Lucia Chrenko: Mama má byť srdcom celej kuchyne
+6 
Lucia Chrenko o sebe hovorí ako o milovníčke jedla, vína, tradícií a starožitných vintage kúskov, ktoré majú príbeh. Svoj vzťah k jedlu a k vareniu začala objavovať postupne s príchodom syna. O tom, aké poklady zdedila po svojich prababkách, aké špeciálne tradície uchovávajú vo svojej rodine a prečo zahusťuje fazuľovú polievku gaštanovou múkou, nám porozprávala v rozhovore.
Čo pre vás znamená jedlo a samotný proces jeho prípravy?
Dôležitosť jedla sa posledných pár rokov preceňuje. Každý jedlu rozumie, každý je foodbloger a foodstylista. Keď som chcela začať písať o jedle, tak som vedela, že nechcem ísť touto cestou. Nechcela som sa zaškatuľkovať či konkurovať šéfkuchárom, lebo si myslím, že viem variť. Variť vie nespočetne veľa žien, mám a babiek. Chcem na jedlo nahliadať a písať o ňom iba tak, že mi bolo veľa dané, veľa povedané a mala som možnosť sa doma vždy dobre najesť. Chcem, aby si ma takto interpretoval aj môj syn a môj muž a hovorilo sa o mne: „Naša mamina nám toto jedlo robí najlepšie a chceme sa to od nej naučiť.“ V tejto rovine by som to chcela držať. Nikdy nebol môj cieľ a ani nebude piecť na zákazky alebo mať reštauráciu.
Názov mojej knihy Tak ma mama naučila bol preto taký, aby bolo hneď jasné, že to napísala Lucia, ktorú to mama takto naučila. Nechcem tým povedať, že som zhltla celú múdrosť sveta, alebo si o sebe myslím, že som nejaká kuchárka.
Zdedili ste po svojej mame či starej mame nejaké starožitné kuchynské pomôcky? Akú majú pre vás takéto predmety cenu?
Moja babka sa narodila v roku 1918, práve ňou otváram celú moju knihu. Mama po babke zdedila dve škatule rôznych šálok, mís na cesto a iných kuchynských drobností. Nikto ich nechcel, ale mama si ich zobrala. Ja som bola v tom čase na výmennom pobyte vo Francúzsku, čiže som starkej nebola ani na pohrebe. Škatule s riadom ležali doma dlho nerozbalené. Začali sme to s mamou rozdeľovať, až keď som sa sťahovala z domu a chcela som si zobrať niečo po starkej aj ja. Od toho sa začal celý príbeh odvíjať. Začala som si zariaďovať svoju kuchyňu, kde som mala staré veci po starkej. Potom som si začala kupovať v starožitníctvach ďalšie a niečo som zdedila aj po svojej druhej babke, manželových babkách a prababkách. Celé sa to začalo zbieraním inventára. Boli to hlavne taniere, misy na cesto, šálky, valčeky, lyžičky, vidličky a nože. To boli moje malé radosti.
Obsah článku je uzamknutý
Prihláste sa pre pokračovanie
Ak nemáte konto, môžete si registrovať PREDPLATNÉ a pokračovať v čítaní
