Ak by bolo všetko ako má, včelám by sa darilo oveľa viac na vidieku ako v meste

Vedeli ste o tom, že aj včela môže byť v strese? Že špinu si do úľa neprinesie, ale pesticídom zabrániť nevie? V rozhovore s mestskou včelárkou Petrou Ježekovou z mimovládnej organizácie Živica sa dozviete aj to, ako môžeme včelám pomôcť ako jednotlivci či to, že rozpoznať dobrý pravý med nie je veru až také jednoduché.

Na čo všetko z toho, čo denne konzumujeme a spotrebovávame, potrebujeme my ľudia včely?

Hovorí sa, že každé tretie sústo potravy máme vďaka včelám. Je dôležité povedať, že včely nie sú jediné opeľovače, ale sú najefektívnejšie. Prežili by sme bez nich, ale náš jedálniček by sa výrazne zúžil. Stratili by sme veľmi veľa ovocia aj zeleniny. Bez včiel by sme nemali ani také veci, ktoré síce vieme priemyselne nahradiť, ale chýbali by nám pre ich prírodnosť. Napríklad včelí vosk, ktorý sa používa v kozmetike, materská kašička sa tiež používa v kozmetike, ale aj v lekárske, potom tu máme včelí jed. Ten má protizápalové účinky, pomáha pri artritíde alebo reume. Používajú ho aj tí, čo majú sklerózu multiplex, aby im zmierňoval príznaky.

A samozrejme med, to je prírodné antibiotikum aj výživa. Dokonca sa hovorí, že med obsahuje všetko, čo potrebujeme pre prežitie. Má v sebe totiž určitý podiel vody, čo znamená, že by sme dokázali prežiť len na mede. Čoraz viac sa používa aj pri liečení kožných ochorení. Juraj Majtán zo Slovenskej akadémie vied robil v tejto súvislosti veľký výskum medu. Ľudia, ktorí mali chronické problémy a nehojace sa rany, ich prekonali práve vďaka terapii medom.

Rozprávame sa predovšetkým o produktoch od chovateľov včiel, no ako je to so včelami samotárkami, ktoré žijú voľne v prírode?

Včelu medonosnú, o ktorej sa rozprávame, pozná každý. V minulosti žili tieto včely voľne, v dutinách stromov, v prírode.

O našej krajine sa za čias Rimanov hovorilo, že je to krajina hustých lesov a včiel. To sa pokazilo v 70. rokoch minulého storočia.

Za socializmu sa inžinieri z Východného Nemecka rozhodli vyšľachtiť lepšiu včelu, mala byť výkonnejšia. Rozhodli sa, že včelu medonosnú skrížia s väčšou indickou včelou. No keď ju sem priniesli, nevšimli si, že bol na nej aj parazit, volá sa klieštik. Rozmnožili síce tieto včely po celom svete, no aj s klieštikom, na ktorého naše včely neboli pripravené, nevedia sa pred ním brániť. Začal včely ničiť. Voľne žijúcich včiel medonosných je už dnes preto veľmi, veľmi málo.

Oveľa tajuplnejšie a málo známe sú včely samotárky, u nás žije asi 650 druhov. V prírode prežívajú v odkrytých svahoch, trávnikoch, v dutinách v dreve či v škárach medzi tehlami. V mestskom prostredí prežívajú v kvetináčoch či v rákosových rúrkach. Sú rôznorodé – od tých úplne malinkých až po dreváre fialové, sú veľké ako palec. Ľudia ich často nevedia rozoznať, mýlia si ich s iným hmyzom. Neštípu, hoci majú žihadlo. Pocítili by ste ho asi naozaj len vtedy, ak by ste ich pučili v ruke. Sú veľmi plaché, ale významné opeľovače. Opeľujú totiž aj rastliny, ktoré sa včelám nechce. O ich živote sa veľa dozviete napríklad na webe vcelkysamotarky.cz.

Ako to, že sa včelám nechce?

Včely sú totiž generalisti, dávajú prednosť bohato kvitnúcim rastlinám. (smiech) Keď majú na dosah napríklad repku, opeľujú tú a na ostatné kvety kašlú. Včely samotárky a iné opeľovače potom opelia všetko ostatné.

Kto sú vlastne naši najvýznamnejší opeľovači?

Všetky včely sú významnými opeľovačmi, okrem nich tu však máme aj pestrice, niektoré druhy ôs, motýle, čmeliaky, mravce, dokonca aj niektoré druhy chrobákov. V zahraničí opeľujú aj niektoré netopiere, vtáky, jašterice, opice, hlodavce aj veverice. Niektoré opeľovače sú menej efektívne, niektoré viac. Pri hmyze vieme ich špecializáciu rozoznať napríklad podľa toho, aké dlhé sú ich sosáčiky. Niektoré opeľovače nedočiahnu do hlbokých kvetov a sú viazané len na isté typy rastlín.

Čo to vlastne je – opelenie?

Je to prenos peľu z tyčinky jedného kvetu na bliznu piestika tak, aby mohol vzniknúť plod. V prírode však opelenie nezabezpečuje len hmyz alebo zvieratá, opeliť sa dá aj vetrom či vodou. Napríklad vodné rastliny sa tak opeľujú. Sú aj také, čo sa opelia samé.

Ako vyzerá život včiel?

Včely si celé leto zbierajú med na zimu, aby mali zásoby. Na jeseň vyhynie letná generácia včiel. Žijú veľmi krátko. Už v lete sa začínajú rodiť tie dlhoveké, niekedy v auguste, tie by mali prežiť celú zimu. Počas zimy sa stiahnu do akéhosi chumáča, klbka, zohrievajú seba aj matku. Čakajú na to, kým príde teplejšie počasie. Keď už tušia, že o chvíľku bude jar, kráľovná začne klásť ďalšie vajíčka, zvyčajne v druhej polovici februára. Keď sa počas zimy oteplí, včely vyletia von, aby si vyprázdnili výkalové vačky a odľahčia sa. Je to ich očistný let. Tento rok už boli priaznivé teploty a kvitli liesky, niekde už začali vylietavať von a zbierať peľ. Vtedy sa začína sezóna.

Ako funguje zimné dokrmovanie? Niekto to robí cukrom, niekto im necháva vlastné zásoby.

Záleží na tom, koľko im toho medu zoberiete. My im med väčšinou odoberáme len raz do roka, viackrát len vtedy, keď je naozaj dobrá sezóna, tým pádom ich dokrmovať netreba. Komerční včelári však odoberajú med aj tri či štyrikrát do roka, musia ich preto dokrmovať. Stáva sa aj to, že je zlá sezóna – vtedy ich musíme dokrmovať aj my. Zlé počasie, napríklad keď dážď zbije na jar všetky kvety, má na včely a ich zásoby veľký vplyv. Včely sa dokrmujú cukromedovým cestom, cukrovým roztokom alebo ich vlastným zriedeným medom. Všetko záleží od včelára – čo včelár, to iný typ dokrmovania.

Čo presne znamená, keď sa včely roja? Z detstva si pamätám, že ma pred tým strašili. Hovorievali mi, že keď sa včely roja, sú veľmi nebezpečné. Zrejme to nie je tak úplne pravda.

Je to hlúposť, včely majú vtedy úplne iné starosti. Roja sa preto, aby vznikli nové rodiny –  z jednej vzniknú dve. Je to pre ne prirodzené rozmnožovanie. Stará matka – kráľovná odchádza s časťou včiel preč, nová matka zostáva v pôvodnom úli. Zostať tam môže len jedna z nich, inak by sa zabili. Ľudia rojenie včiel nemajú radi, boja sa toho. Musia si však uvedomiť, včely si vtedy hľadajú nový domov, nemajú potrebu útočiť. Samozrejme, ak by niekto do toho roja búchal, trieskal, môžu ho poštípať. No musia sa sústrediť na iné veci.

Pred odletom si natankujú zásoby nektáru, lebo vedia, že možno budú aj dva či tri dni bez potravy, človek ich skutočne až tak nezaujíma. Včelári samozrejme nechcú, aby sa im včely rojili. Prichádzajú tým o ne, robia preto protirojové opatrenia. Sledujú ich a keď vidia, že hrozí vyrojenie, pretože sú v úli založené matečníky na novú kráľovnú, umelo ich rozdelia do dvoch rodín alebo im zväčšia priestor úľa, aby mali viac práce.

Prečo včely vo veľkom hynú? Čo im škodí?

Faktorov, prečo teraz hynú nielen včely, ale mnoho iných druhov hmyzu a iných zvierat, je veľa. Jedným z nich sú klimatické zmeny.

Včelám sa menia podmienky, výkyvy tepla a zimy ich oslabujú, sú z toho doslova choré. Stresuje ich to.

Keď sa teploty menia príliš rýchlo, existuje oveľa väčšia pravdepodobnosť, že dostanú choroby, ktoré by za priaznivých podmienok nedostali. Brutálne sú pre nich pesticídy, tie ich zabíjajú. Mali by sme ich nahradiť niečím iným, niečím prírodným, mnohé z nich by sme mali zakázať úplne. So zmenou klímy sem prichádzajú aj noví škodcovia, napríklad malé úľové chrobáky, ktoré sa tu nikdy predtým nevyskytovali. Už sa dostali až do Talianska. Likvidujú zásoby a larvy, včely na ich prítomnosť nie sú zvyknuté a nevedia, ako s nimi bojovať.

Ľudia majú niekedy pocit, že med od mestských včiel je pre smog v ňom špinavý. No teraz sa mi zdá, že tie pesticídy budú asi pre včelí med oveľa väčšia katastrofa.

Áno, jediný problém sú pesticídy, ktoré včely nedokážu izolovať. Prach a ťažké kovy skôr vstrebú do vlastných tiel, čo zaťaží akurát tak včely, ale nie med. V rámci našich projektov so včelami sme niekoľkokrát robili analýzy medu. Čo sa týka imunoaktivity, med bol nadpriemerný a pri ťažkých kovoch nebolo nič nadlimitné. Podobné výskumy sa robili u nás na Slovensko aj v zahraničí, napríklad aj v blízkosti diaľnic. Aj tam boli výsledky v norme.

Najväčším problémom sú jednoducho pesticídy, prípadne včelie antibiotiká, keď sú včely choré. Tieto prvky nedokážu z medu odstrániť, potom ich konzumujeme aj my.

Podľa čoho zistím, či je med od toho ktorého včelára kvalitný? V Keni nás učili určovať to otočením nádoby s medom, ktorý by nemal stiecť dolu alebo strčiť do medu zápalku. Tá by sa vraj mala dať v prípade, že je med kvalitný, ešte zapáliť.

To sú len dohady, v skutočnosti sa to dá zistiť len laboratórne, analýzou. Tá ukáže, či je med pravý alebo nie. Ideálne samozrejme je, ak včelára poznáte a má vašu dôveru. Aj náhodné kontroly v supermarketoch musia ísť na laboratórnu analýzu. Falšovatelia sú však čoraz lepší, takže je to veľmi ťažké.

Aký je teda pravý med?

Ľudia si myslia, že med musí byť večne tekutý, ale to nie je pravda. Vieme, že kryštalizácia je prirodzená vlastnosť medu. Napríklad repkový med kryštalizuje veľmi rýchlo. Aj to je niečo, čo by mohlo byť zárukou toho, že je ten med pravý. Naopak, agátový med má iný pomer glukózy a fruktózy, preto kryštalizuje pomaly. Ten vydrží tekutý najdlhšie.

Je celoročná dostupnosť ovocia a zeleniny problém? Nezaťažujeme tým včely príliš?

Nie, veľa vecí sa celoročne pestuje a dováža z krajín, kde je sezóna neustále alebo sa pestujú v skleníkoch. Včely však likviduje napríklad veľký dopyt po mandliach a mandľovom mlieku. V Amerike za touto plodinou komerční včelári kočujú v obrovských kamiónoch s tisíckami úľov. Po sezóne sa im neoplatí také množstvo včiel zazimovávať, stojí to veľa peňazí. Preto ich spália a na jar si kúpia nové včely. Priemyselní včelári robia hrozné veci. U nás, našťastie, nemáme takýchto včelárov, tí naši majú so svojimi včelami lepší vzťah, osobnejší.

Je pravda, že včely vždy pri odoberaní medu z úľa umierajú? Z Kene s tým mám tiež osobnú skúsenosť. Zachraňovala som tie, ktoré sa topili vo vlastnom mede. Nezdalo sa mi, že by museli umrieť, skôr sa nikomu nechcelo nimi zaoberať.

Chápem, takéto včely však nežijú dlho, možno dva až tri týždne. Aj to je dôvod, prečo vegáni nejedia med – pri jeho zbere umierajú včely. Akokoľvek dobre sa o tie včely staráme, vždy sú nejaké obete. Už len keď otvárame, kontrolujeme úľ a zase ho zatvárame, je bežné, že tam nejakú včielku pripučíme, hoci dávame veľký pozor. Netreba si to romantizovať. Klamala by som, keby som povedala, že žiadna včela pri manipulácii s úľom nezomrie.

Včelám sa, paradoxne, dnes darí viac v meste ako na vidieku – je to pravda?

Mohlo by sa im v mestách dariť ešte lepšie. Na vidieku  majú včely problém práve pre už spomínané pesticídy, ktoré sa tam vo veľkom používajú. V mestách sa tých pesticídov toľko nepoužíva, je tu aj menšia veternosť, ľudia tu pestujú kvety celú sezónu. Navyše, včely veterné počasie nemajú až tak rady. Samozrejme, keby bolo všetko tak, ako má byť, včelám by sa darilo oveľa viac na vidieku ako v meste.

Ak niekto býva v meste, má balkón alebo záhradu v rodinnom dome, môže chovať včely? Nepotrebuje na to nejaké povolenia?

Ktokoľvek môže mať včely, akurát to musí nahlásiť na Regionálnu veterinárnu a potravinovú správu a musí sa zaregistrovať v Centrálnom registri včelstiev. Dôležité je naučiť sa byť dobrým včelárom, na to nestačia príručky. Mať mentora alebo prejsť kurzom sa naozaj oplatí. Pokiaľ sa o tie včely nestaráte, môžu roznášať choroby a byť zdrojom problémov aj pre včelárov, ktorí včelária poctivo. Včelárenie vyžaduje čas a trpezlivosť práve v období, keď sa chodí na dovolenku.

Včely majú sezónu práve v lete, preto včelári dovolenkujú až na jeseň. Možno je to vhodná aktivita na dôchodok. Ľudí skôr podporujem v tom, aby doma vytvárali hmyzie hotely. Pomôžeme tým najmä samotárkam, môžete im vysadiť aj rastliny, ktoré ich priťahujú a potom ich s deťmi pozorovať, ako sa chodia kŕmiť. Ak by boli všade úle včely medonosnej, nebolo by to dobre, vyjedla by med ostatným opeľovačom. Všetkého veľa škodí.

Aké kvety, rastliny a plodiny včelám ulahodia?

Ja napríklad pestujem na balkóne v lete bylinky – čmeliaky mi chodia na bazalky, včely zas na paradajky či tekvicu. Keď si vysadíte základnú pestrú zmes byliniek, rastlín a kvetov, určite im tým pomôžete.

Je dobré, ak im v lete dáme na balkón aj napájadlo, stačí miska s vodou s pár kamienkami, aby mali na čom pristáť.

Vodu, samozrejme, treba vymieňať tak ako iným zvieratám. Obmedziť alebo úplne prestať požívať postreky je výborná voľba. Ak máte záhradku alebo aspoň predzáhradku, nechajte jednu jej časť pre hmyz divokú, koste ju len na jar a na jeseň. Budú sa mať kde ukryť a nakŕmiť.

Aký je vlastne rozdiel medzi včelou a osou? Mnohí ľudia si ich mýlia.  

Včely nie sú až také žltočierne, sú skôr dohneda a sú veľmi chlpaté. Osy sú skôr holé, majú tiež oveľa výraznejšie oddelenú hlavohruď od zadočku, včela je v tomto oveľa kompaktnejšia. Mne sa ale zdá, že si ľudia mýlia osy viac s pestricami. Tie lietajú tak trochu ako vrtuľník, bývajú veľmi maličké. Sú to významné opeľovače, ale neštípu. Ľudia sa ich zbytočne boja a potom ich zabíjajú. Na webovej stránke v príručke o opeľovačoch máme hru s názvom Ako spoznáš včelu, každý si ju môže vyskúšať.

O osách sa v súvislosti s klimatickými zmenami až tak veľa nehovorí. Nevplýva na ne toľko?

Určite vplýva. No tým, že ich až tak nevyužívame, veľmi si to nevšímame. Nie sú to významné opeľovače, no treba povedať, že aj osy sa svojím spôsobom podieľajú na opeľovaní. Aj u nich, tak ako pri ostatných opeľovačoch, vedci zaznamenali úbytok, a to o 50 percent.

V akej fáze je dnes váš projekt Mestské včely?

V roku 2012 sme hľadali nové nápady na užitočné projekty. Zisťovali sme, kde v zahraničí funguje projekt mestských včiel, komunitných záhrad a lokálnej meny naraz. S týmito troma projektami sme sa totiž rozhodli spolu s mojimi kolegami začať tu na Slovensku. Skontaktovali sme sa s organizáciou Urban Agriculture Basel vo švajčiarskom Bazileji. Stretli sme sa, dohodli sme sa na spolupráci a už v roku 2013 sme začali projekty realizovať cez švajčiarske fondy. Spolu niesli názov Nevyšliapanou cestou. Úle pre mestské včely sme osadili na Starú tržnicu v Bratislave a na Národné lesnícke centrum vo Zvolene. Dnes je už úľov v Bratislave v štyroch rôznych lokalitách osem a vo Zvolene päť. Záujem je však veľký a tento rok máme v pláne otvárať nové mestské včelnice.

Osadiť úle a vybudovať včelnice ste ale pomáhali aj v iných mestách.

V roku 2015 sme s Greenpeace realizovali veľký projekt Adoptuj si včelu. Vtedy sa otvorili nové včelnice v Žiline, v Kežmarku, v Lučenci a v Považskej Bystrici, všetky fungujú dodnes. Deti aj dospelí sa tam chodia učiť včeláriť. Napísali sme aj príručky ako osadiť včely v meste, ľudia to už začali robiť aj samostatne, bez nás. Dali sme im jednoducho príklad ako na to.

V Bratislave a vo Zvolene, kde ako Živica sídlite, ste spolupracovali aj s mestskými časťami ďalším projektom s názvom Mestská včela priateľská opeľovačom. Ako dopadol?

Chceli sme sa posunúť niekam inam, začali sme sa teda venovať tomu, čo tie včely v meste vlastne potrebujú. V roku 2016 sa ako prvá do projektu zapojila Karlova Ves, v roku 2017 Nové Mesto a v 2018 mesto Zvolen. Pracovali sme s nimi na tom, ako sa starať o zeleň bez použitia pesticídov, prečo a kedy kosiť, kde kosiť iba pred a po sezóne a ako tým podporíme biodoverzitu. Mali sme tiež niekoľko konferencií, vydali sme ďalšie príručky, školili sme starostov.

Dnes už sa títo ľudia inšpirujú od nich a robia to aj bez nás. Včelnice, ktoré sme vybudovali, dodnes fungujú, takže to, čo máme, udržujeme. Robíme aj vzdelávací program pre deti, voláme ho Poďte s nami do úľa. Deti prídu a absolvujú interaktívny program o tom, aký je život včiel a ako funguje práca v úle. Vydali sme aj interaktívnu hru pre školy, ktorá putuje po triedach a je veľmi populárna – máme už osem kópií.