Roadtrip s deťmi: Mama, chcem byť vagabund

Lahodné to slová pre ucho milujúceho rodiča. Máme istotu, že decko nefláka jazyky a pri štúdiu používa aj výkladový slovník, ako aj nezvratný dôkaz spoločného genofondu. Aj my zbožňujeme diaľky, slobodu a nezávislosť. Je skvelé, keď deti dedia aj koníčky svojich rodičov.

Rodinný roadtrip

Spomínate si ešte na malý kufor auta a veľký rezeň na cestu? Na časy, keď slovo klíma bol neznámy pojem? Najlepšou navigáciou bol spolujazdec s trojročnou mapou v ruke a pri naštartovaní museli mať všetci pasažieri zavreté okná. Európa bola terra incognita, kolóny na hraniciach boli čakaním na Godota a pasy s vízami sa strážili úzkostlivejšie ako deti.

Od tých čias sa našťastie veľa vecí zmenilo. Časy, keď bola rodinná dovolenka výnimočná udalosť a cestovať k moru mohli len vyvolení, sú už dávno preč. Žijeme v dobe leteckej a nízkonákladovky presvedčili každého, že všetko nad 1 000 km je neskutočne ďaleko na to, aby to niekto „odšoféroval“. A vôbec, kto nelieta nie je IN. Diaľková autoturistika s deckami má na prednom skle nalepených veľa predsudkov a pre mnohých je príliš nezaujímavá nato, aby sme sa tým mohli chváliť kolegom v práci počas minimálne jedného mesiaca.

Lenže v lietadle, pokiaľ ho neunesú, nič nezažijete. Na štyroch kolesách sa stále niečo deje. Mení sa krajina aj otázky detí. Žiadny cestovný poriadok, len voľnosť a nedostižný horizont. Priznám sa, že mňa lietanie vôbec nelákalo. Ako dieťa som milovala rodinné dovolenky autom k moru so všetkým, čo k tomu patrilo. Mali sme bláznivú radosť vždy, keď sme so sestrou uvideli z uháňajúceho auta šíre more.

Bol to zážitok roka – vycestovať bolo niečo vzácne a na tú dobu také drahé. Vzrušenie, nečakané situácie, neznámo a pocity objaviteľov. A čo iné sa mi ešte spája s cestovaním? Škoda. Bolo to auto, na ktorom sme chodili s rodičmi na dovolenky k moru – tradície, zážitky, emócie. Detské časy vystriedali dospelácke.

Tohtoročná prvá rodinná dovolenka, ktorú som naplánovala od A po Z, bola pre mňa neopísateľnou výzvou. Mala som všetko – pútavý itinerár, časové rezervy, dohodnuté ubytko aj pružné nervy. Keď idete s deťmi, určité situácie sa nedajú predpokladať, a tak jednu maličkosť som nezapočítala do plánov – ich okúzľujúce rozmary. Rozlúčenie, slzy, ale hlavne – „vezmime si jedlo k sebe do auta a nenechávajme všetko v kufri“. No mne v hlave behali otázky.

Dá sa ešte zmeniť náš pohľad na cestovanie autom? Pred sebou máme skoro 4 000 km. Bude to deti vôbec baviť? Nebolo by predsa len lepšie zaletieť si tam? Dokážeme sa prispôsobiť deckám, neprispôsobiť dopravným situáciám a vykresať zo stoviek kilometrov neobyčajnú a nezabudnuteľnú dovolenkovú road movie? A tak sme vyrazili – autom po Európe.

Casino – luxusné jachty – rýchle autá

Deti treba neustále okrem napomínania aj pozitívne inšpirovať. Preto sme zakotvili v monackom prístave s výchovnou frázou – vidíte, keď sa budete dobre učiť… a prehliadka začala.

Zabudnite na luxusné butiky, nočné párty, prebdené noci, vysoké stávky, nádherné ženy vo zvodných šatách a na ich sprievod v bezchybných frakoch anglických gentlemanov. Máme so sebou deti. Závodným okruhom F-jednotky som sa prepracovala k mojej skutočnej realite Monaca. Boli to tri nekonečné hodiny obzerania rybičiek v Oceánografickom múzeu s fotením akvárií z každého uhla.

A pre suchozemské deti žiadna voľná lavička na dohľad. Na obzore len ďalšie deti, kočíky a exkurzie dôchodcov. Ale potom vás to uchváti – koniec koncov, nič iné vám ani nezostáva. Uvedomíte si, že nikde inde už nevidíte krásu, pestrosť a rozmanitosť našich oceánov a morí aj s ich obyvateľmi len v jednej budove.

Sladký život

Dva roky odvtedy, čo každému rodenému Francúzovi pri spomienke na malebné Nice prebehol mráz po chrbte, si toto svojrázne pobrežné mesto prevoňané morským vánkom dýcha pokojom a takou tou bohémskou radosťou zo života, akú som videla len v Stredomorí. Partičky a páriky posedávajú a vychutnávajú si nekonečnú večernú pohodu.

Na preslávenej anglickej promenáde bez konca vás predbiehajú bežci, korčuliari aj skateboardisti a vy zas dobehnete maliarov, hudobníkov a iné bližšie neurčené umelecké smery. Máte chuť na drink, ale súťažíte v hádzaní skaliek do mora. Vlna za vlnou sa valí a tá najmokrejšia nás najkratšou cestou posiela k autu.

Sexi svätý

Viete, čo sa robí najlepšie koncom zimy v mondénnom a poloprázdnom Saint-Tropez? Plánuje sa letná dovolenka. Viem, že to tu bude v lete zabité, ale tá atmosféra je nezameniteľná. Prelistovali sme obľúbené letovisko Brigitte Bardot ako gýčový pobytový katalóg a v zapadnutej uličke nahlas premýšľame – kam ešte.

Našu teóriu, že bez znalosti jazykov sme v cudzine stratení, nabúrava srdečné ahojte. S rodenými východniarmi s dušou i srdcom na dlani si vymieňame dojmy, nápady aj Instagramy. Tak kam a ako na letnú dovolenku? No predsa Provence autom – veď je to kúsok.

Okrem zaujímavých cieľov pre budúce cesty si odnášame aj palmový list, pichliače z kaktusu v prstoch a skoro aj pierko páva. Deťom treba vysvetliť, že aj keď sú Slováci, všade jazykové vzdelávanie sa nesmie zanedbávať.

Najväčšia diera Európy

Ak milujete šoférovanie ako ja, zbavte sa diaľnic a nechajte sa zviezť úzkymi serpentínami nad Azúrovým pobrežím. Nespočetné zákruty a správna hudba v reprákoch vám pomôžu objaviť zákutia, kde nájdete len domácich. Typické kamenné vidiecke uličky, vinice a čarovné stredoveké zámky na úpätiach skál.

Postupne sa doplazíte až k najväčšiemu kaňonu v Európe. Gorges du Verdon s riekou Styx – to sú neskutočné výhľady a blankytne tyrkysová voda. O deti sa nemusíte báť, žiadny Cerberus ich tu nezožerie. Pokojne si v tichu vychutnajte západ Slnka za horizont a oni zatiaľ stihnú nakŕmiť kačky, nakŕmiť samých seba, naháňať kačky, naháňať aj seba na brehu a zmiznúť v jaskyni. Keď sa mi podarilo dať dokopy všetkých účastníkov zájazdu, vyrazili sme k ďalším nebezpečenstvám.

Neznámy Avignon

My moderní rodičia, samozrejme, vieme, o aké mesto ide. Avšak pre 100 % mojich zverencov v aute to bola len ďalšia divne znejúca francúzska skomolenina. Otázky typu, kam to vlastne ideme, načo a čo tam budeme robiť sa zintenzívňovali s ubúdajúcimi kilometrami.

Našťastie ma pred ďalšou záplavou otravných otáznikov – prečo sme nešli radšej do drogového prekladiska v Marseille –zachránil krásne vysvietený park kolotočov hneď pri vstupe do mesta. Moderné kovové konštrukcie ostro kontrastovali s efektne nasvietenými hradnými múrmi. A otázky zrazu nabrali iný spád. Znudené pohľady vystriedalo nadšenie v hlase. Tak kedy a na ktorý kolotoč sa ide ako na prvý? A prečo vlastne nezastavujeme? Určite skončíme v nejakom nudnom hoteli.

No pretože bolo deväť večer a všetky žalúdky boli prázdne, po check-in v hoteli sme si to namierili autom priamo do centra. Mimochodom, už som vám povedala, že mať vlastné auto na dovolenke je super? Večerný život vo Francúzsku sa práve začínal, ľudia vyrážali do ulíc a hlavne na dobré jedlo. Zisťovať, čo chcú jesť, by bolo úplne zbytočné. Šetriac čas, námahu a nervy som rovno požiadala TripAdvisor, nech mi ukáže najlepšie pizzerie v okruhu sto kilometrov.

Voľba bola jasná – štýlovo zariadená útulná reštaurácia kúsok od hlavného námestia. Už pri vchode nás ovalil závan z kuchyne a ja som zase skoro ovalila dvermi otca rodiny, ktorý sa nešťastne postavil rovno do cesty hladným pocestným. Znalí francúzskych pomerov, nerozbehli sme sa po reštike hľadať miesto. Pekne som kvočala pri vchode aj so svojimi kuriatkami, kým nás nejaký livrejovaný nepríde usadiť. Trojčlenná rodinka stojaca pred nami sa musela trošku potisnúť, aby sme mohli vo dverách stáť pre zmenu my.

Naše nepriechodné postavenie ocenil čašník nevraživým pohľadom a stručným odvrknutím. Ako sme tak stáli, mali sme dosť času poobzerať sa. Okrem skvelo vyzerajúcich tanierov som nemohla nájsť verného spolustolovníka mnohých rodín – mobil. Narátala som štrnásť stolov a nula ksichtov, ktoré by pozerali do mobilu. A to nebolo všetko.

Dokonca ich nemali ani úhľadne vyložené na stole, ako je u nás dobrým zvykom. Bolo to neobvyklé – ľudia a deti sa rozprávali len medzi sebou. Čo tí Frantíci snáď zaspali dobu? Veď konverzovať pri dobrej večeri a nezapojiť do nej svoj mobil je vskutku neodpustiteľné. Jedine, žeby niečo tušili o spoločne strávených neopakovateľných chvíľach. Čas bežal, my sme stáli a rozlietaný čašník nám nevenoval ani pohľad. Stačilo nám desať minút postávania na položenie zásadnej otázky – byť tu, či nebyť? Trpezlivosť je ušľachtilá vlastnosť, keď máte plné brucho. 

Tam, kde zlyhá Hamlet so svojimi emóciami, nastupuje železná logika Agathy Christie a efektívni rodičia.

Bol typicky stredomorský čas večere. Nečakať a odísť znamenalo riskovať a okúsiť rovnaké sklamanie aj v inej reštike. A veľa vyškerených a spokojných domorodcov rovná sa vynikajúce jedlo. Naostatok, keď sa oplatilo čakať tým pred nami, musí sa aj nám. Prikovaní hladom nedeľnej noci, sme si ani nevšimli, ako ušlo krásnych 38 minút čakania. Odmenou nám bola skvelá večera. Áno, aj to sa dá s deťmi. Skvele zvládnutá lekcia, ako nepodľahnúť emóciám a prázdnemu žalúdku.

Od pápeža po vodu a psí tridsiatok

Okrem Ríma je Avignon jediné mesto, ktoré desiatky rokov prekvitalo ako sídlo pápežov. Aj naše historické okienko sme otvorili blúdením v útrobách pápežského paláca. Hneď pri vstupe nás vyzbrojili a každý získal historopad, aby sa mohol ponoriť do dejín tohto nezvyčajného miesta. Deti mohli vďaka tabletu hľadať v každej miestnosti ukryté poklady a my sme zase obdivovali majestátnosť architektúry a výhľady na mesto. 

Avignon nám ponúkol okrem včerajšieho večerného kulinárskeho zážitku aj druhý v podobe výborných palaciniek v kostolnej Crêperie. Posilnení sme sa znovu ponorili do histórie, tentokrát o pár storočí hlbšie, do čias rímskych legionárov. A tak sme išli skontrolovať, či slávny Pont du Gard ešte zásobuje vodou neďaleké Nîmes. Zrejme akvadukt nespĺňal hygienické predpisy, tak ho dali na zoznam UNESCO. Impozantná stavba.

Keďže školský rok stále prebiehal, vyslala som dieťa v rámci cudzojazyčnej prípravy oboznámiť sa s reáliami na francúzsko-švajčiarskom pomedzí a zakúpiť diaľničnú známku. Spokojne si vykračovalo spolu so svojou vynikajúcou angličtinou a slušnými základmi francúzskej pantomímy. Samo chúďa netušilo, do čoho ide a na aký psí tridsiatok vyjde. Všetci to poznáme: na Slovenku po slovensky a vo francúzsky hovoriacom Švajčiarsku len – po francúzsky.

Ďalšia lekcia od života – je jedno koľko jazykov vieš – u nás si nevrzneš.

Autá kam oko dovidí

Na správnej road movie si doprajte aspoň jednu svetovú premiéru. Naša nás čakala na ženevskom autosalóne. Nemalo sa čo stať, žiadne auto nebolo naše, tak sme deti vypustili. Sedieť museli, samozrejme, v každom, v ktorom to bolo povolené – v niektorých aj viackrát. Spokojne môžem konštatovať, že žiadny novinár neprešiel výstavu tak dôkladne ako my s deťmi.

Atrakciou sa stávame, samozrejme, aj my, keď pri premiére športiaku býčej automobilky zaznie: „Zober ma na koňa, lebo nič nevidím“. Decko na pleciach sa tak dostalo aj do čínskych sociálnych sietí. Nášmu zanietenému fotografovi bolo dokonca umožnené vojsť aj do priestorov k autu, kde to mali bežní smrteľníci zakázané. SBS-kár sa už nemohol pozerať, ako praktikuje gymnastické cvičenia, len aby čo najlepšie odfotil auto ponad sklenený plot.

Komu sa nelení, tomu sa točí

Čím to je, že sme s deťmi prestali cestovať autom? Je roadtrip „len“ tuto po Európe neatraktívny, keď ostatní lietajú do Thajska a na Male Divy? Alebo sa nebodaj nevyrábajú spoľahlivé autá, ktoré by zvládli toľké kilometre? To sotva. Zväzujú nás oklieštené, skreslené predstavy, že cestovanie s deťmi autom je otravne a úmorné. Sú na vine len deti? Nemôže to byť aj inak? Dokážete dať štyrom kolesám opäť šancu?

Čo si teda zbaliť, keď chceme spoznať miesta z iného pohľadu? Netradičného, nevšedného, neobkukaného a veselého? Čo určite nezabudnúť doma?

Predsa auto plné deti!