Janette Motlova Zuzana Reveszova rozhovor

Ešte sme neprebrali zodpovednosť za všetky deti v krajine. Zatiaľ ich len rozdeľujeme, nespájame

26 zdieľaní
26
0

Janette Motlová Maziniová. Zuzana Réveszová. Jedna Rómka, druhá nie, no obe sa Rómom a deťom so špecifickými potrebami venujú roky. Svojou prácou a vlastnými príbehmi pomáhajú väčšinovej spoločnosti pochopiť, že inakosť nie je choroba, ale dar, fakt, základ života a spoločnosti. Každý sme totiž tak trochu iný. Rozprávajúc sa o realite slovenského školstva s ohľadom na inakosť – na tú rómsku, na tú diagnostikovanú aj na tú našu, celoslovenskú, vypili sme si v jedno letné ráno spolu kávu a čaj.

Reflektujú školy rozmanité vzdelávacie potreby všetkých detí? Pod pojmom všetky deti myslím naozaj všetky – aj tie s rôznymi formami postihnutia, tie z marginalizovaných komunít, aj tie, ktorým sa rozvádzajú rodičia.

Janette: Nedokážu, nemajú na to učiteľov ani odborníkov. My totiž budúcich pedagógov nepripravujeme na prácu s deťmi „mimo normy“. A to teraz hovorím len o viditeľných hendikepoch, nie o tých skrytých potrebách, ktoré sa ukážu časom a učitelia ich musia rozpoznať. Nedávame im ani skúsenosť, ani zručnosť, aby si uvedomili, aké rozmanité môžu byť potreby detí. Máme tu medzi nami deti, ktoré potrebujú pomoc už len preto, lebo ich rodičia sú v rozvodovom konaní. Máme deti, ktoré potrebujú pomoc, pretože im zomrel niekto blízky v rodine. Máme tu tiež deti, ktorých otca a mamu prepustili z práce. Všetky ich potreby sa odzrkadľujú na ich osobnom živote a tým pádom aj na ich vzdelávaní. Keď nevieme pripraviť učiteľov ani len na viditeľné potreby detí, ako od nich môžeme chcieť, aby reagovali na tieto skryté, okom neviditeľné?

Zuzana: Všetci učitelia učia tak, ako učili ich.  Toto vidím ako najväčší problém ja. Keď som ešte chodila do školy ako žiačka, nie ako učiteľka, niečím iné deti sa k nám ani nedostali. Ak sa s nimi niečo začalo diať počas školy, poslali ich na inú. Tak som potom učila aj ja, lebo inak som to nevedela. Sama som jedného z mojich žiakov, bol Róm, posadila do lavice vzadu a žiačku, ktorá bola pomalšia ako ostatní, som poslala na vyšetrenie s odporúčaním premiestniť ju do špeciálnej školy. Neskôr som prešla množstvom vzdelávaní, predovšetkým od neštátnych mimovládnych organizácií – od Združenia Orava, Nadácie Milana Šimečku či neziskovej organizácie Eduma, pretože tie od štátneho Metodicko-pedagogického centra mi nedali vôbec nič – ani skúsenosti, ani vedomosti.

Tieto treťosektorové vzdelávania mi otvorili oči a pochopila som, že systém školstva máme nastavený zle, že my učitelia potrebujeme iné zručnosti. My si myslíme, že rovnaký prístup znamená rovnosť, ale nie je to tak. Okrem toho, že učiteľom chýba know-how ako pracovať s deťmi, aj s tými, ktoré majú špecifické potreby, chýba im aj presvedčenie o tom, či s tými deťmi naozaj pracovať chcú, či im chcú pomôcť naplniť ich potenciál – a nemalo by ich pritom zaujímať, či je to dieťa z osady alebo na vozíku, alebo úplný jedničkár.

Je v poriadku, ak je iná farba pleti, už spomínaný viditeľný znak inakosti, dôvodom, prečo umiestniť deti do špeciálnej školy alebo triedy? Narážam tým na segregáciu rómskych žiakov v školskom systéme.

Janette: Žiadne dieťa sa nedá len tak šupnúť do špeciálnej školy. Na to, aby sa vzdelávalo v špeciálnej škole, potrebuje, aby mu niekto z poradenského systému stanovil diagnózu postihnutia a špeciálne vzdelávanie mu odporučil. Kým to tak nie je, nemá v špeciálnej škole čo robiť. Problém, ktorý tu na Slovensku máme, je ľudský faktor – nedostatok zručností a odbornej spôsobilosti. Medzi odborníkmi v poradniach nie je štandardom, že keď k nim príde dieťa z inokultúrneho, inopodnetného, ekonomicky slabšieho prostredia, z portfólia psychologických testov vyberú druh diagnostického nástroja veľmi citlivo. Rozhodujú pritom o jeho ďalšom živote.

Ani na takéto situácie budúcich odborných pracovníkov poradní v školách nepripravujeme. Učíme ich, ako stanoviť diagnózu, nie to, ako vyhodnotiť rôznorodosť detí z iného prostredia a diagnostiku vnímať len ako nastavenie potrieb pre vzdelávanie. Hoci im pri rómskych deťoch môžu vyjsť výsledky na úrovni mentálneho postihnutia, pretože majú napríklad odlišnú slovnú zásobu v slovenčine, pretože rozprávajú vo svojom materinskom jazyku, teda v rómčine, pretože si mohli prejsť traumou, alebo nemajú také podnetné prostredie v domácnosti na rozvoj zručností ako iné deti. To však neznamená, že tie rómske deti nie sú schopné vzdelávať sa v bežných školách alebo že sú mentálne postihnuté, znamená to, že majú svoje špecifiká, s ktorými bude treba v škole pracovať.

Napríklad ako?

Janette: Napríklad pri učení sa anglického jazyka. Učiteľom vždy vysvetľujem, že keď chcú, aby sa rómske deti naučili angličtinu, musia na to ísť inak ako s deťmi, ktorých materinským jazykom je slovenčina. Je to to isté, ako keby som od tu sediacej Zuzky, ktorá je Slovenka, chcela, aby sa španielčinu naučila prostredníctvom anglického jazyka. Na Slovensku to nefunguje tak, že by sme rómske deti učili cudzí jazyk cez ich rodný jazyk, my ich učíme cudzí jazyk cez druhý cudzí jazyk, alebo aspoň pre ne nie úplne prirodzený, a tým je pre nich slovenčina. Sťažujeme im tak podmienky.

Janette Motlova Zuzana Reveszova
Na fotografii zľava: Zuzana Réveszová a Janette Motlová Maziniová
Nezaspali sme s tým vnímaním inakosti dobu?

Zuzana: To je dnes taký fenomén, generácia detí predbehla generáciu učiteľov a tí ich teraz nevedia dobehnúť. Už nesedia v kúte, ale sú zvedavé, pretože prostredie, v ktorom vyrastajú, ich v tom podporuje. Niektoré deti chodia dnes už ako štvorročné na päť krúžkov. Rodičia na ne majú veľké nároky, získavajú veľa informácií, oveľa lepšie poznajú fungovanie dnešnej spoločnosti a technológií. Keď ako učitelia nedokážeme dobehnúť tieto deti, ako chceme dobehnúť tie, ktoré si so sebou nesú ešte akýsi balíček navyše, pretože majú diagnostikované špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby?

A druhým fenoménom je, že my sme ako spoločnosť neprebrali zodpovednosť za všetky deti v krajine, niektoré kladieme pred tie druhé, my ich rozdeľujeme, nespájame. Veľmi dobre to vidieť na príklade rómskych detí. Ak chceme, aby mali príležitosť vzdelávať sa a rozvíjať svoj potenciál, tak tú spoločenskú zodpovednosť za ne musíme prevziať ako krajina – ako rodičia, učitelia, vláda aj firmy. Všetkým nám musí záležať na tom, aby aj tieto deti mali v živote šancu. Nemôžeme sa spoliehať na to, že to urobí niekto iní – tretí sektor alebo európske peniaze. Ten niekto musíme byť my.

Janette: My vlastne tú inakosť ani nechceme vidieť. Stačí, že v spoločnosti otvoríme tému sexuality mladých s mentálnym postihnutím, nemusíme sa baviť ani o Rómoch. Odmietame vôbec predstavu o tom, že by sa to mohlo diať, že sa to deje. My si myslíme, že keď má niekto iný, menej funkčný mozog ako má priemer ľudí, keď je niekto postihnutý, automaticky mu prestane fungovať celé telo, nemá potreby ani city. Tak málo sa na školách učíme o skutočnom bežnom a reálnom živote, že veci, ktoré sú mimo našej normy, sú pre nás absolútne neprípustné.

Kedy hovoríme o deťoch, že majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby? Aké deti spadajú do tejto skupiny?

Janette: Medzi deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami radíme rôzne skupiny detí. Jednou z nich sú deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. To však ešte neznamená, že v tejto skupine detí ide iba o rómske deti – sociálne znevýhodnené môže byť aj dieťa z Trstenej, pretože rodičia žijú v ekonomicky slabom prostredí alebo dieťa, ktorého rodičia prišli o prácu v Bratislave. Zaraďujeme sem aj deti, ktoré majú zdravotné znevýhodnenie – ťažké zdravotné postihnutie, mentálne postihnutie alebo poruchu správania.

Do skupiny detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami patria aj mimoriadne nadané deti. Aj pre tú poslednú skupinu detí máme, mimochodom, na Slovensku zriadené špeciálne školy s diferencovaným vzdelávaním, nikto ich však za špeciálne nepovažuje. Špeciálne školy máme aj pre deti so sluchovým a zrakovým postihnutím. No keď rozprávame o špeciálnych školách, zvyčajne sa nám spájajú len s rómskymi tváričkami. Ako nás o problematike špeciálnych škôl potom informujú médiá, keď sa v našich hlavách tvoria takéto stereotypné obrazy? 

Mne sa zdá, že je to najmä preto, lebo je to špeciálne školstvo najviac nefér voči rómskym deťom.

Janette: Je to najmä o tom, ako stereotypizujeme. Keby tie deti nemali tmavú tvár, ani by sme nevedeli, že sú rómske. Ani my, ani tí, ktorí ich budú diagnostikovať. Koľko z nich má to slovo „Róm“ napísané v oficiálnych papieroch? Ale keďže to vidíme, usudzujeme, že to s nimi bude ťažké, v diagnostike ich intelektu nám vyjde číslo, ktoré poukazuje na ľahké mentálne postihnutie a tak ich radšej umiestnime už ako deti mimo bežného vzdelávacieho prúdu do špeciálnej školy. Dostanú diagnózu – ľahké mentálne postihnutie, vzdelávanie podľa variantu A – no a ďalšiu rediagnostiku týchto detí už neplánujeme.

Mám pocit, že medzi špeciálnymi školami a bežnými základnými či strednými školami existuje akási rivalita a nepochopenie, je to pravda?  

Zuzana: Špeciálne školy sú akoby mimo hlavného vzdelávacieho prúdu, preto sa môžu takéto situácie vyskytnúť a aj sa vyskytujú. Špeckári majú strach, že pre stále viac v spoločnosti skloňujúcu sa inklúziu prídu o prácu, že im zrušia školy, a pritom si neuvedomujú, ako sú potrební na bežných školách a ako ich je na Slovensku stále málo. Pritom, úprimne si myslím, vždy tu zostane nejaké percento špeciálnych škôl pre tie najťažšie prípady, hoci naším cieľom je, aby mohli všetky deti, vždy keď je to možné, chodiť do škôl a do tried spolu, aby doštudovali základné aj stredné školy, aby si našli prácu, prípadne, aby vykonávali nejaké remeslo. Nemusí byť každý lekárom, ale dôležité je, aby sa každý o seba vedel postarať najlepšie, ako vie. Je škoda, že títo pedagógovia neberú toto potenciálne zrušenie špeciálnych škôl ako príležitosť, ale ako ohrozenie. Cítia sa nepochopení.  

Janette: A ja im rozumiem. Ktokoľvek, kto začne komunikovať zrušenie špeciálnych škôl, musí skôr, ako s tou informáciou vyjde von, popremýšľať, čo to môže znamenať pre ľudí, ktorí tam pracujú. Musí mať pripravený plán, nový systém, aby tých ľudí uistil, že zrušením špeciálnych škôl neprídu o miesto, že v bežných školách nájdu svoje uplatnenie, musí im dať istotu a podporiť ich, aby to zvládli. Nebude to predsa pre nich ani ľahké, ani rovnaké. Tí špeciálni pedagógovia možno nikdy neučili bežné deti, v špeciálnych triedach je obvykle detí sedem, v bežných triedach aj trikrát toľko. To je veľký rozdiel. Keď nedáme ľuďom odpovede na to, z čoho majú strach, nemôžeme od nich chcieť, aby si povedali – aká super zmena.

Téme inkluzívneho vzdelávania sa venujem už skoro tri roky. Často sa stretávam s tým, že problémom pri umiestňovaní „iných“ detí do bežných škôl sú rodičia potenciálnych spolužiakov. Niektorí nechcú, aby ich deti chodili do jednej triedy s rómskymi deťmi alebo trebárs s deťmi, ktoré sú na vozíku alebo majú Downov syndróm.

Janette: Stáva sa, že ani mnohí rómski rodičia to nechcú. Nechcú, aby ich deti chodili do školy s nerómskymi deťmi, alebo naopak, nechcú, aby chodili do triedy, kde je veľa rómskych detí. To sú tie stereotypy a predsudky. No osobne sa stretávam skôr s takými typmi rodičov, ktorí si neželajú, aby ich deti chodili do špeciálnej školy, ale aby navštevovali bežné školy s deťmi v rovnakom veku, aby sa socializovali. Ale sú aj takí, ktorí vyslovene chcú, aby ich deti chodili do špeciálnej školy, pretože im tam podľa nich bude lepšie, budú vraj medzi svojimi a seberovnými.

Zuzana: Musíme si uvedomiť, že rodičia z bežnej majority nerobia nič iracionálne, keď nechcú, aby ich deti chodili do školy s „inými“ deťmi. Pre nich je to racionálne vyhodnocovanie situácie s cieľom, aby v tej škole mali čo najlepšie podmienky na učenie a aby neboli o nič pri „iných“ deťoch ochudobnené. Nemáme tu žiaden silný komunikačný kanál ani platformu, ktoré by dávali rodičom jasné uchopiteľné argumenty, prečo je dobré, ak spolu do jednej triedy chodia rozmanité deti s rôznymi špecifickými potrebami. Potrebujeme, aby sa rodičia nebáli povedať si – kašlem na stereotypy.

Druhá vec však je, že ak by si teraz čo i len polovica rodičov povedala, že na tie stereotypy kašle, naše školstvo na to nie je pripravené. Nemáme na to nastavený systém, ani dosť ľudí. Ani keby prišla najprogresívnejšia vláda a zmenila by celú legislatívu, učitelia nezmenia svoje myslenie zo dňa na deň, ani rodičia, ani tie deti, čo nechodili do triedy s tými „inými“ deťmi a dnes už majú vlastné. Napríklad s Rómami – nestretli sa s nimi v materskej škole, v základnej škole, ani na výberovom gymnáziu či na vysokej škole. Stali sa z nich právnici, lekári či politici, v médiách počúvajú o tom, že Rómovia sú nebezpeční, že nepracujú a kradnú a hoci nijakého Róma osobne nestretli, majú s nimi problém. Žiaden zákon nám nezabezpečí inkluzívne myslenie, taká zmena musí nastať najskôr v nás. 

Zuzana Reveszova Janette Motlova
Ako by mala ideálne vyzerať inkluzívna škola? Aké systémové opatrenia musíme teraz urobiť, aby sme sa jej čo najviac priblížili?

Zuzana: Ideálnu školu som ešte nevidela, ale v tých inkluzívnych, ktoré som navštívila, to funguje tak, že sa stále na niečom pracuje, niečo sa vylepšuje. Tie školy vedia pomenovať svoje slabé miesta a nachádzať stratégiu pre ich posilnenie. Deťom sa stále niekto venuje, nikto nie je na nútenom homeschoolingu. V jednej škole v Berlíne mali deti od prvého do tretieho ročníka dokonca len jedno kurikulum, na hodinách fungovali spolu s viacerými učiteľkami a podporným personálom, boli rozdelení do skupín. Nebrali deti počas vyučovania úmyselne von z triedy, ako sa to často deje u nás, nezatvárali ich do kabinetov, kde s nimi pracuje asistent sám, oddelene od spolužiakov. Vzdelávanie majú postavené na vedení detí k zodpovednosti a spolupráci.

Na Slovensku nemáme ani také kurikulum, ktoré by jasne popisovalo, aké deti chceme vychovávať, aké majú mať v živote hodnoty. Kým budú pre slovenské školy prioritou výsledky monitorov a testovanie deviatakov, kým budeme na ich výsledky nazerať ako na akési ligové tabuľky, tiež sa nič nezmení. To by som zrušila ako prvé.

Nájdeme aj u nás nejakú školu, ktorá by iným mohla ísť príkladom?

Zuzana: Na Slovensku máme takú spojenú základnú školu s materskou školou v Budimíre. Bola súčasťou prvého ročníka projektu Škola inkluzionistov, na ktorom pracujem  v rámci Nadácie pre deti Slovenska ako konzultantka pre inkluzívne vzdelávanie. Základom je, keď má škola osvietené vedenie, v tomto prípade je to riaditeľka školy. Je to spádová škola, ktorá je v Košickom kraji vychýrená tým, že prijíma všetky deti. Od prvého ročníka materskej školy až po deviaty ročník základnej školy sú triedy plné rôznorodých detí, majú inkluzívny tím, ktorý tvorí odborný personál školy, na chodbách majú spoločné priestory. V rámci Slovenska sú, čo sa inklúzie týka, oproti ostatným bežným školám niekde inde. Vždy však treba byť obozretný a situáciu pravidelne vyhodnocovať. Škola je živý systém, stačí ak sa zmení vedenie alebo sa do kolektívu pridá agresívny rodič či učiteľ a môže narušiť krehkú rovnováhu ťažko budovaných inkluzívnych hodnôt.

Janette: Ja som takú ideálnu školu zažila, keď som bola v USA. Ak by sme jej systém preklopili na slovenské pomery, znamenalo by to, že by tu neexistovali žiadne izolované centrá špeciálno-pedagogického poradenstva, ktoré nám robia podporu vo vzdelávaní pre deti, ktoré vôbec nepoznajú. Tam sa takmer všetko rieši v rámci škôlky alebo školy. Principiálne sa mi bridí, že na Slovensku fungujeme tak, že ak učiteľ v triede identifikuje u jedného z detí problém, pošle ho napríklad za psychológom s rodičom bez toho, aby sa s ním najskôr sám stretol a o dieťati sa s ním porozprával. Bridí sa mi to, hoci mám, paradoxne, celý tento systém vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie ako jeho riaditeľka v rukách. Zmeny vieme zavádzať len pomaly, malými krokmi.

Aké postavenie majú v tom inkluzívnom vzdelávaní odborní zamestnanci školy, ktorí nie sú v školách primárne na to, aby deti učili, alebo aby suplovali učiteľov? Čo je, z rozhovorov s týmito ľuďmi, na Slovensku častou realitou.   

Janette: Inkluzívne vzdelávanie je postavené napríklad na tom, že každá jedna škola má vždy k dispozícii nie jedného psychológa na sedemsto detí v celej škole, ale toľko psychológov, koľko ich potrebuje. Na inkluzívnej škole všetci zamestnanci vedia, že sociálny pedagóg nie je len do počtu, ale že má jasne zadefinovanú, veľmi dôležitú úlohu. To platí aj o pedagogických asistentoch a školských špeciálnych pedagógoch. Taká škola má stanovené hodnotové princípy a pravidlá pre svojich zamestnancov, ale aj pre deti a všetci by ich mali rešpektovať.

Škola z komunikácie nevynecháva ani rodičov, práve naopak. Rodič by nemal mať strach napísať do školy, že majú v rodine nejaký problém, čo môže mať vplyv na vzdelávanie dieťaťa. Učiteľ tohto dieťaťa by mal zaručene vedieť, čo sa v jeho v osobnom živote deje, že môže zle napísať niekoľko písomiek, môže byť nesústredené, podráždené alebo smutné – a tieto informácie by nemal zneužívať vo svoj prospech a proti tomuto dieťaťu. No na takýto podporný systém sme na Slovensku ešte nedozreli. Máme strach povedať, že sme v niečom slabí, nedávame najavo, že nám je ťažko, že potrebujeme pomoc – ani ako rodičia, ani ako učitelia. Ťažko dokážeme zmeniť systém nášho vzdelávania, kým nezmeníme naše myslenie.

Zastavme sa ešte pri vzdelávaní detí z rómskej menšiny. Mám pocit, že postoj väčšinovej spoločnosti k samotným Rómom odráža to, aký prístup majú rómske deti k vzdelávaniu. Nám na tom vlastne až tak veľmi nezáleží, ako sa v tej škole cítia a čo z nich raz bude. 

Janette: Odráža však aj to, aký majú prístup k vzdelávaniu rómskych detí samotní učitelia. Keď väčšinová spoločnosť hovorí, že rómske decká sa nedokážu nič naučiť, a patria medzi nich aj mnohí učitelia, aký majú dôvod, motiváciu ich vôbec učiť? Majú vôbec chuť a sen učiť rómske deti, keď z každej strany počúvajú, že je to zbytočné? Veľmi podobne to funguje, keď si chce niekto adoptovať rómske dieťa. Ľudia ešte ani nevedia, akú bude mať tvár, nikto ho ešte nikdy nevidel a už má nálepku len preto, že je Róm – neber si Róma, nič z neho nebude, je to zbytočné.

Spomeniem ešte raz skúsenosť z USA. Navštívila som tam niekoľko škôl. Stačilo ísť trochu viac na juh, kde žijú Hispánci. Majú tam segregované školy s 95 percentami hispánskych detí. Ale oni sa k tomu priznávajú, povedia to nahlas. Pre každého učiteľa tam je pozitívnou výzvou pracovať s hispánskymi deťmi, je to česť. Do hispánskej školy nechodia učiť za trest, no na Slovensku som sa stretla a, žiaľ, stále sa ešte stretávam s tým, že učiteľ má pocit hanby, keď povie, že učí rómske deti.

Prečo by to, že učí najťažšie skupiny detí, najnáročnejšie, nemohlo vypovedať o jeho dôležitom statuse? Predsa keď niekto učí v najnáročnejších podmienkach, učí najnáročnejšie cieľové skupiny detí, musí mať kvalitné zručnosti a schopnosti. Nie je žiaden problém učiť deti, ktoré sa chcú učiť, na to nepotrebujeme excelentného učiteľa. My potrebujeme excelentného učiteľa k tým najnáročnejším a najchudobnejším skupinám detí. A to bežne nerobíme. Učiteľov k nim dávame ako za trest.

Čo by sme ešte mohli od tých Američanov, čo sa vzdelávania týka, preklopiť aj do nášho systému vzdelávania? 

Janette: Páčilo sa mi, ako nastavovali dieťaťu individuálny vzdelávací program. Zúčastňovali sa na ňom všetci potrební a dôležití aktéri – rodičia, triedny učiteľ a niektorí iní učitelia, špeciálny pedagóg aj psychológ, no a predovšetkým dieťa, ktorému ten individuálny plán zostavovali. Týkalo sa to šesťročného dieťaťa. V takomto veku môže byť ešte pomerne ťažké vysvetliť dieťaťu, prečo potrebuje individuálny vzdelávací plán, no povedali mu to asi takto – ideme ti pomôcť, aby sa ti v škole darilo byť úspešným. Krásne.

A tak sa dohodli, že keď napríklad nebude vedieť prečítať nejaké slovíčko, ukáže učiteľovi dohodnutý znak a on bude vedieť, že mu má prísť pomôcť. Alebo, že keď bude mať pocit, že nezvláda plniť všetky zadané úlohy, po hodine príde za učiteľom alebo mu do schránky napíše lístoček a učiteľ si ho v triede vyhľadá sám. To znamená, že rôzni učitelia si pri procese vzdelávania detí so špecifickými potrebami vstupujú do tried a pomáhajú si. No keď niekto u nás povie, že sa ide pozrieť na hodinu inému učiteľovi, ten je z toho hneď v strese a jeho hodina razom vyzerá inak. Zatiaľ čo tam je slovo tieňovanie učiteľa bežnou integrálnou súčasťou školy, tu je hanbou, ak učiteľ potrebuje na hodine pomoc.

Nájdeme dobrý príklad z praxe aj bližšie ako za veľkou mlákou?

Zuzana: Navštívila som ešte jednu dobrú školu, u susedov v Brne. Volá sa Osmec a je to spojená základná škola s materskou školou v čisto rómskej štvrti. Nie v takej, čo vyzerá ako Luník IX, je to štvrť so starými vybývanými blokmi a veľkými dvormi. Tá škola je dnes taká výborná, že do nej svoje deti prihlasujú aj nerómski rodičia. Zaviedli v nej párové vyučovanie – v jednej triede učia naraz dvaja učitelia a jeden asistent. Majú divadelné sály, kde deti hrajú divadlo, na hudobnej výchove si každý skúša hru na hudobný nástroj. Tiež sú oproti ostatným školám, čo sa inklúzie týka, na inej úrovni.

Janette: Mne zase napadla ešte jedna slovenská škola, hoci je súkromná. Chodí do nej moja dcérka. Páčia sa mi na nej tri veci. Tou prvou je, že deťom nedávajú domáce úlohy, pretože tvrdia, že to, čo ich nestihli naučiť na hodine, nie je chyba detí ani ich rodičov, ale učiteľov. Ak aj úlohy jeden či dvakrát v týždni dajú, tak len na posilnenie toho, čo už deti vedia, alebo na spoluprácu s rodičom.

Druhá vec, ktorá sa mi páči, je, že napriek tomu, že moje dieťa bolo v predškolských testoch úspešné, upozornili ma, že sa u nej občas prejavuje zrkadlové vnímanie. Nečakám, že sa z nej teraz preto stane dyslektička, skôr to znamená, že s ňou budeme na základe tohto pozorovania doma aj v škole preventívne pracovať na tom, aby sme prekážku eliminovali alebo odstránili. Tretia vec je komunita. Samotná škola hovorí, že sú vhodnou školou pre tie deti, z ktorých chcú mať raz rodičia „rovného“ – hodnotovo orientovaného človeka. Ale to isté očakávajú aj od nás, od rodičov. Deti tiež hodnotia slovne, o dcérke nám chodia celé strany – v čom je skvelá, na čom ešte musíme zapracovať a na čo si máme dávať pozor. Koncoročné pandemické vysvedčenie bolo ako knižka, slovne zhodnotila dcérku najskôr pani učiteľka, zhodnotiť sa musela aj sama a k jej hodnoteniu sme sa nakoniec pridali aj my rodičia.

Nestretáva sa s krivými pohľadmi preto, že je polovičná Rómka?

Janette: Keď ešte chodievala do škôlky, dnes je druháčka na základnej škole, hovorievala mi, aby som v škôlke nepovedala, že som Rómka, ale Afričanka. Asi vnímala, že byť Afričanom je pre deti akceptovateľnejšie, ako byť Rómom. Do dvoch týždňov potom, čo prišla do už spomínanej školy, mi doma povedala – nauč ma niečo po rómsky. Samotní učitelia ju naviedli k tomu, že byť Rómom je skvelé. Detí v triede sa pýtali, kto z nich hovorí po rómsky. Po anglicky všetci, ale po rómsky nikto? Tak to je potom asi výnimočný jazyk a výnimočná kultúra. O tomto to je – o vytvorení pocitu jedinečnosti. Kto z nás, bežných ľudí, vníma rómsky jazyk ako cudzí jazyk? Ktorý bežný učiteľ decku zatlieska so slovami – to je fantázia, že vieš po rómsky! V tej škole v tej mojej dcérke vybudovali hrdosť. Je to prvé dieťa z troch, ktoré sa dnes chce učiť po rómsky.

VIAC ZAUJÍMAVÝCH ROZHOVOROV O ŠKOLSTVE A VZDELÁVANÍ NÁJDETE V JESENNOM RIKIKI
TERAZ V PREDAJI.

rikiki jesen nova era vzdelavania

26 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ