Lucia Kralovičová: Ak si dovolíme smútiť, môžeme lepšie a hlbšie žiť

Lucia najskôr poskytovala terapiu a sprevádzanie v smútení adolescentom, deťom a dospelým. V procese smútenia ich sprevádzala buď individuálne či skupinovo aj prostredníctvom dramaterapie. Momentálne je koordinátorkou dobrovoľníkov v Dobrovoľníckej skupine Vŕba. V rozhovore nám porozprávala o dôležitosti smútku, vysvetlila tiež, čo môže spôsobiť, keď sa smútku vyhýbame, a ako smútok zo straty blízkeho človeka prežívajú deti.

Akú činnosť vykonáva Dobrovoľnícka skupina Vŕba?

Dobrovoľnícka skupina Vŕba sa venuje sprevádzaniu onkologicky chorých pacientov v Onkologickom ústave svätej Alžbety a v Národnom onkologickom ústave. Venuje sa pacientom v službách sprevádzania. Voláme to dobrovoľnícky program, keď dobrovoľník prichádza k hospitalizovaným pacientom a ponúka im svoju prítomnosť, či už pri rozhovore, alebo hraní spoločenských hier. Máme tiež mobilnú knižnicu, keď dobrovoľníčka ponúka pacientom knihy na požičanie, a potom ich zbiera. Okrem služby sprevádzania, pokiaľ nie je pandémia Covid-19, ponúkajú dobrovoľníci kávu a čaj pacientom, ktorí prichádzajú do ambulancií na vyšetrenie alebo na aplikovanie chemoterapie. Tí sú prítomní v dopoludňajších hodinách, lebo vyšetrenia prebiehajú dopoludnia. V rámci sprevádzania máme ešte službu tvorivých klubov, keď raz do týždňa prichádzajú dobrovoľníci a na chodbe vyrábajú spoločne s pacientmi rôzne výrobky. Občas máme aj príležitostných dobrovoľníkov, ktorí na oddelenie chodia porozprávať cestopis, ktorý zažili, alebo zahrať koncert. Takýmto spôsobom sa snažíme prinášať zážitok a zmenu podnetov do liečby, cez ktorú pacienti prechádzajú.

Čomu sa venujete v rámci vašej práce koordinátorky dobrovoľníkov?

Mojou úlohou je zabezpečovať dobrovoľníctvo po organizačnej stránke – organizovať nábory nových dobrovoľníkov, školenia, komunikovať s dobrovoľníkmi, s tímom a s kontaktnými osobami v onkologických ústavoch, kde dobrovoľníctvo prebieha. Okrem toho zabezpečujem dobrovoľníctvo po materiálnej stránke, organizujem a zúčastňujem sa supervízií pre dobrovoľníkov, ktoré vedú psychoterapeuti. Supervízie slúžia na to, aby dobrovoľníci nevyhoreli a robili svoju činnosť tak, aby bola prínosom nielen pre pacientov, ale aj pre nich.

Čo musí človek splniť, aby sa mohol stať takýmto dobrovoľníkom?

Dobrovoľníci prechádzajú prísnym výberovým konaním a musia spĺňať rôzne podmienky. Jednou z nich je, že sami nemôžu byť v procese smútenia. Nemôžu to byť ľudia, ktorí pred časom stratili blízku osobu. Musia byť po strate aspoň dva roky, pretože situácia, keď prichádzajú do kontaktu s iným človekom so život limitujúcim ochorením, môže vrátiť dobrovoľníkov k ich nespracovaným pocitom. Ak majú nejakú traumu, ktorá súvisí so stratou blízkej osoby, môže sa otvoriť prostredníctvom akejkoľvek, zdanlivo nevinnej, maličkosti. Napríklad zacítia nemocničnú vôňu a môžu sa začať vyplavovať ich nespracované pocity. Ďalšou podmienkou je vek. Nemôže to byť úplne mladý človek, musí mať aspoň dvadsať rokov, ale taktiež nie študent prvého ani posledného ročníka. Dobrovoľník by mal mať dostatok času, aby sa mohol pravidelne, aspoň raz do týždňa počas jedného roka, venovať tejto činnosti. Nemali by to byť tiež ľudia pracujúci v pomáhajúcej profesii alebo ľudia, ktorí majú vážne chronické, či onkologické ochorenie. Všetky podmienky pre záujemcov o dobrovoľníctvo v Dobrovoľníckej skupine Vŕba je možné nájsť na našej webovej stránke.

Mávajú títo dobrovoľníci akési školenia, kde sa naučia, ako správne vykonávať sprevádzanie?

Keď dobrovoľníci prejdú výberovým konaním, prechádzajú školením. Tam sa učia, akým spôsobom k pacientovi pristupovať, čo je ich úloha v sprevádzaní, aká je hodnota sprevádzania, ako reagovať v určitých situáciách, aký je etický kódex a podobne. Okrem toho majú pravidelné supervízne stretnutia raz do mesiaca. Tam sa môžu navzájom podeliť o svoje pocity, inšpirovať sa a reflektovať rôzne situácie, ktoré v rámci dobrovoľníctva zažili.

Čím vo svojom živote dokážu vybalansovať toľko stretnutí so smútkom? Nie je pre nich psychicky náročné byť v častom kontakte s ťažko chorými ľuďmi?

Dobrovoľníkov školíme, že je dôležité byť prítomný vtedy, keď sprevádzajú – vstúpiť do toho, vnímať a cítiť tú situáciu. Potom je však dôležité vedieť vystúpiť a žiť svoj život. Je to niečo ako vedieť sa ponoriť, ale aj vynoriť. Keď majú dobrovoľníci pocit, že je to na nich už priveľa, tak si dajú pauzu. Dobrovoľníci majú vidieť aj seba a svoje potreby ako dôležité. Musia vedieť, že relax nie je lenivosť, ale postaranie sa o seba, aby vedeli byť nápomocní druhému. Napríklad, keď dobrovoľník zažíva podobnú situáciu doma a musí sa zrazu starať o niekoho blízkeho, tak je lepšie, aby si dal v dobrovoľníctve pauzu.

Je pomoc druhým tiež akousi formou pomoci pre nás samotných? Čo to dobrovoľníkom dáva?

Hovorí sa, že služba druhým nie je obeta, ale spätne dostávame niečo viac. Dobrovoľníctvo je služba, ktorá nám vychádza zo srdca. Keď niekomu niečo dám, nerobím to len pre toho druhého, ale robím to aj pre seba. Môže dobrovoľníkom dať pocit zadosťučinenia, že urobili niečo, čo má pre druhého zmysel. Nie je to pritom nič veľkolepé. Je to obyčajná ľudská prítomnosť, ktorá nás dáva do roly toho, kým sme, pretože sme v prvom rade ľudia. Môžeme byť vyťažení, mať prácu, odfajkávať si výkony, ale kontakt s tým hlbokým ľudským, čo je v nás, cez kontakt s človekom, ktorý je v utrpení, nás obohatí. Otvára v nás pocity vďačnosti, uvedomujeme si hodnotu života, a možno viac vidíme to, čo máme, ako to, čo nemáme. Toto sú silné benefity, ktoré dobrovoľníctvo ľuďom prináša.

Myslíte si, že je téma smrti a smútenia na Slovensku tabu, alebo sa o nej hovorí dostatočne otvorene? Uvítali by ste, keby sa tejto tematike venovalo viac pozornosti?

Myslím si, že smrť už nie je taká tabu téma ako pred desiatimi rokmi. Dostáva sa čoraz viac do pozornosti, ale stále je to ešte veľmi opatrné, krehké. Nie je to téma, ktorej otvárame náruč. Chce to odvahu, istú dávku sebareflexie a schopnosti ísť do niečoho, čo môže byť aj nepríjemné, a napriek tomu vidieť v tom tú hodnotu. Určite by bolo užitočné, keby mali ľudia v paliatívnej starostlivosti, ich príbuzní, smútiaci a ich blízki k dispozícii externú pomoc vo väčšej miere, ako to je v súčasnosti.

Existujú u nás aj iné podobné dobrovoľnícke platformy, ktoré vedia ľuďom pomôcť?

Dobrovoľnícke služby iste fungujú aj v rámci hospicov, ktoré existujú na Slovensku. Nielen naša organizácia, ale aj iné organizácie pracujú s dobrovoľníkmi. Dobrovoľnícke organizácie v Bratislave združuje Bratislavské dobrovoľnícke centrum, kde sa dajú dohľadať oblasti, o ktoré má človek v rámci dobrovoľníctva záujem – či už je to oblasť výchovy detí, alebo nejaká prospešná manuálna činnosť. Dobrovoľnícka činnosť sa nedá robiť nasilu. Človeka tam ťahá srdce. V Dobrovoľníckej skupine Vŕba máme aj dobrovoľníkov z úplne iných oblastí ako pomáhajúcich. Dobrovoľníctvo je pre nich niečo iné a dopĺňa im to niečo, čo im chýba. Je dobré rozmýšľať nad tým, čo je pre mňa úplne nové, alebo niečo iné, a práve v dobrovoľníctve môže byť na to pre mňa priestor.

Ako ste sa dostali k tomu, že budete pomáhať smútiacim ľuďom?

Súvisí to určite aj s tým, že som stratila sestru, ktorá bola dosť chorá. Ja som už vtedy študovala liečebnú pedagogiku. Veľmi ma zaujímala oblasť pomáhajúcich profesií cez umenie a dramatickú terapiu. Bol to akýsi vnútorný impulz. Potom sa robil v neziskovej organizácii Plamienok vzdelávací kurz, na ktorý som sa prihlásila, a prišla tiež možnosť robiť dobrovoľníčku. Vďaka tomu som sa mohla ďalej vzdelávať v tejto téme a vidieť, ako sprevádzanie v smútení ľuďom pomáha. Paradoxne, sprevádzanie v smútení je príjemné v tom, že v smútení ide o prirozdený proces, nie je to žiadna patológia. Smútenie nie je choroba, a každý sa s tým pravdepodobne v živote stretne. Človek dokáže veľmi veľa urobiť svojou prítomnosťou, bezpečným prostredím, a veľmi krásne sa vie tá cesta smútenia vyvíjať. Smútenie človek začína niekde a končí inde. Ak si dovolíme smútiť a prežijeme ten smútok, môžeme lepšie a hlbšie žiť.

Ako sa dá opísať smútenie? Aké správanie je pre smútiaceho prirodzené?

Smútenie nie je stav, ale proces. Mení sa v čase. Je veľmi individuálne. Veľmi závisí od toho, akým spôsobom sme stratili a koho. Samozrejme, ak to je nejakým náhlym, dramatickým spôsobom, nebodaj násilnou smrťou, alebo si niekto siahne na život, treba byť už dopredu opatrný a v rámci prevencie vyhľadať pomoc. Ten proces je však individuálny – závisí to od príbehu, ktorý máme všetci za sebou, či sme sa s tým človekom, ktorého sme stratili, mali možnosť rozlúčiť sa, či to bolo očakávané, či to bolo dieťa, ktoré stratilo rodiča, alebo rodič stratil dieťa, aký sme mali vzťah s tým človekom – závisí to od veľmi veľa faktorov. Je úplne iné, keď nám zomrie babička, s ktorou sme mali síce výborný vzťah, ale boli sme s ňou v kontakte, starali sme sa o ňu a mala 87 rokov. To je niečo veľmi prirodzené a normálne. Nie je však normálne, keď ľudia strácajú deti, ale deje sa to, a život prináša aj také situácie. Je to však oveľa ťažšie prijateľné a inak vtedy smútime. Taktiež to ovplyvňuje aj to, koľko máme vnútorných a vonkajších zdrojov, ktoré nám pomáhajú.

Koľko bežne zvykne trvať smútenie?

Pri bežnom nekomplikovanom smútení by sa mala jeho intenzita časom zmierňovať. Od pol roka sa to začne zlepšovať a po roku by to malo byť lepšie. Po dvoch rokoch je človek úplne niekde inde. Hovorí sa, že všetko, čo sa deje od straty po prvýkrát od tej smrti, je náročné – prvé narodeniny, prvé Vianoce. Keď sme stratili náhle, je to vždy veľmi náročné a bolestivé. Občas prídu záplavové časy, keď nás vlna odhodí akoby znovu na začiatok smútenia. Keď však proces ide prirodzeným spôsobom, tak by sa jeho intenzita mala postupom času zmierňovať. Neznamená to, že potom človek zabudne. Mnohokrát sa smútiaci vyhýbajú posunúť sa ďalej, lebo sa obávajú, že to by znamenalo, že zabudli. Je to pre nich dôkaz toho, že im na človeku záležalo. Môžeme napríklad cítiť pocity viny, ak prežívame opätovne radosť, lebo máme pocit, že tým zosnulého zrádzame. Je dôležité so smútiacimi ľuďmi ostávať v kontakte, byť im nablízku po strate aj dlhšie, ako mesiac či dva, a vnímať, ako sa majú.

Akými fázami prechádza človek počas smútenia?

Smútenie je individuálne, ale odborníci sa zhodujú na tom, že proces by sa mal vyvíjať. Ako smútiaci prechádzame rôznymi etapami. Na začiatku je to šok – naša myseľ to neberie a zdá sa nám, že to nemôže byť pravda. Nie sme schopní tomu uveriť. Našou úlohou je v tomto štádiu prijať, že sa v tomto svete už nemôžeme so zosnulým stretnúť. Často to dokážeme prijať na racionálnej úrovni, ale emočne to trvá oveľa dlhšie.

Potom sú ďalšie etapy. Súvisí to so spracovaním, prežitím a precítením všetkých pocitov, ktoré smútenie prináša. Môže to byť mix rôznych pocitov – od pocitov viny, lásky, šťastia, vďačnosti, že sme spolu mohli byť, výčitiek, že spolu už nemôžeme byť, vlastných výčitiek, že sme mohli urobiť viac, keby sme vedeli, že zomrie, tak sa k nemu správame inak. Smútenie je charakteristické tým, že prichádza vo vlnách. Môže sa nám zdať, že je už dobre, no zrazu nejaký podnet – obraz, zvuk, vôňa, nám to pripomenie a smútok nás absolútne zavalí. Nakoniec prichádza fáza, keď vieme smútiť, ale zároveň pokračovať v živote ďalej bez pocitov viny, že ja žijem ďalej a ty si musel zomrieť. Človek stratu zahrnie do komplexu svojej osobnosti. Výrok: „Bez teba som nikto,“ sa tak môže zmeniť na: „Aj vďaka tebe som teraz tým, kým som.“ Z mizérie a myšlienky – čo všetko sme stratili, ktorá sa však nedá preskočiť, sa to dostane k tomu, za čo všetko sme vďační. Veľmi pomáha aj to, ako môžem zahrnúť toho človeka, ktorého som stratil, do môjho života. Napríklad niesť jeho posolstvo ďalej, alebo na jeho počesť si vždy na jeho narodeniny dať kávu, ktorú som si s ním tak rád dával. Šíriť ďalej niečo, v čo on veril, nejakú hodnotu, ktorú vyznával. Veriacich ľudí veľmi posilňuje ich viera v opätovné stretnutie. Dáva im to nádej a posilnenie. Ľudia, ktorí na život nazerajú ako na súčasť prírody, vnímajú smrť ako prirodzenú súčasť a kolobeh.

Čo všetko môže smútenie ovplyvniť v živote človeka?

Stratou blízkeho sa nám mení život. Nie je to len o tom, že stratíme človeka, väzbu a vzťah s ním, ale strácame aj ten život, ktorý sme mali predtým. Zrazu musíme žiť inak. Mama zrazu nie je mama, manželka zrazu nie je manželka, ale je vdova, sestra zrazu nie je sestra. Teda je, ale inak. Treba sa vyrovnať s tým, ako teraz žiť život po praktickej stránke. Nie je to len emočná stránka, ale aj praktická či finančná stránka. Smútenie zasahuje celú osobnosť človeka, psychologickú, emocionálnu, racionálnu, sociálnu i duchovnú. Ak je smútenie komplikované a stane sa patologickým, môže človeku brániť žiť, alebo sa prejaví tak, že smútiaci človek ochorie.

Ako vieme smútiacemu človeku pomôcť a, naopak, ako by sme sa k nemu správať nemali?

Prítomnosť je veľmi dôležitá – nehodnotiaca, nedávajúca rady, ale naozaj schopnosť byť prítomný, aj keď sa má ten človek zle. Neviniť ho za slzy a uznať mu jeho pocity v zmysle – rozumiem, že sa takto cítiš. Často pomáha praktická pomoc. My nemôžeme vrátiť človeka, ale vieme pomôcť napríklad s navarením, uprataním alebo finančne, ak napríklad rodina stratí otca živiteľa. Tých možností je naozaj veľa. To, čo nepomáha, je dávať rady, ako by malo byť človeku už lepšie, že sa musí vzchopiť a nesmútiť. Naopak, treba smútenie vyjadriť a byť tomu druhému nablízku, pokiaľ som toho schopný. Ak nie, postarám sa o to, aby tu mohol byť niekto iný – napríklad odborná pomoc, lebo nie každý sme toho schopní. To je však tiež v poriadku uvedomiť si to a povedať: „Na mňa je to príliš veľa, neviem, ako ti viac pomôcť, no môžem ti pomôcť vyhľadať napríklad odbornú pomoc.“

Ako sa dá rozpoznať smútenie, ktoré sa dá považovať za prirodzené, a kedy je už na hranici niečoho nebezpečného?

Ak vidíme, že sa smútenie časom nelepší, alebo sa objavili symptómy, ktoré pred smútením neboli prítomné a neodoznievajú. Ak vážny stav trvá viac ako tri mesiace po strate a intenzita je výrazná, je dôležité, aby sme trvali na vyhľadaní pomoci. Napríklad ak ide o smútiace dieťa, ktoré po strate priberie na váhe alebo výrazne schudne, či ide do vývinového regresu. Napríklad už nenosilo plienky a zrazu nosí, alebo ak vidíme, že smútiaci človek nevychádza z domu a úplne prerušil kontakty.

Prečo je smútok pre človeka po strate blízkeho dôležitý?

Je oveľa lepšie, keď si človek dovolí pocity súvisiace so smútením pociťovať. To má za úlohu aj smútkový terapeut – povzbudzovať človeka, aby vyjadril svoje pocity, ktoré s tým súvisia. To neznamená, že keď tie pocity mám, že som nedostatočný alebo slabý. Nie sú to myšlienky ani názory, ale len pocity, ktoré súvisia s tým, že sme ľudia a strata nás bolí.

Prečo by smútok v sebe človek nemal potláčať? Čo to môže spôsobiť, ak tak robí?

Spôsobí to, že sa človek nemusí v procese smútenia posunúť ďalej. Nebude vedieť prejsť z jedného štádia do druhého a môže sa zaseknúť v smútení aj v živote. Napríklad môže byť pozostalý extrémne vyhýbavý, čo sa môže prejavovať aj tým, že nedokáže o tom, čo sa stalo, vôbec hovoriť, alebo sa bude vyhýbať akejkoľvek zmienke o zosnulom. Tým sa vlastne bude vyhýbať aj časti svojho života s tým človekom, ktorý mal. Niekedy sa stáva, že po strate napríklad nevieme po zosnulom vypratať šatník, ani po rokoch. Je to v poriadku, keď je to tak na určité obdobie, ale keď už nemám kam inde dať iné veci a držím pre tie staré jeden priestor, tak mi to už bráni posunúť sa v živote ďalej. Takisto, keď som aj po dvoch mesiacoch od straty tak veľmi smutný, až depresívny, že nedokážem ani vstať z postele a konať bežné úkony dňa, je dôležité, nechať si pomôcť a vyhľadať odbornú pomoc, pretože nedokážem žiť ďalej život, ktorý mám. Potlačenie v emocionálnej rovine môže vyplávať na povrch vo fyzickej rovine, ako napríklad problémy s tlakom, úzkosť, poruchy príjmu potravy a podobne.

Ako smútok vnímajú deti? Akými spôsobmi sa s ním vyrovnávajú?

Deti smútia podobne ako dospelí, alebo podľa toho, aká je klíma v rodine – či je to tabu téma, či rodičia potláčajú svoje smútenie, alebo je klíma v rodine otvorenejšia. Závisí to od miery vzťahu, aký mali s tým, koho stratili – čím hlbší a bližší vzťah, ale aj čím komplikovanejší vzťah, tým to môže byť ťažšie a môže to spôsobiť komplikované smútenie. Tiež to závisí od príčiny smrti – či sa mali možnosť rozlúčiť, alebo nemali, a aj od veku dieťaťa. Dieťaťko, podľa toho, v akom je vývinovom štádiu, je schopné akceptovať a prijať smrteľnosť.

Akým spôsobom je vhodné sa s nimi o smrti rozprávať?

Deti do deviatich rokov nevedia, čo znamená smrteľnosť, a že je to naozaj definitívne. Veria všetkým magickým myšlienkam, ktoré majú. Môžu mať napríklad pocity viny, že si želali niečo zlé pre sestričku a ona zrazu zomrela. Keď im dospelí nepovedia pravdu, čo smrť znamená, ale povedia im metafory, napríklad, že babičku už nič nebolí, je na lepšom mieste, je v raji, môže to sťažiť smútenie. Dieťa si môže myslieť, že niekto uprednostnil raj, aby mu bolo dobre a odišiel od neho. Ony nepoznajú našu metaforu, ani metaforu neba. Myslia si, že zosnulí sedia na oblaku, a keď idú lietadlom, tak ich hľadajú. Je preto veľmi fajn pracovať s tou témou už pred tým, než sa nám to prihodí. Ideálne je pri tom použiť na vysvetlenie prírodu a procesy v nej, nie na symbolickej úrovni, ale konkrétne, čo to znamená, že list spadol a odumrel, čo sa s ním deje ďalej a podobne.

Čiže je lepšie o tom s nimi už od malička hovoriť na rovinu, ako používať metafory?

Určite áno. Keď používame metafory, tak im ich vysvetliť. My veríme tomu a tomu. Veríme, že je v nebi, lebo veríme, že tam po smrti prídeme. Ohraničiť im to, že stretnúť sa v tomto živote už nie je možné. Deti nerozumejú definitívnosti smrti. Často si myslia, že teraz je síce mŕtvy, ale potom už zase nebude mŕtvy a príde domov. Deťom treba vysvetľovať, čo znamená byť mŕtvy, že sa vtedy človek už nemôže hýbať, nemôže dýchať, že telíčko je mŕtve. Z biologického pohľadu to vedia veľmi krásne pochopiť napríklad na zvieratkách, s ktorých smrťou sa tiež často stretnú.

Akým spôsobom je vhodné dopriať deťom rozlúčku so zosnulým? Je dobré, keď sa zúčastnia pohrebu, alebo je lepšie, keď pre ne pripravíme inú alternatívu rozlúčky?

To, čo rodina preferuje ako rozlúčku a idú ju robiť aj dospelí, tak takú istú pokojne môžu absolvovať aj deti. Musíme podporiť aj rodičov, lebo často je to skôr pre nás dospelých ťažko znesiteľné vidieť deti na pohrebe. Je pre nás ťažké zobrať deti do prostredia, kde budú ľudia smutní, kde je atmosféra ťaživá. Pre nás dospelých je to problém, ale deti to tak vôbec nemusia mať. Pohreb je prechodový rituál, ktorý je dôležitý aj v uvedomení si, že smrť nastala. Pomáha to v uvedomení si konečnosti a definitívnosti. Nebudeme očakávať príchod, lebo sme mohli zažiť rozlúčku. Samozrejme, ak sa deti odmietajú pohrebu zúčastniť, tak by som ich nenútila, ale rozmýšľala by som nad tým, ako spraviť rituál rozlúčky iným spôsobom, v inom čase, aby to mohli prežiť. Určite by som ich nevydeľovala z komunity. Pred päťdesiatimi rokmi boli mŕtvi ľudia doma a chodilo sa k nim modliť. Deti tam boli a zvládli to. Treba im to len vysvetliť ich jazykom a nenechať ich tak, ale zabezpečiť im osobu, ktorá sa o ne vie postarať a byť im na pohrebe oporou.

Čo deťom môže pomôcť, ak prežívajú spomínané komplikované smútenie? Ako by sa mal k nim človek, ktorý im má byť oporou, správať?

Prijať to, že aj pre dieťa je smútenie proces, ktorý sa vyvíja v čase. Dieťa taktiež môže reagovať inak, ako očakávame. V jednej chvíli plače a o chvíľu sa už veselo hrá. Dieťa vyjadruje smútok cez iné kanály ako my dospelí – napríklad cez hru či cez kresbu. Keď dieťa cíti, že pre nás je to ťažké, tak nás bude chcieť chrániť. Ak vidím, že sa dieťa nemá dobre a strata je závažná, tak je múdre vyhľadať odbornú pomoc. Takisto je dobré vyhľadať niekoho, kto niečo podobné prežíva alebo prežil. Nám všetkým a aj deťom veľmi pomáha zistenie, že na to nie sme sami. Keď môžeme spoznať niekoho, kto je približne v rovnakom veku a čelí niečomu podobnému, môže to byť pre dieťa veľmi posilňujúce.

Dá sa teda povedať, že je to spracovanie straty pre deti ľahšie ako pre dospelých, pokiaľ majú na to vhodné podmienky?

Áno, deti sú otvorenejšie, sú viac v prítomnosti a dokážu aj o ťažkých témach hovoriť prirodzene a reálne. Zároveň sa dokážu v zápätí otočiť a pokračovať v hre. Väčšinou majú deti prežívanie jasnejšie. My sme viac opatrní a bojíme sa, ale keď sa deti cítia v bezpečí, tak tému straty prirodzene otvárajú. Nemusí to však byť pravidlom. Aj u detí môže mať smútenie komplikovaný charakter a vždy im pomôže, ak po strate dostanú pomoc a podporu.

Aké správanie je vhodné zvoliť pri smútiacich adolescentoch, ktorí sú sami v náročnom období?

Tínedžeri majú ťažkosti so spracovaním vlastných emócií. Hľadajú svoju identitu, svoje miesto na svete. Keď do ich krehkého, neistého sveta zrazu spadne bomba v podobe straty, môže vzniknúť naozaj spúšť. Je pre nich prirodzene ťažšie zdôveriť sa dospelému alebo rodičovi. Treba byť vnímavý na to, ako sa po strate prejavujú, a v prípade potreby im podať pomocnú ruku. Radšej ponúknuť pomoc skôr. Je dôležité, ak môžu rozhodovať o nejakých veciach, napríklad v rámci pohrebu. Je dôležité, keď cítia, že sa s nimi vieme rozprávať ako s partnermi, že sú rovnako dôležití a majú svoj priestor. Tínedžera sa napríklad môže dotknúť, ak má napísať sloh o svojich rodičoch a on jedného stratil. Pri adolescentoch sú namieste ľudská všímavosť, partnerská komunikácia a otvorenosť. Taktiež im pomáha, ak môžu byť v kontakte s rovesníkom, ktorý zažil čosi podobné. Dopriať im, aby mali priestor smútiť po svojom. Keď pre nich znamená smútenie pustiť si nahlas hudbu, tak je to ich forma a nie je na nás, aby sme ju súdili. Samozrejme, pokiaľ to limituje naše susedské vzťahy, treba nájsť spôsob, ako im dopriať smútenie ich spôsobom, ale v bezpečnom prostredí.

Je prirodzené, že človek má zo smrti strach, alebo je dobré pracovať na tom, aby strach nemal?

Je to v poriadku, nech máme akékoľvek pocity. Je v poriadku, ak máme strach a je v poriadku nechať strach prísť k sebe a rozmýšľať, prečo ho máme, čo je za tým, čoho sa bojíme. Je dobré pripustiť si pocity. Často totiž nepríjemné pocity od seba oddeľujeme a chceme, aby rýchlo odišli. Je prirodzené, že smrť prináša strach a úzkosť, pretože smrť je niečo, čo nepoznáme. Bojíme sa toho, čo nevieme uchopiť, racionálne poznať, a preto sú pocity strachu úplne prirodzené. Možno by nám pomohlo, aby sme si uvedomili, že ja nie som jediný alebo jediná, kto sa bojí. Všetci sa bojíme. Bojíme sa možno ani nie tak smrti, ale bolesti, ktorá tomu predchádza. Bojíme sa skôr zomierania, ako smrti samotnej, pretože nie každý má tú milosť zomrieť v zdraví. Náhla smrť je zasa šok – vtedy sa na smrť nemôžeme pripraviť, alebo sa rozlúčiť. Je dobré vnímať pocity, ktoré nám oblasť smrteľnosti našich blízkych i naša prináša. Učí nás to, ako žiť.

Ako vy sama vnímate smrť?

Je to cesta, ktorá sa životom vyvíja. Závisí od toho, v akom sme období. Úplne inak sa na smrť pozerajú mladí ľudia do štyridsať rokov a úplne inak ľudia po štyridsiatke. Keď sme mladí, máme pocit, že máme všetko pred sebou, že nám svet leží pri nohách, že môžeme byť tým, kým si predstavíme, že chceme byť, že sme nesmrteľní. Keď sa niekto stretne v takom období so smrťou, je to pre neho oveľa ťažšie a neznámejšie. Úplne inak sa na to pozerá človek po štyridsiatke. Začína vnímať a viac si pripúšťať, že je smrteľný, a že sa to týka aj jeho, nielen tých druhých. Hovorí sa, že na smrť sa pripravujeme. Ja mám tiež pocit, že sa to moje vnímanie mení. Momentálne je smrť pre mňa neistota, niečo veľmi neznáme. Musím povedať, že mám rešpekt a rozmýšľam nad tým, čo by mi pomohlo sa na smrť pripraviť, s kým by som chcela byť, keby som tomu musela čeliť. Nemám to úplne vysporiadané. Túžila by som tiež, aby sa náš život smrťou nekončil, aby ma za tými dverami niekto čakal. Smrť je veľmi presahujúca. Je to niečo spirituálne, duchovné a otvára to v nás veľa dverí. Mnohokrát stretnutie so smrťou rozbije náš život, ktorý musíme nejakým spôsobom začať skladať nanovo. Nie je to ľahké, ale je to možné.