Niekto nosí klobúk, niekto hidžáb. Naša dcéra je s tým absolútne v pohode

Toto sú ELENA GALLOVÁ KRIGLEROVÁ a ONDREJ GALLO. Vysvetliť vám, kto sú, nie je také jednoduché. Navyše, dozviete sa to v našom spoločnom rozhovore. Roky k nim prechovávam veľkú úctu. Za to, čo robia pre spoločnosť. Aj ich dcéra vyrastá v ich obraz. Dobre tak, nenosí totiž v sebe strach a odpor k inému, neznámemu, k cudziemu.

To, ako vyzerá svet detí, vo veľkej miere závisí od nás – dospelých. V akej spoločnosti dnes vlastne žijú naše deti? Nastavme si zrkadlo.

Elena: Naše deti žijú v inej dobe ako sme žili my, keď sme boli deťmi. Táto doba je neuveriteľne premenlivá. Zmeny sa dejú príliš rýchlo a my sa im nestíhame prispôsobiť. Vytvára to veľkú neistotu a tlak. Tlak na rodičov aj na samotné deti. Všetci sme vystavení akémusi zvláštnemu typu stresu – na jednej strane máme obrovské množstvo príležitostí, ale na druhej strane nás to zneisťuje. Všade nám ponúkajú desať tipov ako byť úspešným človekom, ako zarobiť veľa peňazí či ako byť perfektným rodičom, ale zároveň ako sa nestresovať a nájsť v živote rovnováhu. To je obrovský tlak. Tak čo teda, akí máme byť? Nie je jednoduché vychovávať deti v takomto svete.

Ondrej: Myslím si, že to, v akej spoločnosti deti žijú, závisí aj od toho, kde tie deti žijú. Tak ako je rozmanitá spoločnosť, tak sú rozmanité aj jednotlivé mestá či obce. V každom priestore preto čelia deti aj ich rodičia trochu iným výzvam. To, čo však platí pre všetkých rovnako, ako už Elka povedala – doba je príliš rýchla, je orientovaná na výkon, či už na výkon detí v škole alebo rodičov v práci. To vytvára tlak, aj časový. Myslím si, že najväčším deficitom pre rodičov je mať čas, pokojný čas, ktorý môžu stráviť so svojimi deťmi a deti naopak so svojimi rodičmi.

Čo robíte vy dvaja preto, aby bol ten náš svet, hoci nie je najhorší, o čosi lepší?

Ondrej: Pracujem ako správca Nadácie pre deti Slovenska. Celý život profesijne pôsobím v mimovládnom sektore. Keď to zjednoduším, tak to, čo robíme my v nadácii, je získavanie peňažných prostriedkov od jednotlivcov a firiem, aby sme ich potom mohli dať schopným organizáciám a iniciatívam, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom. Či už preto, že tie deti žijú v ťažkej životnej situácii alebo preto, že nemôžu rozvíjať svoj potenciál naplno. Robíme tiež rôzne vzdelávacie programy, napríklad podporujeme inkluzívne vzdelávanie alebo sa venujeme rozvoju komunít priateľských k deťom.

Elena: Ja som sociologička. Sledujem, ako táto spoločnosť funguje, ako sa tu žije rôznym skupinám obyvateľstva aj to, ako sa nám tu žije spoločne. Zameriavam sa na menšiny a migráciu v záujme spolužitia v kultúrnej rozmanitosti. Snažím sa mapovať v akej krajine vlastne žijeme. Úlohou našej organizácie Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) je neukazovať prstom na tých, ktorí tu robia niečo zle, priamo sa snažíme o to, aby sa veci zmenili k lepšiemu. Nedávno som strávila tri dni v Bátovciach v divadle Pôtoň. Veľmi intenzívne sa tu venujú mladým ľuďom, diskutovali sme preto so študentami o migrácii. Spolupracujeme aj so samosprávami, aby vytvárali aktivity pre menšiny a pre cudzincov, aby sa aj oni mohli zapojiť do spoločnosti. Rada hovorím, že sa pohybujeme na osi Oslo – Snina. Veľmi veľa cestujeme, hľadáme inšpirácie a poučenia v zahraničí, snažíme sa priniesť ich k nám a adaptovať ich v slovenských podmienkach.

Obaja pracujete na tom, aby bola naša spoločnosť inkluzívnejšia. Či už v sfére vzdelávania a detí alebo v sfére riadenia a dospelých. Kto z nás je prirodzene inkluzívnejší? Tak akosi tuším, že to budú deti.  

Elena: Deti, stopercentne. Vidíme to aj na našej dcére. Odmalička. Nikdy neriešila, či ide na ulici okolo nás moslimka v hidžábe alebo nie. Nebola tým pohoršená, no nebola z toho ani prekvapená. Niekto nosí klobúk, niekto hidžáb. Ak deti nenasycujeme slovami – pozri na ňu, ona je nebezpečná – nemajú v sebe prirodzene prečo nosiť strach či odpor k iným ľuďom. Keď sme sa s Lilou rozprávali o tom, že máme priateľov a známych – mužov, ktorí majú svojich mužských partnerov, ani okom nemihla. Brala to prirodzene. Každý máme rád niekoho iného.

Je mimoriadne dôležité uvedomiť si, že deti sa vyvíjajú v čase a stávajú sa odrazom toho, v akom prostredí vyrastajú.

Elena Gallová Kriglerová

Keď budú vyrastať v nenávistnom prostredí, keď budú chodiť do škôl, do ktorých nechodia rómske alebo moslimské deti, nenaučia sa žiť v rozmanitosti. 

Ondrej: Človek sa socializuje na základe prostredia, v ktorom vyrastá. Boli by sme naivní, keby sme si mysleli, že malé deti nevnímajú, čo sa deje vo verejnom priestore – predsa počujú, čo sa hovorí v správach, čo hovoria politici, čo hovoria rodičia a vzdialení príbuzní. Stopercentne platí, že deti budú senzitívne do takej miery, do akej sa budú s inakosťou stretávať. Ak zažijú, že inakosť nie je nebezpečná, nebudú mať prečo vytvárať v sebe bariéry. Napríklad, kým budú deti so zdravotným postihnutím oddelené od svojich rovesníkov v škôlke, v škole, na strednej aj na vysokej, naďalej budú vznikať voči nim predsudky a bariéry. Ľudia nebudú vedieť, ako sa k nim správať.

Elka, ty si spomínala, že s Lilou doma hovoríte o tom, že máte priateľov homosexuálov, rozprávate sa aj o politike a dianí v krajine. Existuje správny čas a spôsob, kedy sa s deťmi začať o takýchto témach rozprávať?

Elena: Deťom treba prirodzene načúvať. Veciam rozumejú vtedy, keď sa na ne začnú pýtať. Je veľmi naivné myslieť si, že nepočujú, keď sa doma rozprávajú dospelí. Neuchránime ich pred tým, vlastne ani nie je pred čím. Keď boli protesty Za slušné Slovensko, deti sa o tom v škole živo rozprávali. Je dobré, že o takýchto veciach vedia. Čím menej informácií majú a čím menej im rozumejú, tým viac sa na ne nalepí dezinformácií.

S Lilou sa bavíme pomerne otvorene odmalička. Nerobíme to samozrejme takým spôsobom, že by sme si ju posadili na stoličku a urobili jej prednášku o moslimoch či o gejoch. Robíme to prirodzene, napríklad keď pozeráme film, keď sa o týchto témach rozprávame doma v jej prítomnosti my dvaja alebo hoci vtedy, keď ideme po ulici. Skúsime nadhodiť tému, ak ju zaujme, rozprávame sa. Ona má prirodzene veľmi silný názor, a to práve preto, že má priestor vyjadriť sa.

Ondrej: Podľa mňa je to v princípe veľmi jednoduché – keď sa dieťa pýta, treba mu odpovedať. Keď mu odpovedáme zložito, buď nám samé povie, že tomu nerozumie alebo jednoducho stratí pozornosť. To je signál pre nás, že to asi treba skúsiť inak. Pred deťmi by sme nemali zhadzovať žiadnu tému zo stola. Samozrejme, je úplne v poriadku, keď sa dieťa pýta na niečo, o čom má rodič pocit, že na to má ešte čas. Ale aj vtedy mu treba ozrejmiť, prečo sa s ním o danej téme rozprávať práve teraz nebudeme. Je to náročné, ale je to úloha rodiča.

V skutočnosti je len málo vecí, ktoré pre dieťa nie sú vhodné poznať v momente, ak o nich túži niečo vedieť. Pýta sa na to práve preto, že už o tom má nejakú predstavu.

Ondrej Gallo

Deti nezaujímajú veci, ktoré sú mimo ich rámec chápania.

Je v poriadku povedať deťom – neviem?

Ondrej: Je to úplne v poriadku. Nám sa to stáva často. V dnešnej dobe už máme Google. Preto všetky informácie, ktoré Lila potrebuje, tam vieme dohľadať. Je úplne prirodzené priznať sa dieťaťu, že niečo nevieme.

Zapájate Lilu do rodinného rozhodovania?

Elena: Áno, pre mňa je to vo výchove veľmi dôležité – počúvať, ako ona sama veci vníma. Ak robíme rodinné rozhodnutia, robíme ich spoločne. Nie vždy je z toho nadšená, samozrejme. (smiech) Všetci vieme, aké ťažké je aj pre nás dospelých rozhodnúť sa. No myslím si, že aj vďaka tomu z nej vyrastá veľmi zodpovedný človek. Veľa rodičov takýto priestor deťom nedáva, hovoria im, že sú ešte príliš malé, že sa ich to netýka. My sa snažíme to robiť inak. Nie vždy sa nám to darí, ale pokúšame sa o to, aby aj naše dieťa malo v rodine svoj hlas.

Počula som, že vám nedávno urobila prezentáciu o tom, prečo je vhodné chovať doma osmáka. Tak budete ho mať alebo nie? 

Ondrej: Áno. Okrem toho, že nás presvedčila, že chceme mať osmáka, babku presvedčila  o tom, že bude skvelé, ak jej kúpi klietku. Už ju má v izbe. (smiech)

Elena: To je skvelý príklad toho, ako to u nás doma funguje. Je veľmi jednoduché povedať dieťaťu, že zvieratko doma mať nebude. S Lilou sme sa dohodli, že si necháme mesiac čas, aby sme sa spoločne rozhodli, či osmáka doma mať budeme alebo nie. Ona ten mesiac využila na vyhľadávanie informácií o tom, čo je to za zviera, odkiaľ pochádza, aké má potreby, aké sú podmienky pre jeho chov. Postavila sa pred nás a všetko nám to vysvetlila. Bolo to veľmi vtipné a zároveň silné, bolo vidieť jej snahu a zodpovedný prístup. Spoločne sme potom analyzovali, aké sú výhody a nevýhody toho, mať doma malého hlodavca. Sama som bola najviac proti, mala som obavy, ale Liline a Ondrove argumenty ma nakoniec presvedčili. Vždy hovorím, že moje dieťa ma veľa naučilo, vzťah k zvieratám je jednou z tých vecí.

Ondrej: Aby to teraz nevyzeralo úplne ideálne, aj ja som bol najskôr proti. Keď za mnou prišla s tou požiadavkou, zamietol som ju. Máme psa, máme rybičky a mali sme mačku, ktorá nám ale, bohužiaľ, zomrela. Zvieratá u nás majú svoje miesto. Lila nás racionálne presvedčila o tom, že nie je dôvod, aby to zvieratko, ktoré deti bežne doma mávajú, nemohla mať aj ona. Takže sme v procese – ideme nakúpiť výbavu a potom príde zrejme aj osmák. (smiech)

Pamätám si ju ako veľmi hanblivé dievča. No keď som k vám dnes prišla, dokonca so mnou prehodila pár slov, pozrela sa mi do očí. Trochu sa zmenila.

Elena: Veľa ľudí si to všimlo, naozaj sa trochu zmenila. Lila je ale veľká introvertka, je hĺbavá. Nie je to dieťa, ktoré dominuje v spoločnosti dospelých. Ani teraz tu s nami nesedí, je zavretá vo svojej izbe. Postupne nadobúda dôveru v ľudí, dôveru k nám aj sama k sebe. Učí sa existovať v sociálnom priestore.

Vráťme sa ešte k spoločnosti, v ktorej žijeme. Pre Lilu, pre vás aj pre mňa je úplne prirodzené, že žijeme v rozmanitom svete, a že i u nás na Slovensku žijú ľudia inej farby pleti, národnosti či náboženstva. Platí pravidlo – čím multikultúrnejšia spoločnosť, tým inkluzívnejší a otvorenejší ľudia?

Elena: Neplatí to nevyhnutne. Je veľmi dôležité, ako tá spoločnosť funguje. Ako fungujú politiky, legislatíva, ako sa politici vo verejnom priestore vyjadrujú. Ako sú tí rozmanití ľudia viditeľní. Pozrime sa na to takto – máme krajiny, kde žije veľmi veľa moslimov alebo černochov. No v týchto krajinách títo ľudia pracujú napríklad ako lekári, zubári, učitelia v školách či poštári. Ostatní ich vnímajú pri bežných úkonoch a v bežných situáciách, vtedy je ich spolužitie s majoritou obvykle lepšie. Ale ak sú zo spoločnosti vylúčení na okraj, vtedy sa to napätie alebo dištanc, ako to my v sociológii voláme, zväčšuje.

Ako je to u nás na Slovensku? My sme predsa pomerne multikultúrna krajina.

Elena: Sme na polceste. Rozmanitosť rastie, cudzincov je tu čoraz viac – žije tu asi 140 tisíc ľudí z celého sveta. No len zriedka nájdete moslimku – učiteľku, ktorá vyučuje na slovenskej škole. Som presvedčená, že až vtedy budeme žiť spoločne inkluzívne, keď budeme tento priestor zdieľať spolu s nimi. Napríklad vo Veľkej Británii robili prieskum, v ktorom sa moslimov pýtali, kedy sa cítia byť integrovaní do spoločnosti. Odpovedali, že vtedy, keď ich susedia na ulici spoznávajú a zdravia. Toto nám tu ešte stále chýba. V najbližších rokoch bude veľmi dôležité, či tu budeme vytvárať spoločné alebo oddelené priestory. To, že tí ľudia tu sú a budú, je nevyhnutné a zabrániť sa tomu nedá. Ani neviem, prečo by sme to robili.

Akí ľudia tu teda s nami žijú?

Elena: Čo sa týka cudzincov, približne polovica z nich je z krajín Európskej únie, druhá polovica pochádza z takzvaných tretích krajín, najmä z Ukrajiny, Srbska a bývalých sovietskych republík, napríklad z Rumunska. Máme tu utečencov, ktorí utekajú pred prenasledovaním alebo pred vojnou, tých je však veľmi málo. Potom tu máme národnostné menšiny, je ich trinásť a tvoria takmer 20 percent populácie. To znamená, že každý piaty človek patrí k menšine. Jednou z menšín sú i Rómovia. Je to veľmi rozmanitá skupina obyvateľov. Viac ako polovica, dokonca viac ako 60 percent z nich, žije medzi nami. Ľudia často hovoria, že poznajú jednu slušnú rómsku rodinu. Tých, ktorí takéto rodiny poznajú, je nespočetne veľa, rovnako ako tých slušných rodín. Zvyšných 40 percent Rómov, ktorí žijú na okraji chudoby, čelia vylúčeniu zo spoločnosti. To má obrovský dopad na ich deti aj na budúce generácie. Je to veľmi komplexná téma.

Ktorá z týchto skupín obyvateľov je na Slovensku najviac diskriminovaná? Pre mňa sú to Rómovia a ľudia so zdravotným znevýhodnením, ktorých sme dnes už tak trochu spomínali.

Elena: Existujú výskumy, v ktorých sa ľudí pýtali, koho by nechceli mať za suseda. Dlhodobo sú to Rómovia. Veľmi výrazne narastá tento dištanc aj voči moslimom. Za posledných pár rokov sa zvýšil asi o 40 percentuálnych bodov. Paradoxom je, že v západných krajinách, kde počet moslimov narastá, nenávisť voči nim klesá. Na Slovensku sa politikom podarilo vyrobiť z islamu strašiaka. Ale aj z menšín a migrácie. Úplne zbytočne.

Ondrej: Hoci sa ľudia so zdravotným postihnutím v tomto rebríčku nenachádzajú, máme tu niekoľko príkladov, ktoré ukazujú, že pre mnohých ľudí je akceptácia ľudí so zdravotnými znevýhodneniami problémom. V školách panuje mýtus, že v momente, keď investujeme peniaze a čas do dieťaťa, ktoré má určité špecifické potreby, tie ostatné budú o niečo ukrátené. Ostatne, v médiách toho máme čoraz viac – dieťa potrebuje bezbariérový vstup do školy či dospelý do priestoru bytovky, v ktorej býva, no pre ľudí je to problém. Napadá mi jeden nedávny prípad – mal vzniknúť domov sociálnych služieb pre deti s mentálnym postihnutím. Obyvatelia však proti nemu spísali petíciu. Nechceli ho tam, veď kto sa má na to pozerať…

Mám pocit, že diskrimináciu vnímame na Slovensku podľa toho, ako sa nám to práve hodí. Ako vyzerá diskriminácia detí v školskom prostredí?

Ondrej: Myslím si, že ľudia sú celkom schopní prijať fakt, že je niekto diskriminovaný, že mu bolo uprené jeho právo. No zároveň nemajú pocit, že všetci by mali mať rovnaké práva. A to je veľký problém. Vo vzdelávaní to vidíme úplne jasne – nie všetky deti majú rovnakú štartovaciu pozíciu, hoci každé dieťa má Dohovorom o právach dieťaťa aj ústavou zaručené právo na vzdelávanie. Náš vzdelávací systém by mal byť dostatočne pripravený na to, aby poskytol vzdelávanie všetkým deťom. A je úplne jedno, či je to dieťa s postihnutím alebo dieťa, ktoré nerozpráva dobre po slovensky. To sa však u nás nedeje.

Elena: Predstavme si to na príklade, učiteľ stojí pred stromom a okolo neho sú rôzne zvieratká, sú to jeho žiaci – mucha, vták, delfín, líška, žirafa, slon. Učiteľ im povie – deti teraz si dáme súťaž, všetci máte rovnaké podmienky, do jednej minúty musíte vyliezť na strom. No, veru nemajú. To je mylná predstava. Všetci sú iní – mucha, vták, delfín, líška, žirafa aj slon.

Elka, ty sa s podobným prístupom zrejme stretávaš aj na stretnutiach s vedením samospráv.

Elena: Povedzme si príklad ako to funguje v samosprávach, napríklad pri tvorbe plánov rozvoja mesta. Keď sa kompetentných na rokovaniach pýtame, či pri tvorbe uvažovali napríklad nad potrebami ľudí so zdravotným znevýhodnením alebo či ich na rokovanie prizvali, povedia – nebránili sme im, aby sa plánovania zúčastnili. No rokovalo sa v budove na štvrtom poschodí bez výťahu, človek s postihnutím sa tam nedostane. Iný má možno pocit, že na rokovaní ani nie je vítaný alebo že by problematike ani nerozumel. Keď nechceme diskriminovať, musíme občas pre niekoho iného urobiť trochu viac. Zatiaľ čo na Slovensku sa to vníma ako zvýhodňovanie, v skutočnosti ide iba o vyrovnávanie šancí.

Ondrej: Aby čitatelia nemali pocit, že diskriminácia sa týka iba ľudí, ktorí sú niečím iní, majú zdravotné postihnutie alebo sú z národnostnej menšiny, uveďme si ešte niekoľko príkladov.

Ak plánovanie rozvoja mesta nerobíme so zreteľom na deti, vylúčime na okraj veľké percento populácie mesta, ktoré by malo vyhovovať aj ich potrebám.

Ondrej Gallo

Plánovať sa dá aj za účasti detí, my v nadácii to robíme. Stačí vytvoriť správne mechanizmy, nastaviť správny jazyk a komunikáciu s deťmi. Deti sú skvelými partnermi na plánovanie. Nie je to tak dávno, čo sa nikto nepýtal na názor žien, vylúčil tak 50 percent populácie z rozhodovania. To isté sa deje napríklad aj so staršími ľuďmi.  

Ktoré deti chodia do bežných škôl a ktoré nie?

Ondrej: Skúsim to vysvetliť veľmi jednoducho. V bežných školách máme isté percento detí z celej populácie. Potom máme časť detí, ktoré sme v spoločnosti označili ako deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Čo to znamená? Nie sú ako väčšinový priemer, môžu mať problém napríklad s čítaním alebo s písaním, majú poruchu pozornosti, môžu mať zdravotné problémy alebo iné znevýhodnenia. Z týchto detí sa časť do bežných škôl dostane, ale časť z nich sa tam nedostane. Skončia v špeciálnych školách. Jedným z problémov však je a pomerne málo sa o ňom hovorí – v momente, keď dieťa zaradíme do špeciálnej školy, už sa z nej nedostane.

Prečo?     

Elena: Špeciálna škola je úplne iný režim vzdelávania. Keď skončia špeciálne vzdelávanie, je to akoby mali ukončený len prvý stupeň na základnej škole. V podstate nemajú skončenú ani základnú školu.

Ondrej:  Presne tak. Bežnou praxou v zahraničí je, že sa deti na istý čas do špeciálnych škôl umiestňujú, ale s tým, že odtiaľ smerujú späť do bežných škôl. U nás sa to nedeje. Nevieme zatiaľ povedať, aké percento detí, ktoré umiestnili do špeciálnych škôl, by sa mohlo vzdelávať v bežných školách. Nemáme na to štatistiky. V porovnaní s inými krajinami ale vieme, že sme druhý najhorší v celej Európskej únii z hľadiska počtu umiestnených detí v špeciálnych školách. V priemere ich tam máme snáď trojnásobne viac ako v iných krajinách EÚ. Samozrejme to ide ruka v ruke s tým, že máme nadpriemerne veľa diagnostikovaných detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Nemáme špeciálne potreby tak trochu všetci, či už vo výchove alebo vo vzdelávaní?

Elena: Áno, akékoľvek dieťa môže mať akúkoľvek potrebu bez toho, aby malo na to nejaký papier s diagnózou. Takto ale nad tým väčšina neuvažuje. Veľmi dobrým príkladom sú deti cudzincov. Určite majú špecifické potreby, neovládajú jazyk a sú z odlišného prostredia. Ale za to im predsa nemôžeme dať diagnózu, lenže väčšina podpory pre deti so špecifickými potrebami sa u nás viaže práve na diagnózu. Máme veľmi, veľmi nepružný systém podpory pre deti. Patria takéto deti do špeciálnej školy? Samozrejme, že nie, ale podporu pri vzdelávaní potrebujú. 

Ondrej: Máme tu strašne veľa detí, ktoré nemajú diagnózu, sú to bežné deti, majú však iný zdravotný problém – napríklad cukrovku. V bežnej škole často nie je nik, kto by im vedel zabezpečiť kontrolu cukru v krvi a dával na nich pozor. Nie je jediný dôvod, aby takéto dieťa nemohlo chodiť do bežnej školy. To sa týka všetkých detí s akýmkoľvek telesným postihnutím. No oni sa do bežnej školy nedostanú preto, že sú bariérové a preto, že potrebujú osobného asistenta, ktorého im škola, bohužiaľ, nie je schopná zabezpečiť. Na druhej strane tú máme deti, ktoré napríklad majú znížený intelekt, ale do bežnej školy môžu chodiť bez väčších problémov, to sú napríklad deti s Downovým syndrómom. Mnohé z nich však končia pred bránami bežných škôl.

A čo decká, ktoré nemajú žiadne fyzické či mentálne znevýhodnenia, ale čelia napríklad psychickým problémom, či prechádzajú ťažkým životným obdobím?

Ondrej: Aktuálnym fenoménom sú deti rozvádzajúcich sa rodičov. Rozvodov, ťažkých rozvodov, je veľa a čoraz častejšie sa u nás zavádza inštitút striedavej starostlivosti, s ktorým si nikto ešte nevie úplne poradiť. Aj toto sú deti, ktoré potrebujú individuálny prístup. Učiteľ by o týchto veciach mal vedieť, mal by s tým vedieť následne aj pracovať. Takéto dieťa môže dočasne zaostávať, potrebuje preto iný prístup. Všetko je to len o nastavení – miesto frontálneho vyučovania zavedieme diferencované vyučovanie, budeme mať v triedach asistenta, ktorý nebude pomáhať len jednému dieťaťu, ale všetkým. Budeme mať v škole odborné tímy, ktoré budú tieto situácie riešiť. Ak bude takto vyzerať naše školstvo, potom bude úplne jedno, či sa zmeny budú diať pre dieťa na vozíku alebo pre dieťa, ktorého rodičia sa rozvádzajú, či pochádza z cudziny.

Je pravda, že počet pedagógov a odborníkov v školstve nezodpovedá tomu, koľko detí s diagnózou na Slovensku máme?

Ondrej: Jednoznačne. Hovoria to školy, pred dvoma rokmi to dokonca povedalo aj samo ministerstvo. Urobili vlastný model toho, koľko zamestnancov by malo v školstve pracovať a veru je ich málo. Niektoré profesie nám vo vzdelávacom systéme absentujú skoro úplne – psychológovia, logopédovia, liečební pedagógovia, sociálni pedagógovia, zdravotné sestry. Nikomu dnes ani nenapadne, že by tam mohli byť aj zdravotné sestry.

Čo robí Škola inkluzionistov, program Nadácie pre deti Slovenska zameraný na podporu inklúzie na školách, pre deti, ktoré nemajú rovnakú štartovaciu plochu v slovenskom vzdelávacom systéme?

Ondrej: Keď sme projekt pred pár rokmi pripravovali, vychádzali sme z predpokladu, že škola má mnohé kapacity, ktoré dostatočne nevyužíva. Na tie sme sa zamerali. Bohužiaľ, nemáme tú moc a silu priniesť do škôl nových zamestnancov, ale vieme ovplyvniť to, ako tam už existujúci zamestnanci pracujú, či spolupracujú a ako vlastne fungujú. To je cieľom nášho programu. Škola by mala vychádzať v ústrety individuálnym potrebám detí, tam smerujeme našu energiu. Aktuálne máme v programe 40 škôl, 20 ďalších pribudne v školskom roku 2020/2021. Máme tím desiatich konzultantov, ktorí sa stali mentormi týchto škôl na ceste k inklúzii. Účastníkom poskytujeme vzdelávanie, malý finančný grant, aby si ďalšie vzdelávanie mohli zabezpečiť sami. Do procesu zapájame aj riaditeľov škôl.

Elena: Mne sa na tomto projekte veľmi páči to, že účastníci projektu – učitelia, učiteľky, asistentky pedagógov aj špeciálni pedagógovia – dostávajú veľký priestor na sieťovanie. Stretávajú sa a zdieľajú spolu svoje skúsenosti. Trávia čas s ľuďmi, ktorí vyznávajú v školstve rovnaké alebo aspoň podobné hodnoty, to je veľmi dôležité.

Čo ukázal prvý ročník programu, ktorý ste realizovali v školskom roku 2018/2019? Elka, ty si dokonca robila na školách aj výskum.

Elena: Áno, snažili sme sa identifikovať, aká je na školách atmosféra, aké sú vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, v učiteľskom kolektíve, ako učitelia vnímajú rozmanitosť a potreby svojich žiakov. Bolo to veľmi zaujímavé. Ukázalo sa, že učitelia vnímajú vzťahy so svojimi žiakmi ako veľmi dobré, no žiaci, bohužiaľ, takto vzťahy so svojimi učiteľmi nevnímali. Nemajú pocit, že majú v škole nejaký hlas, že ich učitelia rešpektujú. Predsudkom často býva, že učitelia sú proti inklúzii, ale minimálne na týchto školách, ktoré sú zapojené do projektu, sa ukázal opak.

Učitelia si myslia, že deti by mali byť vzdelávané spoločne, aj tie s postihnutiami. Problém je, že na to vo svojich školách nemajú vytvorené podmienky. Keď odmietajú prijať takéto deti, robia to preto, že im chýba podpora od štátu. Necítia sa silní, necítia, že by mali odbornú podporu. To je kľúčové zistenie výskumu – smeruje nielen k tomu, kam je potrebné projekt v budúcnosti posunúť, ale obracia pozornosť aj k ministerstvu školstva a jeho nesprávne nastavenému vzdelávaciemu systému.

Akú úlohu v celom procese inklúzie zohrávajú rodičia? Čo môžu urobiť preto, aby sa situácia v školstve zlepšila?

Ondrej: Rodič sa musí v prvom rade o dianie zaujímať, bez ohľadu na to, či ide o inkluzívne vzdelávanie alebo nie. Vidíme to na rodičovských združeniach v triede našej dcéry. Príde tam iba časť z nich a ešte menšia časť z nich sa naozaj zaujíma o to, ako to v škole skutočne funguje. Dôležité je aj to, ako sa k rodičom stavia sama škola, či sa ich snaží do procesu vzdelávania zapojiť alebo má postoj – to, čo robíme v škole, je naša vec.

Elena: Podľa mňa je dôležité to, aby rodičia detí uvažovali aj nad inými deťmi, ktoré do školy chodia, nie len nad svojimi.

Rodičia si často myslia, že ak bude mať učiteľka v triede aj iné deti, či už s postihnutím alebo deti cudzincov, či nebodaj rómske deti, pôjde to na úkor vzdelania ich vlastných detí.

Elena Gallová Kriglerová

To nie je pravda. Výskumy zo zahraničia dokazujú pravý opak. V takomto rozmanitom prostredí sa veľmi dobre posúvajú dopredu všetky deti, aj tie najšikovnejšie, aj tie najpomalšie. Apelujem týmto na rodičov, aby si uvedomili, že škola je tu pre všetky deti.

Akí ste podľa vás rodičia vy? Zaujíma ma, čo si o sebe myslíte navzájom.

Ondrej: Každý sme iný, rozdielny a vzájomne sa dopĺňame. Máme veľmi dobre vydiskutovaný spoločný základ výchovy – kam chceme naše dieťa viesť. Do veľkej miery to vychádza z našich osobných hodnôt a nastavení. Sme liberálni, máme rešpekt a pochopenie k inakosti a rozmanitosti. Aký je Elka rodič? To je ťažká otázka. Zdá sa mi, že je oveľa usporiadanejšia ako ja. Je empatickejšia.

Elena: My sme tím, všetci traja. Obaja pomerne veľa pracujeme, ale keď sme doma, ten čas trávime intenzívne spoločne. Máme to pekne podelené – keď Lilu niečo trápi, ide za mnou. Ondro zas napĺňa jej kreatívne potreby, je veľmi otvorený všetkým jej nápadom, chodieva s ňou kade-tade. Ja sa buď pridám alebo slúžim ako tá bútľavá vŕba. Veľa sa s ňou rozprávam, Ondro s ňou zase veľa robí, vyvádza. Na druhej strane však, a to je podľa mňa trochu paradoxné, Ondro je ten starostlivejší. Keď veľmi svieti slnko, on je ten, kto rieši, či je natretá krémom. Viac ako ja. Väčšinou, podľa stereotypov, sú matky tie, ktoré sa zaoberajú tým, či má dieťa dosť jedla, vody, či mu nie je zima. Ja to až tak veľmi neprežívam. Zároveň si myslím, že sa dopĺňame. Aj s Lilou. To sa mi na našej rodine páči.

Trávite s ňou teda veľa času aj vo dvojici, správne tomu rozumiem?

Ondrej: Áno, máme aktivity, ktoré s Lilou robievame len vo dvojici. Považujem to za veľmi dobré, človek by mal mať s dieťaťom aj čas pre seba samých.

Elena: Súhlasím. Sčasti je to tak preto, že som sa pomerne skoro po Lilinom narodení vrátila do práce. Obaja sme potom pracovali akoby na polovičný úväzok. Veľa času s ňou doma trávil Ondro, ale aj ja. Vzniklo nám z toho vzájomné dopĺňanie sa. Odporúčam to každému. Veľmi nám to pomohlo, myslím si, že aj v partnerskom vzťahu. Obaja sme dokázali pochopiť, čo ten druhý potrebuje a prežíva, keď je celý deň doma s dieťaťom alebo naopak v práci.

Máte aj vy dvaja priestor sami na seba?

Ondrej: Dávame si na to pozor, aby sme ho mali. Uvedomujeme si, že je to veľmi dôležité, rovnako ako priestor na to, aby sme čas trávili spolu všetci traja.

Aký má Lila režim? Veľa detí má dnes príliš veľa koníčkov, po škole bežia na jeden, potom na druhý. Každý deň dokola. Keď sa ich potom opýtate, čo ich naozaj baví, nevedia odpovedať.  

Ondrej: U nás sa to trochu mení. Oproti ostatným deťom Lila prakticky žiadne takéto koníčky nemá.

Elena: Kone, predsa.

Ondrej: Áno, Lila nemá koníčky, Lila má koňa. (smiech) Raz do týždňa, ak je vonku pekne tak aj dvakrát, trénuje. Teraz sa jej toho však nabalilo viac. Chodíme sa pravidelne korčuľovať na ľad, ale to nie je povinnosť. Chodí na karate, začala chodiť na gitaru. Sama o to prejavila záujem.

Elena: Je to také hľadanie samej seba. Kone sú láska, nič nie je jasnejšie. Nikdy nevynechá tréning, robí to svedomito. No je vo veku, keď hľadá, čo ju bude baviť dlhodobo. Máme pravidlo, že keď sa rozhodne, že bude chodiť napríklad na gitaru, tak aspoň jeden polrok, aby si to skutočne vyskúšala. Ak ju to baviť nebude, vyskúša niečo iné. Rozhodne nerobí nič bez toho, aby to sama chcela.  

Ondrej: Súhlasím, no trochu sa to teraz láme – chceli by sme totiž, aby začala chodiť na angličtinu. Vieme, že je to veľmi dôležité. Bude to asi prvýkrát, čo takéto čosi nevychádza z jej vlastnej iniciatívy. Uvidíme, čo to spraví. Máme tú výhodu, že Lila nie je typ dieťaťa, ktoré sa potrebuje doma učiť po škole ešte tri hodiny. Úlohy si urobí ešte v škole alebo ich doma dokončí do pol hodiny.  

Elena: Lila je veľmi svedomitá, úlohy si urobí, aj keď príde v piatok domov zo školy. Jednoducho chce mať cez víkend pokoj. A tak môžeme čas tráviť všetci spolu.