Dvere do sveta keramiky otvorené dokorán

Čo sa stane, keď sa spojí keramika, kameň a porcelán? Ľubomír Ontkóc skombinoval zdanlivo nespojiteľné, dal súzvuk materiálom zdanlivo neladiacim. Materiály, ktoré sú skoro večné a postupy, ktoré sú jedinečné, vytvoria umenie, ktoré je nadčasové a netradičné. Nechajte sa rozhovorom s týmto umelcom vtiahnuť do jeho tvorby a viacgeneračného príbehu, ktorý sa za tým všetkým skrýva. Tým všetkým bola od počiatku jednoduchá láska k materiálu. 

Tvorba umeleckých výrobkov sa u vás dedí, cítili ste teda už od mala, že chcete v tejto tradícii pokračovať aj vy? Doviedla vás k umeleckej práci rodina?

Celé detstvo ma rodičia podporovali v tom, čo som robil, nikdy mi nebránili v žiadnej remeselnej činnosti. S otcom sme chodievali vždy na jar zbierať vŕbové prúty, z ktorých som sa neskôr naučil pliesť korbáče. Zbierali sme aj liekové palice k fazuli, ako deti sme mali za úlohu zbaviť ich lístia. Takto sme pomáhali skoro vo všetkých praktických činnostiach. Myslím, že to, čo sa u nás dedí, je vzťah k materiálu, tým bolo v našej rodine vždy prevažne drevo.

Celé detstvo som si vyrábal veci z dreva, od píšťaliek až po figúrky. Občas som vymodeloval nejakú drobnosť z hliny, ktorú som si vykopal v lese.

Kedy ste sa potom rozhodli pre špecializáciu na keramiku?

Ťažko povedať, kedy presne sa u mňa zrodila táto vášeň. Pravdepodobne sa pomaly vyvíjala dlhé roky. Celé detstvo som si vyrábal veci z dreva, od píšťaliek až po figúrky. Občas som vymodeloval nejakú drobnosť z hliny, ktorú som si vykopal v lese. Na strednú školu som sa dostal práve na keramiku v Košiciach. Tam sa  zrodilo niečo, čo možno nazvať vášňou pre tento materiál. No ani potom som ešte nebol pevne rozhodnutý pokračovať v keramickej tvorbe. Na vysokú školu som sa, paradoxne, hlásil na sochársky obor do Akadémie umení v Banskej Bystrici. Keď ma neprijali, pochopil som, že moja budúcnosť je pokračovať v štúdiu keramiky. O rok neskôr som sa dostal na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, tam sa naplno začala rozvíjať moja oddanosť ku keramike a experimentovaniu s ňou.

Konzultujete navzájom svoju prácu s otcom a so starým otcom? Ak sa nemýlim, oni sa venovali zdobeniu výrobkov výlučne z dreva.

Dedo sa venoval výlučne práci s drevom, boli to výrobky prioritne na použitie v domácnosti. Čokoľvek potreboval, vyrobil si to – či už košík alebo opálku z prútia, násadu do motyky, celodrevené hrable. Zdobeniu sa začal venovať až neskôr. Keď už mu to vek nedovoľoval, sadol si na prah do drevotne, tak sa u nás volá kôlňa na drevo, a vyrezával ozdobné predmety, vypaľoval do nich s pájkou jeho typický vzor. Otec sa od neho tieto znalosti naučil, tiež vie vyrobiť veci do domácnosti. Začal sa však hrať s rôznymi tvarmi, experimentovať. Dedo málokedy zmenil tvar, prípade vzor, ktorý mal naučený. Keďže dedo už nežije, rodičia žijú na východe a ja mam ateliér v Prahe, na konzultáciu tvorby veľa priestoru nemáme. Občas sa pochválime kto čo vyrobil, virtuálne, cez webkameru.

Poteší vás, ak sa aj ďalšia generácia vašej rodiny bude venovať umeleckej práci?

Nedávno sa nám narodil syn Eduard. Zatiaľ vôbec netuším, či ho budem významne podporovať v tvorbe umenia a ťahať ho do umeleckej sféry. Obaja s priateľkou máme vyštudované umelecké školy, preto nevieme, či chceme mať doma ďalšieho umelca. (smiech) Skôr to vidím tak, že ho budem viesť k tomu, ako aj mňa viedol môj otec, k láske k materiálu. Nebudem mu samozrejme v ničom brániť, ani ho obmedzovať, čokoľvek sa rozhodne robiť, bude mať moju plnú podporu.

Ale už teraz odovzdávate svoje znalosti a schopnosti ďalej na umeleckých školách, však?

Príležitostne, spolu s pražskou knižnicou materiálov s názvom matériO,  prednášam na Vysokej škole uměleckoprůmyslové v Prahe. Robíme tam prednášky o keramike. Rád posúvam svoje vedomosti ďalej.

Všetko to však bolo o samoštúdiu, experimentovaní a testovaní. Informácie o tom, ako sa taví hornina v kombinácií s porcelánom, vám nedajú asi nikde, ale určite sa dozviete, ktorý minerál má akú teplotu tavenia. Sám som si teda naštudoval aj ich geológiu, dnes to všetko prepájam s technológiou keramiky.

Prečo ste sa rozhodli práve pre kombináciu keramiky, kameňa a porcelánu?

Štúdium technológie keramiky a náhoda išli ruka v ruke. Inak by, pravdepodobne, táto trojkombinácia materiálov u mňa nevznikla. Popri štúdiu som sa zaoberal tiež tradičnými ázijskými glazúrami – zvyčajne je to rôzna zmes mletých hornín a minerálov. Veľmi často používajú vyvreté horniny vulkanického pôvodu, rôzne lávy, andezit, čadič, ryolit. Raz som ako test dal do pece práve kúsok andezitu a žuly s tým, že z tej druhej určite nič nebude, veď je to žula. Po otvorení pece ma žula milo prekvapila, natavila sa. To bol pre mňa veľký objav nového materiálu použiteľného vo svete keramiky.

Všetko to však bolo o samoštúdiu, experimentovaní a testovaní. Informácie o tom, ako sa taví hornina v kombinácií s porcelánom, vám nedajú asi nikde, ale určite sa dozviete, ktorý minerál má akú teplotu tavenia. Sám som si teda naštudoval aj ich geológiu, dnes to všetko prepájam s technológiou keramiky. Skombinovať navzájom tieto materiály je len o skúšaní a testovaní, je to pokus. Žula a porcelán sa až tak v láske nemajú. Bolo celkom zložité nájsť také materiály, ktoré by vydržali zmeny tepelnej rozťažnosti vytvárajúce sa pri výpale.

Čo považujete vo svojej umeleckej tvorbe za prínosné, čo vám pri nej pomáha?

Prínosom pre moju tvorbu je objavenie celej vetvy, ktorou sa môžem zaoberať. Teraz som stále na začiatku, keďže objavením vlastností žuly a iných hlbinne vyvretých hornín som si otvoril nové dvere do poznávania keramiky. Prakticky každý rok či dva vyrobím novú vec, ktorá je postavená na technológii taveného kameňa.

Iný rozmer a pohľad na umeleckú tvorbu vám iste dali aj zahraničné stáže, však?

Zahraničné stáže som bral ako veľmi príjemnú pracovnú dovolenku. Rád som sa nechal vtiahnuť do prostredia inej školy, snažil som sa pracovať tak ako oni. Usiloval som sa tam nasať genius loci – ducha miestnej atmosféry. Naučil som sa trochu inak rozmýšľať. Bolo to ako keby som si išiel oddýchnuť od práce inou prácou. Na stážach som vytvoril mnoho prínosných vecí a zároveň som sa veľa naučil. Vrátil som sa oddýchnutý, plný entuziazmu a vízií, s novými plánmi na prácu s kameňom. Rozšíril som svoj obzor o ňom, objavil som ďalšie možnosti jeho spracovania.

Nechceli ste pokračovať aj v rodinnej tradícii drevených výrobkov?

Drevo vnímam sám pre seba ako materiál, z ktorého viem, teoreticky, vyrobiť všetko, ale používam ho iba na konštrukčnú a úžitkovú funkciu. Nevyjadrujem ním svoje umelecké ambície. Práca s keramikou a kameňom ma napĺňa omnoho viac. Bude to asi fascináciou ohňa ako tepla, ktorý keramiku definitívne mení. S drevom pracujem skôr ako amatér-kutil, ktorý si v dielni potrebuje vyrobiť nejaké náradie, prípadne dorobiť police a podobne. Tak ako môj dedo, vyrábam z neho len produkty, ktoré potrebujem k práci.

O čom bola vaša viacgeneračná výstava 30+70=100?

Výstavu 30+70=100 vymyslel môj otec. Ten si ako prvý uvedomil, aké jubileum sme v roku 2019 oslávili. Všetci sme totiž narodení v deviatkových rokoch. Ja som slávil 30, otec 70 a dedo nedožitých 100 rokov. Vymyslel som koncept výstavy a kompozície, teda to, ako budú naše výrobky vystavené. Nebolo úplne jednoduché skombinovať v jednom priestore produkty troch ľudí s odlišnými prístupmi k materiálu. Dúfam však, že v blízkej budúcnosti sa tento koncept, hoci v inom prevedení, zopakuje.

V ktorých krajinách vystavujete najradšej? Iste na ne všade chodia iné typy ľudí.

Nemám obľúbenú krajinu, v ktorej by som vystavoval najradšej, skôr ma vždy prekvapí, akí ľudia chodia v tej ktorej krajine na moje výstavy. Napríklad na výstave v Nemecku bol vekový priemer návštevníkov cez 60 rokov, boli príjemne zvedaví a komunikatívni. Na Slovensku a v Čechách mám na výstavách vekový priemer o 20 až 30 rokov nižší. Najdôležitejší a najlepší je podľa mňa najmä úprimný záujem a je jedno v akej vekovej kategórii.

Z ktorej výstavy máte najväčšiu radosť?

Mám veľmi rád výstavu na Festivale Křehký Mikulov, ten sa koná v krásnom prostredí Mikulova na Morave. Pôsobí tu aj môj vedúci pedagóg ateliéru keramiky Daniel Piršč. Chodím sem snáď od prvého ročníka. Bol som veľmi rád, keď ma organizátori oslovili, aby sme spolupracovali. Bohužiaľ, tento ročník sa pre všeobecné opatrenia na boj proti pandémii koronavírusu musel zrušiť, presunuli ho na ďalší rok.

Čo pre vás znamená každý dokončený produkt?

Je to výnimočne dobrý pocit z dokončenej práce, no zároveň príležitosť na nový začiatok pre ďalšiu výrobu. Zvyčajne už pri dokončovaní jednej veci rozmýšľam nad druhou a často sa mi stáva, že mám v ateliéri veľa rozpracovaných vecí, ktoré dokončujem naraz.

Čo  vás inšpiruje pri tvorbe? Pre koho je vlastne určená, aké má publikum?

Pri tvorbe som dosť špecifický. Keďže som najmä technicky zameraný typ, skoro vždy ako prvú vymyslím technológiu, akou budem vyrábať výsledný produkt, až potom rozmýšľam nad jeho vizuálno-estetickou stránkou. Čo sa týka publika pre moje diela, netvorím pre konkrétne osoby alebo organizácie, ani cielené skupiny ľudí, ani nad tým neuvažujem. Snažím sa, aby boli moje veci schopné osloviť široký okruh ľudí. Občas, aby som nezabudol, vyrábam produkty na zákazky pre rôznych dizajnérov. To je už síce mimo mojej osobnej tvorby, ale beriem to ako odreagovanie sa od umeleckej tvorby, kde nemusím rozmýšľať nad estetikou – riešim iba technológiu výroby, ktorá ma tak baví.

Stíhate sa popri práci venovať aj niečomu inému alebo je vaša práca zároveň aj hobby?

Posledné dva roky sa už venujem výlučne práci s keramikou, tá ma veľmi napĺňa. Samozrejme, občas je vhodné vypnúť a oddýchnuť si pri inej činnosti. Popri ateliéri máme na starosti ešte vnútroblokovú záhradu, rád tam chodím a starám sa o ňu. No a vždy tu bola a bude láska k drevu ako k materiálu. Pre syna Eduarda som vyrobil drevené kocky, dúfam, že sa mu budú páčiť.

Aký odkaz odovzdávate svojou prácou ďalším generáciám?

Nad týmto som ani neuvažoval, asi som ešte stále dosť mladý. (smiech)