Práve čítate
Erika Bistrović: Ako som sa stala biomatkou

Erika Bistrović: Ako som sa stala biomatkou

erika bistrovic bio matka kontaktna-vychova

Celý môj príbeh biomaterstva sa, samozrejme, začal prvým tehotenstvom. Aj keď som knihy odjakživa milovala, zaprela som sa a ako takmer všetky ostatné mamy v mojom okolí, som vyhlásila, že tie o rodičovstve a výchove čítať nebudem. Nechcem. Lebo veď nemusím, lebo veď to musí mať každý rodič niekde hlboko v sebe. Spočiatku som si myslela, že mi pre bábätko stačí základná výbavička, že si pozriem pár videí o dojčení, pôrode a bude vybavené.

No potom ma raz moja zvedavosť zaviedla v kníhkupectve až do oddelenia kníh o výchove. Natrafila som na jednu s podtitulom Príručka pre odvážnych rodičov – hneď som ju vložila do košíka. Dozvedela som sa v nej o princípoch kontaktného a rešpektujúceho rodičovstva, tie mi dávali zmysel. Všetko bolo logicky a jednoducho vysvetlené – od prirodzeného pôrodu, bondingu, dojčenia, bezplienkovej metódy, spoločného spania, nosenia alebo aj plaču. Nemala som dôvod o niečom pochybovať. Ale robia ma všetky tieto činnosti lepšou mamou? Alebo ma robia biomamou? Aká je vlastne presná definícia biomatky?

V prvom rade som mama. Mama, ktorá sa snaží dať deťom to najlepšie, čo dokáže. Každá máme svoju cestu, ktorú na začiatku dlho hľadáme, pravidlá, ktoré meníme a prispôsobujeme, vzory, ktorými sa inšpirujeme, no aj tak nakoniec ruobíme to, čo nám najviac vyhovuje.

Ja som si vybrala cestu, ktorú dnes mnohí ironicky nazývajú biomaterstvom. Netvrdím, že je tá jediná a správna, respektíve, že musí vyhovovať každému. Tiež sa stále učím a vyvíjam. Naše deti rastú a treba s nimi držať krok. Nie je to jednoduché. Ale ako by sme potom pomenovali tie ostatné mamy – klasické alebo normálne? Znamená to, že ja som nenormálna?

Rodičovstvo nie je čiernobiele, nemá presné pravidlá a ja si ho tiež prispôsobujem konkrétnym potrebám. Napríklad takto:

  • používam (prevažne) látkové plienky, ale sem-tam použijem aj jednorázovku, 
  • skúšam bezplienkovú komunikačnú metódu, ale deti majú aj plienku – ako poistku, 
  • nepoužívam zbytočne veľa detskej kozmetiky, ale malá parádnica musí skúšať to čo mama,
  • snažím sa variť zo surovín z domácich zdrojov, ale deti už jedli aj iné ako zdravé a domáce koláčiky a keksíky, 
  • mám rada drevené hračky, ale doma máme aj plastové, 
  • kupujem barefoot topánky, ale od tatina dostala dcéra už aj tvrdé Conversy,
  • snažím sa dodržiavať zásady rešpektujúcej výchovy, ale občas pri tej dvojročnej vzdorovitej hlavičke rupnú nervy aj mne
  • snažím sa na sebe pracovať.

Vo všetkom sa snažím nájsť to, čo vyhovuje nám a v čom sa cítime sami dobre. A to som si kedysi myslela, že ak s niečím začnem, musím ísť na 100 % len jednou cestou – ak Montessori, tak nie Waldorf, ak nosím, tak nekočíkujem, ak látkové plienky, tak nepamperskujem. Teraz už viem, že môžem ísť presne podľa toho, ako sa práve cítim.

Čítajte tiež
milacik zamkneme sa v kupelni

Veď moje dieťa potrebuje predovšetkým prítomnú mamu, ktorá je v pohode, ktorá má naň čas bez ohľadu na to, či je alebo nie je bio. 

Erika Bistrović z instablogu @ina_mama_v_chorvatsku a blogu erikabistrovic.sk

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore