ERIK BALÁŽ: V lese nemôže existovať škodca bez človeka

S Erikom Balážom sme sa stretli v jedno skoré augustové ráno v Západných Tatrách pri jeho obľúbenej horskej rieke, volá sa Belá. Na Kriváň to odtiaľ nie je ďaleko. Ten mám zase rada ja. Erika si veľmi vážim, jeho odhodlanie postaviť sa za divokú krajinu, aj ten jeho vytrvalý boj za to, aby sme ju jednoducho nechali na pokoji. Jesenné číslo magazínu Rikiki je venované vzdelávaniu. Tak si, prosím, prečítajte náš spoločný rozhovor. Naučíte sa niečo o fungovaní riek a lesných spoločenstiev, o symbióze, čo trvá milióny rokov aj o tom, ako ju dokáže rozbiť snáď iba jeden jediný druh na Zemi – človek.

Čo by sme mali vedieť o zelenej časti našej krajiny? V akom je stave?

Je to horšie, ako to vyzerá. Často sa hovorí, že lesa máme dosť, že lesnatosť stúpa. Ale ľudia si neuvedomujú, že nie je les ako les. Chýbajú v ňom totiž vzácne druhy, les je často len umelo vysadenou monokultúrou, má poškodenú pôdu. Preto nezadržiava toľko vody a nesťahuje uhlík z atmosféry, nepomáha nám tak s klimatickou zmenou.

Ani stav riek nie je bohvieaký. Počet niektorých druhov rýb na Slovensku klesol za 30 rokov možno o viac ako 90 percent, počet obojživelníkov ešte viac. Stretnúť dnes v krajine žabku je celkom náročné.

Populácia tetrova hlucháňa sa znížila až o 70 percent, no a kedysi bežné druhy ako jarabica, ktoré boli súčasťou poľnohospodárskej krajiny, z nej už takmer vymizli.

Mali by sme si preto uvedomiť, že nie je v poriadku, ako sa ku krajine správame. Keby sme my ľudia do prírody negatívne nezasahovali, jej stav by sa zlepšoval, no nám sa, bohužiaľ, stále zhoršuje.

Ktoré zásahy máš na mysli? Nadmernú ťažbu dreva, reguláciu tokov riek, výstavbu na nich a v ich blízkom okolí, poľnohospodárstvo a uvoľňovanie pesticídov, poľovníctvo, pytliactvo – zabudla som niečo?

Vždy ide o komplex činností. Ak sa pozrieme napríklad na rieku, môžeme povedať, že bariéry v podobe vodných elektrární majú na ňu tie najnegatívnejšie vplyvy, ale je toho ďaleko viac. To, že sme ju zregulovali, že sme jej vytvorili len nejaký obmedzený priestor medzi hrádzami, kde sa môže pohybovať, degraduje jej rôzne stanovištia. Normálna rieka má mať hlbokú vodu, plytkú vodu, rôzne zákruty, mŕtve ramená, slepé ramená, celú sieť mokradí. No keď ju zregulujeme a postavíme na nej bariéru, vysušíme jej ramená a mokrade – prispôsobíme tú prírodu sebe a zabíjame ju.

Rýb na Slovensku nie je málo preto, že by ich rybári všetky vylovili, je ich málo, pretože naše rieky nie sú zdravé. Vplývajú na ňu však aj pesticídy z poľnohospodárstva a tie milióny chemických látok, ktoré používame v domácnostiach, aj erózia pôdy po ťažbe dreva. Koniec koncov, podobne je to aj v lese. Ak les rozsekáme cestičkami pre ťažké stroje, lesníci ich radi sofistikovane nazývajú približovacími linkami, napríklad pre traktory, výsledkom môže byť jeho odvodnenie. Tie cesty a linky totiž pôsobia ako odvodňovacie kanály, pre ktoré bude les časom trpieť suchom, až sa úplne vysuší.

Raz si kdesi napísal, že si ešte pamätáš, ako vyzerala živá krajina, respektíve jej zvyšky. Kedy sme ju tu ešte mali?

To, čo si pamätám z detstva, sú len konkrétne lokality v už z väčšej časti zničenej krajine. Tou živou krajinou mám na mysli napríklad veľké plochy takzvaných pasienkových lesov. Ale nie takých, na ktorých rastú dva druhy trávy, prípadne trocha ďateliny. Pamätám si pasienky, na ktorých rástli stovky druhov rastlín, aj dreviny – borievky, šípky, sem-tam nejaká breza, borovica, veľké kopiská mravenísk. Žili tam tetrovy hoľniaky, kedysi bežný, dnes veľmi vzácny druh vtákov na Slovensku. Krajina bola plná života.

No potom sa niekto rozhodol, že tam chce lúku. Všetko vysekal, rozoral, nasial dva druhy trávy, ktorú dnes kosí, aby ňou nakŕmil kravy zavreté v maštali. Keď sa zas niekto rozhodol, že tam chce les, zalesnil ho smriečkami. Ale taký les je umelý, nekvalitný a slabý, pretože nie je prirodzený. Pamätám si aj dnes už zregulované potôčiky,  okolo ktorých boli kedysi ramená a mokrade. Tie sa postupne vysušili alebo ich prinajhoršom zasypali. Jednoducho zmizli.

Sú to všetko nezvrátiteľné procesy? 

Na niektorých miestach sme zašli tak ďaleko, že minimálne v krátkom časovom horizonte sa nám ich stav nepodarí vrátiť späť. Napríklad v niektorých pohoriach je tých dobrých prirodzených lesov tak málo, že hlucháne tam naozaj vyhynúť museli. Žilo tam len zopár jedincov, ostatné boli od nich príliš ďaleko, nevedeli o sebe. Päť hlucháňov dlhodobo populáciu druhu neudrží. Na druhej strane – príroda regeneruje veľmi rýchlo. Ak by sme sa teraz rozhodli nechať jeden z tých neprirodzených umelých lesov tak, bez zásahu, zožral by ho lykožrút a nič by sa nestalo. O desať rokov by sa tam vrátili prirodzené druhy z pralesov. Keby sme rieku nechali tak, neregulovali ju, alebo keby sme obnovili nejaký pasienok, na ktorom by sa mohli pásť kravy, pôvodná rozmanitosť by sa tam do pár rokov vrátila.

Lenže…

Lenže človek s prírodou bojuje. A robí to už strašne dlho. Najviac sa u nás regulovalo po druhej svetovej vojne, no túto činnosť človek vykonáva už stovky rokov. V minulom storočí začali komunisti s takzvanou melioráciou, odvodňovali polia. Dnes máme pod státisícmi hektárov pôdy zakopané rúry, ktoré ju odvodňujú. Vo veľkom stavali aj hrádze. Všetky opatrenia proti prírode boli a dodnes sú veľmi drahé. Keby sme ich teraz chceli odstrániť a zbúrať aspoň tam, kde sa to ešte dá, opäť by to stálo strašne veľa peňazí – milióny eur. A pritom niekde by stačilo len prestať ťažiť les.

Zostaňme chvíľu v tom lese. Ľudia robia snáď z každej lesnej zvery škodcu. Doplácajú na to líšky, vlci aj medvede, ale ak sa to ľuďom hodí, za škodcov označia aj srny či jelene. Aká je, prosím ťa, úloha týchto zvierat v lesnom spoločenstve?

V lese nemôže existovať škodca bez človeka. Akú má logiku to, že jeleň je pre nás škodcom, keď obhrýza mladé stromčeky alebo kukuricu z polí, a vlk je zase škodcom preto, že zožerie jeleňa?

Žiadnu.

Presne tak.V prírode škodca neexistuje, všetko sa vyvažuje samé. Príroda vie, ako dosiahnuť rovnováhu. Je to veľmi jednoduché – príliš veľkú populáciu jeleňov zregulujú vlci. Ak je tých jeleňov priveľa, sami majú málo potravy. Vtedy ohrozujú les, lebo obžierajú stromy, ktoré potom vysychajú. Samotné jelene sú vtedy slabé, navzájom si konkurujú. No ak v tom lese žijú vlci, prirodzene znížia populáciu jeleňov natoľko, aby mal každý jeleň dosť potravy. Súčasne prežije aj les. Vlk je súčasťou systému lesa, regulácia počtu jeleňov je jeho spätná väzba prírode, jej fungujúcemu systému. Vlci si nikdy nepovedia, že zožerú všetky jelene naraz, pretože vedia, že budúci rok by nemali čo jesť. Ak by to urobili, dnes by boli vyhynutým druhom. Tak je nastavená evolúcia.

A čo človek?

Človek akoby ani nebol súčasťou tohto systému. My nie sme závislí ani od tých jeleňov, ani od vlkov. Pokojne by sme ich mohli všetkých zastreliť. Veď sme tu už vystrieľali pratury aj zubry. Vyhubili sme ich, no naše vyhynutie to nespôsobilo. Vývojom spoločnosti a technológií sme sa dostali mimo tento systém. Nehovorím, že je to úplne zlé, ale jednoducho už nie sme takou súčasťou prírodného systému.

Prečo má človek taký zvláštny vzťah k medveďom?

Ľudia sa medveďov boja. Kde je prítomný strach, tam sa ťažko racionálne komunikuje.

Realita je taká, že za posledných 30 rokov zomrelo v TANAP-e 500 ľudí, no nikoho z nich nezabil medveď.

Skôr na nás spadne strom alebo sa človek šmykne pri potoku a utopí sa. Je to niečo podobné, ako keď sme tu mali migračnú krízu – ľudia sa migrantov báli. Hoci niektorí politici, mimovládky a novinári ľuďom vysvetľovali, že situácia je bezpečná a reagujú na ňu prehnane, stačila jedna vec, jeden migrant z tých miliónov v Európe, ktorý urobil v zložitej situácii zlé rozhodnutie a všetko úsilie, celá práca s verejnosťou vo vzťahu k nim vyšla nazmar.

To sa týka aj medveďov. Strach je v nás zakorenený. Musím však povedať, že dnes nie je manažment, čo sa medveďov týka, zo strany štátu až taký zlý. To, že ich chcú mnohí strieľať, je len záležitosť ich strachu. Nehovorím, že tu nie je isté riziko, ale rizikom je aj sadnúť si do auta a niekam sa odviesť. A toto riziko je rádovo väčšie ako to, že sa niekto vyberie do lesa na huby a stretne medveďa. Naše riešenia musia byť vždy nejakým spôsobom primerané riziku. Riešením v prípade medveďov nemusí byť hneď zastrelenie, ale napríklad uzamknuté kontajnery. Lebo keď medveďa zastrelím, no neuzamknem kontajner, príde tam iný medveď.

A čo ten neslávny lykožrút? Je takým veľkým škodcom, pre ktorého treba hneď kácať les, alebo je len prirodzenou súčasťou spoločenstva lesa a v ten správny čas urobí dôležitú prácu?

Je to presne to isté ako s jeleňmi a vlkmi. Lykožrút je tu už sto miliónov rokov a my s ním bojujeme asi dvesto. Lykožrút ešte nebol lykožrútom a smrek ešte nebol smrekom, no oni už spolu koexistovali – takto starý je ten vzťah. Problémom je niečo iné. Smreky mali kedysi na Slovensku len štvorpercentné zastúpenie, no my sme z toho urobili 29 percent. Jednoducho sme ich posadili aj do území, kde nie sú úplne prirodzenou drevinou. A posadili sme ich tam príliš veľa, niekde sto percent miesto piatich. Smrečiny sú posadené príliš husto a sú oslabené vzájomnou konkurenciou, k tomu na ne vplývajú klimatická zmena aj sucho. Neprirodzené smrečiny jednoducho musia zomrieť a všetky aj zomrú. Príroda to sama vráti do stavu, v akom to bolo kedysi, alebo ešte lepšie – nastaví to tak, aby to zodpovedalo súčasným klimatickým podmienkam. A lykožrút jej v tom môže pomôcť.

Prečo by sme mali nechať mŕtve drevo, pre niektorých možno to škaredšie, v lese?

Mŕtve drevo je jeden z najdôležitejších biotopov z pohľadu vzácnych druhov. Väčšina chránených druhov v lese je svojim spôsobom života viazaná na mŕtve drevo. Ak ho v lese necháme, o nejaký čas spozorujeme napríklad zvýšený výskyt ďatľa trojprstého – nový život. Mŕtve stromy stabilizujú pôdu, zadržiavajú vodu. Tým, že na miesta, kde necháme mŕtve drevo robiť svoju prácu, nechodia traktory ani iné ťažké mechanizmy, nedochádza k erózii pôdy a les, ktorý tam vznikne, je prirodzený – príroda si sama vyberie, ktoré druhy drevín tam chce. A určite to nie sú tie, ktoré by vysadil človek.

V takýchto lokalitách máme dnes opäť veľa jarabiny, lesníci ju však sami nikdy nesadia, vypiľujú ju. Jarabina je pritom veľmi prospešná pre pôdu, pre tie organizmy a ekosystém lesa, ktoré chceme chrániť. Lesníci sadia borovice, smrekovce a smreky, ktoré tam síce dokážu vyrásť a istý čas prežiť, ale príroda to robí inak a my v nej chceme predsa vidieť to, čo sama vytvorí, nie to, čo vytvorí človek. Aspoň v národných parkoch. Inak národný park stráca zmysel a môžeme ich všetky zrušiť.

Kde na Slovensku dnes ešte nájdeme prirodzený les?

Dalo by sa povedať, že na Slovensku máme lesy v rôznej miere odprírodnené, ale prakticky vo všetkých z nich človek niekedy niečo urobil – buď cez ne prehnal dobytok alebo niečo vyťažil. To, čomu my ešte hovoríme prales, sú miesta a lesy, v ktorých zásahy človeka dnes už nevidíme, ale nedajú sa vylúčiť. V princípe sa však ten les zregeneroval, jeho biodiverzita nie je poškodená. Takých lesov je však veľmi málo – asi desať tisíc hektárov z dvoch miliónov na celom Slovensku. To je asi pol percenta.

Potom je ale veľa lesov, ktoré sú poloprirodzené. Človek v nich ťažil, ale stromy nesadil, niektoré staré stromy v nich aj zomreli, zostalo tam teda po nich nejaké mŕtve drevo. Pôda nie je poškodená a druhové zloženie drevín je približne také, ako má byť. Z pohľadu biodiverzity sú to tiež kvalitné lesy. Keby sme napríklad takýto les nechali na pokoji, vráti sa k svojmu pralesnému stavu pomerne rýchlo, o niekoľko desaťročí. No a potom tu máme lesy, ktoré ovládol človek.

Mali by mať bežní turisti povolený vstup aj do tých najmenej zasiahnutých lesov alebo nie?    

Turizmus, pri ktorom ide človek pešo po chodníku, v princípe nie je škodlivý. Nevravím, že by sa nemohlo stať, že by ten človek les omylom podpálil. Aj keď to je veľmi ťažké, pretože prirodzený les sa skoro nedá zapáliť.

Pretože zadržiava veľa vody?

Je tam veľa vody, ale dôležité je aj to, že stromy sú ďaleko od seba. Prirodzený les má trochu inú štruktúru ako väčšina lesov, na ktoré sme zvyknutí. Nevyzerajú ako džungľa, vyzerajú skôr ako katedrála. Tým, že stromy sú v nich veľké a sú ďaleko od seba, korunami sa často spájajú. Je v nich veľa druhov drevín, na zemi je veľa lístia a je tam vlhko. Karpatské lesy sú tým typické. Väčšinou horia rúbaniská alebo lesy vytvorené človekom.

No vráťme sa späť k predchádzajúcej otázke – nevidím problém v tom, aby boli v týchto lesoch náučné chodníky. Niektoré lokality sú citlivejšie a mali by zostať bez prístupu človeka, ale je dobré sprístupniť ľuďom lesy. Je to spôsob ako by mala ochrana prírody získavať podporu ľudí pre svoje aktivity. Ochranári sú dnes vnímaní ako tí, čo nestále niečo zakazujú a neponúkajú nič konštruktívne. To nie je pravda. Prírodný turizmus je veľmi konštruktívna vec a pre niektoré regióny aj skvelá ekonomická alternatíva.

V čom?

Vysvetlím na príklade. Tu v Podbanskom, kde sa teraz nachádzame, je hotel Permon. Zamestnáva pravdepodobne viac ľudí ako niekoľko urbariátov v Západných Tatrách. Je to obrovské územie, ktoré je však z veľkej časti vyrúbané. Ale toho zisku z ťažobnej činnosti a z predaja dreva je v porovnaní s tým, aký potenciál má prírodný turizmus v tejto lokalite, veľmi málo.

Prírodný turizmus však neznamená, že tu postavíme hotely a zjazdovky, ale že rozptýlime návštevníkov a činnosti do celej oblasti, budeme mať vyškolených sprievodcov, budeme predávať lokálne produkty, robiť environmentálnu výchovu.

Takéto činnosti majú potenciál dlhodobo vygenerovať oveľa väčší počet pracovných miest a koniec koncov aj zisku. Dôležité ale je, aby bol takýto turizmus dobre riadený, aby prírode viac neuškodil. Vo svete to takto bežne funguje. V afrických krajinách tvorí tento turizmus až desať percent HDP. To, že na Slovensku nie je rozvinutý, je jeden z dôvodov, prečo je naša ochrana prírody neefektívna. Nebola schopná nielen nič ponúknuť, ale nijakým spôsobom takýto proces ani manažovať.

Ktoré miesta na Slovensku potrebujú dlhodobo väčší záujem verejnosti o ich ochranu?

Deje sa množstvo vecí. Ľudia iste poznajú tie vypuklé problémy s ochranou prírody na  Štrbskom plese či v Demänovskej doline. Ale problémom je aj to, že nemáme dotiahnutú ochranu pralesov. Iste, vyhlásili sa pralesy na Vihorlate, ale v mnohých ďalších územiach sú pralesy, ktoré chránené nie sú. Ich status quo je, že väčšinou sa v nich neťaží, v teréne však nemajú poriadne značenie, trochu sa to teda porušuje.

Máme tu žalobu Európskej komisie voči Slovensku za nedostatočnú ochranu hlucháňov hôrnych v tých najvzácnejších horských lesoch. Národné parky nefungujú tak, ako by mali.

Neustále bojkotovať developerské projekty nie je trvalé riešenie, to je len hasenie požiaru. Potrebujeme zmeniť systém.

Ako?

V prvom rade treba vyriešiť správu pozemkov. Odborná organizácia Štátna ochrana prírody SR, ktorá patrí pod rezort životného prostredia, u nás nemá primerané postavenie, rozhodovacie právomoci, nevlastní žiadne pozemky, nemá naň ani peniaze a nemá ani ľudí, ktorí by ich spravovali. O všetkom rozhodujú okresné úrady či ministerstvá. Takto má ochrana prírody na Slovensku zviazané ruky. Potom tu máme Štátne lesy TANAP-u, ktoré sú štátnou organizáciou zriadenou ministerstvom pôdohospodárstva. Táto organizácia má však úplne iné hospodárske ciele. Jej účelom nie je prírodu chrániť, nebuduje náučné chodníky, nezamestnáva sprievodcov, ale lesníkov, ktorí pestujú a ťažia stromy.

Národný park je totiž v princípe územie, kde sa neťaží a nepoľuje, kde sa povoľuje maximálne tak prírodný turizmus. To na Slovensku neplatí, my ťažíme aj v národných parkoch, robia to samotné Štátne lesy. Národný park musí v princípe spravovať pozemky, na ktorých sa rozprestiera, okamžite a sám, tie súkromné sa zas musí snažiť dostať do nájmu alebo ich odkúpiť a bývalým majiteľom zaplatiť majetkovú ujmu, no a samozrejme, musí mať rozhodovacie právomoci a vlastnú právnu subjektivitu. To sú úplne základné veci, bez ktorých sa v ochrane prírody ďalej nepohneme.

Vráťme sa ešte k tej žalobe Európskej komisie, ktorej Slovensko čelí. Čo sme sľúbili našej prírode a únii, no nedodržali sme to?

Keď sme v roku 2004 vstúpili do únie, jednak sme navrhli sústavu chránených vtáčích území a území európskeho významu s názvom Natura 2000, ale čo je dôležitejšie, zaviazali sme sa, že sa stav biotopov a druhov na Slovensku nezhorší. No a keď sa bude zhoršovať, mali by sme mať pripravené opatrenia a plány ochrany týchto lokalít. Bohužiaľ, Slovensko svojim správaním dokázalo, že si túto úlohu neplní – populácia hlucháňa hôrneho klesla na našom území od roku 2004 asi o polovicu.

Prečo?

Pretože sme vyrúbali lesy, v ktorých žil. Pri ochrane všetkých území, nielen tých zaradených do Natura 2 000, je vždy dôležité posúdiť dopad každej jednej aktivity na dané územie, na biotopy a živočíchy, ktoré tam žijú. Európska komisia sa nás preto opýtala, akým spôsobom sme posudzovali vplyv nadmernej ťažby dreva na populáciu hlucháňov, keď sme ju plánovali. Odpoveďou je, že sme ten vplyv jednoducho neposudzovali, vykašľali sme sa na to. Vyťažili sme, čo sme chceli. Komisia nám odporučila, aby sme urobili prísne nápravné opatrenia a aby sme jej ich odôvodnili. No a Slovensko jej poslušne odpísalo, že na nich pracuje, že všetko vyrieši, že má novú envirostratégiu a zákon o ochrane prírody. No pravdou je, že sme nič nevyriešili, pretože odkedy sme komisii odpovedali, že na tom pracujeme, zmizlo z Nízkych Tatier tisíc hektárov lesa.

A čo Čergov a Poloniny?

Ak sa nemýlim, Národný park Poloniny má z celej svojej rozlohy len sedem či osem percent prísne chráneného územia. Je tam sieť relatívne maličkých prírodných rezervácií, najväčšia z nich je Stužica, potom sú tam Udava, Borsučiny, Riaba skala, Havešová a ďalšie. Je tam však aj pomerne veľa štátnych pozemkov, napríklad Dolina Zbojského potoka. Dnes je skoro celá vyrúbaná, no ešte pred 15 rokmi tam boli nádherné lesy.

No a Čergov, ten v podstate ani nie zaradený do siete slovenských národných parkov. Dnes je vnímaný ako klasický hospodársky les, hoci historicky boli aj lesy Čergova pomerne prirodzené. Ťažilo sa síce, ale výberovo. Lesoochranárske zoskupenie Vlk sa dlhodobo snaží všelijako ho zachrániť, vstupuje aj do právnych konaní, v ktorých sa schvaľujú plány starostlivosti o les, vykupuje lesy, no z perspektívy územia Čergova je to stále málo. Zaslúžil by si aspoň jednu veľkú rezerváciu, ktorá by mala nie desiatky alebo stovky, ale tisícky hektárov.

Prečo teraz sedíme pri rieke Belá? Okrem toho, že ju máš veľmi rád, je na nej zaujímavé ešte čosi iné, čo by sme si mali na Slovensku postrážiť.

To, či vodu máme alebo nemáme a v akej kvalite, ovplyvňuje nielen stav povodia rieky, ale aj rieka samotná.

Belá je posledná divočiaca slobodná rieka na Slovensku. Tečie tu už tisícky, ak nie milióny rokov.

Má charakter horskej rieky, ktorá stále mení koryto – presúva sa sem a tam, vylieva sa. Aj pri povodniach. Tým, že to nie je zregulovaná rieka, mnohonásobne zvýši svoj prietok, až tak, že so sebou berie aj stromy. Tie potom niekde zastanú a v podstate vytvoria hrádzu, ktorá spôsobí, že voda sa vyleje kdesi do lesa, vsiakne do pôdy. Do Liptovského Hrádku tak dotečie oveľa menej vody, pretože veľká časť z nej sa už stratila v lese.

Rieka sama tak dokáže znížiť prietok počas povodní, len ju treba nechať slobodnú. Hladina vody stúpne počas povodne v podzemí, niekedy aj o jeden a pol metra. No a voda, ktorú stromy nevypijú, sa potom vráti naspäť do rieky v čase sucha. Je to kolobeh, prirodzený stav rieky, ale bohužiaľ, na Slovensku už inú takú rieku nemáme.

Vráťme sa, prosím, ešte k lesu a k ťažbe dreva. Pamätám si, ako si v jednom zo svojich videí z lesa ukazoval obrovské, vyše metrové ryhy v zemi, ktoré tam zanechali ťažké stroje. Naozaj rastie jeden centimeter pôdy až sto rokov?

Môže to tak byť. V horských podmienkach to môže dokonca trvať aj dlhšie. No tie ryhy tam nevzniknú hneď, je to proces. Ťažké mechanizmy manévrovaním v lese pôdu len stlačia. Keď zaprší, voda do stlačenej pôdy neprenikne, začne teda tiecť po stlačenom povrchu, z čoho sa tvoria malé potôčiky, ktoré vymelú už spomínané ryhy. Tie potom fungujú ako odvodňovacie kanály z lesa – miesto toho, aby sa les vody napil, o ňu prichádza. Dôsledkom sú suché umierajúce lesy a kalamity. Napríklad pre smreky, ktoré tu na Slovensku toľko vysádzame, je voda veľmi dôležitá. Keď trpia suchom, hovoríme tomu fyziologické sucho, vtedy sú veľmi náchylné na napadnutie lykožrútom.

Zonácia lesov a národných parkov je pripravená už niekoľko rokov, určite sa o nej hovorí minimálne 20 rokov. Prečo stále nie je v platnosti?

Je to politické rozhodnutie. Do veľkej miery totiž ide o udržanie si moci nad týmito územiami. Predstavme si napríklad riaditeľa Štátnych lesov TANAP-u alebo ministra pôdohospodárstva, ktorí majú na tieto lesy dosah. Okrem území majú v rukách aj kopec peňazí, eurofondy, vplyv na ľudí, nehnuteľnosti, horárne aj cesty. Akonáhle by do platnosti vstúpila zonácia, nad územím národných parkov by stratili moc tí, ktorí ju majú v rukách doteraz a verím, že s nimi majú iné úmysly ako ich len chrániť.

Keby u nás fungovali národné parky tak, ako majú, fungovali by nezávisle, ako štát v štáte. Vplyv v nich by stratili všetky zainteresované ministerstvá, okresné úrady aj urbariáty a starostovia, koniec koncov aj developeri a iné záujmové skupiny. Chýba nám tu jednoznačné politické rozhodnutie a správa nad územím parkov v rukách jednej organizácie. A nemusí ňou byť ani ministerstvo životného prostredia. Ide o to, aby táto organizácia nemala zadanie na správu lesa ťažbou dreva.  

Cieľom samotnej zonácie je, ak sa nemýlim, určiť, ktorá časť územia lesa či národného parku má byť chránená a v akom rozsahu, však? Ide o ochranu a rekreáciu, či vzdelávanie.

Zonácia národných parkov vo svete existuje ako nástroj manažmentu turistického ruchu. V parkoch sa vôbec neťaží, nepoľuje, nič sa odtiaľ neberie. Okrem jadrovej zóny tam býva takzvaná buffer zóna – takzvaná nárazníková, kde je vyššia koncentrácia turistov. Môžu tam byť parkoviská, informačné centrá, kemp na stanovanie a podobne.

U nás sa národné parky delia na tri zóny – A, B a C, pričom sa predpokladá, že prísna ochrana platí len v zóne A, inde sa môže napríklad ťažiť drevo. Jadrové zóny by podľa medzinárodných štandardov mali tvoriť aspoň 75 % územia parku. U nás taký národný park neexistuje. Slovenský kras má len tri percentá, inde je to trochu viac, ale všade málo. Súhlasím s prechodným cieľom, ktorý si dala vláda, že jadrové zóny majú dočasne tvoriť aspoň 50 % rozlohy parkov a neskôr sa rozširovať, súčasne však musíme vytvoriť priestor pre prírodný turizmus, ktorý má potenciál vytvoriť pracovné miesta.

Ukážme ľuďom, že z prírody, lesov a parkov môžu mať aj iné benefity ako vyťažené drevo a až potom sa ich spýtajme, či sa im to páči, či im to takto vyhovuje a či chcú, aby sme vybudovali viac takých parkov. Uvidíme, čo povedia.  

Ako sú na tom doliny Tichá a Kôprová? Sú už v bezpečí?

Myslím, že už sú v bezpečí. Sám sa týmto miestam venujem už od roku 1996 a celý čas bol boj o ich záchranu bojom proti štátu. No až niekedy po roku 2010 štát pochopil, že tlak verejnosti na ochranu týchto území je taký veľký, že sa mu neoplatí proti nemu bojovať. Točili sme filmy, kampaňovali sme, podpisovali sme petície, robili sme fyzickú blokádu ťažby. Dnes sú to nedotknuteľné územia a ja verím, že to tak aj zostane.

Čo ma však trápi, je asfaltová cesta v Tichej doline, po ktorej jazdia cyklisti a chodia peší turisti. No na asfaltke človek nie je v lese, nie je v tej divočine, o ktorú sme roky bojovali. Mimo tento chodník však bežný človek nemôže ísť. Opäť sa dostávame k tomu, aká by mala byť funkcia národného parku a chráneného územia – mali by predávať zážitky v divokej prírode. Mal by tam byť chodník cez tmavé lesy, aj popri vode a cez hučiacu riavu, náučné tabule. Doliny sú v bezpečí, ale koncept nie je dobrý.

Rozumiem, no nie je lepšie, keď k tej divokej prírode až taký prístup my bežní turisti nemáme? Nerobíme dosť chýb, ktoré si možno ani neuvedomujeme?

Kôprovou dolinou chodím často, ale asi len raz či dvakrát som videl, že turisti robili niečo zle. Stretol som bivakárov pri Temnosmrečianskych plesách, ktorí sa usadili na svištích kolóniách. Vysvetlil som im, že odtiaľ musia odísť preč, pretože to pre tie zvieratá môže byť veľký problém. Neskôr som zistil, že ma nepočúvli a na mieste zostali ešte o deň dlhšie. No pokiaľ to nie sú motorkári, štvorkolkári alebo paraglajdisti, väčšinou sa nič vážne nedeje. Ale včera (v piatok 21. augusta, pozn.red.) som v Tichej doline videl niekoľko paraglajdistov a to sa mi nepáči.

Máme nafilmované, ako paraglajdisti lietajúci nízko nad hrebeňom vyplašili čriedu kamzíkov. Jedna kamzica skočila v tých skalách omylom kamzíčaťu na nohu, úplne mu ju odlomilo. To by sa nemalo nikdy stať.

Bežný peší turista však veľmi nemá akú škodu spôsobiť. Možno by som skôr vytkol, a to je opäť chyba manažmentu toho územia, že tu máme miesta, kde je skutočne veľký nápor turistov – to už nie je dobré. Príroda tisíckami návštevníkov denne v jednotlivých lokalitách trpí. Národný park by sa mal starať o to, aby turistov rozptýlil v celom svojom priestore. Keď je ich niekde priveľa, je potrebné vyberať vstupné, prípadne využiť iné obmedzenia.  Myslím si, že len málokto vie, že tu, kde teraz sedíme, je takéto pekné miesto. A pritom je to neďaleko parkoviska a ľudia by sa tu mohli prísť pozrieť na rieku Belá a niečo sa o nej dozvedieť.

Zastavme sa ešte pri vzdelávaní. Nemyslíš si, že je paradoxom, keď sa o Slovensku, o Tatrách, riekach, živočíchoch a stromoch učia deti zo školských lavíc?

Povedal by som to takto – deti sa nemajú čo o prírode učiť, mali by ju zažiť. Sám mám dve deti, sedem a desaťročné. K Belej chodíme veľmi často, sami alebo s kamarátmi, moje deti sa v tejto studenej horskej vode aj kúpu. Občas ich niečo zaujme, občas sa niečo opýtajú a ja im to vysvetlím.

No to, že sa deti učia o prírode takmer len v laviciach, je zase zlyhanie štátu. Národné parky po celom svete majú svojich rangerov, pre deti organizujú výlety a školy v prírode.

V nárazníkovej zóne majú chatky, ubytovne a interaktívne informačné centrá, s deťmi chodia do prírody. Prečo to tie národné parky nerobia aj u nás?

No aby som nebol úplne skeptický – čoraz viac mám pocit, že hoci niektorí ľudia to majú do prírody skutočne ďaleko, názorovo sú dnes oveľa ochotnejší chrániť ju. Pre ľudí, ktorí žijú v mestách, má ten strom inú hodnotu, nevidia v ňom len drevo. Kedysi nemalo pre ľudí zmysel nechať mŕtve drevo ležať len tak pohodené v prírode. Dnes vidia, že na ňom rastie nový život napríklad v podobe niekoľkých druhov lišajníkov.

Museli sme teda prísť o časť prírody, o časť živej krajiny, aby sme si uvedomili jej hodnotu?

O časť z nej sme museli prísť, no museli sa z nás, a možno to znie trochu zvláštne, stať bohatší ľudia. Ak máme splnené základné potreby – máme čo jesť a máme kde bývať – začneme premýšľať nad tým, čo to vlastne jeme, v akom prostredí žijeme, aký vzduch dýchame, akú vodu pijeme. Začneme mať nároky orientované na kvalitu života. Ale to sa v spoločnosti deje až pri určitej miere bohatstva. Vidíme to napríklad v komunitách tretieho sveta. Tam, kde je chudoba, nie je životné prostredie prioritou, lebo tou je prežitie. Človek keď nevie, či bude ešte zajtra žiť a čo bude jesť, zotne aj posledný strom, len aby prežil.

My sme čosi podobné zažili na Slovensku počas socializmu. Človek prišiel o vlastníctvo pozemkov a nikoho nezaujímalo, či mal k tej pôde, k svojej zemi, vzťah alebo nie. Komunisti mu ju bez váhania zobrali. Potom prišla revolúcia, náznak nádeje a tú nám zobrali Mečiar a privatizácia, okrádanie, nespravodlivosť a neistota. V takých neistých časoch sa človek snaží využiť to, čo má rovno pod nosom. Preto je aj pre ochranu našej prírody dôležité, aby bola naša spoločnosť stabilizovaná, demokratická a prosperujúca. No nie je to krátky proces, trvá generácie. Ľudia sú minulosťou postihnutí, nedá sa jej ľahko zbaviť.

Čakajú nás pre klimatické zmeny na Slovensku ťažké časy?

U nás to bude skôr regionálny problém. V Čechách napríklad majú dlhodobo obrovské problémy so suchom, no ráz ich krajiny je úplne iný ako náš. U nás tie problémy na Žitnom ostrove asi mať nebudeme, pokiaľ si tú vodu sami neotrávime. Budeme však čeliť lokálnym povodniam, miestami suchu, napríklad na východe Slovenska, silnému vetru, častejšie sa neurodí úroda. Skôr sa obávam toho, že keďže Slovensko neexistuje vo vzduchoprázdne, problémy, ktoré budú mať všetci okolo nás, budeme mať aj my. To je paradoxne jedna z dobrých vecí na klimatickej zmene – ľudia si možno viac uvedomia prepojenosť celého sveta.