Práve čítate
Vynor sa a slobodne dýchaj
MAGAZÍN MODERNÉHO RODIČA
Tmavý režim Svetlý režim

rikiki magazin vladimira marcinko

NAJNOVŠIE číslo čítajte aj ONLINE

Vynor sa a slobodne dýchaj

katarina linczenyi

Všetci sme ponorení v oceáne života. Ťahajú nás ku dnu životné okolnosti, ľudia, ktorí nás obklopujú, i prostredie, v ktorom žijeme. Ale často sú to aj naše myšlienky a naša vlastná neschopnosť zbaviť sa závažia, čo nás sťahuje do hĺbok stresu a mentálnej nepohody. O tom, aké dôležité je včas sa z nich vynoriť, nájsť vnútornú pohodu a čo treba pre to urobiť, nám prezradila najúspešnejšia slovenská freediverka a well-being koučka, Katarína Linczényiová.

katarina linczenyi
Foto: Jano Karaffa
Stres vnímame najmä ako niečo negatívne, ale nemusí vždy takým byť. Vysvetlime si základné rozdelenie – príklady, kedy nám stres môže pomôcť, a kedy nám je na obtiaž?

Je dôležité povedať, že krátkodobý stres je prirodzená reakcia, či už na záťaž, alebo na situáciu, ktorú považujeme za nebezpečnú, alebo ak máme ešte aj pocit, že ju nedokážeme zvládnuť. Ale dlhodobý stres, to znamená, keď zažívame hoci malý stres aj každý deň a dlhšie obdobie, je nebezpečný, negatívne pôsobí na naše fyzické aj psychické zdravie a aj na výkonnosť v práci alebo pocit vnútornej pohody.

Je aj rozdiel medzi stresom a tlakom. Ak máme tlaku v živote málo, začneme sa nudiť, môžeme byť apatickí. Ak ho máme veľa, cítime, že záťaž je príliš veľká, vedie to k nervozite, vyčerpaniu až vyhoreniu. Niekde uprostred je optimálna zóna, v ktorej sa cítime motivovaní, svieži, je tam toho tlaku tak akurát, ani málo, ani veľa. Je teda prospešné, aby sme sa zamysleli, koľko tlaku potrebujeme a ostávali v tejto optimálnej zóne. Je nápomocné si v situáciách, keď sme v strese, alebo pod tlakom, uvedomiť, či máme zdroje, ako ich úspešne zvládnuť. Zdroje, ako schopnosti, energiu, čas, vedomosti, odvahu, pomoc od druhého človeka a iné.

Stresové situácie často vznikajú v súvislosti so zmenami. Ako sa dajú zmeny ľahšie zvládať?

Každá zmena je tak trochu stresujúca, aj niečo pozitívne, ako napríklad svadba, je stresujúca. A to je úplne prirodzené. Zmena predstavuje niečo nové, neznáme a náš mozog prirodzene vyhodnocuje niečo neznáme ako potenciálne nebezpečné, preto pociťujeme stres. Adaptácia, ako už povedal aj Charles Darwin, je jedným z kľúčov k prežitiu. Keď teda stojíme pred zmenou, musíme sa adaptovať. Ukázal nám to aj covid, čelíme zmenám v našich osobných a pracovných životoch, adaptujeme sa a hľadáme cesty. V prvom rade je dôležité so zmenou nebojovať, ale ju akceptovať. Veľakrát sa snažíme zmenu, ale platí to aj o strese, ignorovať alebo zľahčovať. To nielenže nepomôže, ale iba zväčší utrpenie a oddiali praktické kroky vpred.

Keď akceptujeme realitu, môžeme sa na zmenu začať pozerať ako na niečo prirodzené, neočakávať stabilitu, ale práve očakávať, že zmena je súčasť života, a je to aj príležitosť – možno sa naučiť niečo nové, niekam sa posunúť – môže to byť výzva. Môžeme sa samých seba opýtať, čo z mojich schopností mi vie pomôcť túto zmenu lepšie zvládnuť? Alebo ak je to veľmi ťažká zmena, čo môžem pre seba urobiť, aby som sa cítil lepšie, aby som podporil svoj well-being?

Je tiež dôležité spomenúť, že nie je vhodné robiť viac zmien naraz. Je lepšie sa najskôr vyrovnať s jednou zmenou alebo jednu zmenu naozaj zakomponovať do života tak, že už si ani nespomenieme, že to možno pred troma mesiacmi bola zmena, a až potom sa vrhnúť na ďalšie zmeny. Ale ak ide o zmenu, ktorá spôsobila traumu, napríklad niekedy sa to môže stať, ak nám tragicky niekto blízky zomrie, tak si treba dať čas na to sa so situáciou vyrovnať. Môže byť veľmi prospešné touto cestou neísť sám, ale spolu s pomocou odborníka, ako napríklad psychológ.

katarina linczenyi  LIA Institute
Foto: Valeria Krasnova
Do akej miery je naša osobnosť daná geneticky?

Naše gény sú čiastočne zodpovedné za našu osobnosť aj za to, koľko tlaku vieme zniesť, ale okrem génov na nás vplýva aj prostredie, v akom ako deti vyrastáme a žijeme. Ako dospelí vieme meniť naše postoje, naše správanie, vieme sa naučiť, ako pracovať s emóciami. Možno taká zaujímavosť, máme už vedecké dôkazy o tom, aké zmeny prebiehajú v mozgu u ľudí, ktorí pravidelne meditujú – napríklad amygdala, časť mozgu, ktorá je aktivovaná, keď prežívame stres alebo silné emócie, ako strach, jej aktivita bola znížená už po ôsmich týždňoch pravidelnej meditácie u pozorovaných ľudí.

Na vašom Instagrame @katarina_lincz aj na Facebooku zdieľate so svojím publikom rôzne rady a inšpirácie ohľadne well-beingu, ale aj svoje vlastné životné príbehy, a veľakrát spomínate najmä stres. Čo vám pomáha zvládnuť náročné situácie alebo obdobie neistoty, stresu?

V mojom živote som prišla k poznaniu, že raz som dole a raz hore. Raz sa darí, a raz sa nedarí. Beriem teda náročné a stresujúce situácie ako súčasť života. A keď už v takej situácii som, sústredím sa na riešenia, čo sa dá urobiť pre to, aby bolo lepšie. Zároveň mám vytvorenú kalibračnú stratégiu, to znamená, že viem, čo mi v živote prináša radosť, a robím takých vecí dosť na to, aby kalibrovali veci, ktoré mi prinášajú stres alebo nepríjemné pocity, ktorým sa nedá vyhnúť. Pravidelne tiež meditujem, a to mi so stresom alebo aj s inými ťažkosťami nesmierne pomáha.

Týmto témam, o ktorých sa rozprávame, sa profesionálne venujete aj v rámci LIA Institute. Aké programy ponúkate a pre koho sú určené?

LIA Institute poskytuje HR konzultácie, skupinové soft skills školenia, privátny koučing a motivačný spíking v oblastiach: mentálny a fyzický well-being, mentálna odolnosť, produktivita, stres manažment, osobný rozvoj, ale aj manažérske zručnosti. Ponúkame rôzne služby pre firmy, pre organizátorov konferencií, špeciálne programy pre lídrov, no a od januára 2022 budeme otvárať aj kurzy pre verejnosť, na čo sa osobne veľmi teším.

To určite poteší veľa ľudí, žijeme teraz v neľahkých časoch. Ako sa k vám môžu ľudia prihlásiť na kurz a čo všetko sa budú môcť naučiť? Dá sa vôbec niečo také ako meditácie učiť online?

Bude stačiť, ak záujemca príde na našu webovú stránku www.liainstitute.com a od januára si môže vybrať rôzne školenia, ktoré som ja navrhla a učím ich, ako napríklad práca s dychom, mindfulness, mentálna odolnosť alebo práve môj obľúbený stres manažment. Na to, aby sa človek mohol zúčastniť, musí mať viac ako 18 rokov a musí byť zdravý. Kurzy prebiehajú online a máme s tým veľmi dobrú skúsenoť, neuberá to na kvalite. Samozrejme, budeme organizovať napríklad aj retreaty pri mori alebo v horách, kde spojíme kurz aj s regeneráciou v prírodnom prostredí, takže nebude všetko iba online. Osobný koučing je zase vhodný pre ľudí, ktorí chcú riešiť konkrétny problém, alebo jednoducho preferujú individuálny prístup – stačí, ak mňa, alebo kohokoľvek z inštitútu kontaktujú cez akékoľvek médium a dostanú nezáväzné, podrobné informácie o priebehu.

katarina linczenyi  LIA Institute
Foto: Nanna Kreutzmann
Na vašich kurzoch sa venujete aj mentálnej reziliencii, teda odolnosti. Akými spôsobmi sa dá vybudovať?

Najjednoduchšia odpoveď je, že treba vychádzať z našej komfortnej zóny. Práve keď sme v živote postavení pred výzvu, a výzvu aj zvládneme, tak budujeme našu odolnosť. Ale, samozrejme, treba postupovať pomaly. Napríklad, ak viete, že vám nejde prezentovanie pred ľuďmi, začnite tým, že budete najskôr prezentovať pred kamarátom, nemusíte sa hneď postaviť na pódium na konferencii. Hlavne začnite. Budovaniu mentálnej odolnosti tiež pomáha uvedomenie si vlastných silných stránok. Keď si napríklad spomeniete na ťažkú situáciu z minulosti, ktorú ste zvládli, čo bola tá vec, ktorá vám v tom pomohla? Aký postoj, myšlienky, správanie alebo hodnoty ste v tej situácii mali? A vedeli by ste na nich stavať aj teraz? To sú otázky, na ktoré si môžete skúsiť odpovedať.

Čo bolo pomyselným impulzom na založenie LIA Institute? Prišlo to náhodne, alebo ste sa téme well-beingu venovali už dlhšie?

Je to dlhší príbeh. Keď som vyrastala v Bratislave, pamätám si, že atmosféru medzi ľuďmi som vnímala ako veľmi negatívnu, pochmúrnu. Ľudia sa na seba neusmievali, veľa z nich sa tvárilo, akoby im niekto ukradol desiatu, a celkovo som mala pocit, že kamkoľvek prídem, všetci sa iba sťažujú, akú majú chorobu a čo všetko sa im nedarí. Tiež som nemala pocit, že by inakosť alebo individualita boli tolerované, nieto ešte podporované. Možno to bolo tým, že som bola len dieťa a ešte aj tak trochu pesimistka, ale takto som to vnímala. Zároveň, keď sa povedalo slovo psychológ alebo slovo mentálny, tak vzbudzovalo strach alebo hanbu. Veď k psychológovi, alebo sa mu hovorilo aj cvokár, chodia iba tí blázni, ktorí majú schizofréniu, depresiu a podobne.

Tak to nevnímali iba niektorí dospelí, tak som to vtedy vnímala, bohužiaľ, aj ja a moja trieda, keď nám na základnej škole predstavili školského psychológa. Zároveň ani na základnej, strednej či na vysokej škole nás nikto neučil, ani na hodinách filozofie, ako máme napríklad pracovať s našimi emóciami, ako sa máme učiť, ako si v živote utriediť hodnoty, ako sa nezlomiť pod tlakom, alebo ako asertívne komunikovať. Soft skills, emocionálna inteligencia, alebo kritické myslenie, neboli v kurze. Naši rodičia nás tiež doma neučili, čo máme robiť s našimi emóciami, veď plakať je znak slabosti, tak čo plačeš, hovorievalo sa hlavne chlapcom.

No a potom takýto už dospelý človek príde napríklad do korporátu, do práce alebo do biznisu, kde mu povedia, že musí vedieť, ako zvládať stres a tlak, pretože to bude náročné, ale keď bude mentálne silný a bude podávať výkon aj pod tlakom, môže dostať povýšenie. Odkiaľ má ten človek vedieť, ako zvládať stres alebo tlak, keď nielenže ho to nikto nikde nenaučil, ale ešte mu bolo vštepované, že dôležitý je výkon a nie nejaká emocionálna inteligencia alebo nejaký well-being? To bola jedna z prvých otázok, nad ktorou som sa zamýšľala, keď sa o dekádu neskôr rodila myšlienka založiť LIA Institute, pretože práve v LIA Institute firmy aj jednotlivci nájdu okrem iných služieb aj školenia, vzdelávacie aj tréningové kurzy, na ktorých sa takéto zručnosti môžu naučiť.

katarina linczenyi
Foto: Federico Buzzoni
Aj keď sa asi situácia od čias vášho destva už zlepšila, vnímate v našej spoločnosti stále prevládajúcu stigmu okolo mentálneho zdravia a to, že ľudia sa hanbia ísť za psychológom?

Keď si zlomíme nohu, hneď sa chystáme na pohotovosť. Keď iba trochu začneme kašlať, ideme za obvodným lekárom. Keď nám je však ťažko na duši, za psychológom nejdeme. Zdravie máme iba jedno, fyzické a psychické zdravie idú ruka v ruke. Nie je to hanba, keď nám nie je psychicky dobre, ani keď ideme za psychológom – život nie je ľahký a my nie sme roboti. Je normálne sa necítiť stále šťastný. Ani ak žijeme s diagnózou, napríklad s depresiou alebo úzkosťami, nie je to hanba.

Lenže veľa ľudí to vidí presne opačne. Hanbia sa, alebo sa boja. Potom sa stáva to, že taký človek nikdy nevyhľadá pomoc a jeho stav sa iba zhorší. Alebo aj vyhľadá pomoc psychológa, ale nikomu v kruhu najbližších o svojich ťažkostiach nepovie – ani partnerovi, rodine, kamarátom, kolegom, pretože sa bojí, že to neprijmú, a že bude odmietnutý. Ale takýto človek je potom veľmi sám a trpí, pretože práve to miesto, kde by mal nájsť bezpečie, prijatie a porozumenie, mu ho nedáva. A potom sú aj takí, ktorí si z mentálneho zdravia robia srandu, neveria tomu a sú schopní povedať človeku, ktorému nie je psychicky dobre, že sa ľutuje, alebo že však sú aj horšie veci a podobne – čo, samozrejme, tomu človek len ublíži.

Veľmi by som si priala, aby sme sa ako spoločnosť dostali do stavu, keď mentálne zdravie budeme brať vážne, keď sa ľudia nebudú hanbiť vyhľadať pomoc alebo sa zdôveriť svojim najbližším, no zároveň, že budeme my všetci k sebe tolerantnejší, empatickejší a milší – bez toho to asi nepôjde.

Kedy nastal vo vašom živote zlom a rozhodli ste sa venovať práve well-beingu? Aká bola vaša motivácia?

Prvý zlom nastal, keď som sa začala venovať freedivingu profesionálne, pripravovala som sa na preteky a presťahovala som sa do Egypta, aby som sa mohla venovať hĺbkam, keďže na Slovensku som mohla trénovať viac-menej iba v bazéne. Zmenila som životný štýl, okrem veľa pohybu som dramaticky upravila svoju stravu, mala som pravidelný poriadny spánok a súčasťou každého dňa bol aj mentálny tréning, meditácie, dýchacie a relaxačné cvičenia.

Po určitom čase prišiel jeden deň, bola som uprostred hádky v jednej skupine, a bola som pokojná, čo ma prekvapilo. Celkovo som mala pocit, že som sa zmenila. Mala som vnútorný pokoj, bola som vyrovnanejšia, sebaistejšia, mentálne silnejšia, koncentrovanejšia a jednoznačne som sa cítila lepšie aj po fyzickej stránke. Vtedy som na vlastnej koži pocítila pozitívny efekt nielen zdravšieho životného štýlu, ale práve aj toho, keď sa človek začne starať o mentálny well-being.

Veľa ľudí sa ma pýta na nejakú zázračnú techniku, ako sa napríklad vyrovnať stresom, ale pritom základ je niekde úplne inde – v prvom rade dobre spať, stravovať sa, hýbať sa, mať dobré vzťahy a podobné základné potreby. Došla som k poznaniu, že veľa robí náš mindset, teda s akým postojom pristupujeme k životu, môžeme sa naučiť rôzne soft skills, môžeme vedome vo svojom živote niečo meniť, aby sme sa cítili lepšie. Tiež som si uvedomila, že zamýšlať sa nad tým, čo nás robí šťastnými, sa môžeme aj vtedy, ak sme po psychickej stránke v poriadku a zdraví.

katarina linczenyi  LIA Institute
Foto: Archív Kataríny Linczényiovej
V roku 2013 ste sa ponorom do 85 metrov stali ženou s tretím najhlbším ponorom s monoplutvou na svete. Počas tréningu ste boli ešte hlbšie, 95 metrov, vtedy pár metrov od svetového rekordu. Stále držíte všetky slovenské národné rekordy. Ako vás tieto skúsenosti mentálne posilnili? Keď idete takto hlboko, asi nie je priestor na žiadny stres.

Pretekanie ma naučilo nevzdávať sa. Nie vždy sa darí, či už na tréningu, alebo na pretekoch, treba to zobrať športovo, otriasť sa, uvedomiť si, kde nastala chyba a sústrediť sa na zlepšenie, ale hlavne nenechať neúspech, aby nás odradil. Aspoň tak som k tomu pristupovala ja. Naučila som sa tiež, ako zvládať stres, pretože keď idete do vody, stres tam nemá čo robiť. To nie je tlak vody ani hĺbka, ktoré by boli nebezpečné, najnebezpečnejšie sú vaše vlastné myšlienky a váš vlastný strach. Nie je tam priestor na pochybovanie a negatívne myšlienky.

Zo sveta športu a z tajuplného oceánu ste odišli do sveta korporácií. S freedivingom ste už skončili úplne, alebo vás ešte uvidíme na stupni víťazov? Ako ste sa vyrovnali s touto zmenou? Veľa ľudí by si to s vami asi skôr vymenilo a išlo z kancelárie k moru.

Bola to jednoznačne obrovská zmena, ale prišla prirodzene. Život je zmena. Tak, ako som v detstve našla vášeň pre freediving, tak som teraz našla vášeň pre ľudské psyché. Freediving je však stále súčasťou môjho života, trénujem, učím svojich študentov prostredníctvom klubu v Bratislave s názvom Freedive Kyanos, organizujem expedície do rôznych kútov sveta. Freediving a voda sú pre mňa stále akýsi druh terapie, chodím si do vody vyčistiť hlavu. No už nepretekám, to je ten jediný rozdiel. Príprava na preteky berie veľa času a energie, ktorú teraz už chcem dávať do iných vecí, nie je to len LIA Institute, ale aj moja rodina a moje štúdium, momentálne študujem psychológiu, plánujem aj neurovedu, čo je samo osebe veľmi náročné. No klamala by som, ak by som tvrdila, že mi preteky nechýbajú, ak bude priestor a financie, rada by som urobila ešte jeden slovenský rekord.

katarina linczenyi
Foto: Nikolas Kouvaras
Ešte v čase, keď ste sa venovali freedivingu profesionálne, ste vyhoreli. Čo ste si z tejto skúsenosti odniesli?

Áno, zažila som stav vyhorenia. V mojom prípade to bolo dosť vážne pretrénovanie sa. Ponaučenie, ktoré som si odniesla, je, že pomaly ďalej zájdeš. Sú momenty, keď treba vystúpiť z komfortnej zóny, nevzdať sa a podať výkon, a sú momenty, keď sa treba zastaviť, zreflektovať a možno urobiť krok späť. Balansovať tieto dva protipóly je však umenie, no aspoň teraz viem, že balans sa nesmie podceňovať. Keď sa to stalo, nevenovala som sa ešte otázkam well-beingu a mrzí ma, že som pri sebe nemala psychológa alebo dobrého kouča, ktorý by ma vedel usmerniť, verím, že by som sa vyhoreniu vyhla.

Kedy je potrebné spomaliť, aby sme sa vyhoreniu vyhli? Aké varovné signály si máme na sebe všímať?

Veľa ľudí, ktorí vyhoria, sú perfekcionisti – musia mať všetko skvele urobené a zároveň byť optimistami, pretože si myslia, že to všetko, čo si naložili na tanier, aj zvládnu dotiahnuť do konca, alebo sú to tiež workoholici, ktorí si užívajú stav, keď sú neustále zaneprázdnení a nevedia „robiť nič“. Príznaky vyhorenia môžu byť rôzne: strata motivácie, pocit konštantného vyčerpania, a to aj keď sme si oddýchli, neschopnosť sústrediť sa, pocit, že nie sme efektívni, nechuť niečo robiť, alebo vyslovene odpor k niečomu, čo sme predtým mali radi, alebo k práci, negatívne alebo cynické myšlienky, frustrácia, iritabilita – čiže aj malý problém v nás vyvolá silnú emocionálnu reakciu, časté choroby, pretože chronický stres má efekt na imunitný systém, ale aj správanie, ako prílišná konzumácia alkoholu.

Je dôležité povedať, že ak sa necítite dobre, alebo máte podozrenie, že by ste k vyhoreniu mohli smerovať, tak vyhľadajte psychologickú pomoc, a tiež je dobré investovať do prevencie – naučiť sa, ako zvládať stres a podobne.

Čítajte tiež

V jednom rozhovore ste povedali, že čas na regeneráciu je veľmi dôležitý. Koľko hodín takéhoto času „ničnerobenia“ by sme si mali vyčleniť ? Mali by sme len ležať a naozaj vôbec nič nerobiť, minimalizovať podnety z okolia, alebo sa môžeme počas regenerácie venovať tomu, čo nám prináša radosť, napríklad čítaniu knihy alebo pozeraniu filmu?

Rada používam pojem robenie ničoho, aj keď možno nie je úplne korektný, no pre mňa vystihuje ten moment, kedy naozaj len oddychujeme, fyzicky aj mentálne, a nemyslíme na starosti a povinnosti. Práve vedieť sa vypnúť je najčastejšia téma, s ktorou za mnou chodia moji klienti. Napríklad keď ste na dovolenke na ležadle, ale ťukáte do telefónu, vybavujete pracovné e-maily, alebo len premýšľate o práci, telo síce oddychuje, ale hlava nie. Je preto dôležité myslieť aj na mentálny oddych, nielen fyzický.

Môžete ho tráviť niečím, čo vám robí radosť, alebo len niečím, pri čom relaxujete. Koľko oddychu si počas týždňa naordinovať, je veľmi individuálne, nedá sa to takto povedať, no ja odporúčam držať sa pravidla, čím viac záťaže mám, tým viac času potrebujem na regeneráciu, čo je logické a platí to aj v športe. Tiež mojim klientom odporúčam, aby si na seba našli každý deň čas, napríklad jedna hodina len pre seba, sami so sebou, keď nepremýšľame o práci a povinnostiach.

A čo ak ide o aktívny oddych, napríklad šport?

Šport je úžasná vec, pomáha nášmu telu aj psychike, je to aj skvelý aktívny oddych. No v kontexte oddychu by som bola opatrná aj so športom. Pred pár rokmi som riešila prípad klienta, ktorý chodil každý deň po práci behať, bola to jeho stratégia, ako uvoľniť stres. Lenže on žiadnu inú stratégiu nemal, a išiel behať, aj keď bolo vonku 38 stupňov a on týždeň poriadne nespal, pretože v práci mali deadline na dodržanie projektu. Odpadol na antuke. Ponaučenie je, že by sme si mali vytvoriť viac ako len jeden spôsob, akým sa vieme zrelaxovať. A zároveň, keď nám telo hovorí, že je vyčerpané, tak namáhavý šport nie je najlepšia voľba.

Vráťme sa ešte k freedivingu. Prečo ste sa vlastne preň rozhodli? Kedy a kde ste ho po prvýkrát vyskúšali?

Od detstva mám problematické zdravie, v jednej etape života som trpela obrovskými bolesťami kĺbov. Hrozilo, že skončím na vozíčku. Nemohla som toho veľa robiť, až na plávanie, kedže vo vode kĺby trpia menej, pretože voda nadľahčuje. Úplnou náhodou som sa dostala k tomu, že som vyskúšala freediving a hneď som sa doň zamilovala, a rozhodla som sa mu naplno venovať. Vo vode, najmä v oceáne, som našla vnútorný pokoj, ktorý som na súši, v meste nemala. Prvýkrát som si vyskúšala freediving v bazéne v Bratislave, a potom na Kanárskych ostrovoch v Atlantiku.

katarina linczenyi
Foto: Alex St. Jean
Od akého veku sa dá začať s freedivingom? Môže ho vyskúšať každý, alebo je potrebné mať na to nejaké predpoklady?

Odporúčam začať s freedivingom, keď je človek dospelý, teda 16 až 18 rokov. Je to šport vhodný pre každého, kto nemá závažné zdravotné problémy, má zdravé najmä srdce a pľúca. Vek ani level fitnesu nie je obmedzením, ale je potrebné, aby človek vedel, samozrejme, plávať.

Čo všetko zahŕňa predpríprava na ponor? Dá sa zvyšovať kapacita pľúc aj v dospelosti?

Z dlhodobého hľadiska som trénovala nielen v mori v hĺbke, ale aj v bazéne, plavecký tréning, tréning zádrže dychu ako takej, dýchacie cvičenia, technika pohybu, tréning v posilňovni, strečing hrudného koša, joga, tréning techník vyrovnávania tlaku v stredouší, mentálny tréning. Tesne pred ponorom, alebo v deň ponoru, sa sústredím iba na to, aby som bola koncentrovaná a zrelaxovaná. Je dôležité nenechať sa vystresovať. Hlavne na pretekoch. Kapacita pľúc sa v dospelosti už nedá zväčšovať tak moc ako u detí, ale zase sa môže zmenšovať zlým životným štýlom – fajčením, prílišným pitím alkoholu, alebo nešportovaním. Určite dýchacie cvičenia a aeróbne športy, ako plávanie alebo beh, naše pľúca udržujú zdravšie.

Ako to funguje na fyziologickej úrovni, keď sa zanoríme? Do akej hĺbky sa dokáže ponoriť začiatočník?

V tele sa aktivuje cicavčí potápačský reflex, vďaka ktorému môžeme robiť freediving. Spomalí sa tep, stiahnu sa cievy na končatinách – aby sa šetrilo kyslíkom, aby sa teda míňal pomalšie a išiel iba k najdôležitejším orgánom, svaly v rukách a nohách bez toho kyslíka chvíľu vydržia, ale srdce nie. Do pľúc sa v určitej hĺbke nahromadí krv – nie je to bolestivé, je to tiež ochranný mechanizmus, ak by tam totiž krv nebola, tak by obrovský tlak vody pľúca príliš stlačil a poškodil. Krv je kvapalina, a podľa zákonov fyziky je kvapalina pod tlakom na zemskom povrchu nestlačiteľná. Začiatočníci sa na začiatočníckych kurzoch potopia tak do 10 až 20 metrov. Ale potom neskôr po tréningu, keď už sú pokročilí, idú aj do 40 metrov.

katarina linczenyi
Foto: Philip Hamilton
A čo na úrovni našej mysle? Aké sú myšlienky a pocity v hĺbke povedzme 80 metrov?

Dostávate sa do stavu FLOW – teda stavu, keď ste skoncentrovaní na moment, na to, čo robíte, že nič iné akoby neexistuje. Nepremýšľate o tom, čo bolo alebo bude, iba si užívate moment. Ja si užívam voľný pád, keď ma ťahá gravitácia smerom nadol uprostred modrej a sústredím sa na to, aké zrelaxované mám telo. Myšlienky tam dole nemám – ak je to dobrý ponor, tak tam nepremýšlam, mám však pocit pokoja a zároveň pokory a aj splynutia s prírodou. V našom rýchlom svete nad hladinou vcelku vzácne pocity.

Aké sú vaše obľúbené destinácie na freediving? Sú aj také, ktoré sa dramaticky zmenili v dôsledku klimatickej krízy? O eko témach aj pravidelne pro bono prednášate na základných školách. Aké sú reakcie detí?

Moje obúbené destinácie sú jednoznačne pobrežie Červeného mora, Austrália, Tonga, Škótsko, ale aj Srí Lanka, kde som mala možnosť stretnúť sa s bájnou modrou veľrybou počas natáčania dokumentu. Je to najväčší živočích na svete, dlhý aj 30 metrov. Bohužiaľ, musím povedať, že ekologická situácia je katastrofálna. Koralové útesy umierajú. Je jeden útes, kam sa vraciam každý rok už desať rokov, viac-menej mi umiera pred očami. Keď som to videla, plakala som pod vodou cez potápačskú masku, čo som teda nevedela, že je možné.

katarina linczenyi
Foto: Alexey Molchanov

Nie sú to iba útesy, kolabujú celé ekosystémy, klimatická kríza má negatívny vplyv aj na morské prúdy, na schopnosť oceánu produkovať kyslík a absorbovať oxid uhličitý, ubúda nám biodiverzita – teda živočíšne druhy, ubúdajú nám v svetových moriach ryby, topíme sa v našich vlastných odpadkoch. Určite si nemyslím, že by vlády robili pre udržateľnosť dosť, na druhej strane situácia nie je jednoduchá, na planéte nás bude čoskoro osem miliárd, a potrebujeme energiu – veľa energie.

katarina linczenyi
Foto: Valeria Krasnova

Udržateľný rozvoj je komplexná téma a mali by sa k nej vyjadrovať najmä odborníci v oblasti inžinierstva, klímy, energetiky, cirkulárnej ekonomiky a prírodovedci. Moje kompetencie teda nie sú radiť ľuďom, čo máme robiť, ale dávať svedectvo o tom, čo sa deje prostredníctvom dokumentov, príbehov a aj prednášok. Keď deťom ukazujem fotky a rozprávam príbehy o tom, čo vidím, že sa deje v mori, je to pre ne často šok a vidím, s akým záujmom a pozornosťou počúvajú, niekedy povedia aj niečo milé, napríklad, že ony učia svojich rodičov, aby recyklovali a podobne. Považujem za veľmi dôležité vzdelávať v tejto sfére deti, pretože raz z nich budú dospelí, ktorí budú robiť rozhodnutia, a je potrebné, aby chápali, že bez funkčnej planéty budeme mať ako ľudstvo nesmierne problémy – a už ich aj máme.

Ja dúfam, že čo najskôr sa nám podarí prejsť na ekologickejšie zdroje energie, vrátane jadra, a na cirkulárnu ekonomiku, že budeme viac investovať do technologických inovácií, ktoré prinesú úžitok, aj že sa zmení správanie nás spotrebiteľov voči tomu, čo a ako nakupujeme.


katarina linczenyi
Foto: Nanna Kreutzmann
Katarína Linczényiová je zakladateľka LIA Institute, koučka, mentorka a lektorka zameraná na oblasť stres manažmentu a zvyšovania mentálnej odolnosti. Ako konzultantka sa venuje téme well-beingu vo firmách, pracuje hlavne s lídrami, ale aj s HR a vedie tiež skupinové kurzy a osobný koučing pre verejnosť. Vo svojej bývalej kariére v športe, ako profesionálna atlétka vo freedivingu, dosiahla hĺbku osemdesiatpäť metrov, čo bol tretí najhlbší ženský ponor s monoplutvou na svete za rok 2013. Katarína sa delí so svojimi klientmi o svoje skúsenosti a inšpiráciu zo sveta extrémneho športu, kde treba podávať výkon aj pod tlakom, mimo zóny komfortu. Problematike stresu sa venuje ako hosťujúca motivačná rečníčka na mnohých medzinárodných podujatiach, ako napríklad Executive Summit, CEO Forum či TEDx. Katarína získala vzdelanie na viacerých medzinárodných inštitúciách vrátane Oxfordu. V roku 2021 bola prostredníctvom Social Awards Slovakia nominovaná medzi 15 najvplyvnejších osobností v kategórii Public Health. V Bratislave vedie svoj športový klub Freedive Kyanos, ktorý dáva príležitosť zažiť čaro freedivingu aj nešportovcom a začiatočníkom.
Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore