Andrea Ballová, inštruktorka plávania: Neučte deti plávať, dajte ich na plávanie

Foto: Veronika Šeliga Pilátová

Tak trochu zrazu mama. Snáď celým životom ju sprevádzajú slová…

Mnoho rodičov má ambície naučiť svoje dieťa plávať. Často to však sami správne nevedia. Namiesto vštepovania zlých návykov, ktoré sa veľmi ťažko odúčajú, je vhodnejšie zveriť dieťa do rúk odborníka. Andrea Ballová, bývalá závodná plavkyňa a zakladateľka Klubu detského plávania Veselé rybičky nám poskytla niekoľko rád a tipov, čo robiť a čomu sa, naopak, vyhnúť, ak chceme mať doma plavca. Vôbec nemusí byť závodný. Stačí, aby sa neutopil.

Žiadne zanáranie a správna motivácia

V klubovom bazéne v Považskej Bystrici sa striedajú deti od novorodeneckého veku až po školákov. Andrea hovorí, že naučiť sa riadne plávať sa dá v každom veku. Len to časom ide ťažšie a boríme sa s rôznymi strachmi či zlými návykmi z minulosti.

Nočnou morou sú pre ňu rukávniky, kolesá a rôzne pomôcky na plávanie, ktoré v dieťati, no najmä v rodičovi, navodzujú pocit, že vie plávať. „Ak mu ich zrazu dáte dole, utopí sa,“ varuje plavkyňa. Vo Veselých rybičkách podobné pomôcky určite nenájdete. Zato plaveckú čiapku a okuliare má každé dieťa od troch rokov.

vesele rybicky povazska bystrica — Foto: Veronika Šeliga Pilátová

Veselé rybičky sú jedným z mála klubov, kde bábätká nezanárajú. „Myslím si, že cieľom baby plávania nie je potopiť dieťa kvôli fotografii. Túto metodiku nepoužívame, pretože deti v čase, keď už vedia chodiť, sa začnú samy ponárať a skákať do vody, pretože z nej majú radosť,“ objasňuje. Do kurzu k nej chodia deti od pár mesiacov, ale do jedného roka sú to skôr cvičenia vo vode za sprievodu riekaniek na posilnenie imunity, svalstva, diastázy či držania hlavičky nad vodou. „Cvičenie vo vode je pre bábätko nenásilná príjemná forma, ako si posilniť držanie tela a nezaťažovať kĺby,“ hovorí.

Obsah článku je uzamknutý

Prihláste sa pre pokračovanie

Ak nemáte konto, môžete si registrovať PREDPLATNÉ a pokračovať v čítaní

Tags

#leto #pohyb #rozhovor #šport

Veronika Šeliga Pilátová

Tak trochu zrazu mama. Snáď celým životom ju sprevádzajú slová a obrazy v rôznych formách a podobách. Definuje sa ako žurnalista s fotoaparátom v druhej ruke, pretože to je asi najvýstižnejšie. Oboje robí už roky a s láskou. Miluje vôňu lesa, výhľady z vrcholov horských štítov, ale aj nedohľadno nížin a šum mora. Dokáže si užívať ticho samoty (no dlho sa to učila), ale aj vravu medziľudských vzťahov. Rada cestuje vlakom a počúva príbehy náhodných okoloidúcich. Zbožňuje čas strávený na stene v o číslo menších lezkách, ale aj ten pokojnejší na jogovej podložke, kde nič netlačí. Dýcha zhlboka, otužuje sa a denne sa snaží nájsť balans medzi „mama životom“, prácou, manželstvom a samou sebou.