Práve čítate
Miláčik, zamkneme sa v kúpeľni?

Miláčik, zamkneme sa v kúpeľni?

milacik zamkneme sa v kupelni

Ono to tak asi má byť. Než do našich životov vstúpi prvé dieťa, je partnerský vzťah zväčša plný lásky, pozornosti, divokých nocí a spontánnych predĺžených víkendov v Paríži či v Ríme. Prechádzky v daždi ruka v ruke a svet tak trochu naružovo. Aj po dvoch čiarkach na tehotenskom teste býva svet stále ružový a romantika vo vzťahu dostáva ešte hlbší zmysel. Akosi prirodzene čakáme, že to tak ostane navždy. A potom? Potom príde dieťa.

Štekle verzus tenisky

Áno. Vieme, že aj vy ste si to mysleli – život po deťoch sa predsa nemôže radikálne zmeniť! So svojimi mužmi bezbreho milujete a to maličké anjelské klbko lásky, čo k vám o chvíľu zavíta, to všetko, už beztak dokonalé šťastie, akurát povýši na intergalaktickú úroveň. Mysleli ste si, že odteraz budete pre svojich mužov už len bohyne všetkých bohýň, pretože ste im v bolestiach, útrapách a slzách priviedli na svet ich prvorodené deti.

Pokoj, dámy. Všetky sme si to mysleli. Niektoré z nás boli dokonca schopné sa za to aj „pobiť“ s bezdetnými nebruchatými kamoškami sediac v kaviarni pri káve bez kofeínu. S kamoškami, ktoré si po výroku – tak tomu ver, že budem po pôrode chodiť na manikúru a do posilky – drzo odpili z prosecca a podozrievavo nadvihli obočie viac, než by sa patrilo. Chvalabohu, že s tehotnými ženami sa nikto nechce biť. Nečudo. Veď v deviatom mesiaci tehotenstva vyzeráme a chodíme všetky tak, že by si každý svalnatý čávo s tetovačkou rozmyslel, či sa nás na ulici opýta, koľko je hodín, prípadne, prečo máme na nohách kroxy.

V deviatom mesiaci tehotenstva sú náročné všetky úkony. Problematické môžu byť aj základné činnosti – spanie, jedenie či obúvanie, o ostatných veciach radšej taktne pomlčíme. Tie ohybnejšie z nás si starostlivo vyčleňujú celý jeden deň na to, aby si nalakovali nechty na nohách, prípadne použili žiletku (a zrkadielko). Tie odvážnejšie z nás, vopchajú žiletku i lak na nechty do rúk svojho muža a prezieravo nahodia pohľad zraneného šteniatka. Tie najmúdrejšie z nás si zájdu do salóna. A potom na kávu a do divadla, a na nákupy, a na dovolenku, a na štyri veľké krémeše. Pretože tušia, čo príde potom.

Sex v deviatom mesiaci tehotenstva je kapitolou sám o sebe. Keď náhodou vzplanie iskierka túžby a sex je spontánny a chcený, nie len mechanickým vyvolávačom pôrodu na odporúčanie gynekológa z poradne, o nejakom vášnivom ródeu môže byť reč asi len ťažko. Keď konečne odchádzame z pôrodnice a sme rady, že si môžeme aspoň umyť vlasy, štekle nekompromisne odkladáme na dobu neurčitú. Aj tú posilku. Len tenisky nie. Výmenou podpätkov za tenisky, začína aj výmena romantiky v našich životoch. Z vášnivej partnerskej na celkom inú. Rodičovskú.

Hlavne rýchlo zlatko, máme 20 minút!

Než sa stihneme spamätať z prvotného šoku, ktorý prináša starostlivosť o novorodenca a celkom nová rola rodiča pre oboch partnerov, ani si zväčša nevšimneme, že prešlo takmer pol roka. Pol roka letmých bozkov na dobré ráno či na dobrú noc. Pol roka podporných objatí, po ktorých si (zväčša oteckovia) musia prezliecť tričko, pretože to naše bolo špinavé od mlieka, alebo od… veď viete čoho. Pol roka „posteľných radovánok“, pri ktorých sa – pri najlepšom – nachádza v posteli malý terorista a – pri najhoršom – to dáva hlasno najavo v pravidelných hodinových intervaloch.

Prvý polrok je to s romantikou rodičov extrémne zložité. Zväčša nám to zas až tak neprekáža, tých pár minút pred tým, než padneme polomŕtve do postele, nad tým ani nestíhame premýšľať. No po čase, keď sa už ako tak spamätáme, pocítime nekontrolovateľnú túžbu po bezstarostnom vášnivom partnerskom živote plnom lásky a pozornosti. Ešte kým dieťa nehybne leží v kočíku alebo v postieľke, ukradneme si pár nežných chvíľ so svojím mužom. No kdesi celkom vzadu v našej hlave tikajú obrovské hodiny, na ktoré sa nechytá ani londýnsky Big Ben.

Máme 20 minút, kým sa zobudí. Máme 20 minút, kým ho babka dovezie z prechádzky. Máme 20 minút na kávu či raňajky v kaviarni. Máme… Je síce skvelé, že si konečne môžeme dopriať aspoň chvíľku s našim milovaným, no už menej skvelý je ten časový tlak, ktorý nám bez pardónu ukradne polovicu potešenia úplne pre seba. Sebec. Aj napriek tomu, že svoju nádobu lásky si pri malom dieťati dopĺňame na spoločných rodinných prechádzkach s kočíkom, na kávičke v meste a v dvadsaťminútových poobedných rýchlovkách, v tejto fáze rodičovskej romantiky si pripadáme – hranične zúfalo.

A to ani netušíme, že to najväčšie zúfalstvo, čaká za rohom, aby na nás vyskočilo celkom nečakane, ruka v ruke s rastúcim vekom nášho dieťaťa. Je fakt, že staršie deti, čo chodia a rozprávajú, sa už v noci nebudia, ale potom tu je ešte druhý fakt. Najskôr ich treba uspať.

Svetlo na konci tunela? Kdeže! Tma

Ako sa to hovorí? Malé deti – malé starosti, veľké deti, veľké starosti? Ono to znie ako ukážkové klišé, až kým to klišé nezačneme žiť. A to sa stále nebavíme o deťoch v ich reálnej puberte, ale len v tej prvej. Niektorí ju zvyknú nazývať obdobím vzdoru. Na pojmoch teraz nezáleží, veď ide o romantický život rodičov! Podstatné je len to, že naše deti začnú v istom veku vymýšľať.

Vymýšľajú, prečo nechcú jesť, prečo nechcú chodiť na záchod a potom zase vymýšľajú, prečo chcú jesť a prečo chcú chodiť na záchod. Najmä vtedy, keď už majú spať. Vymýšľajú si aj rôzne otázky, napríklad – prečo fúka vietor? Alebo – prečo má tá teta na brade fúzy? Niektorí rodičia, trpko skúšaní životom, zažili tú druhú otázku a jej rôzne variácie priamo na verejnosti, keď to počuli aj uši, aj fúzy tej tety! Dajme si pre nich a ich romantiku minútku ticha.

Deti vymýšľajú aj v obchodoch. Prečo musia vlastniť práve túto hračku alebo túto sladkosť, vymýšľajú aj na ihrisku, napríklad prečo tam jednoznačne musia zostať nocovať. Na romantiku a sexuálny život muža a ženy neexistuje väčší sabotér ako dieťa, ktoré práve vymýšľa. Počas nekonečných celodenných argumentačných súbojoch a vysvetľovačiek nachádzame na partnerské dobíjanie romantiky len veľmi málo času.

Čítajte tiež
urban mama sk pribeh ilustracia eva kovacik

V duchu si prehrávame tú nečakane sexi chvíľu, keď nás muž na dve sekundy chytil za zadok, zasnene si v mysli vybavujeme situáciu, ako na nás žmurkol pri kuchynskej linke, keď si zrovna namáčal rožok do kečupu. Malo to byť znamenie? – pýtame sa samé seba a v duchu už plánujeme, ako si večer oholíme nohy a konečne vytiahneme zo skrine to negližé, čo sme dostali pod stromček pred dvoma rokmi.

Lenže večer potom, čo sme prežili malé argumentačné peklíčko s našim dieťaťom, prichádza skutočné peklo. Uspávanie. Uspať deti, zvlášť tie, ktoré vymýšľajú, je nadľudský výkon sám o sebe. O praktikách, ako priviesť dieťa k spánku za čo najkratší čas, by mohli otvoriť samostatný študijný odbor. Vo vzduchu aj v hlave každého rodiča visí každý večer jediná otázka – zaspí mama alebo ocko s dieťaťom? Alebo sa ešte z posledných síl vyšuchce z postele a pôjde si užiť trochu romantiky do obývačky? Možno to budú len čipsy a seriál. Ktovie.

Love is Love

Po všetkých nadľudských snahách o zachovanie si pôvodnej šťavy, sexuality, lásky, pozornosti, vášne a energie v partnerskom živote rodičov, rezignujeme. S rezignáciou však opatrne, môže mať skutočne devastačné účinky. Netreba totiž rezignovať úplne. Opustiť treba len utkvelé predstavy o romantickom živote dvojice, ktorou sme s našimi mužmi boli predtým, než sme sa stali rodičmi. Žiadne celonočné rošambo v strede pracovného týždňa, žiadne spontánne romantické víkendy vo dvojici, žiadne tu a teraz a hneď.

Príchod detí do našich životov nás síce bez varovania ochudobní o všetko partnerské, čo sme doposiaľ poznali, no prinesie nám niečo nové a silné, čo nazývame pravou láskou. Skutočnou. So všetkými pre aj so všetkými proti. Romantika rodičov nemizne, len sa mení na celkom inú. Takú, ktorá nás učí vážiť si okamihy. Tú, ktorá nás núti si okamihy vedome vytvárať. Tú, vďaka ktorej si výlet vo dvojici vychutnáme omnoho intenzívnejšie než kedykoľvek predtým.

Takú, ktorá za romantiku pasuje aj spoločné raňajky, letmý dotyk, pusu na tvár a utieranie sĺz, ktoré vytrysknú z našich unavených očí. Tú, ktorá nás donúti zamknúť sa s mužom v kúpeľni ako na internáte za pubertálnych čias a potom nám vyčarí úsmev na tvárach z tej našej znovuobjavenej pochabosti a živelnosti. Taká je pravá rodičovská romantika. Cítiť ju v okamihoch, ktoré však môžu byť nekonečné, ak im to dovolíme.

Naspäť hore