Zuzana Dutková: Eko nie je niečo extra – eko je základ nášho života
Začali sme žiť rýchlo, začali sme mať všetkého dostatok až prebytok – nie všetci, ale väčšina. Prostredie, v ktorom žijeme, nedokáže rozprávať, no to, čo sa v ňom deje, vypovedá o našich skutkoch až príliš veľa. Vzdelávanie v oblasti eko tém, udržateľnosti, šetrnejšieho životného štýlu a všetkých malých krokov, ktoré svojím spojením dokážu urobiť veľký posun, sa ukazuje ako čoraz dôležitejšie. To je totiž odrazový mostík k tomu, aby sa ľudia zamysleli a začali sa meniť. O svojej ceste k životnej zmene a vzdelávaní v ekotémach nám porozprávala zakladateľka Platformy udržateľnosti – Zuzana Dutková.
O ekotémach sa už aj na Slovensku hovorí oveľa viac ako kedysi. No v porovnaní so zahraničím sme ešte stále tak trochu pozadu. Máme na Slovensku kvalitné zdroje informácií o týchto témach a dostáva sa k nám dosť inšpirácie aj zo zahraničia?
Je dôležité, že sa o témach rozpráva a rozpráva sa o nich za posledné roky oveľa viac ako predtým. Sme malá krajina, teda pomerne malý trh, a preto aj ľudí, ktorí o ekotémach hovoria, je možno menej v porovnaní so zahraničím. Vnímam však, že už skoro každé väčšie slovenské informačné médium má svojho zeleného človeka, ktorý tieto témy pretláča širokej verejnosti – Michal Sabo, Viktor Vincze, Jakub Filo. Máme aj zelených politikov – Martin Hojsík, Erik Baláž, Tamara Stohlová. Zároveň máme kvalitné informácie o ekotémach na Instagrame, na Facebooku – napríklad na profile Natálie Pažickej, Platforma Udržateľnosti, Mladí za klímu, na slovenskom Fridays For Future. Určite nesmiem zabudnúť ani na činnosť INCIEN – Inštitút cirkulárnej ekonomiky. Okrem toho skoro každý z nás vlastní smartfón s prístupom na internet, čiže dohľadať informácie sa v súčasnosti dá. Otázkou je, či chceme.
Kto je pre teba dnes lídrom číslo jeden vo vzdelávaní ľudí o ekotémach? Koho sa oplatí sledovať, počúvať a čítať?
Zo zahraničných zdrojov sledujem najmä Ecoage, Clare Press a jej podcasty Wardrobe Crises a podcasty Conscious Chatter. Na otázku, kto je číslo jeden, podľa mňa nie je jednoznačná odpoveď – každý z nás sa venuje inej téme a každý z nás ju inak podáva. Toto je veľmi dôležité, pretože vďaka našej rozdielnosti vieme osloviť oveľa viac ľudí.
Moja preferovaná forma komunikácie je skôr koučingovo ladená – nedávam jasné stanovisko, čo robiť a čo nie. Sprostredkovávam fakty a svoju skúsenosť. Snažím sa skôr nabádať ľudí, aby odpoveď našli v sebe.
Máme však na scéne ľudí, ktorí sú aktivistickejší, možno radikálnejší. Každý z nás zákonite osloví iné publikum, preto si myslím, že nie je podstatné, kto je no. 1, ale že všetci spolu kopeme za jeden tím. Naším spoločným cieľom je zmena vnímania zodpovednosti a snaha o zelenšiu budúcnosť.
Čo všetko dnes vlastne môžeme zaradiť do ekotém? Ako sa v nich nestratiť?
Celý náš životný štýl a všetko spojené s tým, ako žijeme, môžeme zaradiť do ekotém. Verím, že raz nastane deň, keď pomenovanie ekotémy nebude existovať, pretože bude jasné, že to, o čom sa rozprávame, je ekotéma. Eko nie je a nemá byť niečo extra v našich životoch – eko je základ nášho života. Zodpovedný a etický prístup k životu sa týka obliekania, jedla, ochrany životného prostredia, eliminácie odpadov, podnikania, politiky, kozmetiky, sebarozvoja, psychológie – všetkého. Je dôležité, najmä pre nás, ktorí si to môžeme dovoliť, vybrať si jednu oblasť a začať ňou. Vyber si to, čo ťa baví, a v tom sa začni zdokonaľovať. Verím, že sa tento životný štýl dá integrovať do života a dokáže byť veľmi obohacujúci.
Zároveň vnímam potrebu podporovať a inšpirovať ľudí k tomu, aby sa začali sami zaujímať a vzdelávať. Nemusíte presedieť na internete alebo pri knihách celé hodiny (sú ľudia, ktorí to za vás radi spravia), ale venovať denne 5 – 10 minút osobnému rastu vie mnoho z nás. Je to len o budovaní nového zvyku, o vytrvalosti a ochote v ňom pokračovať. Viete, ako to je, nikto učený z neba nespadol. Našou spoločnou motiváciou môže byť to, že ak naozaj nezmeníme svoje správanie v najbližších rokoch, hrozí nám nepekná budúcnosť, ktorú všetci spolu stihneme.
Ako odhaliť greenwashing a čo to vlastne je? Prečo si naň máme dávať pozor?
Greenwashing je veľká téma hlavne v súčasnosti. Mám pocit, akoby toto slovo v médiách nahradilo predtým obľúbené slovíčka udržateľnosť a sustainability. Rada ho definujem ako zelené vymývanie mozgov. Prvýkrát tento výraz použil environmentalista Jay Westervelt v roku 1986. Greenwashingom sa nazýva správanie spoločností, ktoré sa tvária, že sú ohľaduplné k životnému prostrediu, len na margo lepšieho PR. V praxi je to klamlivé označovanie výrobkov, nejasné definovanie pravidiel udržateľnosti a používanie buzzwords, ako eco-friendly, clean, green – bez vysvetlenia.
Greenwashingom sa nazýva aj to, keď značka vzbudzuje nepravdivý dojem o jej udržateľných zámeroch.
Často vidíme, že značky spúšťajú malé kapsulové kolekcie, ktoré nazvú udržateľné, ale reálne tieto kolekcie tvoria mizivé percento z objemu ostatnej produkcie. Aj keď práve vďaka týmto minikolekciám sa môže myšlienka udržateľnosti dostať medzi širší okruh ľudí. Treba si uvedomiť, aký vplyv na životné prostredie má výroba ostatných kolekcií danej značky.
Buďte zvedaví – ak značka tvrdí, že je udržateľná, opýtajte sa, čo to pre ňu znamená a overte si jej tvrdenia. Googlite! Je dôležité o greenwashingu hovoriť a pomenovávať toto klamlivé a zavádzajúce správanie. Vnímam o to väčšiu potrebu vzdelávať širokú verejnosť o základných pojmoch, inšpirovať k čítaniu s porozumením a používaniu zdravého sedliackeho rozumu. Keby sme ho používali, možno by veľa firiem zostalo bez peňazí. Stále vo vnímaní udržateľnej módy širokou verejnosťou prevláda nereálna predstava o tom, čo človek, ktorý povie, že má udržateľný šatník, vôbec nosí.
Myslíme si, že keď otvorí skriňu má v nej len kúsky z udržateľných značiek za stovky eur, a pritom to tak nemusí byť. Udržateľný šatník môže znamenať aj to, že v ňom mám kúsky, ktoré som si v minulosti kúpila a nosím ich stále – nech sú to aj kúsky z fast-fashion reťazcov. No a čo? Prečo by som sa za ne mala hanbiť? A za čo by som sa mala hanbiť? Za to, že som si kúpila oblečenie, ktoré pravidelne nosím? Ďalej v šatníku môžeme mať oblečenie zo sekáčov a SWAPov, a možno aj pár kúskov z udržateľných značiek alebo od lokálnych dizajnérov. Vždy je to „koktejl“ riešení a spôsobov. Ako ľudstvo čelíme najkomplexnejšiemu problému – je smiešne myslieť si, že riešenie bude jedno, a to bude absolútne.
Kedy treba začať?
Nemám rada otázky typu – čo je najlepšie, najvhodnejšie alebo najhoršie. „Who am I to judge?“ Tento naj-mindset nás dostal tam, kde sme – porovnávame sa a tvoríme medzi sebou stále väčšiu priepasť. Pozeráme sa na svet očami: ja a tí druhí. Tí lepší a tí horší. My, ktorí niečo robíme, a vy, ktorí nie. Načo je to dobré? Je to len opačná strana tej istej mince. Každý má priložiť ruku k dielu. A kedy to spraviť? Keďže už včera bolo neskoro, tak berieme druhý termín, a tým je TERAZ.
Na základe mojej skúsenosti poviem, že u mňa fungovalo začať s tým, čo ma baví – pre mňa je to móda.
Veď viete, ako to funguje, keď nás niečo baví. Jednoducho to chceme robiť. Tak ako ja si pripomínajte, že netreba ísť z 0 na 100. Naozaj NIE! Často sa práve kvôli tomu vytratí motivácia, zahltíme sa informáciami a možno zostaneme sklamaní zo seba, že nevieme ZMENIŤ HNEĎ VŠETKO NARAZ – tým spomalíme svoj rast. Ja napríklad intenzívne sledujem a aktívne vyhľadávam informácie len z oblasti módy a sebarozvoja. Na iné dobrovoľne nemám kapacitu, ale rada sa nechám vzdelať, respektíve nechávam si otvorenú myseľ aj pre iné. Ak o tom neviem, alebo viem málo – snažím sa nemudrovať, ale skôr počúvať.
Myslíš si, že je dnes dôležité zapájať do vzdelávania o ekológii a udržateľnosti aj deti, alebo je lepšie na to dozrieť?
Hovorí sa, že deti sú naša budúcnosť, však? Takže určite áno! Ja som vyrastala v rodine, kde bol úctivý vzťah k prírode na prvom mieste, a preto mi to príde aj teraz veľmi prirodzené. Keď sa však pozriem okolo seba, nie je to samozrejmosťou. Nemali sme lesné škôlky ani montessori, ale myslím, že sa vtedy žilo skromnejšie. Skrátka sme nemali toho toľko.
Vieme odmerať svoju vlastnú ekologickú stopu? Existujú na to nejaké kalkulačky?
Svoju ekologickú stopu si vieme odmerať – sú na to online kalkulačky. Otázka, ktorú mi priniesla táto otázka, znie – čo potom s týmto údajom spravíme? Možno je to len pre zábavu, zo zvedavosti. Ak ťa to motivuje k zmene správania a väčšej snahe zlepšiť sa, tak super, ale ak ti to má slúžiť ako ďalší nástroj porovnávania sa a prehlbovania rozdielov medzi nami a tými druhými, tak by som využívanie asi zvážila. Ja som si napríklad svoju ekologickú stopu ešte nemerala.
Prečo je dôležité vzdelávať sa v ekologických témach? Je na tom naša planéta až tak zle?
Nejde až tak o našu planétu, ale skôr o náš život na nej, o to, akú kvalitu bude mať. Zem sa otepľuje, topia sa ľadovce, dvíha sa hladina morí a oceánov. Čelíme obrovským požiarom, a toto všetko má za následok to, že mnohé časti našej planéty sa stávajú neobývateľnými.
Ako by sme mohli ľudí v našom okolí motivovať k rozširovaniu si vedomostí o ekotémach a následne pomôcť im aspoň trošku zmeniť svoje správanie k udržateľnejšiemu? Ako ostatných motivuješ ty?
U mňa funguje – ísť príkladom a venovať svoju energiu ľuďom, ktorí sú pripravení a chcú počúvať. Je štúdia, ktorá hovorí o štyroch štádiách zmeny – je to moja obľúbená štúdia, preto o nej všade hovorím. Na jednej lajfke sme sa dokonca smiali, že 40:40:20 je nových 90:60:90.
Táto štúdia hovorí o tom, že okolo 40 % z celosvetovej populácie je vo fáze, keď si neuvedomuje, že máme problém. Títo ľudia považujú svoj život za absolútne v poriadku a nenapadne im niečo meniť, pretože si neuvedomujú, že je nejaký problém. Aj napriek tomu, že ľudia v ich okolí ich správanie môžu vnímať ako problematické. Ďalších 40 % patrí do fázy uvažovania o probléme. Tu si už uvedomujeme, že niečo nie je v poriadku, ale máme tam to ale. Ešte sme sa nerozhodli, že chceme podniknúť akciu k zmene nášho správania. Ak dobre počítam, pomenovala som 80 % populácie. Tých ostatných 20 % patrí ľuďom pripraveným meniť svoje správanie a tým, ktorí ho už aktívne menia.
Je nápomocné vedieť, s kým sa rozprávam. Ak mám pred sebou človeka, ktorý je vo fáze „ja nemám problém“, zvážila by som, do akej miery budem v rozhovore angažovaná. Možno stačí len povedať pár informácií, otestovať pôdu, a ak vidíme, že to nepadá na úrodnú pôdu, ušetriť si nervy a čas. Ak však pred nami stojí niekto zo zvyšných 60 %, máme šancu na obohacujúci a plodný rozhovor, ktorý ja rada vediem formou inšpirácie a „zdieľania“ vlastnej skúsenosti, a keď neviem, poviem neviem.
V čom vidíš problém ľudí, ktorí sa o ekotémy nezaujímajú? Dnes máme predsa toľko možností a taký ľahký prístup k informáciám. Nebude to možno práve tým? Neodhadnú zdroj, nerozumejú problematike a veria konšpiráciám?
Nepovažujú situáciu, v ktorej sme, za problematickú. Je im to jedno, alebo na to nemajú kapacitu, pretože riešia iné životné situácie. Toto sú moje dohady, zatiaľ som sa touto skupinou ľudí do hĺbky nezaoberala. Svoju pozornosť som sa rozhodla smerovať na ľudí, ktorí sú vo fáze „viem, že mám problém“, alebo na tých, ktorí svoj problém už aktívne riešia.
Kde sme podľa teba spravili ako ľudstvo chybu? Prečo sme nechali našu Zem a životné prostredie dosiahnuť úroveň, na ktorej sa dnes nachádza?
Často sa nad tým zamýšľam. Myslím si, že sme nespokojní sami so sebou. Nepoznáme sa. Sme nešťastní. Máme lídrov, ktorí vedú z pozície svojich vlastných nespracovaných krívd a zraneného ega. Stále si myslíme, že peniaze a moc nás naplnia. Minuli sme cieľ. Možno k tomu prispieva aj nedostatočná informovanosť a výchova. Je smutné, že mnohým je to stále jedno. Ja napríklad snívam o tom, že by som sa mohla porozprávať s pánom Amanciom Ortegom, ktorý vlastní ZARA. Chcela by som vidieť, čo sa deje v hlave toho človeka a ako sa on na to pozerá… alebo napríklad taký Donald Trump. Veľmi by som chcela s nimi viesť rozhovor – nie preto, aby som ich súdila, ale zo zvedavosti, ako sa na to celé pozerajú oni a aká je ich motivácia. Tiež by som rada vedela, či sú NAOZAJ šťastní?
Aké základné kroky musíme urobiť teraz ako jednotlivci, spoločnosť a štát, aby sme mohli byť príkladom udržateľnosti?
Začať. Začať sa vzdelávať v tom, čo nás baví, sami od seba. Každý z nás by si mohol definovať, čo pre neho znamená pojem klimatický aktivista a klimatická aktivistka, stať sa ním v každodennom živote – a byť na to hrdý. Budovať si pozitívne nastavenie mysle a zároveň nepopierať realitu. Byť orientovaný na proces, nie na výsledky. Ísť príkladom.
Veriť a vedieť, že každý deň každý z nás robí najlepšie ako vie. Snažiť sa robiť lepšie, keď vieme robiť lepšie. Nájsť a podnikať malé kroky k zmene. Inšpirovať čo najviac ľudí. Byť súčasťou komunity, spájať komunity, budovať väčšie a silnejšie komunity. Mať otvorenú myseľ, alebo sa o to aspoň snažiť. Zamyslieť sa pred tým, ako niečo napíšem na sociálne siete, možno aj súdiť menej a konať viac. Vzdelávať sa v témach osobnostného rozvoja. Skúmať svoje vlastné správanie viac, ako skúmať a sledovať správanie druhých. Učiť sa čítať s porozumením a byť tolerantný.
