Vladimíra Marcinková: Ako matka ročného dieťaťa sa potrebujem vyspať, darí sa mi to však najmenej

vladimira marcinkova tomas marcinko lina

Foto: Zuzana Gavulová

Nezávislý redaktor a copywriter. Študoval klasickú filológiu a neskôr popri…

Dokým dokáže mozog šprintovať a telo sa plaziť, ona sa nevzdá. Ibaže Vladimíra Marcinková – meno, ktoré u ľudí rezonuje v politických súvislostiach – nemá problém priznať ani to, že veci nie sú ideálne. Na šťastné konce má napriek tomu slabosť.

Šťastný koniec sa ušiel aj nášmu rozhovoru, realizovanému v čase, keď sa pandemická situácia zhoršila a všetci sme opäť trávili viac času za dverami bytov než spoločne. Diskomfort a napätie v spoločnosti stúpa. Odrazilo sa to aj na rokovaniach. Tých dlhých, ťažkopádnych, neprehľadných, o ktorých počúvame večer čo večer v spravodajstve. Také sa zdajú aj jej. Neraz má chuť byť niekde inde. No nie je. Nesedí a nečaká, až ktosi oznámi koniec schôdze.

Namiesto toho sa neúnavne prie s opozíciou, ale aj koalíciou, ak treba. Prie sa dokonca aj sama so sebou, ak musí. Pričiniť sa o výrazné spoločenské zmeny je pre ňu dôležité. Dcéra Lina a manžel Tomáš sú pre ňu osobnými kompasmi vo chvíľach, keď sa usiluje pochopiť potreby druhých, najmä rodín na Slovensku, až po chápanie samej seba v snahe po vlastnom progrese. Tom profesnom, materskom, ale aj mentálnom. S nami sa podelila o každú z týchto súčastí.

Minulú jeseň ste sa stali rodičmi. Zmenili ste pohľad na zákony a riešenia pre rodičov, ktoré im v súčasnosti poskytuje štát?

Už do politiky som vstupovala s tým, že mojou ústrednou snahou bude presadzovať záujmy rodín. Vtedy som ešte dieťa nemala, ale dlhé roky som pracovala s rodinami v núdzi, navštevovala útulky pre rodiny s deťmi, doučovala rómske deti, a práve tieto skúsenosti boli pre mňa motiváciou venovať sa rodinnej politike. Po tom, čo som sa sama stala mamou, som pochopila, že systémové nedostatky sa nedotýkajú len rodín v núdzi, ale každého rodiča. Tiež som pochopila, že keď chcem zlepšovať podmienky pre rodiny, nemôžem sa obmedziť len na sociálnu oblasť, potrebujem navrhovať zmeny aj v zdravotníckych zákonoch, školských zákonoch a ďalších. To, či sa rodičom podarí umiestniť dieťa do škôlky v momente, keď o to budú mať záujem, alebo dostupnosť najmodernejšej onkoliečby pre ťažko choré deti, to je celá škála tém, ktoré súvisia s kvalitou života rodín na Slovensku.

Foto Zuzana Gavulová. Vizáž a styling Barbora Yurkovic. Lina: pletený set, Kids of April; Vladimíra: pletená vesta, Just Female, predáva The Store; nohavice, Petra Kubíková; šperky, The Store; Tomáš: ľanové kimono, Ninja Retzer

V politike sa slovom „rodina“ nešetrí, no často to ostáva len pri sloganoch a do reálneho života rodín sa to nepremieta. Robí sa pre rodiny dosť?

Nerobí. Chybou je aj optika, ktorou sa na pomoc rodinám nazerá. V politike sa téma rodiny často obmedzuje na výšku materskej, rodinných prídavkov, daňového bonusu a iných finančných výhod. Bezpochyby je to dôležitý nástroj štátu na podporu rodín, ale zabúda sa v tejto diskusii na „soft“ opatrenia, ktoré by rodinám zlepšili postavenie, a štát by stáli oveľa menej peňazí, niekedy vôbec nič. Uvediem príklad. Nedávno som do parlamentu priniesla novelu, ktorá mala zakotviť právo každého dieťaťa mať pri sebe v nemocnici rodiča. Zdá sa to triviálne, ale ešte aj dnes sa stáva, že rodičovi nedovolia ostať pri hospitalizovanom dieťati, čo je traumatizujúce tak pre dieťa, ako aj pre rodiča.

V rovnakej novele som riešila aj právo tehotnej ženy mať pri sebe počas pôrodu blízku osobu. Jednoduchá zmena, ktorá by, najmä v čase pandémie, vzala z pliec mnohých tehotných žien strach z toho, že pri pôrode im nebude umožnená prítomnosť partnera. Prijatie týchto zmien by nás nič nestálo. V budúcnosti sa, samozrejme, očakáva, že tomuto štandardu prispôsobíme aj nemocnice, ale to je budúcnosť. Žiaľ, moja novela neprešla. Nenašla sa na ňu dostatočná politická vôľa. Vraj na takúto zmenu nie je zdravotníctvo pripravené. Veľmi ma to zabolelo. Niektoré opatrenia si vyžadujú len chcenie, nie peniaze. V tomto prípade malo ochotu prisunúť rodičom stoličku k lôžkam chorých detí len 30 poslancov. Potrebných bolo 76. Našťastie, väčšina detských pracovísk to na Slovensku takto praktizuje. Ale väčšina nie sú všetky. Zákonná zmena by dopomohla k dodržiavaniu práv detských pacientov pre každého a všade.