Medzinárodná rozhodkyňa Martina Kinčešová: Človek s hendikepom má limity, ktoré boccia často stiera. V tom je jej krása

Foto: Veronika Šeliga Pilátová

Tak trochu zrazu mama. Snáď celým životom ju sprevádzajú slová…

Povolaním je marketérka, ale jej srdce patrí tým, ktorí majú silu a sebazaprenie. Tým, ktorí sa nevzdali a napriek ťažkým fyzickým diagnózam a odkázanosti na invalidný vozík majú chuť športovať. Boccia je síce paralympijská disciplína, no u nás o ňu diváci nejavia dostatočný záujem. Naša reprezentácia je pritom mimoriadne úspešná, z poslednej paralympiády doniesla zlato. O športe, ktorý nemá olympijský ekvivalent, sme sa rozprávali s Martinou Kinčešovou – medzinárodnou rozhodkyňou a srdciarkou.

sport boccia martina kincesova — Foto: Veronika Šeliga Pilátová

Ako by si vysvetlila princíp hry boccia niekomu, kto o nej nikdy nepočul?

Ak niekto bocciu vôbec nepozná, zvyknem hovoriť, že je to niečo ako petang. Ten sa však hrá na piesku, kde je s vozíkom ťažké sa pohybovať. Boccia je prispôsobená tomu, že ju hrajú vozíčkari. Hrá sa v telocvičniach, aby sa nemuselo prihliadať na poveternostné a iné vplyvy. Nepoužívajú sa ťažké olovené lopty, ale kožené s nižšou váhou, ktoré sa lepšie poddajú pri úchope. Základ je však podobný petangu – hádžeš na cieľ, ktorý si dopredu nadhodíš a striedaš sa s protihráčom. Zároveň je za tým aj stratégia podobná šachu, v boccii musíš uvažovať o krok dopredu.

Je boccia typ športu, ktorý musí spĺňať určité kritériá pri výbere hráčov?

Pôvodne vznikla ako šport pre ľudí s detskou mozgovou obrnou. Paradoxne sú pri boccii diskriminovaní hráči s menším telesným postihnutím. Ak má hráč ochrnutú „len“ spodnú časť tela a ruky má silné, nemôže hrať, pretože je príliš silným súperom. Hráči sú teda ľudia s najťažšími telesnými postihnutiami, musia mať postihnuté všetky štyri končatiny. Detská mozgová obrna, svalová dystrofia, skleróza multiplex či artrogripóza plus poúrazové stavy sú najčastejšie diagnózy spadajúce pod bocciu. Často ju hrajú hráči, ktorí nemôžu robiť žiadne iné športy.

Stierajú sa v hre vekové rozdiely?

Áno, a to je na tom úžasné. V jednom zápase sa stretnú na kurte pätnásťročné deti proti šesťdesiatnikovi a zápas je napriek tomu vyrovnaný. Boccia nie je o veku. Občas zohrá rolu vyspelosť, keď tínedžer nevie dobre uvažovať nad stratégiou hry, ale nie je to pravidlo.

Ako sa marketérka dostane k paralympijskému športu?

Chodila som na strednú školu na Mokrohájskej ulici v Bratislave, ktorá je integrovaná, navštevujú ju aj deti s telesným postihnutím. V malotriedke sme boli šiesti zdraví žiaci a päť telesne postihnutých. Telesná výchova, pochopiteľne, nebola úplne klasická, ja vlastne ani neviem, ako vyzerá v inej škole. Naučili sme sa ovládať invalidné vozíky, a tak sme s našimi spolužiakmi hrali rôzne športy ako rovnocenní spoluhráči. Jedným z nich bola boccia, ktorá bola vedená aj ako krúžok. Úplne náhodou som si so spolužiakmi raz po škole išla zahrať a odvtedy je mojou súčasťou. Počas zápasu si ma totiž odchytil reprezentačný tréner Martin Gabko s otázkou, či nechcem rozhodovať. Spravila som si kurz, a dnes je to už 15 rokov.