Práve čítate
Keď si na Instagrame, nie si to ty!

rikiki magazin jesen babsy jagusak cover predplatne

NAJNOVŠIE číslo čítajte aj ONLINE

Keď si na Instagrame, nie si to ty!

instagram ilustracia eva kovacik

Zase som to urobila. Včera večer pri sviečkach, v bodkovanom antisexy pyžame a s maskou na tvári som jedla čipsy a pozerala som si mamičkovské instagramy. Nechápem, kde sa v období PMS vždy stratí môj nadupaný intelekt, a ja som schopná takto hlboko klesnúť. So zatajeným dychom som sledovala tie dychberúce, nádherné, štýlové matky, ktoré stíhajú aj cvičiť, aj variť, aj cestovať, aj pracovať, aj obliecť dieťa a seba do dokonalých zladených outfitov a ešte sa aj, zdá sa, so svojimi deťmi neustále s úsmevom hrajú. Och, takmer by som zabudla, v štýlových detských izbách zariadených v škandinávskom dizajne. Je to možné? Ony ešte aj keď odfotia rozhádzané hračky na detskom koberci, tak to vyzerá usporiadane.

„Klára! Toto nie je realita, veď ty predsa rada sleduješ na Instagrame reálne matky!“ varoval ma môj vnútorný hlas, ktorý som okamžite zahnala ďalšou úvahou o tom, ako to tie dokonalé matky všetko stíhajú. Vypla som telefón a otrávene som ho hodila do kúta gauča. Namiesto jedného slaného lupienka som si do úst napchala pre istotu dva. Áno, ja viem. Viem, že Instagram nie je realita, preboha. Ale vysvetľovať to môjmu unavenému, hormónmi nabitému frustrovanému ženskému a materskému ja, na to som už ďaleko po polnoci vážne nemala kapacitu.

Rozhliadla som sa po svojej obývačke, ako by to priestorovo vyzeralo, keby som si náhodou chcela struhnúť fotečku s rafinovane vystrčenými nôžkami, napnutými lýtkami, v sexi čipkovanom župančeku s odhaleným ramienkom, s maskou na tvári – že akože aha, nie som len mama, som aj žena, oslnivá diva a stíham čas pre seba a nehorázne si ho užívam. Pokoj. Čipsy by šli zo záberu preč a aj to bodkované pyžamo by som si prezliekla.

V pravom kúte mojej obývačky sa týčila kopa. Áno, na žehlenie. A zahanbene priznávam, že nie malá. Uprostred obývačky na zemi bola rozložená drevená vláčiková dráha, ktorú si môj šesťročný syn Maco odmietol pred spaním upratať. Zaryto tvrdil, že sa s ňou hneď ráno bude opäť hrať a že tú dráhu predsa nestaval tak dlho, aby ju hneď odložil, a zaklincoval to tým, že si ju chce nechať „na výstavke“. Akože. Chlapec zdedil argumentovanie evidentne po mne.

Stenu zdobilo asi 20 nálepiek z banánov a 10 nálepiek zvieratiek, čo sme dostali k nákupu v niektorých potravinách. Už som vám spomínala, že odkedy som mamou, neznášam nálepky? Zo stropu trčala osamotená holá žiarovka, pretože v mojom živote, ktovie prečo, ešte lustre nedokázali prejaviť dôležitosť svojej existencie. Levanduľový éterický olej, ktorý som si nakvapkala do aromalampy nehorázne intenzívne voňal a svojou silnou arómou, ktorá sa šírila priestorom, ma vytrhol z mojich (aj tak nikam nevedúcich) myšlienok.

Postavila som sa a otvorila som okno. Toto ja urobím vždy. Levanduľa je na upokojenie, a tak si jej vždy nakvapkám priveľa. Odpila som si zo svojho antistresového bylinkové čaju a musela som sa smiať nad svojimi ezoterickými pohnútkami eliminovať stres a napätie vo svojom živote. Čajom a éterickým olejom. „Skvelé, Klára. Keby si aj chcela fotku zo svojho večera, musela by si najskôr príliš dlho upratovať,“ smial sa mi môj vnútorný hlas, a tak som sklopila uši a vyklopila notebook, že do tretej rána to ešte vydržím a dokončím pracovné veci.

Ale v duchu som sa zaprisahala, že ráno, keď vstanem, budem trochu viac usporiadaná, trochu viac usmiata, trochu lepšia mama, aspoň trochu si zladím outfit s mojím synom, možno si aj pozriem nejaké škandinávske lustre na internete, ale najmä, budem toho nehorázne veľa stíhať. Premotivovaná a s fiktívnym zoznamom vecí, ktoré na ďalší deň MUSÍM stihnúť, padla som do postele ako kabela.

Ráno bolo ťažké. Bodaj by nie, keď som do pol štvrtej ťukala do počítača a ešte som si nedokázala odpustiť ani tie slané lupienky plné oleja. Malý Maco sa intenzívne a hlasno dožadoval svojho ranného gastrozážitku – teplého kakaa. Bleskovo som sa obliekla do legín, vyťahaného sivého trička a vlasy som si vypla do neforemného drdola. S hrôzou som zistila, že ja nestíham vždy odvtedy, čo ráno rozlepím oči. Po byte som lietala ako splašená kobyla.

S veľkou dávkou odvahy, ktorú nikdy neviem, odkiaľ matky berú, som sa vrhla do uspokojovania potrieb svojho syna a svojej domácnosti. Na vysmiatu, všeobjímajúcu, láskyplnú ženu v športovom kvetinovom tope zladenom s legínami, ktorá by bola priam stelesnením archetypu matka, som sa nepodobala ani omylom. Pustila som sa do vykladania riadu z umývačky a varenia hovädzieho vývaru. Bože. Ešteže sa aspoň ten vývar varí sám.

Akurát, keď som šúpala cibuľu a po mojej sčervenanej tvári sa kotúľali slzy, prehovoril na mňa Maco. So svojimi strapatými vlasmi a šibalským kukučom povedal:

Čítajte tiež
studium popri detoch

Maminka? Ty si taká krásna! To kakauko mi hrozne chutí. Ty si moja najlepšia maminka!

Po tejto vete som si nebola istá, či slzím len od tej cibule. Ale Maco, s výrazom malého Budhu v tvári, pokračoval: „A čo robíš, mami?“ Odpovedala som mu mierne otrávene: „Varím, Maco. Ešte musím upratať kuchyňu a musím aj nakúpiť a povysávať a ožehliť.“ Maco na mňa pozrel a rázne povedal: „Mami? Keď ťa to nebaví, tak to nerob!“ Akoby sa nechumelilo, naďalej sa venoval pozeraniu rozprávky a svojmu teplému mliečku v šálke s Mimoňmi.

Akoby som práve dostala poriadnu facku, ktorú by nejedna matka snažiaca sa o dokonalosť potrebovala. Náhle mi tak celkom prirodzene došlo, že ja predsa nie som žiadna mašina, od ktorej sa očakáva nejaký výkon. Že ja v živote NEMUSÍM vôbec nič, a všetko čo robím, môžem CHCIEŤ robiť. Veď ja absolútne milujem svoj chaotický život, aj svoju urban obývačku s holou žiarovkou trčiacou zo stropu a aj s tými nálepkami z banánov na stene. Že jediné, čo odo mňa môj Maco potrebuje, je srdce plné lásky.

Otvorila som Instagram. Došlo mi, že keď som virtuálne online, som presne na rovnaký čas offline v živote. Bez výnimky. Že ten trblietavý povrchný Instagram je síce fajn, ale ani náhodou nie je určovateľom mojej sebalásky, kvality mojej práce ani hodnoty môjho života. Veď mne predsa kĺzanie po povrchu nikdy nebolo prirodzené a vždy vo mne nechávalo zlosť.

Veď ja predsa nie som instagramová mama. Všetky tie dokonalé mamičky, ktoré som obdivovala včera večer, mi zrazu prišli celkom nedokonalé. Pretože presne viem, čo každá z nich v skutočnosti rieši. Rovnaký reálny nedokonalo-dokonalý život, aký riešime všetky, nech už to na fotke vyzerá akokoľvek ružovo a zladene.

Zobraziť komentáre (0)

Pridajte komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.

Naspäť hore