaných riadkov.

Tým, že sa len píše a prepisuje, venujeme na ďalšom pohrebisku tichú spomienku aj Verbálnej komunikácii a jej priateľke Rétorike. Takto nadobudnuté neschopnosti si potom decká gúľajú pred sebou, až kým nevylezú zo škôl, aby zhoreli na prvom pracovnom pohovore.

Študijná vychádzka po pietnych miestach nenaplnených literárnych zážitkov ôsmakov by mohla pokračovať, ale nebudeme viac školu trápiť a zapálime už iba jednu sviečku, tajne dúfajúc, že sa raz podarí exhumovať Estetické cítenie, ktoré by mala literatúra ako súčasť umenia u detí vyvolávať.

Aké cítenie sa u nich asi prejaví pri čítaní úryvkov povytŕhaných z diel len preto, aby sa na nich dala deklamovať literárna teória?

Samozrejme systém stručných úryvkov utopených v mori teórie nezaviedla táto učebnica. Ten žije v školstve už veľmi dlho, všetci sme ním prešli. Ale kedysi existovali samostatné čítanky, čitateľské denníky a povinné čítanie.

V roku 1953 vyšla v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve čítanka – Výber zo svetovej literatúry. Bola určená pre 9. – 11. ročník strednej školy ako sa vtedy hovorilo terajšiemu druhému stupňu základnej školy. Zostavovatelia sa v úvode ospravedlňovali svojím mladým čitateľom za neúplnosť výberu autorov a za výstižnosť ukážok z ich tvorby. Odôvodňovali to obmedzeným rozsahom – kniha má len 680 strán… a stavom slovenskej prekladovej literatúry.

Ešte aj v roku 1977 dostávali druháčikovia čo sa ledva naučili čítať dvojdielnu čítanku o 251 stranách. Začiatkom druhého tisícročia sa postupne všetky literárne donucovacie prostriedky vytrácajú – škola zrejme usúdila, že každá námaha je zbytočná a deti čítať nebudú.

Dnes sa ôsmakom nikto neospravedlní za útlu knižôčku a oni sú nesmierne radi, že k úspešnému prežitiu školského roka stačí už len niečo zosmoliť, alebo odpísať do pracáku. Decká si môžu v rámci literárneho zahnívania dokonca aj vylepšiť známku z tak populárnej slovenčiny.

DEZERTÉR LITERÁRNEJ FRONTY

Vráťme sa na okamih k jednej z otázok úvodného rozhovoru:

„Povinné čítanie sú len tie príbehy v učebnici?“  „Áno.“

Sophiina odpoveď ukrýva nepochopiteľný fenomén. Škola zatrúbila na ústup z literárneho bojiska a utekajúc zahadzuje všetky donucovacie zbrane na deti ktoré mala k dispozícii. Nešťastie nechodí nikdy samo a tak škola systematicky zbavujúc svojich zverencov čara a užitočnosti písaného slova podporuje ich samovolný pád do inferna kyberpriestoru.

Ak zo 126 stranovej ôsmackej učebnice vystrihneme hluché miesta, poučky a otázky – koľko slovesnosti deťom zostáva? Momentálne len literárna beznádej.

Deti sa obecne správajú v škole ako mnohí zamestnanci v práci – čo sa im nepovie, neprikáže a nepripomenie to neurobia. Čo bráni škole pritvrdiť a stanoviť ku každému žánru k prečítaniu celé dielo a ako bonus veľkodušne dovoliť deckám aj vlastný výber.

Predstaviteľom sci-fi žánru môže zostať aj Verneho Cesta na Mesiac, hoci Julo je tu často až príliš rozvláčne opisný a studená guľa krúžiaca okolo Zeme časom stratila svoju tajomnosť.

Dávno skončilo nevídané americko-ruské mesačné súperenie a už len Číňania a Deseptikoni si tam občas zaletia niečo pozbierať. Generácie detí odchované Transformers, Star Wars či Terminátorom a podobnými digitálnymi masakrami to automaticky ťahá k niečomu živšiemu.

Verne im pomôže pochopiť čo je scifíčko a potom nech pohnú zadkami a nájdu si iné dobrovoľne povinné sci-fi sami. Čoho sa bojíme?

Že decká vytiahnu na nás Frankensteina? Určite patrí s vytušenou myšlienkou zneužitia vedeckého pokroku do žánru sci-fi viac ako rozprávkový Ítý. Tínedžerky by určite zaujímalo, ako dokázalo tak mladé dievča napísať Moderného Prometea.

Nutnosť prečítať dve knihy zo žánru deti donúti prehrabať rodinné knižnice v ktorých možno objavia dávno zabudnuté scifíčka ako je Skaza planéty Faena, alebo si stiahnu do mobilov modernejšiu Divergenciu či Illuminae.

Očakávať, že tento systém by donútil k čítaniu aj literárnych ignorantov je iluzórne. Tí si vždy nájdu cestičku ako nečítať a prežiť. Čitateľskú šancu má však väčšina detí a ako hovorí naša Sophie: „keď si mám niečo prečítať, tak je to v pohode.“ Len sa netreba báť do tých deciek trochu strčiť.

Strčiť áno, ale nie za súčasného systému. Iba pod Prózou majú deti osem žánrov a to by znamenalo prečítať za 10 mesiacov 16 kníh – čo je nezmysel a tadiaľto čitateľská cesta nevedie. Navyše násilie je zbrańou neschopných. Decká sa musia samé dobrovoľne rozhodnúť, že chcú čítať.

SCVRKNUTÝ SVET

Zvýšený čitateľský ruch určite v najbližšom čase nikomu nehrozí. Učebnica literárnej výchovy sa už jedenásť rokov teší všeobecnej popularite a schvaľovaciu doložku má až do roku 2024.

Predstavuje literárne diela na princípe Naši a Svetoví. Keďže je súčasťou výučby Slovenského jazyka jednoznačne v nej dominujú Naši slovenskí autori v počte 18 – ak Maďarom na chvíľu vezmeme Alexandra Petroviča.

Do Svetových sa dostali traja Angličania, dvaja Francúzi a po jednom majú zastúpenie USA, Rusko, Nemecko, Kanada, Poľsko, Česko a Nórsko.

Takže učebnica vyzdvihujúc zásadu Naši napĺňa jeden z určených cieľov – Výchovný. Prebúdza v deťoch národné povedomie, vlastenectvo, vzťah k ľudovým tradíciám i lásku k materinskej reči.

Druhá zásada Svetoví, by mala prirodzene deti zoznámiť aj s Veľkou Knihou svetovej literatúry, ktorej večné diela presahujú hranice času, kultúr i náboženstiev. Objavovanie vskutku svetovej literárnej inakosti deťom od učebnice nehrozí, pretože niekoho neviditeľná ruka zásadu Svetoví vtesnala do ohrady kresťanskej kultúry.

A nebyť kratučkého Puškina, tak celá Literárna výchova predstavuje deťom len svet Západnej kresťanskej kultúry. Aby pripomenula deckám na akých hodnotách stojí kresťanská civilizácia, zaradila autorka do učebnice nový tematický celok – Modlitby. Na stiesnené pomery učebnice dostal celkom slušný stranový aj časový priestor.

Úvod k modlitbám sa nesie v ekumenickom duchu, keď citát amerického protestantského pastora uvádza dve modlitby z Jednotného katolíckeho spevníka. Koľkým deťom sa dostalo a ešte dostane za roky čo bude učebnica v prevádzke správneho vysvetlenia – citát je nezmysel, ktorý sa sem dostal z nejakého pochybného prameňa a nikto si nedal tú námahu, aby vnímal čo číta.

Chybička se vloudila, mýliť sa je ľudské. Prepáčiť sa dá aj taká drobnosť, ako je nesprávne napísané meno ďalšieho prispievateľa k téme – Modlitby. Ak malo veľké De len zdôrazniť jeho významný šľachtický pôvod, to sa tiež dá prepáčiť. Ani Američania v letke s ktorou naposledy lietal nevedeli vysloviť jeho meno a volali ho len skrátene major EX.

MODLITBA ZA EXUPÉRYHO

Čo sa schválenej učebnici prepáčiť nedá je fakt, že podsúva deťom literárny fejk v podobe Exupéryho modlitby a s plnou vážnosťou deti poučuje… „spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry vyslovil svoje želania vo vlastnej modlitbe.“ To čo sa už dlhé roky nedarí dokázať francúzskym znalcom diela veľkého humanistu, zvládla slovenská učebnica úplne hravo – St-Ex, ako sa zvykol podpisovať na listy priateľom, bol podľa nej veriacim človekom dokonca s vlastnou modlitbou.

Na snahe vyrobiť z pohľadaného, 190 cm vysokého pilota veriaceho človeka je vo frankofónnom svete i mimo neho obhájených mnoho akademických titulov. Francúzi išli do extrému a na Sorbonne nájdete dizertačnú  prácu v ktorej sú publikované výsledky z ich najväčšieho výskumného centra CNRS – Centre national de la recherche scientifique – ktorého jazykové roboty zaznamenávali koľkokrát použil v jednotlivých dielach slovo dieu – boh.

Aj Nietzsche písal často o Bohu a označiť ho za nositeľa konfesnej viery by bolo príliš odvážne.

Áno, malý Tatane, ako v detstve volali Saint-Exupéryho spolužiaci, dostal kresťanskú výchovu. Paradoxne práve v období, keď sa ocitol za múrmi lýcea Sainte Croix du Mans, možno hľadať počiatky procesu v ktorom kresťanská obec definitívne prišla o jedno slávne meno.

Čo asi mohol spôsobiť v duší desaťročného poeta hýčkaného matkou, sestrami a mladou guvernantkou jezuitský výchovný systém opierajúci sa o prísny vojenský dril a pána boha?

Slobodomyseľnosť ostala chvíľu za bránou, aby neskoršie doletela až k Magalhãesovmu prielivu.

Keby skutočne existovala niekde Exupéryho modlitba v podobe ako ju predstavuje naša Literárna výchova, tak si zástancovia jeho náboženského presvedčenia určite nenechajú ujsť príležitosť citovať zdroj ako jeden z dôkazov.

Lenže nič podobné ani v náznaku neexistuje. Ani v monografiách, ani v zborníkoch ani v Exupéryho Carnets, ktoré neustále nosil so sebou ako záložné médium vlastných myšlienok a pocitov.

OMG

Dohady, či bol alebo nebol veriacim, nemenia nič na fakte ako písal. Po zoznámení sa s Exupéryho modlitbou sa u každého kto čítal alebo počúval majora EX musí spustiť ochranné pole. Lexikálny žonglér akým Antoine de Saint-Exupéry bezpochyby bol, nemohol napísať takú zlátaninu.

Skladám pomyslený klobúk v hlbokej poklone pred každou učiteľkou, ktorá pri preberaní tematického celku – Modlitby spochybnila text pripisovaný Exupérymu a vysvetlila deckám že… „chlieb náš každodenný daj…“ je z Otčenášu citovaného učebnicou o stranu vyššie. Že slová ako… „aby som neprespal záblesky svetla života, a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecký zážitok. Prosím Ťa o prejav Tvojej lásky, priateľské echo a aspoň tu a tam náznak, že som užitočný…“ nemohol napísať priekopník leteckých liniek, diplomat, bojový pilot a hlavne nie spisovateľ jeho kalibru.

Tým samozrejme nechcem naznačiť, že ak takýto motivačný text skončil v učebnici literatúry, ktorá má za sebou tri profesionálne úrovne v podobe jednej autorky, dvoch lektoriek a ministerstva, že zodpovední nečítali Exupéryho.

Pôvodný text „Seigneur, apprends-moi l’art des petits pas“ sa zjavil na francúzskom katolíckom portáli v roku 2000, teda v čase keď literárny svet zažínal na narodeninovej torte svojho velikána – 100 sviečok. Využijúc významné výročie sa neznámy autor rozhodol navrátiť majora EX in memoriam medzi veriacich a nazval svoj literárny počin – Ranná modlitba Saint-Exupéryho.

Zjavne pozabudol, že Antoine bol nočná sova, meditoval i písal hlavne po nociach a jediné za čo sa mohol ráno modliť, bolo nájsť to správne lietadlo, ktorým mal letieť.

Text údajnej modlitby sa potom dostal do svetových jazykov, rôzne pozmenený a upravený – veď kto by sa nechcel inšpirovať autorom Malého Princa. A ako sa fejk vypustený do netu pred dvadsiatimi dvomi rokmi dostal do učebnice?  Z jediného web odkazu, ktorý môžu ôsmaci nájsť v celej svojej Literárnej výchove napriek tomu, že sú už pár rokov v 21. storočí.

Nato, že je jediný, stojí skutočne zato – www.poznanie.sk. Svojimi článkami v zmysle – Slnko sa pohybuje, lebo Boh sa plaví po oblohe, posiela deti do sveta balansujúceho na hraniciach transcendentálnosti a mystiky. Našťastie nemá responzívny dizajn a decká ho nebudú na mobiloch čítať.

Antoine de Saint-Exupéry by si zaslúžil trochu viac úcty pri uvádzaní prameňov k svojim dielam. Ak už ho škola chcela dostať do témy Modlitby, stačilo len otvoriť preklad Citadely od Jána Švantnera na strane 215. Je tam Prière de la solitude – Modlitba samoty… len to už je trochu iná modlitba.

O tom, že škola nemá čas na poriadny Fact-Checking, alebo len na obyčajné čítanie diel, svedčí aj krátky popis pod menom Exupéry v zozname autorov:

„V prozaickej tvorbe venoval pozornosť životu letcov, napríklad v novele Letec. V románe Pošta na juh spája dobrodružstvo s ľudskou odvahou a túžbou po činoch. V románe Zem ľudí spojil reportáže a svoje zážitky zo španielskej občianskej vojny s úvahami a zmysle ľudskej existencie. Filozofická rozprávka pre dospelých Malý princ je humanistickým posolstvom autora. Spisovateľ zahynul ako vojenský pilot nad Korzikou.“

Nezáživnejšie sa už Exupéry asi charakterizovať nedá.

Pošta na juh je čistá autobiografia pretknutá hlbokou nostalgiou, ktorá prepadla Exupéryho za jeho pôsobenia na Cap Juby, v bohom zabudnutom marockom Rio de Oro. Zem ľudí nie je román a španielskej občianskej vojne venuje necelé tri strany na konci knihy. Je to pestrá mozaika príbehov od zasnežených vrcholov And cez Patagóniu, južný Atlantik až po rozpálené piesky Sahary. A už vôbec ho nezostrelili nad Korzikou.

A čo povedať k rozprávke pre dospelých?

ZMÄTENÉ DETI

Petit Prince a Collodiho Pinocchio sú najprekladanejšie knihy na svete jedného autora. Môžeme teda zaradenie Malého Princa do učebnice označiť za dobrú voľbu. Ale kam ho dať?

Vsunúť ôsmakom do knihy literárny žáner – Rozprávky, by bolo hanobením ich stavu.  A tak sa ako rozprávka pre dospelých ocitol v sekcii –  Zo života mladých ľudí spolu s Tromi gaštanovými koňmi...

K Malému Princovi sa ešte vrátime v nasledujúcom zamyslení o trampotách detských čitateľov, pretože Exupéry je klasický prípad toho, do akých univerzálne hlboko prázdnych fráz je možné skĺznuť pri analýze diela.

Učebnica chce totiž po ôsmakoch definovať základnú životnú filozofiu Exupéryho len zo siedmych riadkov uvedených v úrývku – tej sa nedopátrajú, ani keby si prečítali celého Malého Princa. A čo chcel vlastne povedať, keď písal detskú knihu pre dospelých?

Nechajme sa poučiť učiteľským našepkávačom a citujme hlavnú myšlienku: „Súčasný svet je zmätený, treba naň nazerať detskými očami…“ Milí ôsmaci, svet je zmätený už pár tisícročí dozadu a Princove detské oči vám ukazujú, kto je za tento zmätok zodpovedný.

Je to presne ako v vašou učebnicou, dospeláci si ju prispôsobili tak, aby sa hlavne im dobre učilo.

Nedali vám do nej ani jednu ukážku z tohto storočia, akoby sa už 22. rokov napísalo Nič, čo by mohlo zaujímať vašu YA generáciu. V časoch, keď máte vo svojich digitálnych hračkách celý svet, vás učebnica zavrela len do jednej ohrady kultúrnych dejín tejto planéty.

Predstavila vám Nič z arabskej vzdelanosti, Nič z krajiny, kde sa knihy tlačili už v časoch, keď Solúnski bratia zaspávali u Mojmírovcov za kolovou hradbou. Nič od národa, ktorý dal svetu prvý román.

Neviem koľko krásnych zážitkov sľubovaných v úvode učebnice si ôsmaci rok čo rok odnesú z Literárnej výchovy, ale isté je len jedno, mali by ju premenovať na Literárnu teóriu.

Literatúra je Umenie, ktorému sa učebnica svojou koncepciou a hlavne pokladanými otázkami spreneverila, klesnúc do nezáživnej teoretickej rutiny.

Immanuel Kant víta ôsmakov na prvej strane, tak ja sa s vami a s učebnicou Literárnej výchovy rozlúčim tiež jeho slovami:

„Už schopnosť klásť rozumné otázky je dôležitým a nepostrádateľným znakom inteligencie alebo bystrosti. Ak je otázka sama o sebe nezmyselná a vyžaduje zbytočné odpovede, tak okrem hanby pre opytujúceho sa, má niekedy ešte aj tú chybu, že nabáda neobozretného študenta k absurdným odpovediam a vytvára tak komickú situáciu: (ako hovorí stará múdrosť) jeden dojí capa a druhý drží pod ním rešeto…“

ŠKOLA DEŤOM VLKOM

Prirodzene počiatok literárnych ťažkostí nie je v tejto učebnici. Či listujeme s deviatakmi, alebo so šiestakmi, všade nájdeme rovnaký nešvár. Učebnice literatúry sú len dôsledkom zvetraného a spráchniveného systému, fungujúcom na machiavelistickej zásade, že účel svätí prostriedky. Pokiaľ škola neprestane byť Vladárom terorizujúcim deti zbytočne ťažkým a nudným teoretizovaním, nič sa nezmení.

Literárna klíma v triede by mala viesť deti k získaniu a rozvoju samotnej zručnosti čítať, aby chceli čítať, aby ich bavilo čítať. Otázky, prečo to tak nie je, sa natískajú samé.

Prečo musia žiaci za 10 mesiacov doslova preletieť to množstvo foriem, druhov a žánrov? Sú ako kométa, ktorej chvost vedomostí žiari len krátku chvíľu nad práve prelietaným literárnym územím a potom všetko pohltí nepreniknuteľná tma zabudnutia.

Prečo potrebuje sčítaná absolventka magisterského štúdia Učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry pre vzdelávanie svojich zverencov takú infantilnosť, ako je pracovný zošit? Prečo má ju i jej kolegyne, ktoré si už svoje odučili, obmedzovať úzkoprsosť učebnice?

Nedôveruje snáď škola svojim zamestnancom, alebo je systém výučby literatúry vyjadrením nedôvery vysokému školstvu, že nevie pripraviť samostatne pracujúce a mysliace bytosti, aby literárne zvládli násťročných?

Prečo potrebujú inteligentné a vzdelané ženy, aby ich obsah i forma učebnice a pracáku doslova viedli za ručičku a robili z nich zbor papagájov?

Prečo sa literatúra učí ako samostatný predmet, keď aj tak robí barlu slovenčine a hodnotenie dostávajú decká len jedno?

Neviem, či sa preteoretizovaným literárnym marastom musia brodiť len naše deti a či niekto niekedy hľadal inšpiráciu aj v skúsenostiach veľkých literárnych národov v snahe poľudštiť deckám literatúru.

Aj keď to nie je príliš objektívne kritérium – podľa počtu držiteľov nobeloviek za literatúru patria k najväčším literárnym národom Francúzi, Američania, Briti a Nemci v poradí ako som uviedol.

Ani v jedenej z týchto krajín sa nevyučuje literatúra ako samostatný predmet.

Uloženou povinnosťou pre malých Francúzov je prebrať každý rok román, poému a hru. Akú, už vyberajú učitelia spolu s deťmi. Zoznam doporučených, nie predpísaných kníh Francúzskeho ministerstva vzdelávania a mládeže obsahuje stovky diel.

Rovnakú slobodu výberu dáva systém americkým, britským aj nemeckým školám. Samozrejme národné spisovateľské klenoty treba prečítať, ale ak Twain, Dickens či Goethe – školy a učitelia vyberte si sami ktoré dielo.

Aby sme sa nezmotávali len v našich končinách, japonský systém v ktorom je literatúra tiež súčasťou jazyka vedie deti dokonca k denníkovým pozorovaniam seba i okolitého sveta.

Kto nájde u nás odvahu zbaviť deti literárnej despocie a začať sa s nimi pútavo rozprávať o knihách v celej ich umeleckej hĺbke bez formálnych povrchností?

Kedy začneme chváliť tých čo čítajú a povzbudzovať tých čo nečítajú?

Kedy zaznie na našich hodinách pomyslený rozhovor? – „Decká, tento polrok musíme prebrať vedecko-fantastický román, chcete Verneho Cestu na Mesiac, alebo Cardovu Enderovu hru či Frankensteina od Mary Shelley? Čítal to už niekto?… bože, až toľkí… mimochodom všetky knihy boli aj sfilmované – a čítali ste aj nejaké iné scifíčka?“

„Ja pani učiteľka, ja som čítala.“

„Tak prezraď nám Sofia, čo ťa zaujalo.“

„Našla som u našich v knižnici Planétu opíc a bolo to megacool pani učiteľka. Aj film som si potom stiahla.“

„Výborne Sofia. Tak to je naozaj čistokrvné scifíčko decká a navýsosť aktuálne. Taká novodobá Chvála bláznivosti.

„Večná škoda decká, že v dospelosti už nie je povinné čítanie. Je to smutné, ale je to tak deti… Vzdelanosť nám hynie – Dospeláci nečítajú.“