Ako zvládajú rodiny náročné situácie, a rozprávajú sa o nich vôbec? Pýtali sme sa ich členov

Každá rodina je samostatne žijúci organizmus. Neexistujú dve rovnaké, ako ani univerzálny návod na šťastie či riešenie konfliktov. Ako sa členovia rodín vyrovnávajú s ťažšie zvládnuteľnými situáciami, ktorým neraz čelia? Majú rituály, ktoré ich zbližujú a prehlbujú vzájomnú dôveru? A rozprávajú sa spolu o pocitoch?

Nahliadli sme do fungovania piatich rodín, ktoré nám prezradili, čo im pomáha lepšie spolu žiť. Inšpirujte sa.

Lenka Hrabovská: Kľúčové je pre nás udržiavať si svoju mieru slobody.

„V prvom rade sa snažíme rozprávať sa na rovinu, priamo a úprimne. Platí to aj vo vzťahu s deťmi, nesnažíme sa veci prikrášľovať, zavádzať alebo sa úplne vyhýbať problematickým témam. Samozrejme, s ohľadom na to, aby to nevyznelo drsne. V emočne nabitých situáciách sa nám jednoznačne osvedčilo objatie, obe deti boli dosť kontaktné. A tiež dať priestor, aby dostali zo seba von, čo ich trápi. Často je to chvíľa plaču a nie vždy je to ‚vhodné‘ a príjemné, no nechcem im odovzdať to, aby boli ticho a dusili v sebe nespracované veci.

Ako rodičia sa snažíme neskrývať ani ťažšie emócie. Napríklad priznám, ak mi nie je úplne najlepšie, pomenujem, ako sa cítim. Pokiaľ niekoho niečo trápi, alebo sa mu niečo nepáči, je fajn, keď si môže povedať, ako to má. Spoločne potom hľadáme, čo by sa dalo spraviť pre to, aby sa cítil lepšie.

A rituály? Jednoznačne sú to spoločné aktivity a s nimi spojené zážitky, ktoré posilňujú vzťahy. Veľmi radi aktívne cestujeme a objavujeme nové miesta, najnovšie nám obzory rozšíril obytný príves. Popritom veľa bicyklujeme, obaja sme s mužom ako deti aktívne športovali. Neskôr, keď sme museli riešiť veľmi ťažké životné situácie, nám toto nastavenie veľmi pomohlo. Veľa sme vonku, postupom času sme si zaviedli pravidelné rodinné chodenie na kávu, dôležité sú spoločné chvíle pri čítaní, stolovanie, tvorenie, projekty okolo domu.

Kľúčové je pre nás udržiavať si svoju mieru slobody, v ktorej sa cítime komfortne. Veľa sa rozprávať. Keď je to nutné, povedať nie, detailne nič neplánovať, ale mať vízie a sny, ktoré sa už snažíme neodkladať na neurčito alebo aj nikdy. Dopriať si navzájom i sebe samým.

Pracujeme na tom, aby sme prijali veci, ktoré zmeniť nevieme. A boli vďační za to, čo máme. Vážili si, že po smrti staršej dcéry máme chuť na nové začiatky, ocenili sa za to, čo sa nám podarilo, a snažili sa zlepšiť to, čo nám ešte nejde. A toho je! Pre inšpiráciu si preto radi prečítame alebo vypočujeme príbehy ľudí, ktorí to napriek prekážkam na svojej ceste nevzdali, sú živým príkladom toho, ako je možné hľadať nové spôsoby. Mne osobne toto veľmi pomohlo, preto sa vo mne už dlhší čas ozýva potreba spraviť niečo pre druhých. Aj ako poďakovanie za pomoc, ktorej sa nám dostalo.

No a najväčšia výzva na zimu je dopriať si dostatok spánku. Aby sme na jar mohli vyletieť do sveta plní sily.“

Lenka je mama dvoch dcér, ktoré sa len o pár dní minuli na tomto svete. Staršia Lujza zomrela v marci 2018 ako 5-ročná, keď tretia recidíva onkologického ochorenia bola silnejšia ako všetky priania a snahy rodiny aj okolia. O necelé dva týždne sa Lenke s manželom narodilo zdravé bábätko Zoja, s ktorou sa (opäť raz v trojici) snažia hľadať nové chodníčky. Lenka je zakladateľkou iniciatívy Prázdna náruč združujúca rodičov, ktorí si rovnako ako ona prechádzajú cestou straty dieťaťa. www.prazdnanaruc.sk

Michal Hvorecký: Najviac nám prospieva spoločné jedenie, a potom večerné hlasné predčítanie.

„Mám tri deti a silnie vo mne dojem, že diskusie o emóciách patria k najčastejším, ktoré doma vedieme. Momentálne má syn 11 a dcéry 6 a 4 roky. Hlavne prostredná dcéra teraz silno prežíva nové formovanie svojho citového života a len sa učí zvládať všetky zmeny, ktoré jej život a vek prinášajú. Čoskoro z nej bude školáčka. V škôlke už nie je ‚tá malá‘, ale veľkáčka, ktorá má aj istú autoritu a moc. Niekedy je toho na ňu priveľa a vybuchne, alebo sa, naopak, uzavrie. My ako rodičia sa s manželkou usilujeme pôsobiť empaticky, a nie príliš autoritársky. Skôr diskutovať, veľa počúvať, nie rozkazovať. Ale stáva sa, že aj zvýšime hlas, možno aj častejšie, akoby sme si vo chvíľach pokoja želali. Mám pocit, že najviac nám prospieva spoločné jedenie, a potom večerné hlasné predčítanie. Vtedy sa všetko spomalí a je viac času sa navzájom intenzívne vnímať.